fbpx
- Reklama -
KomentáreFrantišek Škvrnda st.: Po pol roku bojov vo zvláštnej vojne na...

František Škvrnda st.: Po pol roku bojov vo zvláštnej vojne na Ukrajine

-

František Škvrnda st.: Po pol roku bojov vo zvláštnej vojne na Ukrajine

Boje na Ukrajine prebiehajú už viac ako pol roka, ale ucelená a objektívna sociálno-filozofická analýza udalostí, ku ktorým došlo, spojená s medzinárodnopolitickými a bezpečnostnými aspektmi neexistuje nielen na Slovensku, ale ani v zahraničí. V mediálnej hystérii, ktorá sa okolo bojov vytvorila, však ich jednoznačná interpretácia asi nie je možná.

- reklama -

Napriek zložitosti a citlivosti medzinárodnoprávneho aspektu chápania udalostí ich budeme označovať za vojnu. Hoci do bojov je zapojených viacero aktérov, ani jeden z nich vojnu nevyhlásil (stalo sa to „zvykom“, ktorý sa v medzinárodnom práve vypestoval po druhej svetovej vojne). Ide pri tom o zvláštnu (výnimočnú) vojnu. Na jej dôkladnejšiu analýzu nestačia známe teórie vojen (populárny mediálno-politický pojem hybridná vojna je natoľko široký a nevyhranený, že sa stal mätúcim). Ide o celkom iný typ vojny ako nové vojny Mary Kaldorovej. Ani klasický marxistický záver, že ide o vojnu medzi kapitalistickými štátmi (aj s imperiálnymi ambíciami), nám príliš nepomôže.

Vytvárajú sa rôzne scenáre vývoja udalostí na Ukrajine. Vzhľadom na absenciu spoľahlivých (primerane potvrdených) informácií o priebehu a stave bojov, sa týmto problémom zaoberať nebudeme, hoci by to bolo iste zaujímavé. V súčasnosti to „vyzerá“ tak, že boje potrvajú prinajmenšom niekoľko mesiacov. Viaceré zdroje sa domnievajú, že vo vojne v posledných týždňoch došlo k akejsi operačnej prestávke, hoci ukrajinskí predstavitelia vyhlasovali, že v auguste začnú veľkú ofenzívu. O možnosti náhlej zmeny situácie v prospech niektorej z bojujúcich strán sa momentálne neuvažuje.

Budeme sa zaoberať len vybranými aspektmi hodnotenia bojov na Ukrajine a ich súvislostí. Zdôrazníme aj dopady na EÚ a Slovensko ako jej členský štát, lebo v situácii, ktorá vznikla, sa spolu s USA a NATO nadštandardne angažujú. Okrem politickej podpory pomáhajú Kyjevu masívnymi dodávkami zbraní a finančne, čo vyvoláva rôzne, aj nepríjemné, otázky. Západný establišment a médiá hlavného prúdu na ne odmietajú odpovedať a omieľajú: „lebo Rusko, lebo Putin“ prinášajú len zlo a treba im v tom zabrániť za každú cenu.

O genéze vojny na Ukrajine vo februári 2022

Vojna, za začiatok, ktorej sa považuje uskutočnenie špeciálnej vojenskej operácie Ruska na území Ukrajiny, sa geneticky i formou odlišuje od „veľkých vojen“, na ktorých sa podieľal Západ vedený USA (bombardovanie Juhoslávie v roku 1999, Afganistan 2001 – 2021, Irak 2003 – 2011, Líbya 2011, Sýria od roku 2014). Jej príčiny súvisia s vývojom medzinárodnej bezpečnosti po rozpade bipolarity. K vzniku vojny prispeli historické, geopolitické i ekonomické faktory regionálneho a globálneho charakteru, vrátane pôsobenia mimoregionálnych aktérov. Vojnu treba vidieť v jej komplexnosti, ale takýto jej obraz sa na základe overiteľných informácií zatiaľ len vytvára.

Genéza vojny je spojená aj s rozpadom ZSSR a súvisí i s rozširovaním NATO na východ po ňom. Obviňovať zo všetkého, čo sa stalo a deje, iba RF (Vladimira Putina, Kremeľ a pod.), je zámerným zjednodušením, ktoré v protirečeniach súčasného sveta a násilia v ňom, nie je objektívne, ani adekvátne. Riešeniu príčin, ktoré viedli k vojne, ani problémov, ktoré priniesla, to vôbec nepomôže.

Medzinárodné spoločenstvo bolo začiatkom špeciálnej vojenskej operácie, ktorú Moskva vyhlásila a zdôvodnila právom na sebaobranu podľa Charty OSN, zaskočené. Išlo o výraznú zmenu politiky, ktorú Rusko v posledných rokoch uskutočňovalo a značne poškodila jeho imidž. V medzinárodnom spoločenstve sa bežne, hoci často zjednodušene, strana, ktorá zaútočí, považuje za agresora a odsudzuje sa za to. Aj v tomto prípade sa proti Rusku zdvihla vlna kritiky na celom svete, ktorú znásobovala aj dávnejšie šírená rusofóbia.

Ak prijmeme voľnú definíciu vojny ako ozbrojeného zápasu medzi vojensky organizovanými silami, ktoré majú politické ciele, pričom dochádza k stratám na životoch civilného obyvateľstva a k materiálnym škodám, vojna na území Ukrajiny však bola už pred februárom 2022. Boje začali v apríli 2014, keď kyjevský režim spustil antiteroristickú operáciu (na spôsob trestnej výpravy) proti samovyhláseným ľudovým republikám, Doneckej a Luhanskej Na zvyšnej Ukrajine sa ako neoficiálna súčasť štátnej politiky šíril agresívny nacionalizmus rusofóbneho zamerania. Jeho významnú súčasť predstavuje pôsobenie extrémistických síl neonacistickej orientácie, ktoré je spojené aj s používaním fyzického (ozbrojeného) násilia. Ako príklad ukrutnosti ukrajinských nacionalistov možno uviesť masaker v Odese 2. mája 2014. Po zapálení Domu odborov, kam sa skryli po potýčkach s nacionalistami proruskí aktivisti, zahynulo 42 osôb a ďalších 6 obetí bolo pri zrážkach v meste.

Pri bojoch, ktoré nie sú na celom území Ukrajiny (uskutočňujú sa síce letecké a raketové útoky aj na niektoré miesta, kde sa nebojuje), ide z bezpečnostného (vojensko-politického) hľadiska o vojnu so všetkým, čo k nej patrí. V tradičných pojmoch teórie vojny je to vojna nízkej intenzity, lokálna a obmedzená vojna.

