Niektoré medzinárodné súvislosti jednostranného vyhlásenia nezávislosti Kosova
Jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova prinieslo viacero kontroverzných momentov, ktoré prispievajú k napätiu a chaosu najmä na Balkáne, ale majú aj ďalšie následky. Srbsko aj po jednostrannom vyhlásení nezávislosti Kosovo stále považuje za svoje územie, pričom sa odvoláva na znenie rezolúcie BR OSN č. 1244. Podľa nej Kosovo stále spravuje misia UNMIK, ktorá tam zostala aj po jednostrannom vyhlásení jeho nezávislosti.
Kosovo sa stalo jedným z čiastočne uznaných štátov a jeho medzinárodnoprávne postavenie je sporné. Nie je členským štátom OSN, hoci pôsobí v mnohých medzinárodných organizáciách. Aktuálne ho zo 193 členských štátov OSN uznáva 101 (13 štátov svoje uznanie odvolalo). Zo štátov EÚ ho doteraz neuznali Cyprus, Grécko, Rumunsko, Slovensko a Španielsko a zo štátov bývalej Juhoslávie Bosna a Hercegovina a Srbsko. K štátom, ktoré samostatnosť Kosova neuznali, patria aj stáli členovia BR OSN ČĽR a RF.
Od decembra 2008 pôsobí na Kosove v rámci rezolúcie č. 1244 aj misia EULEX (The European Union Rule of Law Mission in Kosovo – Misia EÚ na presadzovanie práva na Kosove) s cieľom podporovať pôsobenie vybraných inštitúcií právneho štátu. Pôvodne mala fungovať do roku 2014. Tento termín sa viackrát predĺžil a súčasný mandát platí do júna 2023. Právomoci misie sa v roku 2018 rozšírili.
Na Kosove zostala po jednostrannom vyhlásení jeho samostatnosti aj misia KFOR. Od roku 2011 neprehľadným spôsobom odovzdáva svoje kompetencie kosovskej polícii. Početnosť misie sa znížila a v súčasnosti je v nej pod velením talianskeho generálmajora Angela M. Ristucciu o niečo viac ako 3700 osôb z 27 štátov – najviac z USA, Maďarska a Turecka.
Fungovanie Kosova v týchto podmienkach vyvoláva viacero medzinárodnopolitických a medzinárodnoprávnych otázok. V niektorých prameňoch sa uvádza, že Kosovo je vlastne pod špecifickým medzinárodným protektorátom.
Kontroverznosť uznania samostatného Kosova spočíva v tom, že znamená tichý súhlas s možnosťou porušenia hraníc, stanovených v rámci jaltsko-postupimských dohôd, ktoré uzavreli víťazné veľmoci pri rokovaniach o usporiadaní pomerov po druhej svetovej vojne. Tým, že išlo o relatívne samostatnú administratívno-správnu jednotku, tento krok vytvoril priestor na možné zmeny hraníc podobným spôsobom aj inde. Došlo k tomu v roku 2014, keď boli po referende začlenené do RF ukrajinské územia Krymská autonómna republika a mesta so zvláštnym štatútom Sevastopoľa. Treba zdôrazniť, že na rozdiel od Kosova túto zmenu nesprevádzala vojna.
Rozhovory o štatúte Kosova pokračovali aj po jednostrannom vyhlásení jeho samostatnosti. Rozhovory medzi Kosovom a Srbskom pod záštitou EÚ, ktoré sa začali v roku 2011, zatiaľ však neviedli k normalizácii vzťahov. V apríli 2013 predsedovia vlád Srbska a Kosova podpísali v Bruseli dohodu o princípoch normalizácie vzťahov. Týkala sa však len fungovania srbských obcí na severe Kosova a predpokladala založenie Spoločenstva srbských obcí (opštín), ku ktorému však doteraz nedošlo. Dohoda sa však nezaoberala štatútom celého Kosova.
Rozhovory medzi Belehradom a Prištinou organizovala bez úspechu aj administratíva prezidenta Donalda Trumpa. Kritické média ich spájali so snahou donútiť Srbsko za nejaké „výhody“ k uznaniu Kosova a ukázať medzinárodnopolitický vplyv D. Trumpa.
O politickom vývoji na Kosove po roku 2008
Vzhľadom na roztrieštenosť politickej scény na Kosove uvedieme len základné údaje o víťazoch, resp. najsilnejších stranách vo voľbách. Strany nebudeme charakterizovať ani na klasickom pravo-ľavom či konzervatívno-liberálnom spektre, ktoré v podmienkach silného nacionalizmu príliš nefunguje. V parlamente Kosova je 120 poslancov. Volia sa na základe pomerného zastúpenia z otvorených zoznamov, ale 20 kresiel je vyhradených pre národnostné menšiny. Pre nemenšinové strany je volebný prah 5 %.
Po osamostatnení sa Kosova spočiatku vo voľbách dominovala Demokratická strana Kosova (ďalej len DSK), ktorá zvíťazila vo voľbách v decembri 2010 (32,1 % hlasov a 34 kresiel v sneme) aj v júni 2014 (30,38 % hlasov a 37 kresiel). Bola aj súčasťou koalície PANA (niekedy nazývanej aj „vojnovou koalíciou“, lebo v nej boli viacerí vysokí velitelia UÇK), ktorá vo voľbách v júni 2017 vyhrala so ziskom 33,74 % hlasov a 39 kresiel.
Vo voľbách v októbri 2019 však zvíťazila už strana Sebaurčenie! (albánsky Vetëvendosje!), ktorá bola založená v roku 2005. Koalícia PANA sa rozpadla a kandidovali len jednotlivé strany z nej. Silnú pozíciu si stále zachováva Demokratická liga Kosova (ďalej len DLK), ktorá získava okolo 25 % hlasov.
V posledných parlamentných voľbách, ktoré sa konali vo februári 2021, dosiahla výrazné víťazstvo strana Sebaurčenie!, za ktorú hlasovalo 48,84 % voličov a má 58 kresiel. Stavia sa veľmi kriticky k pôsobeniu misií medzinárodných organizácií na Kosove a neprejavuje záujem o pokračovanie rozhovorov so Srbskom. V parlamente je zastúpená ako druhá najpočetnejšia DSK a treťou je DLK. Volebný prah prekročili aj Aliancia pre budúcnosť Kosova a Srbská listina. Národnostné menšiny zastupuje 9 strán, ale do počtu 20 poslancov za menšiny sa počíta aj 10 poslancov za Srbskú listinu.
Predsedami vlád boli H. Thaçi (*1968, DSK, od januára 2008 do júna 2014), Isa Mustafa (*1951, DLK, od decembra 2014 do septembra 2017), R. Haradinaj (*1968, Aliancia pre budúcnosť Kosova, od septembra 2017 do februára 2020), Albin Kurti (*1975, Sebaurčenie!, od februára do júna 2020 – vláde bola vyslovená nedôvera kvôli spôsobu riešeniu pandemickej situácie) a Avdullah Hoti (*1976, DLK, od júna 2020 do marca 2021).
Od marca 2021 je predsedom vlády znovu A. Kurti. V januári 2018 bol odsúdený na 18 mesiacov väzenia podmienečne za úlohu, ktorú zohral pri opakovanom vypustení slzotvorného plynu pri protestoch v parlamente v roku 2015, ale voličom ním vedenej strane to nevadilo.
V Prahe (ČR v druhej polovici roku 2020 predsedá EÚ) odovzdal 15. decembra 2022 A. Kurti prihlášku Kosova do EÚ ministrovi ČR pre európske záležitosti Mikulášovi Bekovi. Srbsko v reakcii na tento krok požiadalo EÚ o zrušenie kosovskej kandidatúry. Chce vyzvať aj päť štátov EÚ, ktoré neuznávajú samostatnosť Kosova, aby túto iniciatívu blokovali. Už predtým srbský prezident Aleksandar Vučić uviedol, že ak Kosovo podá prihlášku do EÚ bude to znamenať priame narušenie vzťahov so Srbskom a krach rokovaní s ním.
Nakoniec uvedieme zoznam prezidentov Kosova, ktorý je zaujímavý aj tým, že prezidenti viackrát odstúpili pred koncom funkčného obdobia, čo tiež naznačuje na zložité politické pomery. Po smrti Ibrahima Rugovu v roku 2006 sa prezidentom stal za DLK Fatmir Sejdiu (*1951), ktorý v septembri 2010 odstúpil a vyvolal politickú krízu. Dočasným prezidentom bol do februára 2011 (z titulu predsedu parlamentu) Jakup Krasniqi (*1951, SDK, v minulosti hovorca UÇK). Od februára 2011 bol prezidentom Behgjet Pacolli (*1951), ktorý odstúpil už v apríli 2010 po obvineniach Ústavným súdom z nezákonností pri zvolení. Niektoré médiá ho označujú za najbohatšieho Albánca na svete. Novou prezidentkou sa stala do apríla 2016 Atifete Jahjagová (*1975). Doplníme, že je vyštudovaná právnička, ktorá predtým slúžila v hodnosti generálmajora ako námestníčka policajného prezidenta a kandidovala ako nezávislá. H. Thaçi bol prezidentom od apríla 2016 do novembra 2020. Funkcie sa vzdal po obvineniach Zvláštnym tribunálom pro zločiny na Kosove z terorizmu a vojnových zločinov. Funkciu prezidenta z poverenia vykonávali Vjosa Osmaniová (*1982, zo strany Guxo, ktorá sa oddelila od LDK, od novembra 2020 do marca 2021) a Glauk Konjufca (*1981, Sebaurčenie!, od marca do apríla 2021). Od apríla 2021 je prezidentkou V. Osmaniová.
Okrem politických kríz na Kosove viackrát došlo k rastu napätia najmä v súvislosti so vzťahom k srbskej menšine i k vláde v Belehrade, ktoré však nebudeme rozoberať. Ani zostrenie napätia, ku ktorému došlo v tomto roku, nebolo neočakávané, ale sa k nemu schyľovalo dávnejšie, najmä v súvislosti s pripravovanými zmenami evidenčných čísiel automobilov. Zlé jazyky tvrdia, že na Kosove je toľko problémov, že ide len o to, ktorý z nich nastolí jedna či druhá znesvárená strana a začne tlačiť na jeho riešenie.
O Haagskom tribunále pre vojnové zločiny na Kosove
Pôsobenie Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (známeho aj pod anglickou skratkou ICTY), ktorý fungoval do konca roku 2017, bolo rôzne kritizované. Okrem výhrad voči jeho protisrbskej orientácii je známy trpký záver bývalej predsedníčky tribunálu C. del Ponteovej, ktorá vo svojej spomienkovej publikácii tvrdila, že v čase, keď zastávala túto funkciu, nebolo možné vyšetriť vážne podozrenia o obchodovaní kosovoalbánskej mafie a UÇK s ľudskými orgány zajatých Srbov. Boli medializované aj rôzne „úniky“ informácií poznatky spravodajských služieb, najmä v Európe, ktoré v UÇK videli súčasť medzinárodného organizovaného zločinu prepojeného s terorizmom.
V roku 2010 pripravil Dick Marty zo Švajčiarska správu pre Radu Európy, v ktorej uviedol, že UÇK páchala vojnové zločiny. Aj na základe tejto správy prokurátor Osobitnej vyšetrovacej skupiny misie EULEX na Kosove dospel k záveru, že existujú dostatočné dôkazy na stíhanie vojnových zločinov, zločinov proti ľudskosti i iných zločinov. Po tlaku medzinárodného spoločenstva bol ešte v roku 2015 vytvorený Haagsky tribunál pre vojnové zločiny na Kosove. Je súčasťou kosovskej justície, ale z bezpečnostných dôvodov (najmä z obáv, že kosovskí politici – bývalí členovia UÇK budú zastrašovať svedkov) sídli v Haagu a jeho členmi sú zahraniční sudcovia. Má súdiť bývalých príslušníkov UÇK, ktorí sú podozriví z vojnových zločinov.
Mediálno-politický rozruch spôsobilo, keď tribunál v máji 2020 nariadil zatknúť 4 vysokých kosovských politikov – H. Thaçiho, J. Krasniqiho, Kadriho Veseliho (*1967), bývalého predsedu kosovského parlamentu a šéfa spravodajskej služby a Redžipa Selimiho (*1971) bývalého ministra dočasnej kosovskej vlády a funkcionára strany Sebaurčenie! Podľa údajov v médiách boli pred súd predvolané asi tri desiatky bývalých príslušníkov UÇK, medzi nimi aj bývalý predseda vlády R. Haradinaj, ktorého ICTY dvakrát uznal za nevinného.
Súd vyniesol prvý verdikt 16. decembra 2022 a na 26 rokov poslal do väzenia bývalého vysokého veliteľa UÇK Saliha Mustafu (*1972), ktorý bol neskôr poradcom na ministerstve obrany Kosova. Bol uznaný vinným za mučenie a vraždy spáchané v roku 1999 na väznených Albáncoch podozrievaných zo spolupráce so Srbmi vo vtedajšom „zadržiavacom“ zariadení v obci Zllash neďaleko od Prištiny.
Zostrenia napätia na Kosove v roku 2022
K novému zostreniu napätia na Kosove v tomto roku došlo koncom júla. 1. augusta vypršala dohoda medzi Srbskom a Kosovom o možnosti využívania srbských osobných dokumentov pri pobyte na území Kosova a srbských evidenčných čísiel vozidiel obyvateľmi severu Kosova.
Podľa nariadenia kosovskej vlády osoby vstupujúce na územie Kosova so srbskými dokladmi totožnosti ich mali od 1. augusta počas pobytu v krajine nahradiť dočasným dokladom. Protesty však vyvolalo najmä to, že etnickí Srbi, ktorí majú evidenčné čísla vozidiel vydané Srbskom, ich mali do dvoch mesiacov vymeniť za kosovské. Po incidentoch – blokovaní ciest a streľbe do vzduchu, boli do upokojenia situácie zapojené aj sily KFOR. Vláda v Prištine aj pod tlakom EÚ a USA odložila implementáciu opatrení do 1. novembra.
Na protest proti nariadeniu vlády dali v novembri výpovede v práci policajti, sudcovia, prokurátori a iní štátni srbskej národnosti. Zo svojich funkcií odstúpili srbskí starostovia a iní predstavitelia v štyroch obciach na severe Kosova.
Po rokovaniach, ktoré sa konali pod záštitou EÚ, sa 23. novembra dosiahla dohoda podľa ktorej Srbsko prestane vydávať poznávacie značky s označením kosovských miest a Kosovo nezačne s pokutovaním a zastaví ďalšie kroky súvisiace s preregistráciou vozidiel.
K najnovšiemu zostreniu protestov 10. decembra došlo po tom, ako bol zadržaný na hraničnom prechode Jarina Srb Dejan Pantič, ktorý odišiel nedávno na protest z polície. Obvinili ho z napadnutia pracovníkov volebnej komisie a neskôr aj terorizmu. Srbi na protest vytvorili barikády na niekoľkých miestach neďaleko prechodu a začali protestné akcie. Základné a stredné školy prestali vyučovať. Podľa Srbov išlo o pomstu vládnych orgánov a snahu zastrašiť ich, aby neopúšťali štátnu a verejnú službu (neskôr boli zatknutí aj ďalší dvaja policajti, ktorí na protest odišli zo služby).
Vláda v Prištine obvinila z rastu napätia „srbské bandy riadené z Belehradu“. Do regiónu boli vyslané sily KFOR a vyzvané, aby odstránili barikády. 17. decembra KFOR ohlásil, že zvýši hliadkovanie v regióne.
Nasledovala séria vyhlásení oboch strán, ako aj reakcií zo zahraničia na situáciu. Ku kritickým miestam sa sťahovali ozbrojené zložky z Kosova a Srbsko na postup Prištiny reagovalo uvedením vojakov rozmiestnených na hraniciach s Kosovom do stavu pripravenosti. Belehrad chce podľa A. Vučića pokračovať v boji v otázke Kosova všetkými dostupnými právnymi prostriedkami. Zdôraznil aj to, že treba vytvoriť Spoločenstvo srbských obcí podľa dohody v Bruseli v roku 2013.
Kosovská prezidentka V. Osmaniová oznámila, že kvôli narastajúcemu etnickému napätiu sa komunálne voľby, ktoré mali byť 18. – 25. decembra, prekladajú na apríl 2023. Zatiaľ (21. decembra) sa napätú situáciu darí držať pod kontrolou na oboch stranách. Podľa názorov väčšiny odborníkov by situácia nemala prerásť do ozbrojenej konfrontácie.
Záverom
Situácia na Kosove je dlhodobo nestabilná a najmä kritické názory pochybujú o tom, že by sa doterajším spôsobom, keď Západ používa dvojaký meter, dala vyriešiť. Možno poukázať aj na to, že k najnovšiemu zostreniu situácie (po 10. decembri) došlo už po samite EÚ so západobalkánskymi štátmi (Albánsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, čiastočne uznané Kosovo, severné Macedónsko a Srbsko) v Tirane 6. decembra. V prijatej deklarácii sa podporila snaha západobalkánskych štátov vstúpiť do EÚ. Poukázalo sa aj na to, že (čiastočne uznané) Kosovo i Srbsko sú na európskej ceste. Politické deklarácie nie sú právne záväzné, ale aj tak vzniká otázka, čo chce EÚ, ktorá je v čoraz väčšej politickej i ekonomickej kríze, dosiahnuť vyjadreniami o možnosti urýchlenia jej ďalšieho rozšírenia. Možno vidieť akýsi „humanitný“ podtext takýchto vyhlásení, ale v skutočnosti by to viedlo len k zvýšeniu kopy jej neriešených problémov (čomu by sa potešili v Moskve i vo Washingtone).
Celkovo možno vývoj zhrnúť tak, že Západ je aj v tomto prípade na strane kosovskej vlády. Nahráva však tomu aj nekonzistentnosť vyhlásení srbských politikov, vrátane prezidenta A. Vučića, ktorí slovne vychádzajú v ústrety požiadavkám Západu. Pri veľkom tlaku Západu na Belehrad sa však nieto čomu diviť.
Podľa niektorých názorov je za vývojom na Balkáne v posledných rokoch v hre aj geopolitické „vytesnenie“ Ruska z Balkánu. O ČĽR sa v súvislosti s Balkánom hovorí zatiaľ len okrajovo. Ak je však politika Západu zameraná najmä či len proti niekomu, čo sa nešikovne maskuje abstraktnými slovami za niečo ako demokraciu, pomoc a pod., nemôže to priniesť pokoj ani rozvoj. Zdá sa, že Západ nechce pripustiť svoj úpadok a dokazuje to „silnými rečami“, ktoré existujúce problémy neriešia, ale zvyšujú len chaos v medzinárodných vzťahoch. A Kosovo je v jeho zajatí.
