fbpx
- Reklama -
KomentáreFrantišek Škvrnda st.: Mario Draghi nakoniec predsa odstúpil

František Škvrnda st.: Mario Draghi nakoniec predsa odstúpil

-

František Škvrnda st.: Mario Draghi nakoniec predsa odstúpil

Taliansko, napriek tomu, že patrí k zakladajúcim štátom NATO (1949) i EÚ (a jej predchodcu – Európskeho hospodárskeho spoločenstva 1956) a je aj členom G-7, sa v anglosaskom svete často považuje za málo spoľahlivú časť západnej Európy. Ktovie od akých čias dnes siaha strach USA a ich „kumpánov“ zo straty moci a vplyvu?

- reklama -

„Útlocitný“ pohľad Washingtonu na Taliansko začína pri Mussoliniho fašizme (Taliani ho zvrhli sami, potom ako sa na Sicílii vylodili spojenecké vojská a v septembri 1943 Taliansko kapitulovalo). Dnes však USA vôbec nevadí neonacizmus na Ukrajine. V 60. – 80. rokoch minulého storočia sa Taliansko stalo v západnej Európe jedným zo štátov najviac zasiahnutých pravicovým i ľavicovým terorizmom. Odhalili sa prípravy pokusu o štátny prevrat (lóža P 2). Taliansky organizovaný zločin má stále svoju silu (a nie sú to mystické mátohy, ktorého mátajú Matoviča a jeho poskokov). A tak by sa dalo pokračovať vo vymenovávaní negatívnych javov, ktoré v deformovanom pohľade na svet dokážu vytočiť USA a ich „kumpánov“ takmer do neoliberálno globalisticky nepríčetného „spravodlivého“ hnevu. Len kvôli historickému poriadku pripomenieme, že napriek nespokojnosti Anglosasov (alebo možno práve preto) s Talianskom sa tam však v roku 1951 začalo budovanie utajovanej, nelegálnej mimoriadne agresívnej organizácie Gladio (z talianskeho gladius – krátky rímsky meč), za ktorou stáli NATO a CIA.

Na oplátku časť talianskeho obyvateľstva (nielen radikálov) stále považuje veľkú prítomnosť vojsk USA na svojom území za jeho okupáciu (napr. v Neapole má velenie 6. flotila vojenského námorníctva). Washington si však ťažkú hlavu z názoru talianskeho obyvateľstva nerobí. A talianska veľkoburžoázia je verným spojencom nadnárodných síl.

Už po rozpade bipolarity došlo k incidentu, ktorý USA vyriešili svojim obľúbeným spôsobom „na hulváta“. 3. februára 1998 zabila dvadsať turistov pri mestečku Cavalese, „hrdinská“ osádka lietadla USA F-16, keď pri lete vo výške asi 111 metrov nad zemou (!!!) preťala lano kabínovej lanovky. Arogantní vinníci, ktorí porušili mnoho noriem, dostali až na druhýkrát po obnovení procesu symbolické tresty.

Postoj USA k vinníkom vyvolal v Taliansku veľké demonštrácie. Až dvaja predsedovia vlád – R. Prodi a M. D’Alema žiadali ich potrestanie. Dočkali sa iba ospravedlnenia od prezidenta B. Clintona. Talianska vláda vyplatila odškodné pozostalým vo výške 1,9 mil. USD na osobu, z čoho im USA na základe zmluvy nahradili len tri štvrtiny (!!!). Washington sa nehanbí kšeftovať ani s mŕtvymi.

V širšom kontexte udalostí 20. storočia je potrebné nekompromisne stíhať a trestať vojnové zločiny. Ak však po tom volá Washington, ide o vrcholný prejav cynizmu a falošnosti. Aj z tohto dôvodu svetový poriadok na spôsob USA musí čo najskôr skončiť. Treba vytvoriť multipolárny poriadok, kde sa zohľadnia záujmy „neamerickej“ veľkej väčšiny sveta a Washington sa odkáže do rámca, ktorý mu patrí, čo iste prispeje k poklesu globálneho napätia.  

Ospravedlňujeme sa čitateľom za široký historicko-geopolitický pohľad na demisiu M. Draghiho (*1948), ktorá podľa niektorých názorov, môže spustiť na Západe (v EÚ) zložité, protirečivé procesy. Po vyštudovaní ekonómie na Univerzita La Sapienza v Ríme a získaní stupňa PhD na Massachusetts Institute of Technology (1976) pôsobil na viacerých univerzitách.

Okrem akademickej kariéry sa M. Draghi v roku 1983 stal poradcom talianskeho ministra financií. V rokoch 1984 – 1990 zastupoval Taliansko vo Svetovej banke. V rokoch 1991 – 2001 bol generálnym riaditeľom štátnej pokladnice na Ministerstve financií. Podporoval privatizáciu štátnych podnikov v 90. rokoch. V roku 2001 odišiel z ministerstva financií a pôsobil v USA. V rokoch 2002 – 2005 bol podpredsedom a výkonným riaditeľom Goldman Sachs International a viedol jeho európsku stratégiu, vzťahy s veľkými európskymi korporáciami a vládami. Po odhalení, že grécka vláda systematicky využívala mimotrhové swapy, podporované Goldman Sachs, uviedol, že o tom „nič nevedel“ a „nemá s tým nič spoločné“. Od decembra 2005 do októbra 2011 vykonával funkciu guvernéra Banca d’Italia. Zároveň od apríla 2009 do novembra 2011 bol šéfom Rady pre finančnú stabilitu, ktorá bola vytvorená po samite G20 v Londýne.

Po nominácii Európskou radou zastával od novembra 2011 do októbra 2019 post predsedu Európskej centrálnej banky. V tejto funkcii sa stal obľúbencom západných médií hlavného prúdu a bol zaraďovaný na popredné miesta v rôznych rebríčkoch mocných sveta. Mal aj prezývku Super Mario, keď mnohé zdroje mu pripisovali kľúčovú úlohu v boji proti kríze v eurozóne a považovali ho za „záchrancu“ eura počas dlhovej krízy. V kontexte týchto hodnotení a kariéry od roku 2002 ide o jedného z mála významných predstaviteľov nadnárodných finančných kruhov spojených s neoliberálnou globalizáciou, ktorý nie je z anglosaského sveta.

Po krátkom utiahnutí sa do súkromného života ho ako „nezávislého“ vo februári 2021 po vládnej kríze počas pandémie prezident S. Mattarella poveril vytvorením vlády „národnej jednoty“. Vo vládnej koalícii je 7 (!) strán a hnutí. Sú to populistické, euroskeptické Hnutie piatich hviezd (Movimento 5 Stelle), pravicová, populistická Liga (Lega per Salvini Premier), ľavicovo stredová Demokratická strana (Partito Democratico), pravicovo stredové Vpred Taliansko (Forza Italia), stredová Spoločne za budúcnosť (Insieme per il Futuro), liberálne Živé Taliansko (Italia Viva) a sociálnodemokratický Článok 1 (Articolo 1 – Movimento Democratico e Progressista). Skutočne úctyhodne pestré spektrum strán s rôznou orientáciou, ktoré však malo v 630 člennej Poslaneckej snemovni vyše 380 poslancov a v 315 člennom Senáte 190 kresiel. Formálne bola teda zaistená výrazná parlamentná väčšina.

Západné médiá aj v tejto pozícii zachovávali M. Draghimu priazeň. Pre nadnárodné finančné kruhy to bolo potrebné aj preto, že jeho pozícia bola ťažká. Taliansko patrilo k štátom, ktoré veľmi zasiahla prvá vlna pandémie. Draghiho predchodca G. Conte (nezávislý) využil aj pomoc Moskvy.

Jedným z kľúčových ekonomických problémov je dlh. V eurozóne je v percentuálnom vyjadrení k HDP druhý najvyšší po Grécku, ale ekonomika Talianska je niekoľkonásobne väčšia. V súvislosti s dodávkami talianskych zbraní na Ukrajinu, ktoré stav ekonomiky len zhoršujú, viaceré kruhy v štáte – politické, ale aj medzi obyvateľstvom – vyjadrili s týmto krokom nespokojnosť. Draghiho vláde sa aj v iných oblastiach vytýkalo, že nedostatočne háji talianske národné záujmy. Problémy zhoršila aj energetická závislosť Talianska na ruskom plyne, ktorá bola 40 % a M. Draghi na samite EÚ oznámil, že sa znížila na 25 %. Tieto chrabré výroky, ktoré majú potešiť Washington však kruto dopadajú na enormný rast cien energií pre obyvateľstvo. Miera inflácie je najvyššia od roku 1986.

Dosť ťažko predpokladať, že vláda vedená „nezávislým“ premiérom – bankárom aj keď v širokospektrálnej koalícii, sa postaví na stranu obyvateľstva. Predsa len Draghiho dlhoročná bankárska kariéra v nadnárodných finančných inštitúciách z neho asi neurobila vlastenca, ktorý sa postaví na odpor USA, NATO a EÚ a tobôž v súčasnej atmosfére, keď Washington nevyberane tlačí na jednotu kolektívneho Západu.

Vládna kríza vznikla na prvý pohľad neočakávane, aj keď z hľadiska sociálno-ekonomického vývoja Talianska a obzvlášť v súčasnej medzinárodnej situácii nie je prekvapením. 14. júla pri schvaľovaní vládneho balíka opatrení na pomoc rodinám a podnikateľom v súvislosti s rastom cien energií, ktoré bolo spojené aj s hlasovaním o dôvere vláde, ho odmietlo podporiť koaličné Hnutie 5 hviezd. Vláda aj napriek tomu síce ustála hlasovanie o dôvere, M. Draghi sa však rozhodol podať demisiu, ktorú prezident S. Mattarella neprijal. 21. júla M. Draghi znovu vyhlásil, že odstupuje z funkcie, lebo pri ďalšom hlasovaní o dôvere ho nepodporilo už nielen Hnutie 5 hviezd, ale aj dve ďalšie vládne strany – Liga a Vpred Taliansko. Túto demisiu prezident už prijal a poveril M. Draghiho dočasným výkonom funkcie.

Prezident podpísal ešte v ten deň dekrét o rozpustení parlamentu. Termín predčasných parlamentných volieb bol po konzultáciách v parlamente stanovený na 25. september 2022. Riadne voľby sa mali konať najneskôr do 1. júna 2023.

V súčasnej situácii je riskantné robiť jednoznačné a ďalekosiahle analytické závery, ale možno poukázať na to, vzhľadom na nedávne dejiny i súčasnosť Talianska, demisiu vlády kolektívny Západ neprivítal. V tomto prípade totiž nejde len o zmenu predsedu vlády ako vo Veľkej Británii, ale talianska vláda po predčasných voľbách nemusí byť taká „povoľná“, ako bola vláda „nezávislého“ neoliberálne globalistického bankára. Vo Francúzsku sa vyjadrili, že Európa stráca jeden zo svojich „pilierov“,

Časť západných médií už bije na poplach, že vo voľbách sa môže výrazne posilniť pozícia radikálnych nacionalistických síl. Nechýbajú ani obavy, že sa môže zmeniť aj vzťah Talianska k sankciám proti Rusku a dodávkam zbraní na Ukrajinu. Vzhľadom na vývoj medzinárodnej sociálno-ekonomickej i bezpečnostnej situácie v Európe, ale aj jej širšie globálne súvislosti strach kolektívneho Západu a snaha manipulovať názory narastajú.

A celkom na koniec. Média akoby zo stávky čakali, kde padne ďalšia vláda v štátoch EÚ. Horúcim kandidátom je aj Slovensko, kde však nekompetentná súčasná moc napriek neustálemu odpudivému vzájomnému haštereniu robí všetko preto, aby dovládla do konca mandátu. No a ruku na srdce, ani Washington by neprivítal, keby túto chaotickú, protinárodnú moc vystriedala iná, ktorá viac prihliada k záujmom Slovenska a jeho obyvateľov. Z mnohých dôvodov Slovensko, Európu i svet čaká horúce leto, ktoré však môže priniesť aj niektoré politické prekvapenia.

spot_imgspot_img

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás