fbpx
- Reklama -
KomentáreFrantišek Škvrnda st.: O situácii pred predčasnými parlamentnými voľbami...

František Škvrnda st.: O situácii pred predčasnými parlamentnými voľbami v Taliansku alebo o rastúcich obavách súčasného „zjednoteného“ Západu

-

František Škvrnda st.: O situácii pred predčasnými parlamentnými voľbami v Taliansku alebo o rastúcich obavách súčasného „zjednoteného“ Západu

Taliansko má zložité dejiny a politicky i sociálno-ekonomicky je dnes veľkým štátom so špecifickými problémami. V niektorých ohľadoch sa vymyká z tradičného chápania Západu. Talianska veľkoburžoázia je pevne napojená na nadnárodné sily, ktoré majú v  ekonomike i politike štátu veľký vplyv. Napriek tomu sa však tam neoliberalizmus prijíma s väčšou nedôverou, ako v iných veľkých západoeurópskych štátoch.

- reklama -

EÚ i NATO sa snažia držať Taliansko pre istotu pevne vo svojich rukách. Odstúpenie predsedu vlády Maria Draghiho, veľkého spojenca nadnárodných finančných kruhov však vyvolalo znepokojenie. Pohľad na stav talianskej politickej scény pred predčasnými parlamentnými voľbami vyžaduje vziať do úvahy aj širšie súvislosti, ktoré siahajú až do 90. rokov minulého storočia.

O talianskej politickej scéne od 90. rokov minulého storočia

Talianska politická scéna sa niekoľko rokov po rozpade bipolarity roztrieštila a podľa abstraktných politologických kritérií sa stala neprehľadnou. Zanikli veľké tradičné politické strany, ktoré dlhé roky viedli boj o moc. Prvá sa rozpustila vo februári 1991 Talianska komunistická strana (Partito Comunista Italiano), jedna z najsilnejších v západnej Európe. Zlom v talianskej politike i celom politickom systéme však znamenala veľká aféra, ktorá prepukla v roku 1993 a odhalila korupčný systém siahajúci do najvyšších politických miest. Smrteľne zasiahla Kresťanskú demokraciu (Democrazia Cristiana), ktorá bola najsilnejšou  stranou v celom období po druhej svetovej vojne. Od zániku kráľovstva v roku 1946 boli do júna 1992 jej predstavitelia na čele vyše 40 vlád. Strana sa reorganizovala a od januára 1994 pôsobila ako Talianska ľudová strana. Pôvodnú silu však už nedosiahla a v decembri 2002 sa rozpustila. V novembri 1994 sa rozpustila aj ďalšia významná sila – Talianska  socialistická strana (Partito Socialista Italiano).

Vytváralo sa veľa nových strán (tie, ktoré boli založené pred rokom 1990 sa v talianskej politike vyskytujú už len výnimočne). Medzi nimi bolo viacero takých, ktoré západné médiá hlavného prúdu označujú za populistické a „nesystémové“, pričom sa samozrejme objavili aj extrémistické sily. Nastalo aj veľké „premiešavanie“ strán a hnutí (ďalej budeme používať len pojem strany), ich zlučovanie a rozdeľovanie. Okrem toho taliansky volebný systém zvýhodňuje koalície a aliancie. Pred voľbami sa preto neraz špekulatívne vytvárajú aj nezvyklé spojenectvá, ktoré však po nich nie vždy fungujú.

Uviesť, ktoré strany vo voľbách od marca 1994 dosiahli najvýraznejšie úspechy, je vzhľadom na „zmiešané“ koalície, často vytvárané len pre jedny voľby, pomerne ťažké. Okrem toho aj samotné strany menili svoje názvy, rôzne sa spájali a rozdeľovali a ctené osoby prebiehali z jednej do druhej strany. V každom prípade k úspešným stranám patrí Vpred Taliansko (Forza Italia) na čele so Silviom Berlusconim, ktoré pôsobí od roku 2013 (ale pod meniacimi sa názvami funguje od roku 1994), Liga (predtým Liga severu – Lega Nord per l’Indipendenza della Padania), ktorá pôsobí od roku 1991, Demokratická strana (Partito Democratico), pôsobiaca od roku 2007, ktorá nadväzuje na viaceré už zmenené ľavicové strany (hlási sa aj ku kresťanskej ľavici, sociálnemu liberalizmu a zelenej politike) a Hnutie 5 hviezd, ktoré pôsobí od roku 2009 (k jeho zakladateľom patril aj komik Beppe Grillo).

Z týchto strán bol predsedom vlády S. Berlusconi (štyrikrát, spolu v dĺžke viac ako 9 rokov a 2 mesiace), za Demokratickú stranu boli predsedami vlád Enrico Letta, Matteo Renzi a Paole Gentilone (od apríla 2013 do júna 2018) a Giuseppe Conte za Hnutie 5 hviezd (od júna 2018 do februára 2021). Všetkých 17 vlád od mája 1994 bolo koaličných a na čele šiestich boli „nezávislí“ politici. Jedným z nich bol predseda dvoch vlád (od mája 1996 do októbra 1998 a od mája 2006 do mája 2008) Romano Prodi (medzitým bol od septembra 1999 do novembra 2004 predsedom Európskej komisie), ktorý bol vo svojej politickej kariére členom štyroch strán. „Nezávislým“ bol aj M. Draghi. Diskusie o stave a vývoji talianskej politiky sú  zaujímavé, ale zložité aj pre odborníkov. Pre bežných čitateľov sú málo prehľadné a možno aj nudné. Preto podáme len všeobecný pohľad toho podstatného, čo sa deje pred voľbami.

Stručne o parlamente a stave hlavných politických síl

Do talianskeho parlamentu, ktorý bol zvolený v marci 2018 (630 osôb v Komore poslancov a 315 v Senáte republike), sa dostali 3 koalície (bolo v nich 10 strán) a 4 ďalšie strany. V týmto koalíciám a stranách sa v rámci volieb hlásilo ešte takmer 40 menších politických strán. Dnešný straníckopolitický stav by bolo ťažké uviesť presne, lebo fungovala „stranícka“ migrácia – vystupovanie z koalícií a strán, prechod do iných a pod. Talianska politická scéna a konanie strán a osôb na nej sa často označujú za „volatilné“. V ekonómii a štatistike to znamená kolísavosť, nestálosť, menlivosť hodnôt časového radu a mediálne ide v tomto prípade okrem zmeny názorov a postojov aj o prelietavosť, prebiehanie z jednej politickej strany do druhej. Ináč vyjadrené o „kolísanie“ politickej scény.   

Zdôrazníme, že medzi talianskymi politickými silami majú významné zastúpenie nacionalisti, najmä na pravej strane spektra, ale sú aj medzi ľavičiarmi. Napriek hollywoodskym „slaďákom“ zostala časť Talianov k USA prezieravá. Nespokojnosť s vládou poslúchajúcou Washington sa prejavuje rôzne. Ako raritu možno uviesť, že v apríli 2022 zamestnanci letiska v Pise odmietli nakladať debny so zbraňami, muníciou a výbušninami pre Ukrajinu, keď im bolo predtým povedané, že budú nakladať humanitárnu pomoc.

Okrem spomenutých strán v poslednom čase získali silné postavenie Bratia Talianska (Fratelli d’Italia – ide aj o prvé slová talianskej hymny). Strana bola založená v decembri 2012 politikmi, ktorí odišli zo Strany ľudu (jednej z predchodkýň súčasného Vpred Taliansko). Pridali sa k nim aj osoby z iných pravicových strán. Na čele strany je od marca 2014 Giorgia Meloniová (*1977). V súčasnom parlamente majú Bratia Talianska 37 poslancov a 21 senátorov. Koncom roku 2019 začal vzostup preferencií strany a od začiatku tohto roku sa drží stále nad hranicou 20 % a Brata Talianska sú najčastejšie na prvom mieste.

O straníckopolitickej situácii pred voľbami

Príprava na voľby má v súčasnosti dve dimenzie. Prvou je príprava programov a druhou je hľadanie spojencov a uzatváranie spojenectiev. Do tuhého pred voľbami pôjde až koncom augusta. 22. augusta majú byť uzavreté menné kandidátky a 26. augusta začína oficiálna volebná kampaň. Na základe ústavného referenda zo septembra 2020 v novom parlamente bude už len 400 poslancov a 200 senátorov, čo tiež môže špecificky ovplyvniť výsledky volieb.

Vzhľadom na charakter politickej scény Talianska je predpoveď výsledkov volieb relatívna, pričom niektorí odborníci skepticky uvádzajú, že situácia je dnes taká neprehľadná, že v tejto fáze sa nedá nič zásadne tvrdiť. Ak však budeme dôverovať výsledkom prieskumov preferencií politických strán možno vidieť určité trendy, ktoré sa prejavujú už mesiace.   

Najvyššie preferencie majú aktuálne Demokratická strana (v auguste od 22,3 do 25,9 %) a Bratia Talianska (od 22,1 do 24,3 %). Nasledujú Liga (od 12,5 do 16,3 %), Hnutie 5 hviezd (od 9,8 do 12,8 %) a Vpred Taliansko (od 5,6 do 11,4 %). Ďalšie strany sa už len málokedy dostanú nad hranicu 5 %. Počíta sa s tým, že v parlamente by mohlo byť zastúpených aj 10 i viac ďalších strán.

Tri pravicové strany (Bratia Talianska, Liga a Vpred Taliansko) vytvorili koalíciu, ktorá má šance získať výrazne viac hlasov ako Demokratická strana a ňou zostavovaná ľavicovo-stredová koalícia, ktorá zatiaľ nemá konečnú podobu.

Giorgia Meloniová ako potenciálna predsedníčka talianskej vlády

Koalícia pravicových strán, ktorá sa ukazuje ako jasný víťaz volieb, sa dohodla, že podľa talianskych tradícií predsedom vlády bude vodca tej strany, ktorá získa najviac hlasov. Predsedníčkou vlády podľa aktuálneho stavu, ktorý sa udržiava už vyše poldruha roka, by sa mala stať G. Meloniová.

V roku 1996 G. Meloniová maturovala na hotelovom inštitúte Amerigo Vespucci v Ríme. Má za sebou bohatú a pestrú politickú prax, ktorá je z rôznych aspektov aj kritizovaná. Obviňuje sa aj zo sympatií k neofašizmu. V súčasnosti v médiách i medzi politikmi, ktorí bezvýhradne podporujú režim v Kyjeve opierajúci sa o extrémistické sily, je takáto kritika len prejavom pokrytectva a falošnosti. Iste nebezpečenstvo pravicového extrémizmu v súčasnosti je najmä vzhľadom na zložitú sociálno-ekonomickú situáciu stále aktuálne, ale ak sa chce proti nemu bojovať, musí sa používať najmä v neoliberálne intelektuálne decimovanej EÚ jednotné, konzistentné hľadisko.

Bola členkou viacerých strán. Od roku 1995 do roku 2009 bola v konzervatívnej Národnej aliancii (Alleanza Nazionale, ktorá bola nástupníčkou Talianskeho sociálneho hnutia /Movimento Sociale Italiano/, považovaného za neofašištické. Ako študentka pôsobila v rokoch 1992 – 1995 v jej mládežníckej organizácii). Angažovala sa aj v jej mládežníckej organizácii – Študentská akcia. Neskôr pôsobila na rôznych postoch v oblasti práce s mládežou. V rokoch 2009 – 2012 bola členkou strany Ľud slobody (Il Popolo della Libertà). V roku 2012 z nej odišla a spoluzakladala stranu Bratia Talianska. Od septembra 2020 je predsedníčkou Strany európskych konzervatívcov a reformistov (za Slovensko je jej členom Sloboda a Solidarita a aj čudná NOVA, existujúca viac na papier ako v realite). Uvádza sa, že pôsobila aj ako novinárka.

V apríli 2006 bola G. Meloniová zvolená za Národnú aliancie do parlamentu, kde bola najmladšou poslankyňou. Stala sa aj jednou z podpredsedníčok Snemovne. Za poslankyňu bola zvolená aj v rokoch 2008, 2013 a 2018. Od mája 2008 do novembra 2011 bola ministerkou mládeže vo vláde S. Berlusconiho. Stala sa najmladšou ministerkou v talianskych vládach od roku 1946.

Krátko po odstúpení M. Draghiho sebavedome vyhlásila, že je pripravená na funkciu predsedníčky vlády. V súvislosti s rastom preferencií Bratov Talianska sa o nej už v roku 2021 začalo v mediálno-politických kruhoch uvažovať ako o možnej talianskej premiérke. V poslednom čase poskytla viacero rozhovorov, v ktorých odmietla, že ona samotná a ňou vedení Bratia Talianska by predstavovali nebezpečenstvo pre demokraciu. Nič z rečí o tom, že nová vláda pod jej vedením by mohla viesť ku katastrofe, autoritárskemu obratu a odchodu Talianska, sa neopiera o primerané argumenty. Tvrdí, že súčasná talianska pravica sa už pred desaťročiami rozišla s fašizmom. Uviedla aj to, že v súvislosti s niektorými ostrými výrokmi o súčasnej situácii a spôsoboch riešenia jej problémov môže zmeniť tón svojho vystupovania, ale nie obsah posolstva, ktoré šíri. Napriek množstvu týchto a podobných vyjadrení však E. Letta, súčasný predseda šéf Demokratickej strany, ktorá súťaží s Bratmi Talianska o prvenstvo v preferenciách, zdôrazňuje, že G. Meloniová sa snaží pred voľbami zmeniť len svoju tvár. Obsah kritiky G. Meloniovej v médiách hlavného prúdu nebudeme rozoberať, lebo je len prejavom ich úplatnej služby neoliberálnemu globalizmu, bojaceho sa straty svojich pozícií.

Doplníme, že kandidatúru oznámil aj S. Berlusconi, ktorý je dnes europoslancom. Miesto v talianskom parlamente stratil v roku 2013, keď bol odsúdený za daňové podvody. Na adresu G. Meloniovej sa vyjadril, že má predpoklady na vykonávanie funkcie predsedníčky vlády. Ako perličku uvedieme populárnu informáciu, ktorú vzbudila záujem médií, že kandidovať chce aj starý taliansky filmový idol Gina Lolobrigida (*1927), ale na ľavej strane politického spektra.

Bojí sa „zjednotený“ Západ v súčasnej situácii výsledkov volieb v Taliansku?

Západní neoliberáli, ktorí sa už otvorene spojili s agresívnym vojensko-priemyslovo-finančným komplexom, sa boja výsledkov volieb v Taliansku. V súvislosti s tým si našli  novú tému strašenia, ako by nestačilo všetko to, čo sa na svet dnes rúti. Možno platí, že kto sa bojí, tak ten aj rád straší. Poukazuje sa najmä na to, že Taliansko je tretia najväčšia ekonomika EÚ a podľa niektorých zdrojov aj piaty najsilnejší člen NATO.

Aktuálne sa v štáte zápasí s viacerými krízovými procesmi najmä v sociálno-ekonomickej sfére. Pandémia tu mala jeden z najhorších priebehov v EÚ. K moci sa po voľbách podľa aktuálneho stavu prieskumov preferencií môžu dostať sily, ktoré nie sú podľa predstáv Washingtonu a Bruselu a najmä nemusia byť ochotné plniť všetky ich príkazy. Nezabúda sa ani na to, že Taliansko má aj historicky potenciál k sociálnym nepokojom, ktoré však neorganizujú len ľavicové, ale i pravicové sily.

O vystúpení z EÚ žiadna z veľkých talianskych politických síl, ktoré sa chcú zúčastniť na voľbách, nehovorí (iste, sú menšie strany, ktoré majú tento bod v programe). „Skalopevne“ jednotný „zjednotený“ (kolektívny) Západ vytvorený v zištných konštrukciách politikov USA, NATO a EÚ s pomocou úplatných médií hlavného prúdu sa však bojí už aj hesiel typu „Viac Talianska v EÚ, menej EÚ v Taliansku“ a podobných, ktoré sa pred voľbami objavujú.

Vzhľadom na zhoršujúcu sa sociálno-ekonomickú i bezpečnostnú situáciu Západu, nie je vylúčené, že bublina Washingtonom vynútenej formálnej jednoty praskne. Nezodpovednosť (ale aj hlúposť) elít Západu, ktoré sú pri moci a za cenu veľkých obetí obyvateľstva sa jej držia (USA stále veria, že sú tým štátom, ktorý riadi svet), je predovšetkým v tom, že nepripúšťajú, že to nevyjde. Toto riziko však existuje, a čoraz viac naň poukazujú aj niektoré ekonomické a politické kruhy na Západ. Moc, ktorá odmieta priznať skutočný stav vecí, sa však reality a jej vývoja bojí a strach nie je ani v politike dobrým radcom.

Súčasní západní mocipáni zrejme pod nátlakom Washingtonu však zatiaľ o žiadnom „pláne B“ nie sú ochotní uvažovať a s najväčšou pravdepodobnosťou nič také ani nemajú pripravené, alebo aspoň premyslené. Žiaľ, o ich intelektuálnom potenciáli vnímať reálne stav a tendencie vývoja sveta, v ktorom za nič nechcú pripustiť svoje oslabenie, si netreba robiť ilúzie. Prejavom úbohosti tohto myslenia je aj, že voči správe International Amnesty o Ukrajine, ukazujúcej na zločinné praktiky neschopného kyjevského vedenia sa začína pochybovať, lebo vraj vrhá zlé svetlo na obeť ruskej agresie.

Situácia sa začína podobať modelu hop alebo trop. Alternatívy riešenia problémov, ktoré moc strácajúca zdravý úsudok navrhuje, sú spravidla kruté i tragikomické, pre obyvateľov nezmyselné a čo je ešte horšie škodlivé. Vo všeobecnosti mierne moralizátorsky možno poznamenať, že nie vždy sa postrehne, ktorá zdanlivo bezvýznamná udalosť znamená začiatok konca vykonštruovaných projektov, najmä takých, ktoré sú nenávistne zamerané proti niekomu.  

Záverom – nejde len o výsledok talianskych volieb

Viac ako mesiac pred voľbami to vyzerá v Taliansku na jasné víťazstvo pravicových síl. Ustrašený Západ sa obáva rastu nacionalizmu a menšej „povoľnosti“ voči Washingtonu i Bruselu. Zatiaľ nič nenasvedčuje dramatickému obratu v Taliansku, ani v EÚ a tobôž už v NATO či celkovo na Západe.

Môže sa však nastaviť zrkadlo tomu, čo sa deje a vedie k narastaniu nespokojnosti širokých más obyvateľstva vo viacerých západných štátoch. Vzhľadom na zložitosť predvolebnej situácie v Taliansku a jej medzinárodné súvislosti sa pokúsime urobiť zhruba v polovici septembra ešte jednu analýzu problému.

spot_imgspot_img

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

1 COMMENT

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás