K najviac medializovaným medzinárodnopolitickým a bezpečnostným udalostiam posledných dní patrilo ohlásenie nového trojstranného bezpečnostného spojenectva USA s Veľkou Britániou a Austráliou, ktoré sa označuje ako AUUKUS (niekedy len AUKUS). Hoci počas oznámenia spojenectva sa nespomínala ČĽR, odborníci ho považujú za snahu vytvoriť ďalší nástroj na „zadržiavanie čínskej vojenskej expanzie“ a tlaku na Peking v sinofóbnej hystérii Washingtonu. Nový pakt Biely domu pateticky spojil s tradíciami „námorných demokracií“ a s ich zámerom odpovedať na výzvy 21. storočia. Samozrejme pokrytecky sa označil aj za snahu prispieť k bezpečnosti a stabilite v indicko-tichooceánskom priestore, kde USA v posledných rokoch vyvoláva svojimi aktivitami nestabilitu a snaží sa znepokojiť Čínu.
Vytvorenie protičínskeho spojenectva samo o sebe nie je ničím prekvapujúcim, lebo po nástupe D. Trumpa do Bieleho domu došlo k posadnutosti Washingtonu čínskou hrozbou. J. Biden napriek tomu, že nevie prísť D. Trumpovi na meno, pokračuje v jeho línii voči ČĽR a vyhrocuje ju. Verný tradícii „aliančnosti“ v politike USA (lebo nerád sú v politických a vojenských dobrodružstvách osamotené), hľadá aj spojencov do tohto ťaženia.
Treba vidieť aj to, že Washington po fiasku v Afganistane bude zo zúfalej zlosti podnikať rôzne kroky (v duchu politiky USA v línii 21. storočia iracionálne) na posilnenie svojho otraseného „mesiášskeho“ sebavedomia jedinej superveľmoci a najväčšej vojenskej sily na svete. Ani pri naprávaní svojej pošramotenej medzinárodnej prestíže sa nevie zbaviť vyhrážania sa násilím „neposlušným“ a spája ho so sankciami pre tých „horších“ a uplácaním tých „lepších“.
Po blamáži v Afganistane aj EÚ prejavuje nevídanú nespokojnosť s bezpečnostnou závislosťou na USA a NATO. Viacerí vysokí únioví i národní predstavitelia zdôraznili potrebu vytvorenia nezávislých európskych ozbrojených síl a posilnenia spolupráce v obrannej oblasti. V USA i v NATO sa na tieto plány pozerajú s podráždením. Utajovaná príprava spojenectva USA a Veľkej Británie však toto uvažovanie môže posilniť a urýchliť.
O superveľmocenskej nadutosti Washingtonu, ktorý zrejme toto spojenectvo pripravoval už dávnejšie pred útekom z Afganistanu (ten sa chystal však tiež dlhšie) a utajoval ho pred EÚ ale aj NATO, svedčí to, že z neho „vyšachovali“ Francúzsko. Paríž sa však vzhľadom na to, že má územia v tichooceánskom priestore (Francúzska Polynézia, Nová Kaledónia a Wallis a Futuna spolu s viac ako pol miliónom obyvateľov a neobývaný koralový atol – Clippertonov ostrov) sa považuje tiež za veľmoc, ktorá tam patrí a nemala by sa takto obchádzať. Niektoré zdroje považujú vynechanie z tichooceánskeho spojenectva za „trest“ za výroky prezidenta E. Macrona a ďalších francúzskych politikov na adresu USA i NATO v posledných rokoch.
Jedným z cieľom spojenectva je v záujme lepšieho začlenenia Austrálie do protičínskych aktivít umožniť Canberre „za odmenu“ prístup k americkým a britským vojenským technológiám. Prvým projektom bude výstavba ponoriek poháňaných jadrovou energiou. Malo by to byť najmenej 8 ponoriek, ktoré sa vyrobia v dokoch v Adelaide.
Poníženie Francúzska preto prinieslo aj hospodárske následky. Krátko pred ohlásením spojenectva zavolal austrálsky premiér S. Morrison do Paríža, že Canberra vypovedá zmluvu o dodávke francúzskych ponoriek s dieselovým pohonom, lebo Austrália dostane americké a britské vojenské technológie na výstavbu ponoriek s jadrovým pohonom. Cez celý Tichý oceán a Áziu z toho až do Francúzska smrdia špinavé ruky vojensko-priemyslovo-finančného komplexu USA, ktorý sa bojí toho, že Washington sa stiahne po Afganistane aj z iných štátov (spomína sa najmä Irak a Sýria) a jeho tučné zisky môžu schudnúť.
Rokovania o dodávke francúzskych ponoriek boli dlhé a náročné. Nakoniec to bolo 12 ponoriek v sume okolo 40 miliárd USD (v médiách sa objavujú aj iné údaje). Išlo o najväčšiu vojenskú dodávku v dejinách Austrálie. Zrušenie „dohody storočia“ vyvolalo vážne problémy v štátnej firme Naval Group a vláda je nútená hľadať v súčasnej zložitej ekonomickej situácii kompenzácie.
Reakcie Francúzska na vytvorenie tohto spojenectva boli ostré. Bezprecedentným sa stalo povolanie veľvyslancov z Washingtonu a Canberry, k čomu došlo prvýkrát v dejinách moderného Francúzska. Podľa slov ministra zahraničných vecí J.-Y. Le Driana z Londýna veľvyslanca povolávať netreba, lebo na dlhodobo oportunistickú politiku Veľkej Británie by to aj tak neúčinkovalo.
Symbolicky na znak rozhorčenia sa Francúzsko vzdalo účasti na pripravovaných oslavách 240. výročia bitky pri Chesapeake. Francúzske vojenské loďstvo, ktoré prišlo na pomoc „mladučkým“ USA, tam bojovalo proti Britom. A teraz spojenectvo USA a Veľkej Británie spôsobilo škodu francúzskemu lodnému priemyslu.
Vo vyjadreniach francúzskych politikov sa používali tvrdé výčitky na adresu signatárov spojenectva. Hovorili o brutálnom kroku, lži, dvojtvárnosti, zrade, údere do chrbta a i. J.-Y. Le Drian naznačil, že táto akcia môže skomplikovať situáciu aj v NATO. Na uzavretie spojenectva reagovali veľmi kriticky s pocitom urazenosti aj médiá hlavného prúdu. Poukazovali o. i. na potrebu vyvodiť poučenia z tohto kroku a reagovať na americkú zradu posilnením nezávislosti Francúzska.
Tajné uzavretie spojenectva zo širšieho medzinárodného hľadiska naznačuje, že Washington a Londýn sa dostávajú z rôznych dôvodov do úzkych a ich postup sa stáva viac sebeckým. V oboch štátoch je veľké sociálne napätie (najmä v USA je spoločnosť hlboko rozčesnutá) a snažia sa ho prekonať akciami, ktoré vyvolávajú zdanie ich globálnej sily a vplyvu.
Prehlbujúcu sa spoločenskú krízu J. Biden, o ktorého fyzickej i psychickej kondícii a schopnosti riešiť problémy sa časť politikov i médií vyjadruje s pochybnosťami, nezvláda. Pri ohlasovaní spojenectva došlo aj k ďalšiemu prejavu jeho „popletenosti“, keď si nevedel spomenúť na meno austrálskeho premiéra a nazval ho chlapíkom z opačnej strany. Na Bidenovu starostlivo vyberanú administratívu (na rozdiel od teamu D. Trumpa) čoraz viac tlačia z pozadia sily, ktoré sa na jej formovaní podieľali, ale zostávajú anonymnými a nie vždy sú ich úmysly jasnými.
Na zamyslenie je preto, ako uvažoval Washington v súvislosti s prezidentskými voľbami vo Francúzsku, ktoré majú byť v apríli 2022, teda už len o niečo viac ako o pol roka. Dá sa s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať, že anglosaské poníženie Paríža, nahráva do karát viac „protiamerickej“ M. Le Penovej ako E. Macronovi, ktorí zatiaľ jasne vedú v prieskumoch preferencií a počíta sa s nimi ako s účastníkmi druhého kola volieb.
V medzinárodných vzťahoch sa ekonomická konkurencia, ktorá medzi jednotlivými najmä veľkými štátmi Západu šarapatí dávno, sa môže prenášať aj do politickej i bezpečnostnej oblasti. Uvidíme, či v tomto prípade išlo len o jedno vybočenie z proklamovanej jednoty „kolektívneho“ Západu (USA, NATO a EÚ) alebo budú nasledovať aj ďalšie podobné akcie. V každom prípade však ide o nečakanú, novú trhlinu v neutešenom stave upadajúceho Západe, na ktorej rozsah a následky ukáže už najbližšie mesiace.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
