fbpx
- Reklama -
KomentáreFrantišek Škvrnda st.: Pred 30 rokmi zanikol Sovietsky zväz...

František Škvrnda st.: Pred 30 rokmi zanikol Sovietsky zväz – aj politickofilozofické zamyslenie o nepretržitosti dejín

-

František Škvrnda st.: Pred 30 rokmi zanikol Sovietsky zväz – aj politickofilozofické zamyslenie o nepretržitosti dejín

V pochopiteľnej tichosti prebehlo 25. decembra 30. výročie jednej z najkontroverznejších udalostí 20. storočia – rozpadu (zániku) Zväzu sovietskych socialistických republík, ktorý znamenal aj definitívny koniec bipolarity v medzinárodných vzťahoch. Kto bol porazený, je z hľadiska štátnosti a politických síl jasné. Odpovedať na otázku, kto sa stal víťazom, ktorý na tom „zarobil“, je omnoho zložitejšie. Udalosť mala mnohé nečakané a neželané následky v politickej, sociálno-ekonomickej a kultúrnej oblasti i inde, ktoré pôsobia až dodnes.

O spoločensko-politických procesoch, ktoré vyvrcholil v decembri 1991, sa popísalo a porozprávalo z rôznych pohľadov neúrekom. Tieto názory stručne možno charakterizovať v troch skupinách, ktoré sú si síce protirečivé, ale v mnohom sa prelínajú. Na politické otázky sa totiž nedá odpovedať tak jednoznačne, ako to je v predvolebných programoch politických strán a hnutí, ani spôsobom, ktorý nám manipulatívne vsugerúvajú médiá hlavného prúdu, ktoré zbožšťujú kolabujúcu a zagresívňujúcu sa liberálnu demokraciu.

Na ich jednej strane (okraji) sú konzervatívne názory neraz aj s nacionalistickým a náboženským zameraním. V strede sa nachádza pestrá, protirečivá zmes liberálnych a neoliberálnych názorov, ktoré sa v posledných rokoch stávajú aj neznášanlivejšie (klasici politického liberalizmu sa pri dnešnom neoliberálnom diskurze musia „obracať v hrobe“). A  druhú stranu (okraj) tvoria socialistické, ľavicové názory tiež v širokej škále, od tých čo tiahnu od liberálneho stredu (výnimočne i konzervativizmu) až k ostro radikálnym vyjadreniam.

- reklama -

Vzhľadom na to, že ide o historickú udalosť, na ktorú si spomínajú z dospelosti len ľudia majúci už takmer 50 rokov a viac, sa zastavíme stručne pri tom, „čo sa vlastne stalo“. Ponecháme bokom názory, že za rozpad ZSSR môžu už revolucionári, ako boli V. I. Lenin (Uľjanov), J. V. Stalin (Džugašvilli) alebo aj L. D. Trockij (Bronštejn) a iní.

Pre úplnosť a pochopenie ťažkých podmienok existencie a vývoja ZSSR dodáme, že v 20. storočí sovietska moc a predtým cárske Rusko boli vo vojne spolu zhruba 15 rokov. V rokoch 1905 – 1907 to bolo v rusko-japonskej vojne, od 1914 do 1918 v prvej svetovej vojne, po ktorej prišla Občianska vojna, spojená so zahraničnou intervenciou od 1917 do 1922 a napokon v rokoch 1941 – 1945 Veľká vlastenecká vojna, po ktorej sa ZSSR zapojil ešte do vojny s Japonskom.

Viacerými oblasťami dnešného Bieloruska, Ukrajiny i západu Ruska v rôznom čase vojnové udalosti prehrmeli štyri a niekedy aj viackrát. Prinieslo to veľké straty na životoch civilistov (najmä nacistická okupácia) a spôsobilo rozvrat ekonomiky a nesmierne materiálne škody, obzvlášť na infraštruktúre. Okrem toho spoločenský chaos zvýšili revolúcie (jedna v roku 1905 a dve v roku 1917). To všetko kládlo mimoriadne nároky na opakovanú obnovu štátu a pôsobenie verejnej správy, ale premietlo sa aj do boja o moc (najmä ak pripustíme to, čo sa dnes často uvádza, že bol aj vo vnútri socialistických štátov a ich vládnucich strán).

Rozpad ZSSR sa spravidla odvíja od nástupu M. S. Gorbačova na čelo Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ďalej len KSSZ – marec 1985) a štátu (v októbri 1988 sa stal predsedom Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR a v marci 1990 aj prvým a jediným prezidentom ZSSR), ktorý prevzal štát vo veľmi zložitej situácii nielen doma ale aj vo svete, potom ako sa na jeho čele krátko pred ním vystriedali dvaja starší vodcovia s podlomeným zdravím. Novú politiku začal presadzovať s podporou skupiny reformátorských („nezaťažených“) spolupracovníkov a časti médií, pričom sa tešil pokryteckej priazni aj na Západe.

Sociálno-ekonomická situácia sovietskeho obyvateľstva sa od začiatku 60. rokov postupne zlepšovala. Stav v 70. rokoch však v „gorbačovských“ časoch začali kritizovať ako „zastoj“ (застой – stagnácia, prešľapovanie). „Gorbačovovská“ línia sa naplno rozbehla v roku 1987 a bola spojená najmä so široko chápanou „perestrojkou“ (перестройка – voľne reorganizácia, pretvorenie). Patrilo k nej aj „uskorenije“ (ускорение –  urýchlenie), ktoré malo prispieť k zdokonaleniu ekonomického systému štátu a „glasnosť“ (гласность – voľne zlepšenie, zvýšenie informovanosti), ktorá súvisela aj s úsilím o „demokratizáciu“ pomerov.

Dochádzalo k mnohým zmenám v straníckom a štátnom vedení. V centre straníckej moci – Politbyre ÚV KSSZ v roku 1990 nebol už nikto z jeho členov z čias nástupu M. S. Gorbačova. Od marca 1985 do decembra 1991 sa na poste predsedu vlády (zmenili sa aj názvy funkcie) vystriedali 4 politici.

Od marca 1988 sa uskutočnil experiment so Zjazdom ľudových zástupcov ZSSR, ktorý bol najvyšším orgánom štátnej moci (do konca ZSSR sa zišiel päťkrát). Jeho členovia sa volili prevažne v tzv. alternatívnych voľbách, kde na jedno miesto ľudového zástupcu (poslanca) mohlo kandidovať viac osôb. Zjazd volil Najvyšší soviet ZSSR, ktorý sa dovtedy volil vo všeobecných voľbách.

Fatálnym problémom sa stalo, že zámery M. S. Gorbačova a jeho najbližších spolupracovníkov sa napĺňali len čiastočne a protirečivo. Zmien bolo  priveľa naraz a viedli k narastaniu sociálno-ekonomických ťažkostí i politického napätia. V politickej oblasti dochádzalo k oslabeniu centrálnej moci a do popredia sa v jednotlivých zväzových republikách dostávali najmä nacionalisticky orientovaní politici, z ktorých mnohí, najmä mladší, však už mysleli najmä na posilnenie svojho postavenia a rast bohatstva. V prvom rade išlo o B. N. Jeľcina na čele Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (ďalej len RSFSR), ktorý začal presadzovať odstredivé tendencie (až neskôr sa prišlo na, čo za „kvietok“ to je) a stal sa hlavným súperom M. S. Gorbačova. Nacionalizmus sa rozšíril najmä na Ukrajine a v pobaltských republikách, kde dodnes „prekvitá“ agresívna rusofóbia.

Prezident ZSSR sa ocitol akoby medzi mlynskými kameňmi – reformátormi a konzervatívcami a postupne strácal pozíciu i autoritu. Ani jedna z uvedených strán s ním nebola spokojná, nehovoriac už o nespokojnosti verejnej mienky v dôsledku sociálno-ekonomického i politického chaosu.

Na obranu M. S. Gorbačova možno uviesť, že chcel vo svete mier a stabilitu a v záujme toho bol ochotný zmeniť („perestrojiť“) ZSSR. Narazil však na prefíkanú a zákernú angloamerickú politiku. Uskutočňovali ju R. Reagan, ktorý ZSSR škodil tým, že odmietal prijať jeho odzbrojovacie návrhy (okrem zmluvy o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu z roku 1987) a ekonomicky ho chcel „uzbrojiť“ a M. Thatcherová, ktorá bola priekopníčkou surového ekonomického neoliberalizmu. Darmo jej M. S. Gorbačov nadbiehal, ničím mu nepomohla.    

V roku 1991 došlo k trom zlomom, ktoré upadajúci ZSSR definitívne zničili. Prvým zlomom bolo všezväzové referendum o zachovaní ZSSR v marci 1991, ktoré rozhodovalo o tom, či udržať „Zväz“ v obnovenej podobe podľa návrhu gorbačovovských síl. Uskutočnilo sa len v 9 z 15 zväzových republík, ale viac ako dve tretiny zúčastnených sa vyslovilo za zachovanie „Zväzu“.

Druhým zlomom sa stal podivný a neúspešný pokus o prevrat v auguste 1991, ktorý sa urobil tesne pred tým, ako mal vzniknúť obnovený „Zväz“. Zväzové republiky po ňom jedna za druhou vyhlasovali samostatnosť a ZSSR už kolaboval. B. N. Jeľcin pre istotu zakázal aj KSSZ, čo bolo porušením sovietskeho práva. Snaha M. S. Gorbačova zachrániť „Zväz“  organizovaním rozhovorov, ktoré sa začali ešte v apríli a nazývali sa aj Novo-ogarjovským procesom (podľa miesta jeho podmoskovskej rezidencie, kde sa konali), sa už nebrali do úvahy.

Tretí, definitívny krok, ktorý „zlámal väzy“ ZSSR, bolo podpísanie Bielovežskej dohody 8. decembra, ktorá sa oficiálne nazývala „Dohoda o vytvorení Spoločenstva nezávislých štátov (ďalej len SNŠ)“. Dohodu podpísali za RSFSR B. N. Jeľcin (prezident, zároveň aj predseda vlády), za Ukrajinu L. M. Kravčuk (prezident – len od 5. decembra 1991) a za Bielorusko S. S. Šuškevič (predseda Najvyššieho sovietu Republiky Belarus). Dohoda bola z hľadiska sovietskeho ústavného práva neplatná, lebo ju nepodpísali všetci signatári vzniku ZSSR.

Doplníme ešte dve historické kuriozity. Prvou kuriozitou je, že signatári dohody nevedeli (hanbili sa?, báli sa?), ako to oznámiť prezidentovi M. S. Gorbačovovi a tak urobili zbabelý a hanebný krok – radšej o tom zavolali najprv prezidentovi USA G. Bushovi st. (ktovie, čo za to očakávali?). Druhá kuriozita je, že originál dohody sa niekde stratil a v súčasnosti ho už nevedia nájsť. Aj tieto kuriozity svedčia o neštandardnosti dohody, ktorej predchádzali viaceré protiprávne kroky.

Vynecháme sériu udalostí, ku ktorým došlo po 8. decembri a „preskočíme“ do 25. decembra. Podvečer sa M. S. Gorbačov telefonicky spojil s prezidentom USA. Povedal mu, že zakrátko vystúpi s prejavom o svojej abdikácii a jadrový arzenál ZSSR prejde pod kontrolu B. N. Jeľcina. Potom podpísal dokument, že odstupuje z funkcie hlavného veliteľa Ozbrojených síl ZSSR a rozpustil Radu obrany pri prezidentovi ZSSR. Po 19.00 vystúpil v televízii s prejavom k ľudu a povedal, že v súvislosti s vytvorením Spoločenstva nezávislých štátov končí svoje pôsobenie na funkcii prezidenta ZSSR. Ešte počas televízneho vystúpenia Gorbačova sa z hlavného stožiara v Kremli stiahla zástava ZSSR a vyvesila zástava Ruskej federácie, ktorá oficiálne začala existovať 26. decembra 1991 od 00.00.

Alarmisti, kuvici a panikári z rôznych svetových strán, ktorých je s rozširujúcim sa pôsobením médií všelijakého druhu čoraz viac, už vtedy masívne strašili, čo sa stane ak zanikne ZSSR. Na prvý pohľad sa nestalo nič katastrofické – nevypukla žiadna vojna, nenastali násilnosti. Samozrejme medzinárodná politika a bezpečnosť, ale aj ďalšie oblasti života súčasného sveta, sa výrazne zmenili, čo sa postupne začalo prejavovať.

Časť Západu naduto považovala zánik ZSSR za dôkaz svojej sily a svoje veľké víťazstvo. Problémy Západu sa však nevyriešili a prepukli v mnohých horších podobách inde. Známy je výrok (dnes už bonmot), G. A. Arbatova (odborníka na vzťahy ZSSR a USA, dlhoročného riaditeľa Inštitútu USA a Kanady Akadémie vied ZSSR): „Urobíme vám najhoršiu službu, pripravíme vás o nepriateľa“. Na druhej strane sa občas na Západe objavujú aj názory, že oni vlastne nemali v úmysle ZSSR zničiť, len chceli aby sa „demokratizoval“, oslabil a prispôsobil Západu.

Nepochopiteľné je však to, že ešte aj po 30 rokoch, keď je obnova ZSSR z mnohých dôvodov úplne nemožná, časť západných politikov a médií slaboducho straší tým, že V. V. Putin chce obnoviť ZSSR. Existuje azda nejaký genetický kód strachu Západu z Rusov a Slovanov, či z úspešného pôsobenia iného politického režimu, ako je liberálna demokracia?

Žiaľ, treba konštatovať, že po rozpade ZSSR sa svet nestal ani krajším a nie je ani lepším. Hodnoty krásy a dobra majú len okrajový politický kontext a veľmi relatívny charakter. V politike všakovakého druhu, každá líška totiž len svoj chvost chváli. Najhoršie je však to, že rozpad ZSSR neurobil svet bezpečnejším (hlavným zdrojom medzinárodného napätia teda nebola reaganovská „ríša zla“, a ani dnes to nie je bidenovské „zlé Rusko“).

Nebudeme „meditovať“, čo by bolo, keby… Zdôrazníme však, že bez ZSSR, ktorý bol špecifickou, samostatnou civilizáciou 20. storočia, by dnešný svet vyzeral asi celkom ináč. Minimálne dva fenomény, ktoré sú s ním spojené zanechali v dejinách nezmazateľnú stopu. Po prvé pritlačil kapitalizmus k tomu, aby venoval pozornosť riešeniu sociálno-ekonomických problémov života pracujúcich, širokých más ľudu – dnes vidíme neoliberálne kántrenie sociálneho štátu a vytváranie podmienok pre to, aby zdieraná chudobnejúca, slabšia časť ľudí, ale ich väčšina, nielen v rozvojom svete, ale aj v západných štátoch, prispievala na rast bohatstva úzkej vrstvy vlastníkov a ich najvernejších lokajov. Po druhé, ZSSR niesol hlavnú ťarchu boja proti hitlerovskému Nemecku. Západní spojenci ho pre istotu zaviazali aj k tomu, aby im pomohol s porážkou militaristického Japonska, lebo sa báli zrážok s jeho pozemnými silami. Prečo však niektoré kruhy na Západe chcú prepisovať dejiny druhej svetovej vojny?

Zanikol sociálno-ekonomicky, kultúrne, intelektuálne i vedecko-technicky vysoko rozvinutý štát, ktorý mal vzhľadom na svoju veľkosť a protirečivé dejiny mnohé problémy i nedostatky. Zanikol však štát, za ktorý milióny ľudí položili svoje životy a ktorý milióny ľudí budovali v ťažkých životných podmienkach s víziou lepšej a krajšej budúcnosti pre svojich potomkov. Samozrejme v tomto štáte bolo aj mnoho jeho nepriateľov a neprajníkov. Žili tam aj ľudia, ktorí hľadeli len na vlastný prospech a neostýchali sa rôznych podvodov. A iste tam bolo aj mnoho ľudí, ktorí boli voči politike indiferentní a chceli mať len svoj pokoj, aj keď nebol vôbec na vysokej úrovni.

Z historicko-sociologického i politicko-filozofického hľadiska bol však zánik ZSSR zapríčinený najmä úpadkom jeho straníckych a štátnych elít. Z viacerých dôvodov nedokázali využiť tvorivý potenciál svojho obyvateľstva (ľudu, národov) a nereagovali efektívne ani sa meniace sa pomery vo svete. A gorbačovovská línia priniesla, žiaľ, to najhoršie.

Veľké politické víťazstvá jednotlivcov, skupín a hnutí sa v dejinách národov a štátov stávajú pomíňavými, rozplývajú sa vo vývoji v iných procesoch a udalostiach. Politických diletantov, darebákov, zločincov (vrátane psychopatov a niekedy i šialencov), ktorí nedodržiavajú právo a vedú spoločnosti k úpadku, sa len málokedy dostanú pred skutočné súdy. A spoliehať sa na to, že ich zastihne imaginárny súd dejín je naivné, lebo ten je, žiaľ, nespravodlivý a trestá už len nevinných.

Liberálna demokracia však práve preto stojí okrem nejakého abstraktného a formálneho práva najmä na manipulácii verejnosti masmédiami, ktorý dopĺňa individualizmus (egoizmus) a konzum. Z hľadiska demokracie je vždy všetko v poriadku, veď to schválila väčšina spoločnosti. Táto väčšina má však rozličné podoby a len málokedy ide o celú spoločnosť – jej plnoletých príslušníkov. Pre viaceré elity je akoby krédom pompadourovské „po nás potopa“.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Vážení priaznivci Veci Verejných

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu.

Vo Veciach verejných stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme onedlho.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity.

Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať Veci verejné.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..

Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás