II. časť – Vývoj Bosny a Hercegoviny po Daytonskej mierovej zmluve a nová kríza
Daytonská zmluva znamenala aj veľkú no protirečivú zmenu. Názov štátu sa nielen formálne skrátil na Bosnu a Hercegovinu (ktovie prečo sa z neho vypustila republika), ale bolo mu určené (vnútené) aj raritné politicko-administratívne usporiadanie, ktoré sa niekedy označuje aj za „experiment medzinárodného spoločenstva“.
V BaH sú dve entity: Federácia BaH (bosniansko-chorvátska s hlavným mestom v Sarajeve, ktoré je hlavným mestom aj celého štátu), ktorá má 10 kantónov a Republika Srbská (s hlavným mestom v Banja-Luke), ktorá je unitárna. Súčasťou štátu je aj samosprávna administratívna jednotka Dištrikt Brčko (rozdeľuje územie Republiky Srbskej na dve časti). Na čele dištriktu je formálne starosta mesta, ktoré má neutrálny charakter a spoločne ale pod medzinárodným dohľadom ho „spravujú“ obe entity.
Najvyšším orgánom štátnej moci je Predsedníctvo BaH, ktoré má troch členov (Bosniak, Chorvát a Srb). Volia sa priamo na 4 roky (Bosniak a Chorvát vo Federácii Bosny a Hercegoviny a Srb v Republike Srbskej) a po 8 mesiacoch sa striedajú vo funkcii predsedu. Pôsobí aj veľmi špecifický Úrad vysokého predstaviteľa, ktorého volí Rada pre implementáciu mieru na základe daytonskej zmluvy. K úlohám (povinnostiam) úradu patrí dosiahnutie toho, aby BaH bola schopná prevziať plnú zodpovednosť za svoje záležitosti a disponuje širokými a voľnými právomocami. De facto teda stojí na čele štátu a neraz prijíma opatrenia, ktoré formálnou štátnou mocou v BaH nie sú schválené.
Necelých 48 % rozpočtu úradu platí EÚ (vysokým predstaviteľom je občan EÚ) a 22 % USA (občan USA je zástupcom vysokého predstaviteľa a má dohľad nad Dištriktom Brčko). Vysokým predstaviteľom bol od júla 2007 do marca 2009 slovenský diplomat M. Lajčák (od januára 2009 do júla 2010 a od apríla 2012 do marca 2020 minister zahraničných vecí SR).
V BaH pôsobí misia od decembra 2004 EÚ EUFOR, ktorá má v súčasnosti asi 600 osôb (47 z nich je zo Slovenska). Pôsobenie misie sa každoročne predlžuje v BR OSN. Tohto roku to bolo 5. novembra.
Ani po vyše štvrťstoročnom fungovaní podľa daytonskej zmluvy sa však z BaH nestal stabilný štát, lebo jeho podobu vytvorili umelo politici a diplomati za rokovacím stolom v USA. Hlavným pozitívom zmluvy bolo ukončenie vojny, ale štát, ktorý z nej vzišiel, funguje ťažkopádne. Niektoré zdroje sa domnievajú, že postupne a dostáva na cestu k zlyhaniu. Je závislý na masívnej pomoci zo zahraničia, pričom ho niekedy považujú aj za „čiernu dieru“, v ktorej je táto pomoc neefektívna.
Volebný systém BaH je tiež zložitý a ťažkopádny. Okrem spomínaných členov predsedníctva sa volí aj Parlament BaH (Parlamentarna skupština), ktorý má dve komory: Snemovňu národov (Dom naroda) s 15 poslancami a Poslaneckú snemovňu (Predstavnički/Zastupnički dom) so 42 poslancami. V oboch komorách sa dve tretiny poslancov volia vo Federácii BaH a jedna tretina v Republike Srbskej. Funkcia predsedu Rady ministrov funguje v súčasnej podobe od júna 2000 a vykonávalo ju doteraz 10 osôb (4 Srbi, 3 Chorváti a 3 Bosniaci). Okrem toho má vlastného predsedu, parlament i vládu aj Federácia BaH a Republika Srbská.
Všeobecné voľby sa konajú pravidelne a bez dramatických udalostí, čo sa môže zdať dôkazom existencie (elementárnej) demokracie. Od septembra 1996 boli voľby už osemkrát, naposledy v októbri 2018 (nové by mali byť začiatkom októbra 2022). Politickým problémom sa však v zložitom usporiadaní štátu stáva voľba predsedu Rady ministrov. Po voľbách v októbri 2018 bol nový predseda menovaný až v decembri 2019.
BaH sa nevyhýbajú rôzne politické krízy, ktoré podmieňuje aj zlá sociálno-ekonomická situácia. Od 3. do 10. februára 2014 boli veľké demonštrácie, ktoré vyústili do nepokojov sprevádzaných aj s násilím, pri ktorom bolo zranených vyše 300 osôb. Podnetom sa stala privatizácia štátnych podnikov v Tuzle (v štáte bola v tom čase nezamestnanosť asi 27,5 % – najvyššia na Balkáne). Zrážky sa rozšírili do mnohých miest najmä vo Federácii BaH, pričom boli podpálené viaceré vládne budovy. Západné médiá sa vydávali pokrytecké a prihlúple vyjadrenia o bosnianskej jari. Predsedníctvo BaH odmietlo pri nepokojoch nasadiť vojsko, ale vysoký predstaviteľ V. Inzko (rakúsky diplomat, pôvodom korutánsky Slovinec) údajne nevylučoval ani násilný variant ukončenia nepokojov, pri ktorom by sa nasadili vojaci štátov EÚ. Doplníme, že aj v tejto situácii podľa ukazovateľov chudoby BaH v posledných rokoch v pretekoch ku dnu „predbehli“ dve postsovietske republiky – Moldavsko a Ukrajina pri úsilí ich vládcov pripojiť sa k Západu.
Najnovšia politická (bezpečnostnopolitická) kríza prepukla v lete 2021 a považuje sa za najhlbšiu od čias daytonskej zmluvy. Vznikla potom ako odchádzajúci vysoký predstaviteľ V. Inzko uskutočnil zmeny v trestnom práve BaH a zaviedol trest odňatia slobody až na 5 rokov za popieranie genocídy (súvisí to s udalosťami v Srebrenici, ktoré Bosniaci označujú za genocídu). Rozhodnutie vyvolalo nevôľu v radoch bosnianskych Srbov. M. Dodik, člen Predsedníctva BaH za Republiku Srbskú, vyhlásil, že nebudú žiť v krajine, kde si niekto môže vytvoriť a prijať zákon, ktorý zverejní na svojich webových stránkach. Vyhrážal sa aj neúčasťou na práci predsedníctva, parlamentu a vlády. Neskôr ohlásil aj snahu o vytvorenie bosnianskosrbskej armády (jednotná armáda BaH funguje od roku 2006). V mediálnopolitických kruhoch sa poukazuje na to, že bosnianski Srbi už viackrát vyhlasovali akcie, ktoré mohli ohroziť integritu BaH (o politickej jednote sa v nej hovoriť nedá), ale zatiaľ ich nedoviedli do praxe.
Vodcovia Republiky Srbskej vyvolávajú nevôľu predovšetkým tým, že odmietajú súhlasiť so snahami BaH vstúpiť do NATO. Je zrejme, že vstup BaH do NATO je aj pri akomkoľvek „zmäkčení“ podmienok v krátkom čase nemysliteľný, ale postoj Republiky Srbskej sa využíva ako zámienka na protiruské i protisrbské útoky.
Nový vysoký predstaviteľ C. Schmidt (nemecký diplomat), ktorý do funkcie nastúpil v auguste 2021. Nebol však jednomyseľne schválený BR OSN a s jeho osobou nebol konsenzus ani v BaH, čo pomery komplikuje. RF a ČĽR ešte predtým predložili návrh, aby sa táto funkcia zrušila, čo však neprešlo. Ž. Cvijanovićová, predsedníčka Republiky Srbskej, v interview v auguste vyjadrila tiež nesúhlas s úpravou trestného poriadku V. Inzkom a uviedla, že funkcia vysokého predstaviteľa dnes už nezodpovedá záujmom BaH a bráni aj rozvoju vnútorného dialógu v štáte.
Začiatkom novembra poslal C. Schmidt do OSN správu (v duchu súčasného západného strašenia všelijakými krozbami), ktorá unikla do médií. Uvádza sa v nej, že BaH za postoj Republiky Srbskej hrozí rozpad a je možné aj obnovenie bojov. Minister zahraničných vecí USA A. Blinken krátko nato vo svojom vyjadrení už šibrinkoval sankciami proti tým, ktorí „destabilizujú Daytonskú mierovú zmluvu“.
Viacerí miestni politici i odborníci však hodnotia situáciu pokojnejšie a poukazujú na to, že v BaH sú vážne sociálno-ekonomické problémy a peniaze na vojnu (tobôž, keď štát je závislý na zahraničnej pomoci) ani kapacity na ňu nie sú. Hovoria aj o tom, že pokračuje odchod obyvateľstva, najmä mladého, do zahraničia.
Žiaľ, situácia sa dostala do štádia, že ani jeden z troch národov už nie je s fungovaním BaH podľa daytonskej zmluvy spokojný, ale majú rozdielne pohľady na to, ako to zmeniť. EÚ ani USA však tiež nemajú jasnú predstavu o tom, ako by mala vyzerať budúcnosť BaH, ale s nevraživosťou sa pozerajú na aktivity ďalších externých aktérov v regióne. Neprekáža im ani tak pôsobenie Turecka, posilňujúce pozície moslimov (Bosniakov), ale prejavuje sa predovšetkým vyhranená rusofóbia a protiruský (i protisrbský) akcent západnej politiky na Západnom Balkáne pretrváva.
Veľká Juhoslávia bola priestorom, kde sa Západ začal v procese rozpadu bipolarity v medzinárodných vzťahoch zištne angažovať bez poznania reality a zváženia dôsledkov svojho pôsobenia. Žiaľ, táto politika prináša svoje trpké plody dodnes, čoho dôkazom je aj dlhodobá a hlboká kríza BaH – štátu ktorého pravidlá fungovania určila daytonská zmluva. Západné štáty, ktoré stáli za podpisom zmluvy nechcú priznať, že sa už prežila (od začiatku to s ňou išlo ako v lete na saniach), ale čo je ešte horšie, nevedia, ako nakopené problémy vyriešiť a dnes v zložitej situácii vo svete, nemajú času ani síl sa tým zaoberať.
Je jednoduché konštatovať, že prístup k problémom medzinárodnej politiky obzvlášť v bezpečnostnej oblasti sa musí v podmienkach vznikajúcej multipolarity moci vo svete zmeniť. Čo však s tým, keď Západ vedený USA arogantne odmieta „zmenu pravidiel“, ktoré vyhovujú len jemu a nič neriešia. O tom svedčí aj prípad BaH, ktorý sa zamotáva čoraz viac, ale využíva sa na rusofóbne výpady. Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