Ako sa ukázalo po začiatku špeciálnej vojenskej operácie, ukrajinská strana už niekoľko rokov masívne budovala infraštruktúru na vedenie bojov. Jej časť na území na zvyškoch Luhanskej a najmä Doneckej oblasti bola zákerne rozmiestnená v obytných štvrtiach, vrátane, škôlok, škôl a nemocníc. Za západnej podpory došlo aj ku skvalitneniu prípravy ukrajinských ozbrojených síl. Tieto okolnosti zaskočili ruskú stranu a viedli tomu, že špeciálna vojenská operácia, ktorá sa pôvodne plánovala ako kratšia (maximálne niekoľkotýždňová) akcia, prerástla do zdĺhavých bojov.

Vojna súvisí aj so zlovestnou „predohrou“ násilia spojeného s extrémizmom v ukrajinskej politike s agresívnosťou, ktorá sprevádzala tzv. euromajdan. Krvavé excesy, ktoré sa vtedy udiali, doteraz neboli oficiálne vyšetrené. Viaceré kontroverzné osoby, ktoré ich organizovali či aj uskutočňovali, prišli v nasledujúcom období mocenských bojov, ktoré dočasne zastavila ruská špeciálna vojenská operácia, o život.

USA sa záujmom o dosiahnutie politickej zmeny na Ukrajine (po neúspechu oranžovej revolúcie na prelome rokov 2004 a 2005) v novej farebnej revolúcii netajili. Pod pláštikom boja za („slobodnú, demokratickú“ a pod.) Ukrajinu aj za pomoci EÚ, im išlo iba o jej využitie v geopolitickom zápase s Ruskom. Navyše z jej sociálno-ekonomického úpadku majú rôzne výhody i zisky.

Ruská federácia dlhodobo opakovane upozorňovala (prinajmenšom od prejavu V. Putina na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii vo februári 2007), že sa cíti ohrozená rozširovaním NATO na východ. Po vytvorení možnosti vstupu Ukrajiny do paktu zdôrazňovala, že sa to môže premeniť na existenčnú hrozbu pre ňu.

Po referende na Kryme, po ktorom sa v marci 2014 pripojil (aj so Sevastopoľom) k RF, čo sa označilo sa anexiu, sa prijali protiruské ekonomické sankcie. Reagovalo sa na to aj premysleným stupňovaním rusofóbie. Po vypuknutí bojov na Donbase bola RF obviňovaná bez patričných dôkazov o účasti v nich. Podľa údajov OSN od apríla 2014 do februára 2022 zahynulo v bojoch Donbase vyše 14 000 osôb, z toho viac ako 3 400 civilistov. Počet zranených sa odhaduje na 51 000 – 54 000. Rusko časť svojich vojsk udržiavalo pri hraniciach s Ukrajinou a v tomto priestore uskutočňovalo aj vojenské cvičenia, na čo malo plné právo, čo Západ kritizoval.

Napätie v rusko-ukrajinských vzťahoch sa stupňovalo. Západné spravodajské služby, najmä z USA, obviňovali Moskvu z nadmerného zhromažďovania vojsk v regióne. Prezidenti RF a USA uskutočnili 7. decembra 2021 virtuálny samit – telefonický rozhovor, v ktorom Joe Biden varoval V. Putina pred útokom na Ukrajinu a vyhrážal sa prijatím ekonomických sankcií. Za niekoľko dní Moskva znovu kritizovala USA a NATO za vytváranie hrozieb pre RF a požadovala bezpečnostné záruky. Západ označil tieto požiadavky za ultimatívne a vôbec na ne nereagoval.

Ku koncu roka 2021 sa v médiách začali objavovať správy, najmä zo zdrojov spravodajských služieb USA, ktoré hovorili o konkrétnych termínoch útoku Ruska na Ukrajinu. Avizované termíny sa viackrát zmenili, ale začiatok špeciálnej vojenskej operácie Ruska bol propagandistickým víťazstvom Západu. Mohol tvrdiť, že má pravdu, lebo Rusko to, čo predpokladali, urobilo, napriek tomu, že to predtým nepripúšťalo. Na základe toho, že ruské vojská začali bojovať na Ukrajine, existuje časť politikov a médií, ktoré tvrdia, že Rusko chce zaútočiť aj na ďalšie európske štáty.

Za zmienku stojí, že pápež František, ktorý je odporcom tejto vojny a chce, aby sa boje čo najskôr skončili, 3. mája v rozhovore pre Corriere della Sera uviedol, že možno „štekot NATO na ruské dvere“ podnietil šéfa Kremľa k zlej reakcii a rozpútaniu konfliktu (pozri Intervista a Papa Francesco: «Putin non si ferma, voglio incontrarlo a Mosca. Ora non vado a Kiev». Rétorika NATO, ale aj politikov v EÚ a jej členských štátoch na adresu RF sa po začiatku špeciálnej vojenskej operácie stal,a samozrejme, agresívnejšou.

Vojnové strany

Do vojny sú formálne zapojené dve základné strany – ukrajinská a ruská. Na ruskej strane (v súčinnosti s ňou) bojujú aj sily Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky. Na ukrajinskej strane sú zapojení do bojov v nezistiteľnom počte dobrovoľníci zo zahraničia, medzi ktorými sú aj príslušníci súkromných vojenských a bezpečnostných spoločností i iní súčasní žoldnieri. Kyjevská vláda otvorene pozýva (verbuje) na pomoc osoby zo zahraničia.

Špecifickým prípadom je angažovanosť „zjednoteného“ Západu pri podpore kyjevského režimu, spojená s podporou napadnutej a slabšej strany (čo je oprávnené). Sú však dve protirečivé okolnosti, ktoré ju stavajú do zlého svetla a vyvolávajú otázky. Prvou je charakter súčasnej ukrajinskej moci, ktorá má do (liberálnej) demokracie príliš ďaleko, je považovaná za jednu z najskorumpovanejších v Európe a má aj ďalšie politicky i právne pochybné znaky. Druhou je nevídaný rozsah vojenskej a finančnej stránky podpory, ktorý spôsobuje bezpečnostné i ekonomické komplikácie vo viacerých zapojených štátoch a ich obyvateľstvom je kritizovaný.

Kontroverzne vyznievajú vyjadrenia popredných západných politikov o tom, že Rusko vo vojne nesmie vyhrať. Nedopustiť víťazstvo nejakého štátu vo vojne je však bez priamej vojenskej účasti tých, ktorí tomu chcú zabrániť, príliš ťažká úloha, ktorá je nereálna. Navyše ruská strana vojny je vojensky, demograficky i ekonomicky silnejšia ako ukrajinská. Znamenajú tieto silácke vyjadrenia azda to, že ak Ukrajina začne vo vojne prehrávať (výrazne strácať), nastúpia „štáty podpory“ so svojimi silami (mnoho prostriedkov tam už poslali) na bojisko? Alebo sú to len frázy, ktoré sú ďalším prejavom falošnosti Západu? Ich skrytým ale skutočným zmyslom je zrejme len predlžovanie bojov a zvyšovanie chaosu (na želanie Washingtonu), najmä v strednej a východnej Európe.

Vzťah medzi pôsobením ľudského faktora a zbraní sa vo vojnách posledných desaťročí zmenil. Nadšenie a obetovanie sa vojakov už nedokáže nahradiť nedostatok zbraní a ich zastaranosť. Avšak ani masívne dopĺňanie vojenského materiálu, hoci veľmi moderného, nie je bez primerane vycvičených vojakov a skúsenosti z jeho bojového (taktického) použitia samo o sebe zárukou víťazstva. Spôsob ich využívania na Ukrajine je chaotický a nemá operačný charakter. Slúži najmä na spôsobovanie škôd ruskej strane a manipulatívne udržiavanie „bojového“ ducha obyvateľstva, ktoré však v konečnom dôsledku viac trpí.

Vzhľadom na rozmanitosť dodávaných zbraní a ďalšieho vojenského materiálu vznikajú aj logistické problémy. Ide nielen o ich dopravu na Ukrajinu, ale prejavujú sa aj pri presune na bojiská, použití v bojoch, zásobovaní strelivom a inými položkami, opravách a pod. Časť z nich sa dostáva aj do rúk ruskej strany.

Ďalšie zdroje uvádzajú nie vždy potvrdené informácie o tom, že USA poskytujú Ukrajine aj spravodajské informácie, ktoré sa využívajú pri nasadení dodávaných zbraní na útoky na pozície ruskej strany. Tvrdia aj to, že na Ukrajine pôsobia aj rôzni vojenskí poradcovia zo západných štátov vrátane USA. V posledných týždňoch sa objavili oficiálne správy z niektorých západných štátov (najmä z Veľkej Británie), že sa v nich uskutočňuje príprava ukrajinských vojakov, začne sa s ňou, popr. sa do nej zapojí. 30. augusta pre médiá vyhlásil minister obrany Jaroslav Naď, že aj Slovensko je pripravené na výcvik ukrajinských vojakov v rámci misie EÚ.

Boje na Ukrajine od februára 2022 sa v niektorých kruhoch považujú za proxy vojnu USA proti RF, ktoré v nej využívajú aj svojich spojencov. Kriticky sa poukazuje na to, že Washington našiel v Ukrajine oddaného lokálneho partnera ochotného bojovať a umierať a dodávajú mu zbrane a spravodajské informácie a podporujú ho aj finančne tak, aby mohol zasadzovať údery a spôsobovať škody protivníkovi USA – Rusku. Niekedy sa drsne dodáva že USA (Západ) bude za Ukrajinu bojovať do posledného Ukrajinca.

Je desivé, že na Západe nik neuvažuje o tom, že „pomoc“ poskytnutú Ukrajine bude musieť raz niekto splatiť. A spoliehať sa na to, že to bude porazené Rusko, je naivné. Čím sa bude dlhšie bojovať, o to budú väčšie nielen ľudské straty, ale aj materiálne škody. A snívať o tom, že bude nejaký nový Marshallov plán pre Ukrajinu, je len utópiou. Na tú sa však po bidenovskom „Amerika je späť“ začína prevracať celá západná politika.

O nebezpečenstve pašovania zbraní dodávaných na Ukrajinu

Niektoré zdroje tvrdia, že časť zbraní dodávaných na Ukrajinu, sa môže ocitnúť v rukách priekupníkov. Poverený generálny inšpektor Ministerstva obrany USA Sean O’Donnell 25. augusta v rozhovore pre agentúru Bloomberg povedal, že v NATO sú presvedčení o bezpečnom využívaní zbraní z dodávok. Napriek tomu uviedol, že ukrajinskí úradníci vedú účtovníctvo amerických dodávok na „ručne písaných potvrdenkách“ len na papieri. Keď sa americké dodávky (dosiaľ 7 800 kontraktov za 2,2 miliardy dolárov) dostanú na Ukrajinu, nedá sa vraj už príliš veriť informáciám o tom, kde skončili (pozri Torrent of Cash for Ukraine Arms Puts Pentagon Watchdog on Alert).

Generálny tajomník Interpolu Jürgen Stock na vystúpení pre Anglo-americké tlačové združenie (Anglo-American Press Association) 1. júna varoval, že časť zbraní poslaných na Ukrajinu môže skončiť v rukách zločincov z Európy a iných regiónov sveta. Vo vyjadreniach pre britský The Guardian (pozri Arms sent to Ukraine will end up in criminal hands, says Interpol chief) vyzval na spoluprácu pri sledovaní pohybu zbraní najmä štáty, ktoré ich dodávajú, lebo neskôr môžu zaplaviť skrytú ekonomiku. Zločinecké skupiny podľa neho vedia využiť chaotické situácie a získať prostriedky, ktoré používa vojsko vrátane ťažkých zbraní. Ak sa zbrane ocitnú na kriminálnom trhu, budú predstavovať vážny problém. Žiadny štát ani región to nemôže riešiť izolovane, pretože tieto skupiny pôsobia na globálnej úrovni. Doplnil, že vojna na Ukrajine viedla k zvýšeniu kriminality aj v iných oblastiach, najmä k nárastu rozsiahlych krádeží hnojív a pohonných hmôt a predaja falšovaných agrochemikálií.

Komisárka EÚ pre vnútorné záležitosti Ylva Johanssonová 11. júla na stretnutí ministrov vnútra EÚ v Prahe oznámila, že Brusel bude bojovať proti organizovanému zločinu spojenému s pašovaním zbraní z vojnou zničenej Ukrajiny. V moldavskom Kišiňove sa vytvorí centrum, ktoré bude mať o. i. na starosti aj zastavenie pašovania zbraní z Ukrajiny. Toto pašovanie hrozí rastom násilia v zločineckých sieťach na území EÚ. Poukázala aj na to, že situáciu v tejto oblasti Európa nezvládla ani pri vojnách na území bývalej Juhoslávie.

Existujú aj horšie predstavy. Časť bezpečnostných odborníkov kritizovala chaotické vydávanie zbraní pre verejnosť na Ukrajine, z ktorých sa mnohé už nevrátia do rúk štátu. Niektoré kruhy v Interpole sa obávajú premeny Ukrajiny na Kosovo východnej Európy.

Médiami už dávnejšie prebehla alarmistická úvaha nemenovaného francúzskeho dôstojníka, že sa môžeme dočkať aj toho, že zločinci začnú prepadávať banky s využitím Javelinov. Na niektorých miestach na internete sú vraj aj ponuky predaja Javelinov za 30 tisíc dolárov.

O protirečivosti a malej účinnosti západných protiruských sankcií

Jedným zo zvláštnych fenoménov, ktorý sprevádza túto vojnu opäť v miere doteraz nikde a nikdy neuplatnenej, sú sankcie. V súvislosti s tým sa táto vojna označuje aj za sankčnú vojnu.

Necháme bokom medzinárodnoprávnu legitímnosť a aspekty sankcií. Dnes sa však ukazuje, že strategicky (koncepčne) sa príprava sankcií opierala o nesprávne východiská (predpoklady) a možno pochybovať aj o zmysle ich tvorcov pre súčasnú ekonomickú realitu. Ak sa na ich súhrn (je ich niekoľko tisíc!) pozrieme podrobnejšie, zistíme, že im chýba systematickosť aj premyslenie dlhodobejšieho pôsobenia. Nie je jasné, čo okrem snahy rýchlo uškodiť Rusku a čo najskôr sa mu pomstiť, k nim vlastne viedlo. Niektoré z nich vyzerajú tak, že sa prijímali asi s krvou podliatymi očami od zlosti, čo bránilo zvažovaniu ich súvislostí a následkov. Sankcie vedú ku krokom, ktoré sú nielen v ostrom protiklade k princípom neoliberálnej ekonomiky, ale v mnohých prípadoch porušujú aj medzinárodné právo.

Ďalšou záhadou je, prečo sa vedenie EÚ a štáty EÚ (s drobnými výnimkami) takmer lokajsky podrobili diktátu USA a „prehliadli“ vážne ekonomické riziká sankcií pre seba. Prijaté kroky zhoršili krízové ekonomické procesy vo väčšine štátov EÚ (i vo Veľkej Británii) a majú aj veľa negatívnych environmentálnych následkov. „Zelená“ EÚ tak asi neslávne skončí ešte predtým, ako sa ju podarí rozvinúť. Životnému prostrediu iste pomáha zálohovanie PET fliaš, ale ako mu škodí potreba rýchlo a chaoticky nahradiť straty dodávok plynu (a možno aj paliva do jadrových elektrární) a doprava zbraní na Ukrajinu a ich nasadenie, o tom sa nesmie hovoriť, aby to nepodporilo „Putinovu“ vojnu.

Účinnosť sankcií je ťažko konkretizovať. Zdá sa však, že čím ich je viac, tým sú protirečivejšie (i agresívnejšie) a ich účinnosť sa v priemere znižuje. Prijímanie nových sankcií má už zotrvačný charakter. Pripomína človeka, ktorý kráča po ceste a nevie kam vedie, ale ide ďalej a zbožne dúfa, že konečne objaví nejaké miesto, kde sa bude môcť zastaviť. Tragikomickým je podnecovanie prijímania ďalších sankcií najmä v Pobaltí a v Poľsku, ktoré ľpejú na peniazoch z fondov EÚ a požadujú aj zaplatenie svojich výdavkov na pomoc Ukrajine.

Nepremyslený spôsob vytvárania sankcií má aj odvrátenú, negatívnu stránku. Medzi obyvateľstvom vo viacerých štátoch EÚ výrazne narastajú obavy, ako bude žiť v zime pri nedostatku (spravidla lacnejších) energetických zdrojov, ktoré doteraz používali. Náhle prerušenie dovozu energetických i iných surovín, obchod s ktorými sa rozvíja zhruba od 60. rokov minulého storočia, hrozí mnohými vážnymi ekonomickými dôsledkami – zhoršovaním existujúcich kríz, rastom inflácie a cien, poklesom životnej úrovne a pod. Zastavenie fungujúcich energeticko-surovinových tokov znamená pre EÚ problémy aj v logistike i v produkcii veľkých celkov v ekonomike, ktoré v prípade pôsobenia sankcií budú mať viacročné trvanie.  

V neposlednom rade celé zlomyseľné a málo účinné sankcionovanie, ktoré je v protiklade, znovu to zdôrazníme, k princípom ekonomickému neoliberalizmu (i jeho snahe vnútiť smerovanie globalizácii), má aj ďalší neželaný efekt. Negatívne sa prejaví sa v celej svetovej ekonomike a ťažko zasiahne rozvojové štáty najmä v Afrike.

Snaha oddeliť Rusko od Európy prinesie aj iné vedľajšie dôsledky. Na štáty EÚ negatívne následky sankcií dopadnú oveľa výraznejšie ako na USA, čo cítiť už dnes. Sú obavy z možnosti výrazného zníženia produkcie či aj jej zastavenia vo viacerých veľkých podnikoch v EÚ. Ekonomika EÚ sa v dôsledku nedostatku energetických zdrojov okrem toho výrazne oslabí v porovnaní s ekonomikou USA, a to povedie k poklesu jej globálnej konkurencieschopnosti. Klesá hodnota i význam eura, ktoré je už slabšie ako dolár (ten však tiež čaká oslabenie). Zmenšia sa zvyšky ekonomického „eurocentrizmu“, čo povedie aj k pokračovaniu úpadku Západu a jeho neúspechom pri súperení nielen s Čínou, ale aj niektorými rozvíjajúcimi sa ekonomikami najmä v Ázii.

Možno uviesť príklad Turecka, ktoré sa zo vzniknutej situácie snaží vytĺcť politicky i ekonomicky maximum pre seba. Podľa niektorých najnovších informácií (ich oficiálne potvrdenie sme zatiaľ nenašli) sa vraj Turecko od októbra chystá päťnásobne zvýšiť súčasné ceny za prechod úžinami Bospor a Dardanely.

V oblasti sankcií sa tiež prejavuje falošnosť Západu, ale aj jeho sebaklam. Politici i médiá odmietajú pripustiť, že by sa mohli mýliť vo svojich krachujúcich predstavách o predurčení na ovládanie sveta. Ani sankcie, ktoré sú hlúpe a sebapoškodzujúce, Západ vedený USA z „princípu“ nechce zrušiť. Radšej sa ich pokúša rôzne obchádzať, či aspoň načas zmäkčiť (robia to aj ich „tvrdí“ podporovatelia, vrátane samotných USA). Problémy sú nielen s plynom, ale aj s ropou a palivom do jadrových elektrární, s potravinami, so surovinami na výrobu umelých hnojív, so vzácnymi kovmi atď.

Cieľom sankcií v spojení s vojenskou a finančnou podporu Ukrajiny je vyčerpať Rusko, čo potvrdili viacerí západní politici. Napriek škodám a komplikáciám, ktoré sankcie spôsobili Moskve, ruská ekonomika neupadla tak, ako si to predstavovali ich tvorcovia. Sankcie spôsobili Moskve mnoho ťažkostí, ale zatiaľ ruskú ekonomiku nepoložili na kolená.

V Rusku sa však kritizujú niektoré ekonomické kroky po začiatku špeciálnej vojenskej operácie. Sú aj ekonómovia, ale aj aktivisti, ktorí poukazujú na slabiny (škodlivosť) pôsobenia neoliberálov v ruskej ekonomike a požadujú ukončenie ich činnosti. Časť týchto ekonómov volá po tom, aby sa v ekonomickej vojne so Západom využili sovietske skúsenosti.

Vo viacerých západných zdrojoch, a to nielen v konzervatívnych (napr. The National Interest) v USA, ktoré sú spravidla naklonené republikánom, ale aj v britských The Economist či The Guardian a i. sa poukazuje na to, že Rusko sa po šoku zo zmien postupne skonsolidovalo a je schopné tlak sankcií za cenu určitých obetí vydržať. Podobné názory majú aj viacerí významní kriticky orientovaní západní ekonómovia (napr. Paul C. Roberts a Joseph Stiglitz).

V už spomenutom Bloombergu 24. augusta Marc Champion v článku o šiestich mesiacoch Putinovej vojny, ktorá odhaľuje obraz ruskej superveľmoci uviedol, že konflikt odhalil hranice vojenskej zdatnosti Ruska, ale jeho ekonomika sa drží lepšie, ako sa očakávalo.

O neúspešnosti snáh izolovať Rusko

Sankcie sú spojené aj so snahou USA izolovať Rusko, čo zaváňa reliktmi predstáv imperialistickej politiky z minulých storočí. Na Západe vyvolalo eufóriu, že 2. marca 2022 Valné zhromaždenie OSN väčšinou hlasov odsúdilo ruskú inváziu na Ukrajinu a za okamžité ukončenie bojov a stiahnutie ruských vojakov bolo 141 štátov. 5 štátov (Rusko, Sýria, Bielorusko, Eritrea a Severná Kórea) bolo proti a zdržalo sa „len“ 35 štátov (vrátane Číny).

Pri príležitosti štátneho sviatku – Dňa nezávislosti – 24. augusta predložil stály predstaviteľ Ukrajiny v OSN Spoločné vyhlásenie o šiestich mesiacoch rozsiahlej ruskej invázie na Ukrajinu, ktoré odsudzuje ruskú špeciálnu vojenskú operáciu. Pridalo sa k nej 54 štátov. Išlo o všetky štáty NATO a EÚ. Z Európy to boli ešte Moldavsko a Švajčiarsko, ako aj 4 trpasličie štáty (Andorra, Lichtenštajnsko, Monako a San Marino). Nechýbali verní spojenci USA – Austrália, Nový Zéland, Japonsko a Južná Kórea. Okrem toho sa pridali Gruzínsko, Guatemala, Kolumbia, Marshallové ostrovy, Mikronézske federatívne štáty, Palau a Singapur. Spolu 54 štátov, teda necelá tretina členov OSN. Z jedného dokumentu, o ktorom sa ani nehlasovalo, nemožno robiť ďalekosiahle závery, ale naznačuje, že k protiruskému ťaženiu Západu sa pridáva len malá časť medzinárodného spoločenstva.

Tvorcom protiruských sankcií vyhlasovaných pod taktovkou USA sa stala nemilá vec aj v tom, že väčšina štátov sveta ich nepodporuje. Presný zoznam štátov, ktoré sa pripojili k sankciám, neexistuje. V každom prípade ide o všetky štáty NATO a EÚ. Z 29 členských štátov NATO (okrem USA) je 21 členskými štátmi EÚ, teda spolu ide o 35 štátov. Okrem toho sa v Európe k sankciám pridalo Švajčiarsko a, samozrejme, aj Ukrajina  a v rôznej miere Bosna a Hercegovina, Srbsko a Moldavsko. Protiruské sankcie uplatňujú spojenci USA na Ďalekom východe – Japonsko a Južná Kórea. Ďalej to je Austrália a Nový Zéland. Je to aj niekoľko malých štátov v Latinskej Amerike a Karibiku, popr. v Ázii a Oceánii. Spolu ide maximálne o 60 štátov (vrátane trpasličích), pričom nie všetky dodržiavajú všetky sankcie. Z hľadiska počtu obyvateľov týchto štátov ide maximálne o 20 – 25 % súčasného obyvateľstva Zeme.

Niektoré zdroje tvrdia, že k sankciám sa nepridali štáty až s viac ako dvomi tretinami obyvateľstva Zeme. Tento krok nie je však vôľou obyvateľstva, ale rozhodnutím vlád jednotlivých štátov. USA sa preto rôznymi, najmä nátlakovými, spôsobmi, pričom využívajú aj viaceré medzinárodné organizácie, snažia zvýšiť počet štátov zapojených do protiruských sankcií. Ich počet však nerastie. Nové sankcie vyvolávajú skôr ironické poznámky a k rastu prestíže USA a ich spojencov neprispievajú.

Po pol roku proxy vojny USA s RF sa ukazuje, že obe strany v nej majú vážne problémy. RF sa mylne domnievala, že ukrajinská moc sa po vpáde ruských vojsk zosype, ale nedošlo k tomu a ocitla sa v dlhodobých bojoch, ktoré prinášajú ľudské obete i materiálne škody. Nenaplnili sa však ani prehnané očakávania Washingtonu, že Rusko sa v dôsledku prvých neúspechov vzdá ďalších bojov. USA sa ocitli aj v pasci svojej utkvelej idey o dominancii vo svete a globálnu pozíciu si komplikujú čoraz ostrejším bojom proti Pekingu. Nedarí sa im dosiahnuť vysnívaný rozkol medzi RF a ČĽR a svojím spupným konaním ich naopak, podnecujú k spolupráci. Zapájajú sa do nej aj ďalšie štáty ostrakizované USA.

Vytvára sa silnejúci „protiamerický“ („protizápadný“) politický, ekonomický a čiastočne aj kultúrny front. Zapája sa do neho veľká časť sveta, v ktorom je nespokojnosť s konaním USA, ním vedeného Západu a ich niektorých nezápadných spojencov v globálnej politike, ekonomike a bezpečnosti. Mnohé štáty pri tom uvažujú nielen o potrebe zmeny tohto stavu, ale podnikajú v tomto smere aj praktické kroky.  

O niektorých prvkoch boja v informačnom priestore

Neoddeliteľnou a mimoriadne rozsiahlou súčasťou bojov na Ukrajine sa stal zápas v informačnom priestore. Paradoxom však je, že skutočný obraz vojny pri tom nevzniká, lebo sa vytvára neprehľadný, „rozmazaný“ obraz diania.

Ak vo vojenskej a ekonomickej oblasti sú určité pravidlá, aj keď pomerne vágne, ktoré sa ako-tak dodržiavajú, v informovaní o vojne sa jednotlivé zdroje akoby odtrhli z reťaze. Ide až o akúsi nepeknú mediálnu obdobu voľného spôsobu v zápasení, pričom sa prejavuje priam „zúrivosť“ mnohých zdrojov informácií.

V niektorých analýzach sa ich autori snažia „úderne“ vystihnúť podstatu udalostí. Zvýrazníme dve takéto línie. Prvou líniou je používanie veľmi silných slov, ktoré poukazujú na prekročenie hraníc, protirečivo sa utvárajúcich v medzinárodných vzťahoch (bezpečnosti) od rozpadu bipolarity. Takýto pohľad len „prilieva olej do ohňa bojov“. Druhou líniou je naivné hľadanie porovnania toho, čo sa deje, s významnými historickými udalosťami. Možno sa zamyslieť nad poznaním a chápaním histórie u osôb, ktoré boje v Mariupole považovali za dejinnú paralelu so Stalingradskou bitkou… Táto línia len zasieva zmätok do spoločenskej atmosféry a slúži aj na sofistikované strašenie obyvateľstva.

Zmätok spôsobuje aj používaná terminológia a predovšetkým údaje, ktoré bojujúce strany aktuálne uvádzajú. Považuje sa za „prirodzené“, že bojujúce strany skresľujú či zatajujú údaje, lebo sa nesmú „prezradiť“ ich ciele, plány, situácia a pod. O skutočnom stave na bojisku teda neinformujú. Za čas bojov už viackrát došlo k tomu, že „časť“ informácií bola nepresná, neúplná či vyslovene lživá a neskôr sa ukázalo, že to bolo celkom ináč, ako sa pôvodne tvrdilo. Niektoré informačné zdroje utŕžili poriadnu hanbu, čo im však v ďalšom dezinformovaní neprekáža.

Snaha o manipuláciu faktov tiež prekračuje všetko, čo sa v tejto oblasti robilo v minulosti. Podieľajú sa na nej nielen samotné vojenské orgány, ktoré informujú o „výsledkoch“ bojov, ale možno ešte viac vyjadrenia politikov, médií i všakovakých osôb, ktoré sa prezentujú ako „odborníci“. Niekedy sa poukazuje na to, že podľa vyjadrení ukrajinských politikov, vojakov, novinárov a. i. sa zdá, akoby Ukrajina bojovala v inej vojne, ako je tá, čo práve prebieha.

Táto vojna znamená aj začiatok konca jedného zo znakov liberalizmu – slobody slova. Nielen v bojujúcich štátoch – RF a donbaských republikách a na Ukrajine – sa uplatňuje silná cenzúra, ale šíreniu tzv. neoverených informácii sa protiprávne bráni aj v „nebojujúcich“ štátoch podporujúcich Ukrajinu. Najmä servilné postsocialistické štáty zakazujú (prípadne niekde už aj trestajú) šírenie iných ako oficiálnych názorov, ktorých zdroj je však nejasný. Nikto nevie, kde, ako a kým boli vytvorené (pochopiť, ako funguje myslenie nejakej podpredsedníčky vlády z bližšie nemenovaného stredoeurópskeho štátu zrejme dokážu len osoby spojené s nadprirodzenými silami). Vznikajú aj obavy, že v prípade dlhšieho trvania bojov na Ukrajine spojených so zhoršovaním sociálno-ekonomickej situácie dôjde aj k ďalšiemu obmedzovaniu práv a slobôd i v štátoch EÚ.  

Keby nešlo informácie o vojne, v ktorej hynú ľudia, nad niektorými by sa dalo aj zasmiať. Niekoľkokrát došlo k tomu, že ako dôkaz úspechu v bojoch sa využili scény z videohier. Avšak aj mnoho z videí, ktoré predkladajú bojujúce strany, sa nedá identifikovať v čase a priestore, a preto ich nemožno považovať za dôveryhodné informácie, hoci sú veľmi sugestívne a aj sledované.

Zvláštnu kapitolu manipulácie predstavujú informácie, ktoré sa odvolávajú na zdroje spravodajských služieb USA a Veľkej Británie. Často podávajú „zasvätené“ informácie z rôznych oblastí politiky, ekonomiky a bezpečnosti v Rusku, z okolia V. Putina a pod., ktoré sa však nedajú overiť a spravidla sa nepotvrdia. Napriek tomu, že v minulosti im bolo mnohokrát dokázané, že si vymýšľajú či klamú, v súčasnosti tvoria veľmi často základný zdroj informovania o dianí či vývoji situácie.

Jedným z „módnych“ prvkov v tejto oblasti sa stali informácie o prípravách atentátov na prezidentov, o príprave politických prevratov, o výmenách ministrov či osôb z okolia prezidentov a pod. Šíria ich obe strany vojny.

V neposlednom rade ide o nenávistnú rusofóbiu, ktorá tiež prekračuje všetko, čo sa dosiaľ robilo, pričom tomu nahráva aj možnosť využívania (zneužívania) virtuálneho priestoru a sociálnych sietí. Nepripustenie športovcov na rôzne akcie sa tu už objavilo aj v minulosti, takže nad tým sa netreba pozastavovať. Novým prvkom, odhaľujúcim „skrytý plamienok“ barbarstva v západnej civilizácii, ktorý môže vzbĺknuť najmä vo vojnách, sa stali útoky voči ruskej kultúre a jazyku. Nebudeme sa vyjadrovať k stavu duševného zdravia osôb a skupín, ktoré navrhli premenovať obraz Edgara Degasa „Ruské tanečnice“ na „Ukrajinské tanečnice“, alebo ruskú zmrzlinu na ukrajinskú…

Na druhej strane došlo k nárastu protiukrajinských vyjadrení aj v ruských médiách a medzi politikmi, popr. aj v akademických kruhoch, nehovoriac už o rôznych aktivistoch. Dotýkajú sa najmä existencie a dejín ukrajinského národa a jazyka a neraz sa prezentujú značne urážlivým spôsobom.

V informačnej vojne nie sú priame ľudské obete. Urážky, vyhrážky, nenávisť atď. však zasadzujú údery, ktoré nadlho dokážu otráviť spoločenskú atmosféru. Využívanie virtuálneho priestoru a sociálnych sietí na tieto účely hrozí až nezvratnými následkami. Hon na čarodejnice už viackrát v dejinách spôsobil výrazný sociálny i morálny úpadok.

O absencii úsilia o diplomaciu a nebezpečenstve pokračovania bojov

Pre obyvateľov EÚ je ťažko pochopiteľné, prečo sa Brusel, napriek všetkej chúlostivosti a zložitosti nebezpečnej situácie, vzdal akýchkoľvek ambícií na presadzovanie ukončenia bojov. Je to o to horšie, že pokračovanie bojov zhoršuje sociálno-ekonomickú situáciu najmä na Ukrajine, ale aj v Rusku. Dochádza k tomu však aj v štátoch EÚ, kde sa zatiaľ nenašli významné politické ani spoločenské sily, ktoré by čo i len naznačovali začiatok úsilia o diplomatické riešenie, dosiahnutie prímeria a začatie mierových rokovaní.

Iste, vojna sa začala v dôsledku uskutočnenia špeciálnej vojenskej operácie, ktorú Rusko zdôvodnilo obavami o svoju bezpečnosť a bezpečnosť obyvateľov Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky. Zdôrazníme, že násilné, ozbrojené riešenie problémov v medzinárodných vzťahoch v 21. storočí nemožno schvaľovať ani podporovať. Prináša navyše aj neželané následky, pričom na niektoré z nich sme už poukázali. Dodáme, že v rozsahu, v akom k nim dochádza, sa dnes dajú zvládnuť len s mimoriadnym úsilím, pričom niektoré negatívne sociálno-ekonomické a environmentálne procesy pôsobia aj nezávisle od bojov na Ukrajine.

Práve preto by bola potrebná mierová angažovanosť EÚ (ktorú si v prípade USA a NATO nedokážeme predstaviť). Únia sa ešte prednedávnom rada hrdo označovala za mierovú veľmoc. Čo však s ňou, keď najmä výroky Ursuly von der Leyenovej a Josepha Borella (mimochodom socialistu), ale aj ďalších predstaviteľov EÚ sa stali nediplomatickými, agresívnymi a prispievajú len k zvyšovaniu napätia a rastu chaosu.  

Bez mieru – vo vojne – sa všetky akokoľvek vznešené reči o obrane západnej liberálnej demokracie, slobody atď. aj v tomto prípade, ako často v dejinách, stávajú len prázdnymi a falošnými frázami. Žiaľ, pokračovanie bojov na Ukrajine má v sebe najmä z hľadiska zbraní i územného rozsahu potenciál eskalácie, ktorá môže nadobudnúť nebezpečný charakter – rôznymi scenármi či víziami v tejto oblasti sa tiež radšej nebudeme zaoberať.  

Možno len so smútkom konštatovať, že mierové hnutie v západnej Európe už dávnejšie prestalo mať vplyv. Niekdajšie veľkonočné mierové pochody sú dnes, ak sa ešte vôbec uskutočnia, len akciami malých skupín nadšencov. Podivuhodný je aj vojnový obrat Zelených v Nemecku.

Ďalšou zvláštnosťou bojov na Ukrajine, je, že na skončenie bojov a odchod všetkých vojsk z územia Ukrajiny sa vyzýva len Rusko. Ukrajina je zo Západu podnecovaná na pokračovanie v bojoch (ten necíti jej tragédiu – obete, zničené územie a infraštruktúru, ani sociálno-ekonomický úpadok). Mimoriadne aktívny je v tom končiaci britský predseda vlády Boris Johnson, ktorý aj vlastný štát priviedol do hlbokej krízy. A ukrajinskí utečenci vo Veľkej Británii narážajú na mnoho ťažkostí, pričom B. Johnson navrhol, aby ich odsunuli do Rwandy. Moskva po niekoľkých pokusoch začať mierové rokovania, čo sa však neskončilo úspechom, pritvrdila a dnes požaduje od Kyjeva kapituláciu.

V objektívnych i kritických kruhoch prevažuje názor, že Kyjev nemá šancu ani so zbraňami dodávanými zo Západu dosiahnuť zvrat v bojoch vo svoj prospech. Pokračovaním vojny zvýši len devastáciu svojho obyvateľstva a územia, pričom tiež bude ruskej strane spôsobovať škody.

Je akousi nepísanou zásadou, že prímerie sa uzaviera v určitej situácii, do ktorej sa bojujúce strany dostali – spravidla vo výhodnejšej pre víťaziacu (silnejšiu) stranu. Potom sa začínajú rokovania, hľadajú kompromisy, robia ústupky, stanovujú bezpečnostné záruky a pod. Západ vedený USA po rozpade bipolarity v medzinárodných vzťahoch pri riešení bezpečnostných problémov stavil na politiku sily. To je mimoriadne výhodné pre nadnárodný vojensko-priemyslovo-finančný komplex, ktorý dosahuje kolosálne zisky. „Liberálnym“ vyjadreniam Západu vedeného USA o práve, demokracii, slobode a pod. v nezápadnom svete neverí už nikto okrem zmanipulovaných ľudí. Súčasné neoliberálne sily, ktoré sú pri moci na Západe, narážajú na rôzne ťažkosti a odpor aj zo strany domácich konzervatívnych, národných a radikálnych ľavicových síl. Napriek tomu sa však asi cítia natoľko silnými, že momentálne nedovolia Ukrajine, aby pristúpila na podmienky Ruska na prímerie.

Skôr však ide o to, že porážka Ukrajiny, ktorá môže mať rôzne veľký rozsah, znamená aj porážku Západu vedeného USA, a preto sa nechce ustúpiť. Nešťastím, najmä pre EÚ, je, že neexistuje zatiaľ nijaký iný plán postupu (a nie sú ani náznaky, že by sa pripravoval).

Hypoteticky k určitým zmenám môže dôjsť v prípade, že demokrati stratia v polčasových voľbách na začiatku novembra väčšinu v Kongrese, v prvom rade v Senáte USA. Druhý dôvod k zmenám, ktoré budú dramatickejšie, môže nastať až za niekoľko mesiacov (v zime či skôr po nej), keď Západu dôjdu vojenské zdroje na podporu Ukrajiny a problémy vyvolané nedostatkom energetických zdrojov povedú k rôznym krízam a vyvolajú veľký odpor (možno aj nepokoje) obyvateľstva vo viacerých štátoch. Ukazuje sa však, že súčasná moc neoliberálov je tak sofistikovaná a systémová, že protesty, ku ktorým dochádza v rôznych štátoch, ju zatiaľ nevedia vážne ohroziť.

Malá poznámka o utečencoch z vojnovej Ukrajiny

Viackrát sme poukázali na to, že najhoršou stránkou bojov je ohrozenie života obyvateľstva na území, kde k nim dochádza. Narastá počet utečencov s ktorými sa objavujú aj nové sociálno-ekonomické, humanitárne i právne problémy.

Súčasná migračná vlna z Ukrajiny je spojená s paradoxným javom – masívnym návratom ľudí. Zo štatistických údajov sa však nedá zistiť, či sú to utečenci, ktorí odišli po 24. februári. Podľa údajov Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov od 24. februára do 30. augusta odišlo cez hraničné priechody z Ukrajiny celkom 11 976 498 a na Ukrajinu prišlo 5 324 798 osôb. V Európe sa k 30. augustu nachádzalo 7 007 381 Ukrajincov, z ktorých bolo zaregistrovaných v rámci národných systémov ochrany 3 969 537 osôb. Do Ruska prešlo 2 414 075 osôb. O tom koľko ich prešlo opačným smerom, nie sú údaje.

Najviac utečencov po Rusku sa aktuálne eviduje v Poľsku (vyše 1 350 000), Nemecku (vyše 970 000) a ČR (vyše 420 000). Na Slovensko prišlo z Ukrajiny v tomto čase 736 387 a na Ukrajinu prešlo 474 864 osôb, teda viac ako polovica toľkých, ako odišli. V rámci národného systému ochrany z nich bolo zaregistrovaných 90 416 Ukrajincov.

Skutočný počet obyvateľov Ukrajiny sa v súčasnej situácii dá ťažko zistiť, ale opäť podľa údajov Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov potrebuje asi 18 miliónov ľudí humanitárnu pomoc. Upozorňuje sa na to, že situácia v zimných mesiacoch sa bude zhoršovať. Aj tento údaj zvýrazňuje nevyhnutnosť ukončenia bojov. Namieste je aj otázka, či Ukrajinci skutočne potrebujú dodávky zbraní a vojenského materiálu za miliardy eur (či dolárov) a či by sa tieto prostriedky nemali viac venovať na humanitárne účely. Problém spočíva aj v tom, že napriek všetkým komplikáciám je dodávka zbraní a vojenského materiálu jednoduchšia ako dopravenie a rozdelenie humanitárnej pomoci na miesta, kde je situácia najkritickejšia.

Záverom

Boje na Ukrajine, ich súvislosti a dôsledky sa stali stručne ťažko opísateľným fenoménom. Náš pohľad je len jedným z možných. Ospravedlňujeme sa čitateľom, že napriek rozsahu textu nejde o komplexný, ucelený pohľad na túto vojnu. Mnohým v nej budú chýbať viaceré problémy (udalosti, údaje a pod.)

Zvýrazníme aktuálnosť slov starého čínskeho mysliteľa – stratéga, majstra Sun c´ho, že najlepšia vojna je tá, ku ktorej nedôjde. Väčším umením moci ako vojny rozpútať a vyhrať, je im predchádzať. V spoločnostiach (štátoch), kde však vládne kult sily (násilia), ktoré nie je len fyzické či ozbrojené, ale aj politické, ekonomické, mediálne a pod. a panuje presvedčenie o vodcovskom poslaní vo svete, je pre podporu vojen dobrá živná pôda. Niektoré zdroje dokonca tvrdia, že ruský útok na Ukrajinu prišiel pre USA z viacerých dôvodov vhod.

Poukázal na to aj Daniel L. Davis, podplukovník pozemných síl USA vo výslužbe (bol štyrikrát nasadený v bojoch), ktorý napísal v súvislosti s polročnou vojnou na Ukrajine článok o tom, že táto vojna nikdy nemala byť. V článku si položil kacírsku otázku: odsúdila arogancia v Kyjeve, Washingtone a Bruseli ukrajinský ľud k vojne, ktorej sa mohlo a malo vyhnúť? Zdôraznil, že ak sa nenájde dohoda, bude to mať zlé následky pre Západ i Ukrajinu. (pozri The Russia – Ukraine War At Six Months: The War That Should Have Never Been By Daniel Davis).

Pre slovansky cítiacich Slovákov je boj medzi dvomi veľkými slovanskými národmi – Rusmi a Ukrajincami frustrujúci. Pre bežného Rusa nie je jednouché bojovať proti Ukrajincovi a naopak, pre bežného Ukrajinca bojovať proti Rusovi. Posledné roky zavládol na Ukrajine nacionalizmus, spojený s rusofóbiou, ktorý zmanipuloval veľkú časť obyvateľstva, čo vytvorilo nové momenty vo vzájomných vzťahoch. Sledovanie vývoja bojov na Ukrajine – v susednom štáte a ich hodnotenie je aj veľmi deprimujúce.  

Každá vojna, hoci má svoje príčiny, predstavuje anomáliu spoločenského vývoja, ktorá prináša mnohé aj neželané zmeny. Pôvodné, východiskové kalkulácie a predstavy politikov a generálov sa spĺňajú vždy len čiastočne a ozbrojené násilie ide svojou logikou vlastnými cestami. Často prináša to, čo si nikto neželal, ale najviac na to doplácajú bežní ľudia.

Koniec bojov na Ukrajine je zatiaľ v nedohľadne, ale objavujú sa úvahy, že po ich skončení začne post-ukrajinské obdobie. Paradoxne sa splnia politicky-marketingové vyhlásenia západných politikov, že po vypuknutí vojny na území Ukrajiny už svet nikdy nebude taký, aký bol predtým.

Post-ukrajinský svet je zatiaľ téma, o ktorej sa na Západe nechce hovoriť, lebo sa pripúšťa len jeden možný koniec – víťazstvo nimi podporovanej Ukrajiny. To je však oveľa menej pravdepodobné ako opačný výsledok – porážka Ukrajiny. Po skončení bojov dôjde k mnohým zmenám nielen v Európe, ale aj globálne. Už po pol roku bojov však možno povedať, že nové pomery budú vzdialené od predstáv západných politikov a expertov rôzneho druhu.

Celkom na koniec opakovane zdôrazníme, že sa musí čím skôr prestať bojovať a začať rokovať. Vojna už priniesla mnoho tragédií a škôd, ktoré sa pri jej pokračovaní budú len nezmyselne a škodlivo zväčšovať. Negatívne následky pokračovania vojny pociťujeme aj na Slovensku. Na naše nešťastie ich znásobuje diletantské pôsobenie vlády štvorkoalície, ktorá zdá sa, že sa rúca. Pokiaľ však príde o moc, môže prejsť ešte veľa času.

Zdroj: noveslovo.sk

spot_imgspot_img

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás