Nespokojnosť s kontroverzným britským premiérom Borisom Johnsonom z Konzervatívnej strany vyústila do hlasovania o nedôvere, ktoré sa uskutočnilo večer 6. júna. Nezvyklé na hlasovaní o vyslovení nedôvery bolo, že ho iniciovali poslanci vládnej Konzervatívnej strany, ktorá dosiahla v parlamentných voľbách 12. decembra výrazné víťazstvo. Konzervatívci získali najviac kresiel od volieb v roku 1987, keď na ich čele bola M. Thatcherová.
Doplníme, britský volebný systém je výrazne odlišný od nášho. Poslanci (650) sa volia len v jednomandátových volebných obvodoch v jednom kole, pričom víťazom z kandidátov je ten, ktorý získa najviac hlasov.
K hlasovaniu o vyslovení nedôvery sa môže prikročiť až vtedy, keď o to požiada najmenej 15 % všetkých poslancov vládnej strany v Dolnej snemovni. Minulý týždeň oznámil G. Brady – šéf Výboru 1922, združujúceho konzervatívnych poslancov, ktorí nie sú členmi vládneho kabinetu, že táto hranica bola dosiahnutá. Došlo už 54 listov poslancov, pričom pri súčasnom počte poslancov ich postačuje 45.
Rozhodnutie o uskutočnení hlasovania bolo rýchle. Všeobecne sa čakalo, že bude neskôr – až po dvoch doplňujúcich voľbách poslancov, ktoré by sa mali konať 23. júna. Podľa niektorých zdrojov mala táto rýchlosť zabrániť tomu, aby „rebeli“ mohli začať kampaň a skoordinovať sa.
Prvotným dôvodom hlasovania o nedôvere sa stal aféra „partygate“ Išlo o večierky v sídle vlády v rokoch 2020 a 2021 v čase, keď vo Veľkej Británii platili prísne pandemické opatrenia a boli lockdowny. Zvýšenú mediálnu pozornosť vyvolali koncom novembra 2021. V januári 2022 londýnska polícia začala vyšetrovať dvanásť zhromaždení vrátane najmenej troch, na ktorých sa zúčastnil aj B. Johnson. Premiér sa rôznym spôsobom vykrúcal, odmietal obvinenia, ale nakoniec dostal pokutu, ktorú zaplatil. Za svoje konanie sa ospravedlnil a prevzal na seba aj zodpovednosť za večierky, ale odstúpiť z funkcie odmietol.
Konzervatívci však majú aj viac dôvodov na nespokojnosť s B. Johnsonom ako len „partygate“. Spomína sa najmä protirečivý postoj k riešeniu korupčných afér Konzervatívnej strany pod jeho vedením a aféra okolo financovania rekonštrukcie jeho bytu na Downing Street 10.
V Konzervatívnej strane sú kruhy, ktoré vyčítajú jej neúspech v regionálnych voľbách 5. mája politike B. Johnsona. Ozvali sa aj hlasy, ktoré viac či menej silne volali po jeho odstúpení z čela Konzervatívnej strany.
Špecifická situácia vznikla najmä po víťazstve strany Sinn Féin v Severnom Írsku, kde môžu vzniknúť problémy s rastom snahy o zjednotenie Írska. Už dlhší čas sú ťažkosti aj v súvislosti s protokolom o Írsku a Severnom Írsku, ktorého cieľom je zabrániť obnoveniu fyzickej hranice medzi britským Severným Írskom a Írskou republikou, ako členským štátom EÚ. V záujme riešenia problémov s protokolom B. Johnson krátko po voľbách odcestoval do Belfastu, ale problémy pretrvávajú.
Ďalším problémom, ktorému B. Johnson čelí, je zhoršujúca sa sociálno-ekonomická situácia vo Veľkej Británii. Ide o súhrn následkov brexitu, pandémie i protiruských sankcií, ktorých objasneniu by bolo treba venovať samostatný rozbor. Nespokojnosť s politikou vlády v širokých kruhoch obyvateľstva však stále narastá. Sú zdroje, ktoré poukazujú aj na to, že britské hyperaktivity okolo Ukrajiny Kyjevu príliš nepomôžu, ale ich skrytým hlavným cieľom je odviesť pozornosť od domácich problémov.
Vo všeobecnosti sa ani v tejto komplikovanej situácii neočakávalo, že by konzervatívni poslanci pri hlasovaní B. Johnsonovi vyslovili nedôveru. Muselo by tak urobiť najmenej 180 z 359 konzervatívnych poslancov, ktorí sú v súčasnosti v Dolnej snemovni. Ide najmä o dve širšie súvislosti, ktoré tomu bránili.
Prvé sú domáce. Napriek tomu, že B. Johnson nemá renomé národného vodcu, konzervatívci takouto osobnosťou aktuálne nedisponujú. A navyše nového premiéra by nič dobré nečakalo, lebo B. Johnson sa zrejme medzi úspešných premiérov nezaraďuje a jeho politika problémy kráľovstva nevyriešila, ale viaceré k nim pridala. Napokon každá takáto zmena by bola vodou na mlyn opozícii.
Druhú skupinu súvislostí tvoria vonkajšie, zahraničné okolnosti. V súčasnej medzinárodnej situácii v podmienkach zúfalo prezentovanej skalopevnej jednoty Západu v ťažení proti Rusku by neprospelo, keby z kola vypadol jeden z jeho najaktívnejších predstaviteľov. A ani prestíži Veľkej Británii by nepomohlo, keby B. Johnson, ktorý spôsobil viaceré medzinárodné spory, odišiel.
Výsledok hlasovania, ktorý bol 148 za nedôveru a 211 proti nej, je samozrejme z úzko mocenského hľadiska pre B. Johnsona úspechom. O tom, že išlo o dôležitý moment vo vládnej strane svedčí to, že sa ho zúčastnili všetci poslanci Konzervatívnej strany, ktorí sú v súčasnosti v Dolnej snemovni. Sám B. Johnson sa ponáhľal s velikášskym vyhlásením, že ide o veľmi dobrý výsledok a umožňuje skončiť niekoľkomesačné spory medzi konzervatívcami. Vláda sa vraj môže pohnúť ďalej a zamerať sa na veci, ktoré sú pre ľudí skutočne dôležité. Zdôraznil aj to, že nemá záujem o predčasné voľby.
Na prvý pohľad je, najmä formálne, všetko v najlepšom poriadku. Treba však vidieť, že B. Johnson patrí k utáraným politikom, ktorí zabúdajú na svoje sľuby. Okrem toho so dostal do ťažkostí aj s pravdovravnosťou. Existuje fenomén anglickej (britskej) historickej lži, ktorá je určená pre svet a morálke kráľovstva nevadí. Horšie je však to, že B. Johnson pri vykrúcaní sa v „partygate“ klamal poslancov vlastnej strany i celú britskú verejnosť. Hoci britskí gentlemani v 21. storočí nie sú už takými ctihodnými, ako boli v 19. a 20. storočí, keď sa v „predneoliberálnych“ časoch mediálne šíril obraz ich dokonalosti, takýto postoj premiéra sa považuje za nepekný. B. Johnsona viacerí ľudia, vrátane členov vlastnej strany, označili za klamára.
Médiá v protiklade k Johnsonovmu nadšeniu poukazujú na to, že dostal dôveru len tesne a jeho budúcnosť nemusí byť ružová (parlamentné voľby by mali byť najneskôr 24. januára 2025). Zdôrazňujú, že ho podporilo len 58,8 % konzervatívcov v snemovni. Vyše dvoch pätín poslancov s ním teda nesúhlasí, čo naznačuje veľký potenciál pokračovania odporu voči nemu a jeho politická budúcnosť v samotnej strane je slušne povedané prinajmenšom pochybná.
Z formálneho hľadiska by mal mať B. Johnson síce rok pokoj, lebo ďalšie hlasovanie o nedôvere zo strany vládnych poslancov môže byť až za rok. A opozícia nemá aktuálne dosť síl (hlasov) na to, aby mohla odvolať premiéra.
Napriek tomu však existujú kuvičie hlasy. Prvý z nich súvisí s tým, že súčasne platná úprava hlasovania o nedôvere sa môže zmeniť. Druhý hovorí o prípade T. Mayovej, ktorú B. Johnson v júli 2019 vystriedal vo funkciách (predseda Konzervatívnej strany je v prípade, že zostavuje vládu automaticky aj premiérom). Bolo to síce v zložitých podmienkach rokovania o brexite, ale poukazuje sa na to, že v decembri 2018 T. Mayovú podporilo pri hlasovaní o nedôvere 63 % konzervatívnych poslancov a v dôsledku meniacich sa okolností, sama v máji 2019 odstúpila z funkcií. Niekedy sa dopĺňa aj prípad M. Thatcherovej, ktorá v roku 1990 tiež prežila hlasovanie o nedôvere, ale už zakrátko po ňom abdikovala. A tretí z týchto hlasov je asi najhorší, keď Johnsonov bývalý komunikačný poradca W. Walden povedal, že ak víťazstvo premiéra v takejto situácii nie je jasné, prežije, ale nakoniec aj tak to vedie k jeho politickej smrti.
Nakoniec niečo z opozície. Vodca Labouristickej strany K. Starmer už dávnejšie povedal, že hlasovanie o nedôvere v rámci Konzervatívnej strany sa môže stať začiatkom konca premiéra B. Johnsona. Po hlasovaní uviedol, že B. Johnson nemá žiaden plán na riešenie problémov, ktorým ľudia vo Veľkej Británii v súčasnosti čelia.
