V nedeľu 2. apríla prebehli parlamentné voľby v dvoch malých štátoch EÚ, o ktoré však v súčasnej napätej sociálno-ekonomickej a bezpečnostnej situácii nebol veľký mediálny záujem. V riadnom termíne sa volil fínsky parlament. V Bulharsku sa parlament volil predčasne.
Voľby sa obrazne a pateticky považujú za sviatok demokracie, ale ako v celej politike v neoliberálnych režimoch dochádza aj v nich k čoraz väčším deformáciám. Predvolebné kampane sú žatvou pre médiá (len tak sa to vtedy hemží pochybnými reklamami) a sponzorov spojených s finančnými kruhmi. Politici síce vzletne vykladajú o princípoch a hodnotách, ale priestor pre ich napĺňanie majú obmedzený, lebo neraz sú viac, ako to je únosné, závislí na svojich sponzoroch. Možnosti realizácie predvolebných sľubov okliešťuje aj to, že víťaz v súčasnosti musí až na vzácne výnimky zostavovať koaličné vlády a prijímajú sa rôzne kompromisy. Okrem toho pri protirečivom prijímaní výsledkov volieb sa čoraz viac prejavuje rastúca polarizácia spoločnosti.
S novými vládami je tak vlastne už „automaticky“ nespokojná veľká časť občanov. Zvyšuje sa však nielen nespokojnosť obyvateľstva s politikou, ale rastie aj jeho apatia. Niekedy sa zdá, že šírenie mediálno-politických lží, ale aj egoizmu a konzumného spôsobu života a pod. má za cieľ vyvolať v určitých kruhoch spoločnosti aj nezáujem o politiku. Vyhovuje to aj silám, ktoré veľa kričia a často pritom ešte aj vymýšľajú, či rovno klamú.
Voľby v EÚ v roku 2022, ich súvislosti a dôsledky
Vlani boli v štátoch EÚ voľby do dolných komôr parlamentov vo Francúzsku (jún), Lotyšsku (október), Maďarsku (apríl), na Malte (marec), v Slovinsku (apríl) a Švédsku (september), pričom predčasne sa uskutočnili v Bulharsku (október), Dánsku (november), Portugalsku (január) a Taliansku (september). Priame prezidentské voľby prebehli vo Francúzsku (apríl), Rakúsku (október) a Slovinsku (október). Vybrané voľby sme komentovali aj na webovej stránke Vecí verejných.
Vzhľadom na rozdielnosť politických systémov a úpravy volieb v jednotlivých štátoch nemožno urobiť stručné porovnanie výsledkov volieb v štátoch EÚ. Vo všeobecnosti však možno konštatovať, že „presýtený“ je politický stred. „Módne“ sa k nemu hlási najviac strán, pričom prevažuje stredová pravica, ktorá dnes vládne vo viacerých štátoch EÚ. Rástla popularita národne orientovaných, konzervatívnych strán. Niektoré z nich hlavný mediálno-politický prúd označuje za radikálne, popr. krajne pravicové. Pokračoval pokles podpory ľavice. Hlavný mediálno-politický prúd kritizuje krajnú pravicu, ale oveľa agresívnejšie útočí proti krajnej ľavici. Vznikajú aj iné typy „nesystémových“ strán, ale zatiaľ nemajú výrazný vplyv na politiku. Protirečivým fenoménom sú však rôzne strany založené „komediantmi“, ktoré spravidla pôsobia veľmi kontroverzne a v konečnom dôsledku politike len škodia.
Po voľbách preto len málokedy dochádza k poklesu politického a sociálneho napätia. Nespokojnosť občanov s novozvolenými vládami sa prejavuje v mnohých protestoch. Aktuálne je najnapätejšia situácia vo Francúzsku, kde sú ostré zrážky kvôli dôchodkovej reforme. Po parlamentných voľbách v júni vznikla tzv. kohabitácia, keď prezident nemá v parlamente väčšinu a na presadenie zákonov musí hľadať podporu u iných strán. Zákon o dôchodkovej reforme vláda prijala na základe výnimky vo francúzskej ústave, ktorá to umožňuje vo vybraných prípadoch bez hlasovania v Národnom zhromaždení. Po neúspešných pokusoch o odvolanie vlády masívne protesty pokračujú.
Menej masové protesty boli z rôznych dôvodov najmä v Bulharsku, Maďarsku, Švédsku a Taliansku. Možno poukázať aj na nebývalo veľké masové protesty židovského obyvateľstva v Izraeli. Nejde síce o štát EÚ, ale považuje sa za pevnú súčasť Západu. Príčinou nepokojov je snaha vlády pravice, v ktorej sú zastúpené aj krajne pravicové subjekty, uskutočniť reformy v justícii. Mnohé z komentárov po voľbách v roku 2022 nedávali novej vláde Benjamina Netanjahua dlhú existenciu a predpokladali vypuknutie novej politickej krízy, ktorá môže viesť k ďalším predčasným voľbám.
Parlamentné voľby vo Fínsku
Fínsko patrí medzi štáty EÚ, v ktorom sa zdá byť obyvateľstvo jedným z najspokojnejších. Predchádzajúce voľby v apríli 2019 vyhrala veľmi tesne Sociálnodemokratická strana Fínska (/ďalej len SDSF/ – 17,7 % hlasov, 40 poslancov) pred Pravými Fínmi (niekedy aj Fínska strana /ďalej len PF/ – 17,5 % hlasov, 39 poslancov) a Národnou koaličnou stranou (/ďalej len NKS/, 17,0 % hlasov, 38 poslancov). Okrem toho bolo v parlamente zastúpených 5 strán: Fínsky stred (31 poslancov), Zelený zväz (20 poslancov), Ľavicový zväz (16 poslancov), Švédska ľudová strana (9 poslancov) a Fínski kresťanskí demokrati (5 poslancov). Dvaja poslanci boli zaradení ako iní – jeden z nich za koalíciu Za Alandy a druhý neskôr začal zastupovať stranu Hnutie Teraz, ktorá sa oddelilo od NKS. Koaličnú vládu vedenú SDSF vytvorili NKS, Zelený zväz, Ľavicový zväz a Švédska ľudová strana.
Pokojné fínske politické vody rozčeril už krátko po voľbách v roku 2019 politický škandál okolo zmien v pošte (Posti Group) vlastnenej štátom. V novembri v jeho dôsledku rezignovala ministerka miestnej správy a v decembri aj predseda vlády Antti Rine (SDSF). Predsedníčkou vlády sa stala Sanna Marinová (*1985, SDSF), ktorá bola najmladšou v tejto funkcii na celom svete.
V roku 2022 sa stalo hlavným politickým problémom zrušenie neutrality Fínska a jeho vstup do NATO. S hlasovaním o vstupe Fínska do NATO sa ponáhľalo a uskutočnilo sa 1. marca 2023. Za vstup hlasovalo 184 poslancov a 7 bolo proti. Fínsko bolo prijaté do paktu 4. apríla.
Jednokomorový parlament (Eduskunta) má 200 poslancov. V tohtoročných voľbách kandidovalo 22 strán, ktoré postavili viac ako 2 400 kandidátov. Volí sa zo zoznamov strán, ale môžu kandidovať aj nezávislí. Je 12 viacmandátových volebných obvodov (od 6 do 37 miest – podľa počtu obyvateľov 6 mesiacov pred voľbami) a jeden jednomandátový (na Alandských ostrovoch, ktoré sú autonómnou, demilitarizovanou provinciou, kde žije asi 30 tisíc obyvateľov, prevažne Švédov). Nie je stanovené kvórum a miesta sa prideľujú proporcionálne podľa zisku hlasov v jednotlivých obvodoch, čo zvýhodňuje väčšie strany.
Výsledky volieb boli aj tentokrát tesné. Účasť bola 72,6 % (o 0,2 % menej ako v roku 2019). Zvíťazila NKS s 20,8 % hlasov, ktorá získala 48 poslancov (o 10 viac ako v roku 2019), pred PF, ktorú podporilo 20,1 % voličov a má 46 kresiel (o 7 viac). Za doteraz vládnucu SDSF hlasovalo 19,9 % voličov a dostala 43 miest (o 3 viac). Do parlamentu sa dostali všetky strany, ktoré v ňom boli zastúpené aj po predchádzajúcich voľbách. Fínsky stred, Zelený zväz a Ľavicový zväz stratili niekoľko miest poslancov. Švédska ľudová strana, Fínski kresťanskí demokrati, Hnutie Teraz a koalícia za Alandy získali rovnaký počet kresiel ako v roku 2019. Novozvolených poslancov bolo 30,5 % a 46 % poslancov sú ženy.
Jedinou zmenou, ktorú priniesli voľby je, že sa zmení vláda z ľavého na pravý stred. Právo na zostavenie vlády má vodca víťaznej strany, ale musí vytvoriť väčšinovú koalíciu. Vzhľadom na stav fínskej politiky, keď predsedom vlády by sa mal stať Petteri Orpo (*1969) zo stredo-pravicovej NKS (jej 3 poslanci v Európskom parlamente sa hlásia k Európskej ľudovej strane), ktorá bola v predchádzajúcej vládnej koalícii sa toho vo fínskej politike veľa nezmení. Rokovania o vytvorení novej koalície ešte nezačali.
Parlamentné voľby v Bulharsku
Od 4. apríla 2021 sa parlamentné voľby konali už piatykrát, čo je asi aj svojrázny svetový politický rekord. V 31 obvodoch sa volilo 240 poslancov Národného zhromaždenia zo zoznamov politických strán. Volebné kvórum je 4 %.
Po voľbách v apríli 2021 bolo v parlamente v rôznej veľkosti zastúpených osem strán. Boli to Bulharská socialistická strana za Bulharsko (ďalej len BSPzB), Bulharský východ, Demokratické Bulharsko (ďalej len DB), Hnutie za práva a slobody (ďalej len DPS), Občania za európsky rozvoj Bulharska – Zväz demokratických síl (ďalej len GERB-SDS), Obnova, Je taký národ, Pokračujeme v zmenách (ďalej len PP) a Vstávaj Bulharsko! My ideme!. Vo všetkých parlamentoch však boli zastúpené len BSPzB, DB, DPS a GERB-SDS, ktorá trikrát voľby vyhrala (aj naposledy v októbri 2022).
O hĺbke bulharskej politickej krízy svedčí aj to, že prvýkrát po páde socializmu sa v októbri 2022 stalo, že nový parlament na prvom zasadnutí nedokázal zvoliť svojho predsedu. Neskôr konsenzuálne zvolil do tejto funkcie Veždiho Rašidova (*1951, GERB-SDS) ako najstaršieho poslanca. Dôvodom predčasných volieb sa stalo, že na tretí pokus sa nepodarilo zostaviť koaličnú vládu. Prezident Rumen Radev 3. februára rozpustil parlament.
Znovu zvíťazila GERB-SDS (25,42 %, 69 poslancov /o 2 viac ako v októbri 2022) pred novovytvorenou koalíciou PP-DB (23,53 %, 64 poslancov /o 9 menej/). Obnova získala 14,15 % hlasov a 37 poslancov (o 10 viac). Len o niečo menej podporilo DPS – 13,72 % hlasov, 36 poslancov (rovnako ako v októbri 2022). Socialisti (BSPzB) získali 8,94 % hlasov a 23 poslancov (o 2 menej). Poslednou stranou, ktorá sa dostala do parlamentu, bola Je taký národ (4, 11 % hlasov, 11 poslancov /v októbri 2022 nebola zastúpená/).
Bulharsko zápasiace s viacerými vážnymi sociálno-ekonomickými problémami patrí, najmä v súvislosti so svojimi dejinami, k štátom, ktorého občania sú polarizovaní aj vo vzťahu k Rusku. Aj keď dlhotrvajúca západná kampaň má aj tu svoje výsledky, stále sa socialisti a Obnova považujú za strany viac sympatizujúce s Ruskom. Za nacionalistickú sa považuje aj Je taký národ.
Špecifickým prvkom V Bulharsku žije vyše šesťstotisícová turecká menšina (cca 8 % obyvateľstva). Záujmy Turkov a ďalších národnostných menšín presadzuje DPS.
Výsledky volieb nevzbudzujú optimizmus, lebo nedošlo k zmene rozloženia politických síl. Aj v Bulharsku sa najviac strán hlási k centrizmu, pričom ide viac o pravicové subjekty.
Vytváranie vládnej väčšiny bude zase ťažké. Otázne je, či sa nájde väčšia vôľa na zjednocovanie ako po predchádzajúcich voľbách. Sila stredo-pravicovej GERB-SDS, ktorá je konzervatívnou, populistickou stranou európskej orientácie a po pôsobení vo viacerých predchádzajúcich vládach má nejaké „temné“ miesta, nie je stále dostačujúca na to, aby vytvorila stabilnú koalíciu. Vytýka sa jej spojenie s korupciou, kvôli čomu s ňou nechcú ísť viaceré strany do koalície.
Objavili sa, ale zatiaľ len marginálne, názory, že by mohla byť vytvorená dočasná úradnícka (technokratická) vláda s podporou GERB-SDS a PP-DB v záujme riešenia aktuálnych vážnych sociálno-ekonomických problémov. Ďalšou možnosťou je, že GERB-SDS a DPS budú spolupracovať so socialistami, čo zatiaľ ani jedna z týchto strán nevylúčila, ale ani nepotvrdila. Žiaľ, pokračovať môže aj „maratón“ predčasných volieb šiestym „kolom“.
Doplníme aj jednu výnimku z Čiernej Hory. Nie je síce v EÚ (ale je členom NATO, čo len dokazuje paradoxy európskej politiky) a 2. apríla sa tam uskutočnilo druhé kolo prezidentských volieb, v ktorých utrpel prvú porážku trilobit čiernohorskej politiky Milo Đukanović (*1962) vyše 30 rokov stojaci na jej čele. Po podpore bývalého juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševića prvom desaťročí tohto storočia „obrátil kabát“ a preorientoval sa na Západ. V minulosti bol výrazne napojený na organizovaný zločin, čo kritizoval čiastočne aj Západ, ale po jeho obrate to vo svojej blahosklonnej dvojtvárnosti prehliadal. V Čiernej Hore, v ktorej sa proti M. Đukanovićovi viackrát masovo protestovalo, sa vytvorila pred voľbami atmosféra, ktorú časť médií charakterizovala ako „ktokoľvek iný, len nie Đukanović“. Zvíťazil Jakov Milatović (*1986). Ide o mladého politika, ktorý bol takmer už jeden a pol roka ministrom. Patrí však k Západom preferovaným neoliberálnym typom mladých politikov, lebo predtým pôsobil aj v zahraničnom bankovom sektore. Považuje sa za chránenca zástupcu námestníka ministra zahraničných vecí USA Gabriela Escobara, ktorý „dohliada“ na Západný Balkán. Zmena zahraničnopolitickej bezpečnostnej orientácie Čiernej Hory teda nehrozí. Odborníci však ešte čakajú, či sa podarí po politickej kríze v predčasných parlamentných voľbách M. Đukanovićovi ako predsedovi podivnej stredo-ľavicovej Demokratickej strany socialistov Čiernej Hory získať späť stratené pozície
Stručne o ďalších voľbách v štátoch EÚ
Aj na Slovensku sme sledovali priame prezidentské voľby v ČR, kde zvíťazil v januári v druhom kole výrazne pravicovo orientovaný bývalý predseda Vojenského výboru NATO a generál vo výslužbe Petr Pavel so starostlivo vytváraným obrazom manekýna. Vzhľadom na svoju minulosť nie je silný v ekonomike, ale zato je plný „natovského“ politicky feldvéblovského nadšenia pre atlantizmus. V popredí jeho pozornosti bude zrejme podpora USA a NATO, ale nemá potenciál vniesť zmeny do vnútornej českej politiky.
V Estónsku boli parlamentné voľby do 101 členného Riigikogu 5. marca. Stručne zhrnuté, ani tu nedošlo k zmenám a opakovane zvíťazila stredopravicová Estónska reformná strana, ktorú vedie predsedníčka vlády Kaja Kallasová. Stranu založil jej otec Siim Kallas, ktorý bol aj predsedom vlády od januára 2002 do apríla 2003. V parlamente zostali všetky strany (s určitými ziskami resp. stratami), ktoré boli zvolené v marci 2019. Pribudla k nim jedna nová strana stredu, ktorá vznikla v roku 2018, ale v predchádzajúcich voľbách neprekročila kvórum. O nejakých zmenách v estónskej politike preferujúcej rusofóbiu, odborníci neuvažujú.
Nasledujúce voľby v štátoch EÚ
Najbližšie sa uskutočnia parlamentné voľby 21. mája v Grécku. Hoci tam je vláda strany pravého stredu, v súčasnom parlamente sú až štyri strany, ktoré sa hlásia k ľavici. Je to stredo-ľavicová PASOK (skratka z gréckeho Panhelénske socialistické hnutie). Ďalej ide o SYRIZA (skratka z gréckeho názvu Koalícia radikálnej ľavice), Komunistická strana Grécka a MeRA 25 (skratka je z gréckeho názvu Európsky realistický front neposlušnosti), ktorým sa pripisuje rôzna miera radikalizmu. V tomto prípade odborníci nevylučujú zmeny rozloženia síl.
Na Slovensku budú predčasné parlamentné voľby 30. septembra. Vládnucej ale už rozpadnutej koalícii sa za podpory prezidentky podlo podarilo presunúť voľby na termín vyvolávajúci obavy z následkov katastrofálnej politiky. Musíme zdôrazniť, že v nijakom inom štáte EÚ sa nerobil taký cirkus okolo vyhlásenia predčasných volieb. Očakáva sa zmena rozloženia politických síl, ale veľkým problémom bude vytvorenie vládnej väčšiny.
Okrem toho budú parlamentné voľby 8. októbra v Luxembursku. Najneskôr do 11. novembra sa musia uskutočniť voľby Sejmu a Senátu v Poľsku.
Záujem vyvolávajú aj parlamentné a priame prezidentské voľby, ktoré sa majú uskutočniť 14. mája v Turecku, ktoré tiež nie je v EÚ ale je členom NATO. Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg sa zúfalo snaží dosiahnuť, aby Turecko schválilo vstup Švédska do paktu do termínu týchto volieb. Súčasný turecký prezident Recep Erdoğan sa síce stal nočnou morou USA i NATO, ale sú obavy, že v prípade jeho nezvolenia môže nastúpiť viac nezápadne orientovaný politik a aj parlament sa môže zmeniť v tomto smere.
Záverom
Zdá sa, že patová politická situácia existuje vo viacerých štátoch EÚ, čo sa prejavuje aj pri zostavovaní nových koaličných vlád. Pomery komplikuje aj arogantne presadzovaná neoliberálna, ale „neliberálna“ politika, ktorej prioritami je masívne vyzbrojovanie Ukrajiny a podpora pôsobenia protiruských sankcií. Politické strany, ktoré sa týmto dvom sociálno-ekonomicky škodlivým požiadavkám, silne pretláčaným z Washingtonu, nepodriadia, sú ostrakizované.
Vývoj v EÚ sprevádza silná manipulácia verejnej mienky, čo vo viacerých štátoch zvyšuje polarizáciu spoločnosti. Média hlavného prúdu podávajú viac či menej zmanipulovaný obraz spoločenských problémov, ktorý nezodpovedá realite. Ide však o pohľad potrebný pre vládnuce nadnárodné finančné kruhy, ktoré dnes silne profitujú zo zvýšeného zbrojenia.
Vážnou sociálno-filozofickou a dnes už aj takmer existenciálnou otázkou je, ako dlho a do akej miery môže pokračovať deformovaná neoliberálna politika, ktorá obyvateľom štátov EÚ prináša čoraz viac ťažkostí. Najhoršie je, že napriek malej úspešnosti tejto politiky, zatiaľ nie sú vyhliadky na jej zmenu a nechyrovať ani o nijakom pláne B.
