Na pokračujúce šírenie chaosu, ktoré vedie k zvyšujúcej sa nestabilite sveta v podmienkach neoliberálnej globalizácie pod vedením upadajúcich USA, hneď na začiatku nového roka ukázali nepokoje v Kazachstane. Za podpory zvonku prerástli do ozbrojeného násilia s obeťami na životoch. Nepokojom však urobila rýchly koniec neočakávaná a dobre zorganizovaná mierová misia Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (ďalej len ODKB – jej členmi sú Rusko, Bielorusko, Arménsko, Kazachstan, Kirgizsko a Tadžikistan). Pred stručnou analýzou nepokojov poukážeme na dve širšie súvislosti chaotizácie súčasného sveta, ktoré sa prejavili v Kazachstane.
Prvá súvislosť je v tom, že Kazachstan predstavuje v nepokojnom regióne postsovietskych republík v Strednej Ázii sociálno-ekonomicky najlepšie stojaci štát, ktorý je však „tvrdou“ podobou neoliberálneho kapitalizmu so špecifickými „klanovými“ prvkami (v štáte sú podľa mediálnych údajov 3 kazašské žüzy, 21 kmeňov a 170 rodov a okrem toho aj iné národnosti). Za jeho vyše 30 ročnej samostatnosti sa mu preto nevyhli ani násilné nepokoje s obeťami na životoch. Z posledných pred tohtoročnými nepokojmi spomenieme len nepokoje v decembri 2011 v Mangistauskej oblasti na západe Kazachstanu, keď po dlhodobom štrajku zamestnancov naftovej spoločnosti, ktorý s prestávkami prebiehal od roku 2008, došlo v meste Žanaozen k zrážkam s nasadením vnútorných vojsk. Zahynulo najmenej 15 ľudí a bližšie neurčený počet (v stovkách) bol zranený. V meste sa na 20 dní zaviedol výnimočný stav. Vo februári 2020 došlo v Žambylskej oblasti k zrážkam medzi Kazachmi a obyvateľmi z dunganskej menšiny (čínskojazyčný moslimský národ, žijúci v Kazachstane, Kirgizsku a Uzbekistane) na juhovýchode štátu. Zahynulo pri nich 11 ľudí, takmer 200 bolo zranených a vyše 20 000 utieklo najmä do Kirgizska.
Druhá súvislosť je v tom, že v štátoch v postsovietskom priestore (pri hraniciach RF) týmito udalosťami pokračuje séria nepokojov, pri ktorých sa v posledných rokoch objavuje zasahovanie zo zahraničia (predovšetkým zo Západu). Pripomenieme, že vlani boli v susedstve RF nepokoje a veľké napätie na Ukrajine (kde pretrvávajú od decembra 2013), v Bielorusku (od augusta 2020), v Moldavsku (od novembra 2020) a v Gruzínsku (od októbra 2021). Okrem toho v Arménsku a Azerbajdžane doznievajú následky ozbrojeného konfliktu s účasťou Turecka v Náhornom Karabachu – arménskej enkláve na území Azerbajdžanu, ktorý prebiehal v septembri až novembri 2020 a kde boli vyslané ruské mierové sily. Iný charakter má silnejúca rusofóbia v pobaltských republikách, ale tá tiež smeruje k destabilizácii Ruska.
Stručná chronológia míľnikov nepokojov
Nepokoje začali 2. januára demonštráciami proti výraznému (dvojnásobnému) zvýšeniu cien skvapalneného plynu, ktoré vypukli v Žanaozene a Aktau v Mangistauskej oblasti, odkiaľ sa rýchlo rozšírili do ďalších miest v štáte. 4. januára vláda súhlasila s návratom cien plynu, ktoré sa označilo za neopodstatnené, na pôvodnú úroveň.
K ekonomickým požiadavkám demonštrantov sa pridružili aj politické. Išlo najmä o demisiu vlády a úplný odchod bývalého prezidenta N. Nazarbajeva a jeho chránencov (rodiny, klanu, nominantov) z politiky. K rozšírenému heslu protestujúcich patrilo „Starec odíď!“ («Шал кет!» Šal–ket!). 5. januára podala vláda premiéra A. Mamina demisiu a jej dočasným vedením bol poverený prvý vicepremiér A. Smailov. V ten deň odstúpil z funkcie predsedu Bezpečnostnej rady republiky Kazachstan, ktorú si ponechal aj po odchode z postu prezidenta N. Nazarbajev a prevzal ju prezident K.-Ž. Tokajev.
Na prvom zasadnutí Bezpečnostnej rady pod svojim vedením K.-Ž. Tokajev charakterizoval situáciu ako pokus o narušenie integrity štátu a uviedol, že sa obrátil o pomoc na ODKB s cieľom eliminovať hrozbu terorizmu. Rada ODKB prijala urýchlene rozhodnutie o vyslaní kolektívnych mierových síl na normalizáciu situácie v štáte. Bol vyhlásený aj mimoriadny stav na celom území štátu, ktorý mal trvať do 19. januára a začal protiteroristická operácia.
Protesty prerástli v Almaty a viacerých veľkých mestách do masových neporiadkov, pri ktorých sa napádali a podpaľovali administratívne budovy, podpaľovali autá, rabovali sa obchody a banky. Organizovaným spôsobom sa útočilo na policajné objekty (len v Almaty to bolo 23 krát za noc), pričom útočníkov v niektorých prípadoch zaisťovali ostreľovači. Začali pôsobiť ozbrojené skupiny (bandy) kriminálneho charakteru, ale aj také, ktorých aktivity mali teroristický charakter. Bojovníci sa pritom vydávali za účastníkov masových protestov.
V Almaty 6. januára polícia začala poriadkovú akciu, pri ktorej sa zadržali stovky agresívnych účastníkov nepokojov, pričom niektorí mali u seba aj zbrane. Prezident nariadil aj presun vojakov do mesta. V ten istý deň prišli do Kazachstanu prvé jednotky mierovej misie ODKB. Vďaka ich pôsobeniu, najmä v Almaty, aj v koordinácii s krokmi vládnej moci sa začala nepriaznivá situácia meniť.
Prezident 7. januára vystúpil prezident s prejavom k národu. Poukázal na to, že všetky požiadavky protestujúcich boli zohľadnené. Uviedol však, že teroristi, vrátane zahraničných, pokračujú v útokoch a zdôraznil, že všetci, ktorí odmietnu zložiť zbrane, budú zničení. Budovy vládnych orgánov sa dostali pod kontrolu mocenských orgánov. V ten istý deň generálny tajomník ODKB A. Zas informoval OSN, Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a Šanghajskú organizáciu spolupráce o začiatku misie ODKB v Kazachstane.
Za vodcu nepokojov sa „samovyhlásil“ bývalý bankár M. Abljazov, ktorý utiekol do Francúzska, lebo doma bol odsúdený na doživotie za vraždu svojho obchodného partnera a za krádež bankových prostriedkov. Uviedol, že nemá nič spoločné so začiatkom procesov, ale potom, keď kazachstanská vláda vyhlásila, že splní požiadavky protestujúcich, ich vyzval, aby pokračovali v protivládnych aktivitách a obsadzovali vládne budovy. Pokrytecky pritom odmietol použitie násilných postupov. Povedal, že sa čoskoro vráti do Kazachstanu a postaví sa na čelo dočasnej vlády. Oznámil, že nepokoje organizoval koordinačný štáb, ktorý sa nachádza v Kyjeve.
Situácia v Almaty ale aj inde v štáte sa začala zlepšovať už 8. januára. Uviedlo sa, že ústavný poriadok v štáte sa „v zásade“ obnovil. Štátnu moc začalo podporovať aj obyvateľstvo. Ako príklad možno uviesť, že obyvatelia a veteráni športu vytvárali v Almaty dobrovoľnícke družiny na podporu poriadku. 9. januára sa Kazachstan pomaly začal vracať k obyčajnému životu. 10. januára sa situácia v štáte podľa prezidenta dostala pod kontrolu štátnej moci. Na ten deň prezident vyhlásil prezident aj Deň celonárodného smútku.
Kroky na stabilizáciu pomerov pokračovali 11. januárom vymenovaním novej vlády na čele s A. Smailovom. Zostali v nej ministri zahraničných vecí, obrany i vnútra z predchádzajúcej vlády. V ten istý deň ohlásil K.-Ž. Tokajev vyhlásil, že pokus o štátny prevrat v Kazachstane sa nevydaril a že skončila aj „ostrá“ fáza protiteroristickej operácie. Postupne sa začal odvolávať aj mimoriadny stav v jednotlivých oblastiach. K 11. januáru bolo zadržaných asi 10 000 osôb.
Záverom – nepokoje skončili, ale vývoj Kazachstanu poznačia
Formálno právne, ako aj z bezpečnostného hľadiska nepokoje skončili a situácia sa relatívne upokojila. Vzhľadom na to, že príčinou nepokojov, ako sa v rôznych zdrojoch často uvádza, bola zmes (zhluk) viacerých faktorov, však treba počítať s tým, že vo vývoji štátu i živote spoločnosti sa prejavia viaceré politické a sociálno-ekonomické následky. Kroky, ktoré podniká prezident K.-Ž. Tokajev a nová vláda na to, aby sa podobná situácia neopakovala, si však vyžadujú ďalšiu analýzu.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
