O udalostiach, ktoré v Kazachstane (podľa ústavy ide o demokratický, svetský, právny a sociálny štát), vyústili do veľkých násilností, je v médiách veľa, aj protirečiacich si informácií. U nás je Kazachstan zrejme vzhľadom na zemepisnú i kultúrnu vzdialenosť málo známy.
Náhly vznik udalostí a ich zložitý a viacrozmerný charakter vedie aj k rôznym mediálnym dohadom a zjednodušeniam. Pred rozborom nepokojov a ich vývoja, ktorý uskutočníme v ďalšom príspevku, podáme niekoľko základných historických, politických a sociálno-ekonomických informácií o Kazachstane a jeho medzinárodných vzťahoch. Považujeme to za potrebné, lebo doterajší priebeh nepokojov naznačuje, že nie sú len výsledkom dlhodobo a zložito sa vyvíjajúcich vnútorných domácich pomerov po rozpade ZSSR, ale na ich príprave a uskutočnení sa podieľali aj rôzne sily zo zahraničia.
Prvým problémom je zaradenie Kazachstanu do určitého bližšie vymedzeného regiónu. V súčasnosti sa najčastejšie mediálno-politicky uvádza ako štát v strednej Ázii, ktorá sa spravidla stotožňuje s piatimi postsovietskymi republikami. Stredná Ázia má i iné vymedzenia, ale významnejšie je, že v geografii sa používa aj pojem centrálna Ázia, ktorá sa považuje za relatívne samostatný región sveta. Vytvorenie pojmu sa pripisuje A. von Humboldtovi v prvej polovici 19. stor., ale regiónom sa zaoberali aj ďalší významní geografi, popr. cestovatelia.
Región má v súčasnosti rozdielne vymedzenia. Poukážeme len na regionalizáciu UNESCO. Podľa nej historicky kultúrne patria do regiónu okrem postsovietskych stredoázijských republík aj južné časti ázijských území Ruska, celé Mongolsko a Afganistan ako i územia na západe Číny, severovýchode Iránu, severe Pakistanu a severozápade Indie.
Dejiny Centrálnej Ázie sú späté aj s Hodvábnou cestou – pohybom tovaru, komunikáciou ľudí a ich myšlienok medzi Európou a Ďalekým východom. Do mongolského vpádu v 13. a 14. stor. región ekonomicky i kultúrne prosperoval.
V politických dejinách Kazachstanu v prostredí, kde dochádzalo často k bojom a bolo tu mnoho násilia, bol významný vznik Kazašského chanátu, ktorý sa vytvoril v polovici 15. stor. ako voľné združenie kazašských kmeňov. Na začiatku 18. stor. sa chanát rozdelil na tri kmeňové zväzy (žüzy): na Starší či Veľký (Uly) žüz na juhovýchode Kazachstanu, Stredný (Orta) žüz v strednom Kazachstane a Mladší či Malý (Kiši) žüz na západe Kazachstanu. Vpády na ich územie ako aj boje s ďalšími štátnymi útvarmi (silami) v regióne oslabovali kazašské kmeňové zväzy, ktoré začali hľadať ochranu u Ruska. Kazašské územia sa tak postupne dostávali pod kontrolu Ruska a v druhej polovici 19. stor. boli už celé pripojené k Rusku. Do konca 19. stor. sa tam prisťahoval asi jeden milión roľníkov, ktorí zaberali územia kočovníkov a menili ho na poľnohospodársku pôdu. Spolu s pôsobením ruskej moci to viedlo k zmene národnostných a sociálnych pomerov.
Po Októbrovej revolúcii 1917 vývoj aj v regióne strednej Ázie sprevádzali boje, po ktorých nastali viaceré územno-administratívne zmeny. Na území dnešného Kazachstanu bola už v decembri 1917 vyhlásená Alašská autonómia, ktorá bojovala proti boľševikom. V júli 1919 bol vytvorený Kirgizský kraj (Kazachov sovietska moc do roku 1925 zaraďovala medzi Kirgizov), ktorý bol súčasťou Ruskej socialistickej federatívnej sovietskej republiky. V auguste 1920 sa kraj reformoval na Kirgizskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku. V júni 1925 sa územie premenovalo na Kazašskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku, ktorá existovala do decembra 1936, kedy sa vytvorila Kazašská sovietska socialistická republika ako samostatná zväzová republika ZSSR.
V sovietskom Kazachstane došlo ku kolektivizácii i spriemyselňovaniu (počas Veľkej vlasteneckej vojny sa tam presunulo veľa priemyslových podnikov) a začala sa zvyšovať aj životná úroveň obyvateľov. Z 50. rokov je známy proces rozorávania celín s cieľom poľnohospodársky ich využívať. Politický vývoj sprevádzali aj tu kontroverzné procesy, ktoré prebiehali v celom v ZSSR.
V 60. rokoch sa v rámci sovietskej nomenklatúry dostala k moci elita okolo Dinmuchameda Kunajeva (podľa niektorých zdrojov pochádzal z kmeňa Ojyk Veľkého /Uly/ žüzu), ktorý bol od marca 1955 do januára 1960 a od decembra 1962 do decembra 1964 predsedom Rady ministrov Kazachstanu. Od januára 1960 do decembra 1962 a od decembra 1964 do decembra 1986 vykonával funkciu prvého tajomníka ÚV KS Kazachstanu. Od apríla 1971 do januára 1987 bol aj členom centra moci ZSSR – Politbyra ÚV KSSZ.
Zvolenie Rusa Gennadija Kolbina na čelo ÚV KS Kazachstanu po odvolanom D. Kunajevovi v decembri 1986 sa považovalo za porušenie tradície obsadzovať túto funkciu Kazachom, čo sa uplatňovalo od roku 1960. Ako zaujímavosť doplníme, že prvým tajomníkom ÚV KS Kazachstanu od augusta 1955 do marca 1956 bol Leonid Brežnev. Zmena viedla k násilným nepokojom za účasti najmä mládeže. Pri ich potláčaní boli obete na životoch.
V júni 1989 sa prvým tajomníkom ÚV KS Kazachstanu stal Nursultan Nazarbajev (*1940), ktorý bol predtým od marca 1984 predsedom Rady ministrov Kazachstanu. V apríli 1990 bol zvolený za prvého prezidenta Kazašskej sovietskej socialistickej republiky. V jednej zo svojich prác sa aj potom hlásil k svojmu vidieckemu, prostému pôvodu.
V procesoch rozpadajúceho sa ZSSR bola 10. decembra 1991 vyhlásená Republika Kazachstan. 16. decembra 1991 bol N. Nazarbajev (z Veľkého žüzu) zvolený za jej prezidenta, čo sa zopakovalo v rokoch 1999, 2005, 2011 a 2015 a funkciu vykonával až do marca 2019, kedy predčasne odstúpil. Naďalej si však ponechal post predsedu Bezpečnostnej rady Republiky Kazachstan, ktorého sa vzdal až 5. januára 2022 po vypuknutí nepokojov. Po odstúpení z funkcie prezidenta dostal v štáte novú pozíciu Elbasy (vodca národa), ktorá sa upravila v ústavnom zákone „O prvom prezidentovi Republiky Kazachstan – Vodcovi národa“ z roku 2000. Z hľadiska medzinárodných vzťahov N. Nazarbajevovi treba pripísať k dobru najmä to, že krajinu vyviedol z chaosu po rozpade ZSSR a udržal dobré vzťahy s Ruskom a Čínou i s USA.
V marci 2019 sa stal dočasným prezidentom Kazachstanu Kasym-Žomart Tokajev (*1953, z Veľkého žüzu). V júni 2019 zvíťazil v predčasných prezidentských voľbách a od 5. januára je aj predsedom Bezpečnostnej rady štátu. V minulosti bol predsedom Senátu parlamentu (od januára 2007 do apríla 2011 a od októbra 2013 do marca 2019), premiérom (od októbra 1999 do januára 2002) a ministrom zahraničných vecí (od októbra 1994 do októbra 1999 a od januára 2002 do januára 2007). Je absolventom prestížneho Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov (známeho aj pod skratkou MGIMO). Podľa médií hovorí okrem kazaštiny a ruštiny aj anglicky, čínsky a francúzsky. Ešte ako sovietsky diplomat pôsobil v Singapure (1975 – 1979) a v Číne (1985 – 1991). Ako predstaviteľ Kazachstanu bol od marca 2011 do októbra 2013 námestníkom generálneho tajomníka OSN – generálnym riaditeľom Úradu OSN v Ženeve a generálnym tajomníkom Konferencie o odzbrojení.
Z hľadiska členstva v medzinárodných organizáciách je Kazachstan samozrejme v OSN a OBSE. Výrazne pôsobí v postsovietskom priestore. Je členom Spoločenstva nezávislých štátov, Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti a Eurázijského hospodárskeho zväzu. Patrí k zakladajúcim štátom Šanghajskej organizácie spolupráce. Je aj členom Organizácie turkických štátov. V svetovej organizácii obchodu (WTO) je od roku 2015.
Kazachstan je územne najväčší vnútrozemský štát na svete (obmýva ho síce Kaspické more, ale tým, že nie je napojené na svetový oceán, je len najväčším jazerom na svete). Malá časť jeho územia sa zemepisne nachádza aj v Európe. Z demografického hľadiska je však riedko osídlený – podľa údajov štatistického úradu v ňom žilo v júni 2021 necelých 19 miliónov obyvateľov, z ktorých takmer 2 milióny žijú v Almaty (predtým Alma-Ata), ktoré bolo v minulosti jedným z centier na hodvábnej ceste. V decembri 1997 rozhodlo o presunutí hlavného mesta z Almaty do Akmoly (do 1961 Akmolinsk, 1961 – 1992 Celinograd), ktorá bola v roku 1998 premenovaná na Astanu (po kazašsky hlavné mesto) a došlo k jeho búrlivému stavebnému rozvoju. V roku 2019 bola Astana premenovaná na Nur-sultan.
Národnostné zloženie obyvateľstva je vzhľadom na kultúrno historický vývoj pochopiteľne pestré, pričom údaje v zdrojoch sa môžu líšiť podľa roku, ku ktorému sa vzťahujú. Takmer 70 % je kazašskej a skoro 18,5 % ruskej národnosti (jeho absolútna i relatívna početnosť sa zmenšuje). V menšom počte sa uvádzajú Uzbeci (o niečo viac ako 3 %). Necelých 1,5 % je Ujgurov a Ukrajincov a o niečo viac ako 1 % je Tatárov a povolžských Nemcov. Z hľadiska náboženstva dominuje islam (asi 72 %) a kresťanstvo, najmä pravoslávie (zhruba 23 %). 4 % obyvateľstva sú bez náboženského vyznania.
Doplníme, že Kazachovia patria medzi turkické národy. V rôzne veľkom počte žijú v štátoch hraničiacich s Kazachstanom (Rusko, Čína, Uzbekistan, Turkménsko, Kirgizsko) a okrem toho sú v Mongolsku najväčšou národnostnou menšinou. Ich celkový počet sa odhaduje na 16 miliónov osôb.
Kazašský jazyk sa zložito utváral v rámci turkických jazykov a začal sa osamostatňovať v 15. storočí. Súčasná literárna podoba jazyka sa začala používať v druhej polovici 19. storočia. V roku 2012 sa rozhodlo o postupnom prechode kazašského písma na latinku, pričom v roku 2018 sa začala používať jej modifikovaná verzia. Prechod k nej sa má ukončiť do roku 2025.
Bežne sa používa aj ruština, ktorú ovláda veľké množstvo obyvateľov Kazachstanu. V ústave sa uvádza, že v štátnych organizáciách a organoch miestnej samosprávy sa rovnako ako kazašský, môže používať aj ruský jazyk.
Územie Kazachstanu je bohaté na nerastné suroviny. Ide predovšetkým o urán (v jeho ťažbe je na prvom mieste vo svete). V rôznych zdrojoch sa uvádzajú aj ťažba (zásoby) ferochromu, titánu, kadmia, draslíka, magnézia, rénia, medi, bauxitu, gália a zinku. V roku 2019 bol desiatym najväčším producentom zlata.
Ekonomika Kazachstanu je najväčšou ekonomikou štátov postsovietskej strednej Ázie. Jej hlavným odvetvím je ťažba ropy a zemného plynu. Územie má značný potenciál aj pre poľnohospodárstvo, ktoré tvorí len malú časť hospodárskej produkcie (asi 6 %) a štát sa snaží zvýšiť jeho konkurencieschopnosť. Patrí aj medzi 10 najväčších vývozcov obilia.
K najväčším importérom do Kazachstanu patria v posledných rokoch Rusko, Čína, Južná Kórea, Nemecko a Taliansko. Kazašský export (najmä ropa a zemný plyn, ale aj kovy, chemikálie, stroje, obilie, vlna, mäso a uhlie) ide najviac do Číny, Talianska, Ruska, Holandska a Francúzska. Za kľúčového obchodného partnera sa považuje Čína.
Niektoré pramene uvádzajú, že Kazachstan je atraktívny pre zahraničné investície a patrí k najväčšiemu príjemcovi zo všetkých štátov Spoločenstva nezávislých štátov. Ide o investície z Holandska, USA a Švajčiarska a až za nimi je Čína a Rusko.
Z bezpečnostného hľadiska je významné aj to, že Kazachstan bol bez problémov denuklearizovaný. Po rozpade ZSSR bol na jeho území štvrtý najväčší jadrový potenciál vo svete. Nachádzala sa tam aj Semipalatinská (pokusná) jadrová strelnica, kde sa v auguste 1949 uskutočnil prvý test jadrovej zbrane v ZSSR. Posledná skúška bola v roku 1989. V auguste 1991 strelnicu definitívne zatvorili a v júli 2000 zničili poslednú štôlňa pre podzemné jadrové pokusy.
Známy je aj prvý a hlavný sovietsky kozmodróm Bajkonur, ktorý je stále najväčší na svete. Do prevádzky bol uvedený v roku 1957. Po rozpade ZSSR ho Rusko od Kazachstanu prenajíma. Dohoda je uzavretá do roku 2050.
Napokon stručne k politickému vývoju. Parlamentné voľby v štáte prebiehali relatívne pravidelne. Naposledy sa konali v januári 2021 a vyhrala ich proprezidentská strana Nur Otan (Svetlo vlasti) strana s vyše 70 % hlasmi. Strana, ktorá bola založená v roku 1999 ako Otan (Vlasť), vyhrala prvýkrát voľby v októbri 1999 s necelými 31 % hlasov. Predtým voľby v rokoch 1994 a 1995 vyhrala Strana národnej jednoty. Neskôr boli volebné víťazstva Nur Otan neobvykle vysoké. V septembri a októbri 2004 takmer 81 %, v auguste 2007 vyše 88 %, v januári 2012 takmer 81 % a v marci 2016 vyše 82 %. Na čele vlády sa vystriedalo 10 politikov (z toho bol jeden vo funkcii dvakrát) – najnovší bol menovaný len 5. januára po vypuknutí nepokojov.
Je zrejmé, že napriek sovietskemu obdobiu v Kazachstane zostali silné aj väzby kmeňového a podobného charakteru. Zrejme nie náhodou boli tri osoby na čele štátu z Veľkého žüzu. Napriek uskutočneným parlamentným voľbám bol 30 rokov na čele Kazachstanu N. Nazarbajev a menilo sa len okolie s pomocou ktorého vládol,. Mali v ňom rôzne pozície aj príbuzní, známi z aulu (turkicky – rod, rodina) a pod.
Najstaršia dcéra N. Nazarbajeva Dariga bola od septembra 2015 do septembra 2016 vicepremiérkou a od marca 2019 do mája 2020 predsedníčkou Senátu parlamentu. Jej muž R. Alijev, s ktorým sa rozviedla, bol pôvodne lekár. Neskôr pôsobil v štátnom aparáte, bezpečnostných zložkách (stal sa aj prvým zástupcom Výboru národnej bezpečnosti) a v diplomacii. Zaplietol sa však do príbehu bulvárneho charakteru, ktorý sa mu stal osudným. V máji 2007 sa proti nemu začalo viesť vyšetrovanie kvôli únosu vedenia Nurbanky a iným trestným činom a bol zbavený všetkých funkcií. Ako veľvyslanec v Rakúsku vyhlásil, že prechádza k opozícii a požiadal tam o politický azyl. Do Kazachstanu ho nevydali z obáv z neobjektívnosti súdneho procesu, ale neskôr ho v Rakúsku uväznili. V Kazachstane bol odsúdený v neprítomnosti na 20 rokov väzenia. V roku 2009 vydal knihu Krstný svokor, ktorú avizoval so sloganom „kniha o človeku, ktorý okradol národ o miliardy dolárov a urobil z neho otrokov“. Vo februári 2015 ho našli v cele obeseného a v jeho krvi objavili barbituráty. Stredná dcéra Dinara Kulibajevová je najbohatšou ženou v štáte a jej manžel je naftovým oligarchom. Najmladšia dcéra Alija je už tretíkrát vydatá a pôsobí najmä v kinematografii a ekologickej oblasti. Jej manžel je generálnym riaditeľom spoločnosti vlastniacej ropovody.
O nejakej systémovej a vplyvnej opozícii nie je možné hovoriť, ale v štáte sú viaceré problémy, ktorých spôsob riešenia by sa mohol zmeniť. Ako zaujímavosť doplníme, že KS Kazachstanu, ktorá bola založená v roku 1991, sa niekoľkokrát preregistrovala a v septembri 2015 bola kvôli nesúladu so zákonnými požiadavkami zrušená.
Vo všeobecnosti tento prehľad uzavrieme tým, že nepokoje majú viacero súvislostí. Môže to byť spojené so sociálno-ekonomickou situáciou, ale treba brať do úvahy aj to, že pred necelými dvomi rokmi došlo k pokojnej zmene na čele štátu. Neznamená to však, že nevznikli momenty, ktoré môžu vytvárať rôzne mocenské procesy a záujem o pokračovanie v zmenách a uskutočnenie reforiem. A to priťahuje aj vonkajšie sily, pričom nepokoje mali črty farebných revolúcií.
Rýchly odchod – útek USA z Afganistanu stabilite regiónu neprospel. Podľa niektorých znakov sa USA chcú po tomto kroku etablovať v tomto priestore a upevniť pozíciu v ňom najmä kvôli tomu, aby odtiaľ mohli pôsobiť nielen proti RF, ale aj proti ČĽR. A tento prvok je dnes v popredí zahraničnej a bezpečnostnej politiky Bidenovej administratívy.
Kazachstan nepatrí medzi hlavných hráčov svetovej politiky, ale má v nej nezastupiteľné miesto. Aktuálny význam podčiarkuje to, že ide o štát v nepokojnom regióne a v susedstve Ruska a Číny, o ktorý však javí záujem aj USA. Napokon môže sa tam angažovať aj Turecko so svojimi rastúcimi ambíciami.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
