KomentáreFrantišek Škvrnda st.: Neskoro, veľmi neskoro, zúfalo neskoro –...

František Škvrnda st.: Neskoro, veľmi neskoro, zúfalo neskoro – o osudových zlyhaniach prezidentky

-

František Škvrnda st.: Neskoro, veľmi neskoro, zúfalo neskoro – o osudových zlyhaniach prezidentky

Len zaslepení stúpenci hegero-matovičovského spôsobu vládnutia podporovaného čaputovčinou a tí, ktorí z neho profitovali, verili, že vláda v demisii vydrží do konania predčasných volieb 30. septembra. Definitívny koniec vlády v demisii prišiel neskoro, veľmi neskoro, zúfalo neskoro. Pri plazivom vytvorení situácie blízkej katastrofe vďaka tomuto spôsobu vládnutia na Slovensku treba vidieť minimálne tri príčiny, ktoré možno doplniť anomáliami, paradoxmi i  bizarnosťami.  

K prvej príčine, ktorá má takpovediac historický rozmer, sme sa už viackrát vyjadrovali. Ide o to, že výsledky volieb vo februári 2020 boli nielen dielom náhodného „zhrčenia“ rôznych okolností, ale aj dôsledkom politiky všetkých slovenských vlád od júna 1990. Niektoré majú na súčasnom stave väčšiu iné menšiu vinu.

Výrazne sa na politickej atmosfére v spoločnosti podpísala „činnosť“ strán a hnutí, ktoré vznikali a zanikali, rozdeľovali sa, premenovávali sa, kupovali si názvy, aby sa „šikovne“ vyhli ťažkostiam spojeným s registrovaním a pod. Húfy politikov prechádzali z jednej do druhej strany. Niektorým sa to tak zapáčilo, že išli do tretej, štvrtej i ďalšej strany. Chytráci najmä z trpasličích strán si našli cesty, ako sa dostať na kandidátky veľkých strán. A výpočet  špekulácií by mohol pokračovať. V prieskumoch sa to objavuje málo, ale predpokladáme, že väčšina slovenského obyvateľstva je so „spôsobom“, akým sa vykonáva politika, nespokojná.

Časť ľudí tomu, čo sa dialo a deje, nerozumie, ďalších to znechucuje, mnohí sú zmanipulovaní, zbalamutení, zmätení. Niektorí sa v podmienkach divokého slovenského kapitalizmu, v zmätku, ktorý tu je, stali detinsky naivnými (nielen v politike) a na všetkom, vrátane volieb, sa aspoň zabávajú, keď už majú ťažký život bez vyhliadky na zlepšenie…

Druhou príčinou sa stalo, že voľby v týchto podmienkach vyhralo OĽANO na čele s I. Matovičom, čo sa začalo črtať len krátko pred voľbami. Veľká časť odborníkov aj verejnosti cítila či aj vedela, že tento človek nemá intelektuálny, morálny, organizačný ani normálny ľudský potenciál na zvládnutie funkcie predsedu vlády, ale nemali možnosť zabrániť tomu. Jeho kvalifikáciu, okrem plagiátorstva diplomovej práce, tvorilo „manažérstvo“ podivnej firmy s viacerými podvodmi, ktoré boli premlčané a formálno-právne bol „čistý“. Jeho politický charakter i schopnosti sa prejavili najmä v tom, že roky v NR SR využíval na agresívne reči a predvádzanie vystúpení komediantskeho charakteru. Vyvolával pri tom nevraživosť nielen v parlamente ale aj v spoločnosti.

V depresii pri jednom z rozhovorov sa už predseda vlády I. Matovič priznal, že on vlastne voľby vyhrať nechcel a uvažoval o tom, že bude „nosičom vody“. Nemožno pri tom nespomenúť deformovaný spôsob vytvorenia volebného subjektu OĽANO v roku 2019 so 4 stranami v názve a zostavenia jej kandidátky, ktorý pre budúcnosť neveštil nič dobré.

Po ohlásení výsledkov volieb I. Matovič „mocensky“ precitol. Cítil sa byť zaviazaný voličom a objavil v sebe „mesiáša“, ktorý vytvorí najlepšiu slovenskú vládu v dejinách (vydržala jeden/!/ rok a niekoľko dní). Svojim stúpencom sa odmenil blúznením o odstránení korupcie a boji s mafiou. Ako pokazený verklík omieľal „lebo Fico“ a „lebo Smer“ a neskôr pridal „Hlas je len Smer 2“. A robil to, čo mu napadlo, keď uvidel mačku, či v noci keď nemohol spať.

Neviňme však z celej situácie blízkej katastrofe len I. Matoviča, hoci možno bez neho by nebola. Azda rovnakým nešťastím bolo, že po moci chňapli, ako vyhladovaný pes po kuse mäsa, SaS vedená Richardom Sulíkom i Za ľudí na čele s Andrejom Kiskom, ktorého zakrátko nahradila Veronika Remišová. Všetci sa už v duchu „matovičovského mesiášstva“ snažili zabrániť návratu vlády Smeru ako hrozného zla a opakovali do omrzenia až do svojho mocenského konca.

Pri spolupráci i boji s I. Matovičom zažili R. Sulík i A. Kiska rôzne zlé príbehy. Napriek ziskom tesne nad kvórom sa velikášsky cítili natoľko silní a prefíkaní, že počítali s tým, že ho eliminujú a dosiahnu svoje záujmy a ciele. No a do boja proti „zlému (zločineckému)“ Smeru trojka po nejakom tom váhaní nakoniec pribrala aj Sme rodinu Borisa Kollára, ktorý však bol druhým najsilnejším v koalícii a získal kreslo predsedu NR SR. Paradoxne, napriek „gumeným“ rečiam, zostal na pozíciách rozpadajúcej sa štvorkoalície najdlhšie.

Na ilustráciu doplníme volebnú bizarnosť z kandidátok vo voľbách vo februári 2020. Ján Krošlák bol na kandidátkach dvoch subjektov – OĽANO a SaS. Keď to zistila volebná komisia, miesta na kandidátke SaS sa vzdal. V septembri 2022 sa stal členom poslaneckého klubu Sme rodina, ktorý však zakrátko opustil a dnes je nezaradený.

Vytvorená štvorkoalícia prvýkrát od roku 1990 disponovala ústavnou väčšinou. Situáciu blízku katastrofe vytvárala tým, ako využívala (zneužívala) túto väčšinu vo svoj prospech bez ohľadu na právne, politické, či sociálno-ekonomické dôsledky pre štát či spoločnosť.

V boji o moc ani v tomto prípade nešlo len o vodcov strán (ich „kvalitami“ by stálo za to zaoberať sa samostatne). V radoch strán (a neraz aj skryte mimo nich) boli mnohí, ktorí za pomoc a podporu vo voľbách čakali odmenu, výnosné miesta. „Vyšli“ aj kdejaké nové politické hviezdy, ktoré svoj „talent“ využili v prospech novej vlády tak, aby im to prinieslo zisky. Doplniť si môžeme desiatky mien.

Vytvorilo sa programové vyhlásenie vlády, slohovo na úrovni a plné fráz, ktoré sa však nedalo splniť. Bolo zostavené spôsobom, každý tam dá to, čo je pre neho dôležité (potrebné). A tak sme sa stali svedkami toho, že vyhlásením sa vo veľkom oháňali mnohí vládni protagonisti a neraz si pri tom skočili do vlasov.

Treťou príčinou sa stala politika prezidentky bez akýchkoľvek politických i riadiacich skúseností, bývalej (regionálnej) aktivistky Zuzany Čaputovej. Po tom, čo robí od júna 2019, by stálo za pokus zistiť (vyskúmať), čo ju vlastne priviedlo k tomu, že sa rozhodla kandidovať na funkciu hlavy štátu a akú mala predstavu o tom, čo bude robiť.

Rozhodnutie kandidovať Z. Čaputová oznámila v máji 2018. Bola jednou z nových v „húfe“ kandidujúcich. Preferencie jej začali stúpať vo februári 2019, potom ako sa v jej prospech vzdal kandidatúry dovtedy hlavným prúdom preferovaný Robert Mistrík. Boli s tým spojené nejasnosti, ale médiá zostali ticho. Na základe nevýrazného volebného programu sa od nej nedalo čakať nič, čo by Slovensku dokázalo pomôcť. Niektoré pramene poukazovali na nákladnosť jej kampane, ako aj na prvky podobajúce sa americkému štýlu politiky.

No, čo už s tým, prezidentka je prezidentka, predseda vlády je predseda vlády. Liberálna  demokracia nezaručuje, že na tieto posty sa dostanú, aspoň tí lepší, keď už nie najlepší, kandidáti. Peniaze a média vyberú takých, ktorí musia vyhovovať ich majiteľom vystupujúcim či už ako sponzorom, popr. zostávajúcim skrytými v pozadí. A tomu, že politici sú tým najlepším, čo je v spoločnosti, verí dnes už len hŕstka naivných a fundamentalistických stúpencov kapitalizmu.   

Kto je v úrade, má s ním moc aj pravdu. Počíta s tým, že za silnej podpory osôb, ktorým dal ďalšie funkcie, môže robiť všetko, čo sa mu zdá, že je v súlade s právom a poriadkom. Anomáliou slovenskej politiky po marci 2002 (nástupe novej vlády) bolo aj to, že poslaneckí právni a iní „múdrosráči“ (ospravedlňujeme sa za vulgárny slovný novotvar zo slovníka I. Matoviča) v parlamente i inde „zistili“, že poslanci majú ľudské (?) či občianske (?) či ktovie aké iné právo vykonávať funkciu celé štyri roky a len oni môžu rozhodnúť o tom, či si mandát skrátia. Nijaké referendum sa im do toho miešať nemá, to nie je demokratické…

A tu sa začala séria fatálnych zlyhaní pani Čaputovej. Nemá za sebou také lapsusy vo vzdelaní ako I. Matovič, či B. Kollár, ale jej odborná kvalifikácia zrejme tiež nie je špičková. Niečo z toho okrajovo zarezonovalo v médiách. Neštandardné bolo, že sa naraz vzdala členstva v Advokátskej komore. Nejasnosti okolo toho, popr. rozdielnu interpretáciu problému zdôvodňovala meniacimi sa podmienkami stanovenými v zákone. V prostredí citlivom na osobné „prešľapy“ politickej elity, by sa to pod nátlakom médií mohlo stať vážnym handicapom. Médiá však pani Čaputovú kvôli jej predurčeniu od začiatku chránili.

Vzhľadom na pohľad na spoločnosť a spôsoby riešenie jej problémov sa prezidentka pochopiteľne bála predčasných volieb. Nepatrí totiž medzi politikov zdatných v rečnení ani vo vedení sporov v diskusiách. Väčšia či menšia zmena pomeru síl jej mohla spôsobiť väčšie starosti ako rozhádaná štvorkoalícia. Tým však začala spôsobovať starosti nielen „krajine“, za hlavu ktorej je, ale aj sebe samej.

Postoj prezidentky k uskutočneniu referenda bol príkladom prešpekulovanej právnej slovnej ekvilibristiky pod zámienkou rigidného dodržania ústavnosti zabrániť politickému kroku, ktorého uskutočnenie hrozilo skrátením volebného obdobia poslancov. Ako vyštudovaná právnička dala „fiškálsky“ problém riešiť Ústavnému súdu. Ústavný súd rozhodol, že referendum o predčasných voľbách sa v tomto prípade konať nemôže. Stojí za to pozrieť si videozáznam z tlačovej konferencie 7. júla 2021, na ktorej jeho predseda informoval o rozhodnutí súdu a zdôvodňoval ho a kde bolo cítiť značné napätie.

„Šalamúnsky“ návrh, aby poslanci sami prijali zmenu ústavy, bol opäť len pokrytectvom. Pani Čaputová musela vedieť, že to nie je možné. Krédom poslancov štvorkoalície a všetkých, ktorých si dosadila do funkcií, sa od prvého momentu, keď získala moc, stalo udržať si ju najdlhšie, ako sa dá.

Naplno sa prejavil nosný pilier politiky prezidentky – neoliberálne pokrytectvo, zabalené do falošných rečí. Jej politicko-právne vykrúcanie sa pokračovalo aj pri druhom návrhu na referendum o predčasných voľbách, ktoré tiež dala na posúdenie Ústavnému súdu, ale tentokrát len z  polovice.

Alibisticky sa zachovala pri „kaisermanévroch“ prešpekulovaných ministrov vo vládnej kríze na konci marca 2021. Symbolické bolo menovanie prvoaprílovej vlády, v ktorej sa po predchádzajúcom búrke objavil len jeden nový člen a došlo k personálnej rošáde medzi predsedom vlády a ministrom financií. Bol to nový dôkaz, že štvorkoalíciu síce „pokarhá“, ale do konfliktu s ňou nepôjde – či už zo strachu, alebo preto, že jej toniekto „poradil“.

Spory v koalícii však nevyhnutne pokračovali a zostrovali sa, napätie v spoločnosti sa zvyšovalo. Z koalície s v septembri 2002 aj z vlády odišla strana SaS. 15. decembra 2022 bola vyslovená nedôvera prvoaprílovej (druhej) verzii vlády, ktorá mala byť najlepšou v dejinách Slovenska (fungovala aj s agóniou pred odvolávaním necelých 20 mesiacov).  

Prezidentka mala v tejto situácii plno rečí, ako navrhuje postupovať, ale nič z toho sa neurobilo. Tzv. úradnícka vláda, je síce politologický i mediálno-politický pojem, ktorý však slovenská ústava nepozná, ale ústavnoprávna rigidita prezidentky v tomto prípade nefunguje. Ešte horší je pojem vláda odborníkov. Uštipačne dodáme, že sa môžeme spýtať, či táto vláda bola vládou laikov alebo až diletantov? Klinec po hlavičke presne trafil Igor Daniš v Pravde 6. mája 2023 v príspevku „Ešte väčší babráci, ako sme si mysleli.“

Situáciu prezidentke neuľahčilo ani podlé hlasovanie o termíne predčasných volieb. Možno aj tu sa mohla obrátiť na Ústavný súd, či bude v súlade s ústavou, ak bude najmenej 9 a pol mesiaca vláda, ktorá nie je schválená parlamentom. A to ktovie, koľko bude trvať zostavovanie novej vlády po voľbách. Ide o ďalší náznak, že prezidentka sa bojí rozhodnúť, alebo niekto jej to takto „radí“ robiť. Krátky čas bola atmosféra (situácia), keď niektoré strany bývalej vládnej štvorkoalície boli v prípade menovania tzv. úradníckej vlády rozhodnuté hlasovať za skoršie uskutočnenie predčasných volieb. Pani Čaputová však pri svojej citlivosti nechcela hazardovať s povesťou odborníkov, ktorí by museli vytvoriť vládu…

O protirečivosti právnej citlivosti a hraníc rigidného dodržiavania ústavnosti prezidentkou z iného pohľadu svedčia podpora konania osôb označovaných ako „čurillovci“, či ďalšie podanie na Ústavný súd vo veci § 363 Trestného poriadku. Bola účastníčkou neštandardného stretnutia najvyšších ústavných činiteľov a ďalších vysokopostavených predstaviteľov štátu v špeciálnej „neodpočúvateľnej“ miestnosti SIS, ktoré 17. mája 2022 zvolal predseda prvoaprílovej vlády Eduard Heger. Vraj nebolo utajované, ale informácie o ňom sa objavili až niekoľko dní po uskutočnení. Prezidentka však mala niečo vedieť aj o tom, že v oblasti vnútornej bezpečnosti sú vážne problémy s dodržiavaním práva, ale aj toto citlivo selektovala.  

V súvislosti so spôsobom fungovania vlády v demisii, ktorá každú hodinu uvrhávala štát a spoločnosť do situácie blízkej katastrofe, sa nakoniec dostala do úzkych, z ktorých sa už nedalo vyjsť. Dobehol ju aj jej alibizmus. Mnohé komentáre uvádzali, že má na výber jedno riešenie horšie ako druhé.

Dovolíme si hypotézu, že prezidentka samotná ani jej poradcovia a kabinet nevedeli, čo má robiť. Jedna z nepísaných zásad neoliberálnej politiky je totiž aj vtom, že si treba šetriť sily a neriešiť problémy dnes, lebo zajtra ich bude potrebných viac pri ešte väčšom probléme.

Necháme už na pokoji analýzu sériu prehliadania domácich problémov, lebo veľa síl prezidentka potrebovala v zahraničí. Komu tým vyšla v ústrety, je nejasné, ale v nijakom prípade to neboli záujmy SR a jej obyvateľov. Slušne povedané, diplomaticky neštandardné je jej „nadšenie“ s ideovo-politickou blízkosťou s novým českým prezidentom, ktorému ozlomkrky utekala blahoželať ešte pred oficiálnym vyhlásením výsledkov volieb. Možno u neho hľadá politickú oporu, lebo doma pani Čaputovú síce verejnosť považuje za najdôveryhodnejšiu političku, ale v NR SR nemá vlastne spojenca. Iba „gumený“ B. Kollár, ktorý sa snaží vyjadrovať vždy tak, že je ochotný vyjsť v ústrety každému návrhu (ale pri riešení už koná ináč), to uplatňuje aj pri prezidentke.

Okrem toho sa treba starať aj o Ukrajinu a tak, aby ju za to pochválil aj úniový aj natovský Brusel i Washington. Zdá sa však, že pri tom viac podporuje šírenie mediálneho obrazu Volodymyra Zelenského ako riešenie problémov ukrajinskej krízy.

Neštátnické rozhodnutie prezidentka urobila naposledy, keď už naplno prepukla totálna neschopnosť vlády v demisii. Dejiny oveľa vyššie hodnotia to, keby v takejto situácii hlava štátu zostane doma a z korunovácií sa ospravedlní. Pribudli len nejasnosti, čo také neodkladné  z domácich a medzinárodných problémov riešila účasťou na tomto relikte spojenom s prehnanou pompéznosťou. Upadajúcej Veľkej Británii iste poriadne ubrala zo scvrkávajúcej sa štátnej pokladnice. No ale bola tam, počula a videla a aj ju zaregistrovali v tomto bizarnom svete. A to bolo pre prezidentku „krajiny“ mimoriadne dôležité. Tiež si dovolíme relikt. Takéto správanie by sa pred niekoľkými desaťročiami označilo za príklad malomeštiactva, čo dnes do mediálno-politického slovníka už nepatrí.  

Príčinou mohlo byť aj to, že prezidentka nevedela, čo má robiť a rozhodnutie odkladala z pokrytectva alebo alibizmu na čo najneskôr. Azda čakala aj na to, čo jej poradia, aby urobila. Jej kritici rozprávajú o rôznych miestach, odkiaľ to mohlo prísť. Nakoniec musí, konať núdzovo.

Na zloženie novej vlády, či už úradníckej alebo odborníkov, si musíme ešte pár dní počkať. Sme skeptickí – na základe toho, aká bola doteraz politika prezidentky, od ňou zostavenej vlády zmenu k lepšiemu ani riešenie problémov nečakáme. Čierneho Petra si dala sama a čakať, že jej to vodcovia strán, s ktorými konzultuje, uľahčia je naivitou. Zopakujeme, že panuje mediálno-politický názor, že nech urobí, čo urobí, bude to len zlé alebo ešte horšie.

Ľudsky možno prezidentku azda aj poľutovať, najmä vtedy keď hovorí s trpiteľským výzorom o ťažkostiach. Možno sa k funkcii dostala v zlých časoch prelínania sociálno-ekonomických, politických, bezpečnostných a iných kríz globálneho rozsahu, ktoré negatívne dopadajú aj na Slovensko. Možno bola nútená spolupracovať s najhoršími vládami v dejinách Slovenska. Možno aj silnejšie politické osobnosti s väčším vodcovským potenciálom by mali v týchto podmienkach ťažkosti.

Prezidentská funkcia a priestor, ktorý poskytuje pre štátnickú politiku, sa ukazujú aj po takmer štyroch rokoch pôsobenia nad jej sily. Treba sa však ešte raz opýtať s čím, okrem fráz a neoliberálnych naratívov prišla do kresla hlavy krajiny (ako s obľubou hovorí). Čím prispela vlastnou politikou alebo sa aspoň pokúsila situáciu na Slovensku zlepšiť a riešiť jej problémy? Vystúpenia pretkané citlivosťou na to nestačia. Dostala aj kdejaké ocenenia, ale od organizácií, ktoré toho o Slovensku takmer nič nevedia a žijú z peňazí donorov a oceňujú len tých, kto im ide po ruke.

O tom, čo všetko sa dialo, by sa dalo napísať azda aj voľné pokračovanie Tatarkovho „Ako chutí moc“ s dodatkom „v podmienkach neoliberalizmu“. Kritiky prezidentky (i vlády) zľava i sprava, od konzervatívcov i liberálov a pod. bolo neúrekom, ale situácia sa len a len zhoršuje a problémov pribúda.

Ospravedlňujeme sa za dlhý článok. Na analýzu, žiaľ, čaká čoraz viac tém. A tak bude asi vhodné pokračovať úvahami, ktoré sa obsahovo s týmto článkom prelínajú a umožnia ho rozvíjať. Možno sa zdá, že škody „pary“ na nekonečné diskusie. Hlasy a pohľady, ktoré sú iné ako línia hlavného mediálno-politického prúdu, sú však nenahraditeľné, lebo situácia blízka katastrofe sa nezlepší, ak budeme ticho.

Podporte nezávislé spravodajstvo a pomôžte zvýšiť pluralitu médii na Slovensku. Spravodajský portál Veci Verejné prináša overené agentúrne správy a vlastné komentáre naších autorov.

Podporiť nás môžete jednoduchou formou cez platobnú bránu buď pravidelnou mesačnou sumou alebo jednorázovým príspevkom.

Pravidelná mesačná podpora

Jednorázová podpora


Alebo prevodom na náš účet: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

Newsletter - Veci verejné

Prihláste sa na odber článkov. Dva krát do týždňa Vám zašleme zhrnutie najpodstatnejších komentárov a názorov, ktoré vyšli na našom webe :)

*Po vyplnení formuláru Vám zašleme potvrdzujúci email, ktorý je potrebné potvrdiť.

Podporte spravodajsko-názorový portál Veci Verejné

Vychádzať môžeme len vďaka vašej pravidelnej podpore. Ak považujete našu činnosť za dôležitú a potrebnú, podporte náš spravodajsko-názorový portál pravidelnou mesačnou sumou 5, 10 či 15 eur, prípadne podľa vašich možností na číslo účtu IBAN: SK7283300000002801086712

Ďakujeme. Aj vďaka vám môžeme robiť sociálne a vlastenecky orientovanú žurnalistiku.

spot_img

ZANECHAJ KOMENTÁR

Zdaj komentár
Zadajte svoje meno

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás