Po necelých dvoch rokoch bežný slovenský občan (musíme si dať pozor, aby sme nepoužili slovo slušný, či obyčajný, ktoré zneužívajú súčasné vládnuce politické sily) stále žasne nad tým, kam až môže zájsť obludné a úchylné konanie súčasnej vládnej koalície, Vytvorila sa ako politická anomália ale v súlade s duchom liberálnej demokracie po voľbách vo februári 2020. Ide síce o krutú náhodu slovenských dejín, ale umožnili ju podmienky, ktoré sa vytvárali v zložitom a protirečivom politickom a sociálno-ekonomickom vývoji od roku 1993 (resp. po voľbách v júni 1990). Má na nich podiel každá predchádzajúca vláda. Niektorá menej, niektorá viac.
Niečo o slovenských voľbách a voličstve
S využitím slov klasika „nehaňte ľud môj“, zdôrazníme, že mentalita a komplikovaná situácia silne manipulovaného a často klamaného slovenského voličstva neboli jediným faktorom, ktorý viedol k volebným výsledkom vo februári 2020.
Treba mať na vedomí, že v ťažkých existenčných podmienkach (pod hranicou príjmovej chudoby) je na Slovensku podľa výsledkov sčítania obyvateľov bytov a domov z roku 2021 vyše 600 tisíc obyvateľov. Z rôznych dôvodov nemajú veľký záujem o politiku. Možno doplniť aj druhú veľkú skupinu obyvateľstva – pracujúcu chudobu – ktorá síce nie je štatisticky pod hranicou príjmovej chudoby, ale jej príjem nestačí na to, aby žila na úrovni primeranej súčasnosti a zápasí v každodennom živote s mnohými ekonomickými ťažkosťami.
Na tieto ekonomicky slabé kruhy sa zištne a zákerne zameriavajú rôzne populistické politické strany. Dokážu zneužívať prirodzenú túžbu ľudí po lepšom a dôstojnejšom živote, (naivne) veriacich, že niekto im chce pomôcť, hoci sľubuje veci, ktoré pri realistickom pohľade nie sú splniteľné.
Avšak aj voliči, ktorí racionálne premýšľajú o tom, koho voliť, boli už viackrát „dobehnutí“. Špecifickým fenoménom politickej morálky a kultúry (teda skôr ich absencie) je účasť na regionálnych a miestnych voľbách, ktorá je výrazne nižšia ako na parlamentných či prezidentských voľbách. Naznačuje to, že komunálna a regionálna politika je slabinou slovenských politických strán. Dá sa predpokladať, že ak voliči poznajú bližšie kandidátov v každodennom živote, sú k nim kritickejší. Vedia viac o „manekýnoch“, ktorí v záujme moci a peňazí prezliekajú stranícke tričká ako v mizernej komédii, na ktorej sa nedá ani zasmiať. Ďalšou zvláštnosťou sú účelové niekedy až bizarné koalície, ktoré sa v týchto voľbách vytvárajú.
Koalície troch a viacerých strán sú však aj na celoštátnej úrovni v liberálnodemokratických režimoch podvodom na voličoch. Spravidla splnia len málo zo sľubov spred volieb, ale politickým stranám a ich nominantom prinášajú výnosné miesta. Dôležité funkcie v štátnej a verejnej správe tak neraz získavajú nominanti, ktorí sú diletanti a nespĺňajú nielen odborné, ale ani morálne kritériá pre ich vykonávanie. Dá sa predpokladať, že keby sa na Slovensku vytvorilo viac volebných obvodov (štyri až osem), zložením celoštátneho parlamentu by to poriadne zatočilo a mohlo by to zmeniť aj politickú atmosféru.
Slovenskou politikou nezdravo hýbu prozápadné médiá hlavného prúdu
Základným prvkom, ktorý vytvára anomálie v slovenskej politike, je pôsobenie predajných médií, ktoré sa po prevrate začali opičiť po západných (liberálnodemokratických) vzoroch a dlhodobo a systematicky manipulujú verejnú mienku a „masírujú“ vedomie obyvateľov Slovenska. Nie je to nič nepochopiteľné, lebo médiá hlavného prúdu sú buď v rukách zahraničných vlastníkov alebo slovenského veľkého kapitálu. Pôsobenie všetkých médií hlavného prúdu sa citeľne zhoršilo v posledných rokoch, lebo zapadli až po uši do informačného „bahna“. Šíria najmä klamstvá, dezinformácie, manipulácie, útoky voči národu a ľudu, ako aj voči každému s iným názorom, než je ten, ktorý šíria.
Praktizujú aj „dvojaký meter“, keď účelovo kritizujú len časť politického spektra a naopak niektorých kruhov a síl sa radšej ani nedotýkajú. Pri súkromných médiách v liberálnodemokratických režimoch je to už norma (možno až nevyhnutná podmienka) ich existencie, lebo žijú z peňazí, ktoré dostávajú cez reklamy, ale aj inými cestami od hospodárskych kruhov tvoriacich pilier kapitalistickej, dnes už globalizujúcej sa, ekonomiky. Hovoriť o rovnakých podmienkach v politike a vo voľbách možno už len akademicky v politológii a iných vedách a teóriách, ale v realite verejnú mienku (spoločenskú atmosféru) pôsobenie úplatných médií deformuje. Do tohto močiara už dávnejšie zapadla aj verejnoprávna RTVS. Po nástupe novej vlády v marci 2020 sa v tomto kale ocitla (nevedieť či zo strachu alebo zištnosti) aj TA3 (tiež súkromná televízna stanica) hrdo sa označujúca za tzv. spravodajskú televíziu.
„Záujem“ o Slovensko z politických kruhov zo Západu
Ďalším prvkom, ktorý v súvislosti s anomáliami v slovenskej politike treba spomenúť, je „záujem“ zahraničia (predovšetkým Západu) o ňu. Zjednodušene povedané, po prevrate sa sľubovalo doma i v zahraničí kdečo, ale okrem imaginárnej slobody slova, prišla len vláda cudzích peňazí, ktorá sa opiera o „konzumerizmus“ a egoizmus. Narástlo násilie a kriminalita rôzneho druhu. Cit pre spravodlivosť a solidaritu sa takmer úplne vytratili a systematicky sa vymazávajú zo spoločenského vedomia. V časoch pred vznikom samostatnosti a tesne po ňom sa Slovensko dostalo do zvláštneho hľadáčika a „posielali“ sa mu rôzne signály (spojené s nátlakom i vyhrážaním), ako sa má správať a čo robiť, lebo…
„Záujem“ zahraničia o Slovensko súvisí so zasahovaním rôznych ekonomických a politických síl a kruhov, ktoré má mnoho podôb, je sofistikované a rafinované, neraz skryté. V globalizujúcom sa svete na západný spôsob sa mu nemožno brániť. Vidíme podivný obraz Poľska. Oprávnene poukazuje na niektoré problémy s politikou v EÚ, ale počíta s podporou USA a NATO, kde ich prehliada a okrem toho je aj extrémisticky rusofóbne. Vláda síce do určitej miery chráni poľský štát (domáci trh), ale Poliaci napriek tomu húfne emigrujú. Potraviny u nich sú spravidla lacnejšie ako na Slovensku, ale neoficiálne sa pripúšťa, že sú najnebezpečnejšie v EÚ.
Ak necháme bokom nenásytnosť záujmu o ekonomické ovládnutie, prvýkrát sa úsilie Západu ovplyvniť politický vývoj na Slovensku prejavilo pri tzv. parlamentnom puči v marci 1994. Spustilo ho vystúpenie prezidenta M. Kováča v NR SR a viedlo k vytvoreniu novej vlády. Dodnes nie je celkom jasné, kto všetko stál v pozadí tejto „operácie“, ale s vysokou mierou pravdepodobnosti za ňou bola aj nespokojnosť s krokmi vlády V. Mečiara v zahraničí, ktorú využila časť poslancov. Po vypísaní predčasných volieb utrpeli strany, ktoré vytvorili prechodnú vládu, porážku.
Aj s novou vládou V. Mečiara (HZDS) pokračovala na Západe z viacerých dôvodov (súviseli aj s „dvojakým metrom“) nespokojnosť. Pred voľbami v roku 1998 došlo k masívnej podpore časti opozície zo zahraničia. Po týchto voľbách vládu nezostavovala víťazná strana, ale sa vytvorila koalícia zo štyroch subjektov. Pripomeniem, že pôsobenie SDĽ v tejto koalícii viedlo k jej oslabeniu a už sa v nasledujúcich voľbách do parlamentu nedostala. Pri moci boli do roku 2006 vlády, ktoré všestranne vychádzali v ústrety Západu a umožnili devastujúcu privatizáciu strategických odvetví národného hospodárstva. Okrem toho sa v roku 2001 (najmä pod tlakom KDH) prijala kontroverzná zmluva s Vatikánom (Základná zmluva medzi Svätou stolicou a SR), nevýhodná pre Slovensko, lebo zasahuje do niektorých oblastí našej legislatívy. Neobsahuje žiadne explicitné ustanovenie o spôsobe ukončenia, len v záverečnej časti zmluvy je zmienka, že sa môže meniť a dopĺňať na základe vzájomnej dohody. V tomto čase sa vstúpilo do NATO a EÚ, čo prinieslo vďaka tvrdeniu, že to nemá alternatívu, ale aj našim neskúseným (nepodareným) vyjednávačom pre Slovensko tiež rôzne ťažkosti, ktoré sa prejavujú až dodnes. Platilo, že ak chceme vstúpiť, musíme sa podriadiť a treba to urobiť čo najrýchlejšie.
Kvalitatívne novú vlnu zasahovania zo zahraničia priniesli (najmä vďaka podpore v politicko-mediálnom priestore) prezidentské voľby v roku 2014. Bola vyvolaná traumou z neúspechu v prezidentských voľbách v roku 2009, keď prozápadnú kandidátku I. Radičovú porazil v druhom kole už druhýkrát kandidujúci I. Gašparovič hlásiaci sa k sociálnej a národnej orientácii (to je doteraz jediný prezident SR, ktorý pôsobil dve funkčné obdobia), ako aj z víťazstva Smeru-SD v parlamentných voľbách v roku 2012, ktoré mu umožnilo zatiaľ jediný raz v dejinách SR vytvoriť „jednofarebnú“ vládu.
Ktovie, čo osobnostne priviedlo ku kandidatúre nejakého Kisku, dovtedy úplne politicky neznámeho a neskúseného (ako sa neskôr zistilo mal aj rôzne prehrešky, spojené s machináciami s pozemkami a neskôr sa „prevalili“ aj ďalšie nezákonné aktivity). Hrdil sa však, že je nadšený „Amerikou“.
Proti R. Ficovi sa spustila nevídaná mediálna kampaň. Smer-SD (dnes Smer Slovenská sociálna demokracia) sa dopustil v politike svojej „jednofarebnej“ vlády viacerých chýb. V podmienkach sofistikovanej „protificovskej“ a „protismerovskej“ manipulácie verejnej mienky médiami hlavného prúdu a pôsobenia časti mimovládnych organizácií podporovaných zo zahraničia, sa to zneužilo. Výsledkom bolo víťazstvo „nového a iného“ kandidáta.
Po voľbách v roku 2016 Smer-SD síce znovu zvíťazil, ale koaličnú vládu zostavil už s oveľa väčšími ťažkosťami ako v predchádzajúcich prípadoch (doteraz v parlamentných voľbách zvíťazil štyrikrát). Smer-SD síce protizápadne nikdy výrazne nepôsobil, ale nebol zas natoľko povoľný, aby s ním bola na Západe spokojnosť. Po uzatvorení koaličnej zmluvy s HZDS a SNS v roku 2006 sa vo vzťahu k nemu vytvorili v EÚ pochybnosti kvôli SNS, ktorá sa označovala za nacionalistickú extrémistickú silu.
S jedlom rastie chuť a tak sa v roku 2018 zorganizovalo v podmienkach mediálnej hystérie (za masívnej zahraničnej podpory) nové mimoriadne kolo „protificovskej“ a „protismerovskej“ manipulácie verejnej mienky v súvislosti s podivnou vraždou novinára a jeho snúbenice. Dodnes nie je uspokojivým spôsobom objasnené, prečo k nej vlastne došlo, ale po odznení protestov a demisii R. Fica, to akosi už príliš médiá netrápi. Vytvoril sa však takmer sakrálny symbol obetí, ktorý sa stále využíva.
Na tejto vlne vyprovokovanej atmosféry sa pokračovalo aj v kampani pred prezidentskými voľbami, keď sa objavila opäť (ale tentokrát oveľa kratšie pred voľbami ako v roku 2015) neznáma a nevýrazná Čaputová, ktorej politické predpoklady pre výkon prezidentskej funkcie sa od začiatku javili ako nulové. Na rozdiel od Kisku však nemala za sebou žiadne problémy so zákonom, ale objavili sa niektoré nové prvky v kamufláži finančnej podpory. Lovci senzácií našli len niekoľko nejasných miest v jej právnickej kvalifikácii (praxi). Ešte väčšou záhadou slovenských dejín ako v prípade Kisku je, čo túto osobu priviedlo k tomu, aby kandidovala na funkciu prezidentky. Jej politická, morálna ani ľudská invencia nepresiahla návrhy teamu poradcov a jej obraz sa udržiava najmä pomocou médií hlavného prúdu za špecifickej podpory zo zahraničia (rôznymi vykonštruovanými oceneniami jej činnosti). Len tak mimochodom, na poriadnu tlačovú konferenciu sa zatiaľ neodvážila.
Krutý zvrat v slovenskej politike
po voľbách vo februári 2020, ktorý sa dal očakávať
Po voľbách plazivo ale surovo došlo k dramatickému až osudovému zvratu v dejinách SR. Ako sa neskôr prostoreko a zrejme v depresii vyjadril víťaz volieb Matovič na čele OĽANO, on voľby ani vyhrať nechcel a nepočítal s tým, že by mal byť predsedom vlády, lebo chcel byť len „nosičom vody“. Vláda vznikla po rýchlej dohode nesúrodej štvorkoalície, kde mal síce hlavné slovo Matovič, ale každý z jej členov si mohol robiť to, čo potreboval, len si musel pri tom dávať pozor, aby sa nedostal do sporu s „vodcom“.
Treba pripustiť, že nová vláda sa ocitla vo veľmi zložitých podmienkach, najmä kvôli pandémii, ktoré neskôr zhoršili aj viaceré vonkajšie procesy. Vzhľadom na utilitárne rozdelenie funkcií vo vláde (niekedy sa zdá, že na čelo viacerých rezortov vyhľadali „manažérov“, ktorí v danej oblasti nepôsobili ale ani jej nerozumeli), začalo byť jej pôsobenie zhubné. Bolo len otázkou času, kedy sa Slovensko vedené súborom bizarných figúrok, ktoré sú v parlamente, vo vláde a v rôznych úradoch, ocitne v úzkych.
Nová moc sa od začiatku nachádza vo vnútorných sporoch a navonok pôsobí ako zvrhlá a zákerná sila, ktorú spája len snaha o moc (a strach z jej straty). Bezohľadne prekračujúc všetko, čo sa na Slovensku doteraz udialo, využíva moc na presadzovanie svojich temných záujmov a čoraz viac destabilizuje štát a spoločnosť. Za nejasných okolností došlo síce k zmene na čele vlády a vytvoril sa fenomén, ktorý obrazne možno nazvať ako „hegeromatovičomoc podporovanú čaputovčinou“ (nezabudnime ani na pomoc Kollára, Sulíka a rozpadajúcej sa strany Za ľudí). Nová vláda (s minimálnymi personálnymi zmenami, napriek predchádzajúcim teatrálnym odstúpeniam) pokračovala v predchádzajúcej línii a rozvrátila takmer všetko, čo sa dalo – politiku, právo (spravodlivosť), zdravotníctvo a sociálne zabezpečenie, školstvo atď.
Napriek skoro neobmedzenej moci, ktorú táto vláda získala, nemá však z toho, čo urobila a ako ju za to hodnotí obyvateľstvo, má veľmi málo dôvodov na radosť. Namiesto toho, aby sa spamätala a uskutočnila aspoň minimálnu sebareflexiu, čoraz viac klame a prechádza do zúrivosti. Vybíja sa pritom nielen na politickej opozícii, ale čo je tragickejšie aj na obyvateľstve. Niektoré kroky vlády majú podobu pomstychtivosti voči určitým skupinám a vrstvám spoločnosti.
Blíži sa druhý rok pôsobenia vlády, ktorú riadi štvorkoaličná rada (niekedy obrazne prirovnávaná k čínskemu gangu štyroch z čias kultúrnej revolúcie) a jej cestu charakterizujú veľmi pochybné výsledky. Spomenieme len nezvládnutie pandémie (a kroky, ktoré jej šíreniu nebránili, ale naopak ho posilňovali), zhoršovanie sociálno-ekonomickej situácie širokých vrstiev obyvateľstva (neochotu reagovať na zvyšovanie cien potravín, energií atď.), rozvrátenie demokracie a práva („zarezanie“ podpisovej akcie 600 000 obyvateľov za referendum Čaputovou, zneužívanie kolúznej väzby, pričom vrcholom politickej paradoxnosti sa stali bezprecedentné útoky proti generálnemu prokurátorovi, ktorého si sami zvolili). Zatiaľ posledným krokom, ktorý vyvolal obrovskú vlnu protestov, sa stalo príliš rýchle podpísanie a schválenie obrannej dohody s USA narušujúcej a oslabujúcej suverenitu, nezávislosť i bezpečnosť Slovenska.
Kritiky na adresu „hegeromatovičomoci podporovanej čaputovčinou“ je neúrekom a objavujú sa aj názory, že ju treba ignorovať. V kritike však treba pokračovať, lebo vláda sa cíti neistá a má z mnohého strach. Napriek jej arogantnosti (i prejavom „bohorovnosti“) nie je však kritike rada a na nálade jej nepridáva ani nízka podpora zistená v prieskumoch. Každý deň a už aj každá hodina pôsobenia súčasnej vlády uvrháva Slovensko do väčších ťažkostí i nebezpečenstva. Životnou nevyhnutnosťou je nájsť cestu, ako ju zbaviť moci bez použitia násilia. A k tomu môže prispieť aj opakujúca sa kritika jej škodlivého pôsobenia, ktorá je už možno nudná, ale pravdivá. Podrobnejšie o tom, čo táto vláda je vlastne zač, bude nasledovať v príspevku k dvojročnému „výročiu“ jej ničenia Slovenska a jeho obyvateľov.
