Vzhľadom na to, že sme uverejnili na webovej stránke Vecí verejných viacero článkov o výsledkoch tohtoročných volieb v členských štátoch EÚ, podáme stručný prehľad aj o tých, ktoré sa uskutočnili na začiatku októbra. Stručne sa zastavíme pri výsledkoch volieb v Lotyšsku, Bulharsku a Rakúsku, ktoré patria medzi malé štáty EÚ.

Médiami neboli tak „ostro sledované“ ako voľby v Maďarsku, Francúzsku, Švédsku a Taliansku. Vo všetkých týchto štátoch boli obavy z posilnenia národno-konzervatívnych síl, ktoré mohli oslabiť neoliberálne smerovanie EÚ. Vo Francúzsku sa obávalo ešte aj posilnenia radikálnych ľavicových síl. Fundamentalistické západné médiá hlavného prúdu i politici však vidia najmä v Bulharsku aj sily, ktoré nie sú voči Rusku dostatočne „pevné či odolné“.

Po začiatku špeciálnej vojenskej operácie RF na Ukrajine sa objavil v Európe nový politický fenomén – nevysvetliteľná, ruinujúca vazalská podriadenosť štátov EÚ požiadavkám USA na protiruské sankcie od buka do buka, pri čom im nátlakovo asistuje aj NATO. Sprevádza ho aj výrazná rusofóbia. Kdesi sa úplne stratila (možno so súčasným proamerickým vedením skončí aj v prepadlisku dejín) línia pôsobenia EÚ ako civilnej, mierovej veľmoci. Agresivita vo vyjadreniach vedúcich predstaviteľov EÚ a v spojení s nimi aj vedúcich predstaviteľov takmer všetkých členských štátov prekročila hranice všetkého, v čom sa (Spoločná) zahraničná a bezpečnostná politika únie pohybovala od jej vzniku v roku 1993. Strach má aj pre globalistov veľké oči. Prispieva však k zvyšovaniu bezpečnostnej nestability a napätia v podmienkach zhoršujúcej sa sociálno-ekonomickej situácie, spojenej s energetickou krízou.

Parlamentné a prezidentské voľby

v členských štátoch Európskej únie v roku 2022

Chronologicky uvedieme prehľad všetkých „veľkých“ – parlamentných a prezidentských – volieb, ktoré sa v tomto roku v členských štátoch EÚ uskutočnili. Boli:

• v Portugalsku – parlamentné voľby – 30. januára,
• na Malte – parlamentné voľby – 26. marca,
• v Maďarsku – parlamentné voľby – 3 apríla,
• vo Francúzsku – prezidentské voľby – dvojkolovo – 10. a 24. apríla,
• v Slovinsku – parlamentné voľby – 24 apríla,
• vo Francúzsku – parlamentné voľby – dvojkolovo – 12. a 19. júna,
• vo Švédsku – parlamentné voľby – 11. septembra,
• v Taliansku – parlamentné voľby – 25. septembra,
• v Lotyšsku – parlamentné voľby – 1. októbra,
• v Bulharsku – parlamentné voľby – 2. októbra (predčasné),
• v Rakúsku – prezidentské voľby – 9. októbra.

V Dánsku majú byť predčasné parlamentné voľby 1. novembra.

Okrem toho boli v Európe voľby aj v štátoch, ktoré nie sú v EÚ: prezidentské a parlamentné voľby v Srbsku (3. apríla) a voľby Prezídia a parlamentu v Bosne a Hercegovine (2. októbra).

Stručne o výsledkoch parlamentných volieb v Lotyšsku

V Lotyšsku, ktoré má niečo viac ako 1,8 mil. obyvateľov (z nich sa takmer štvrtina hlási k ruskej národnosti), boli voľby 100 poslancov jednokomorového Sejmu (Saeima). Majú sa uskutočniť raz za 4 roky. V štáte je 5 volebných okruhov, pričom hlasy zo zahraničia sa pridávajú k hlasom v Rižskom volebnom okruhu. Volia sa kandidáti zo zoznamov politických strán. Kvórum na zastúpenie v parlamente je 5 %. Raritou volieb je, že volič okrem „zakrúžkovania“ môže na zozname, za ktorý hlasuje, kandidáta aj vyškrtnúť.

Volil sa 14. Sejm, lebo voľby sa počítajú od predvojnového Lotyšska. Prvé boli v roku 1922, druhé v 1925, tretie v 1928 a štvrté v 1928 (volebný cyklus bol trojročný). Po nekrvavom štátnom prevrate 15. mája 1934, ktorý zdroje (najmä sovietske a ruské) označujú za fašistický a začlenení Lotyšska do ZSSR, sa piaty Sejm volil až v roku 1993. Predčasné voľby boli v rokoch 1995, 1998 a 2011.

Kandidovalo 16 politických strán a hnutí, z ktorých len 10 postavilo kandidáta na post predsedu vlády. Do parlamentu sa dostalo 7 strán.

Zvíťazila stredno-pravicová aliancia Nová jednota, ktorá získala 19,19 % hlasov a má 26 poslancov. V parlamente budú ďalej zastúpené stredno-pravicový Zväz zelených a farmárov (12,58% hlasov, 16 kresiel), stredová, konzervatívna a regionálne orientovaná Jednotná listina (11,14 % hlasov, 15 miest), pravicová (niekedy označovaná aj za krajne pravicovú) Národná aliancia (9,40 % hlasov, 13 poslancov), stredová, populistická, euroskeptická strana Za stabilitu! (6,88 % hlasov, 11 kresiel), pravicová Lotyšsko predovšetkým (6,31 % hlasov, 9 miest) a stredno-ľavicová, zelená a sociálno-demokratická strana Progresívni (6,23 % hlasov a 10 poslancov).      

Okrem toho, že výsledky volieb vyžadujú na vytvorenie väčšinovej koalície poslancov najmenej troch strán, došlo aj k politickému zemetraseniu. Je to podmienené aktuálnou medzinárodnopolitickou a bezpečnostnou situáciou a prejavuje sa v dvoch aspektoch.

Prvý aspekt je, že do parlamentu sa nedostali strany zastupujúce ruskú menšinu. Ide najmä o Sociálno-demokratickú stranu Harmónia (vznikla v roku 2010), ktorá vyhrala voľby v rokoch 2011, 2014 a 2018 (19,92 % hlasov a 23 kresiel), ale vždy zostala v pozícii. Teraz získala len 4,86 % hlasov a zostala mimo parlamentu. Druhou stranou volenou prevažne lotyšskými Rusmi je Ruský zväz Lotyšska (vznikol v roku 1998 a pod súčasným názvom pôsobí od roku 2014), ktorý dostal 3,67 % hlasov (v roku 2018 ho podporilo 3,22 % a v roku 2014 1,59 % voličov). Predpokladá sa, že Rusov budú v parlamente zastupovať asi Progresívni.

Druhý aspekt je v tom, že tri zvolené strany sú nové (Jednotná listina vznikla v roku 2022,  Za stabilitu! v roku 2021 a Lotyšsko predovšetkým v roku 2021), dve neboli v predchádzajúcom parlamente zastúpené (Národná aliancia a Progresívni). Prvé dve strany v týchto voľbách boli v predchádzajúcom Sejme podľa počtu voličov na dvoch posledných miestach (Nová jednota a Zväz zelených a farmárov).

Víťaznú alianciu – Novú jednotu vedie súčasný predseda vlády Krišjānis Kariņš, ktorého vláda neúspešne zápasí s mnohými sociálno-ekonomickými ťažkosťami. Má však zaujímavý život a kariéru. Narodil sa v roku 1964 v USA v rodine lotyšských emigrantov. Vyštudoval lingvistiku. V roku 1990 získal štipendium Fulbrightovej nadácie na štúdium ruského jazyka na Leningradskej štátnej univerzite. Do Lotyšska prišiel v roku 1997 ako podnikateľ. V roku 2002 spoluzakladal stranu Nový čas a stal sa aj poslancom Sejmu. Od decembra 2004 do apríla 2006 bol ministrom hospodárstva a od júla 2009 do januára 2019 poslancom Európskeho parlamentu (vo frakcii Európskej ľudovej strany).

Predsedom vlády sa stal ako predseda najmenšej strany v Sejme (!) v januári 2019. Nie je zatiaľ jasné, ako bude vyzerať nová vláda, ale povedie ju znovu asi K. Kariņš. Politicky nekorektne si dovolíme zatipovať, že neoliberálni globalisti sú spokojní a strach nemajú. Predseda vlády amerického pôvodu a vzdelania a ešte aj so skúsenosťami z pôsobenia vo frakcii, ktorá vedie Európsku komisiu, neurobí nič, čo by oslabilo či skomplikovalo neoliberálnu, proamerickú politiku EÚ s ostrou rusofóbiou. Okrem toho Lotyšsko aj s ďalšími dvomi pobaltskými republikami odstúpilo vlani v auguste od spolupráce s ČĽR.

Stručne o výsledkoch parlamentných volieb v Bulharsku

Bulharsko je iný celkom iný „volebný prípad“ ako Lotyšsko. V štáte sa konali od apríla 2021 parlamentné voľby už štvrtýkrát. V 31 obvodoch sa volilo 240 poslancov Národného zhromaždenia zo zoznamov politických strán. Volebné kvórum je 4 %. Volebný cyklus je štvorročný, ale predčasné voľby boli po roku 1990 v Bulharsku viackrát aj pred rokom 2021.

Za bulharskú raritu možno považovať vládu Simeona Sakskoburggotskeho (*1937) od júla 2001 do augusta 2005. V apríli 2001 sa vytvorilo liberálno-konzervatívne a populistické Národné hnutie za stabilitu a pokrok (niekedy označované aj za Národné hnutie Simeona II.), ktoré v júni 2001 vyhralo voľby. Ide o posledného bulharského cára Simeona II. do septembra 1946 (vzhľadom na maloletosť zaňho vládla regentská rada), kedy sa v referende monarchia zrušila. Po nenaplnení sľubov vlády hnutie stratilo podporu a po neúspechoch od roku 2017 vo voľbách už nekandiduje.

Pre prehľad uvedieme skratky politických strán a hnutí, ktoré sa dostali do parlamentu v štyroch voľbách v roku 2021 – 2022, lebo niektoré názvy sú príliš dlhé a zložité. Sú to:

• BSPnB – Bulharská socialistická strana za Bulharsko (БСП за България),
• BV – Bulharský východ (Български възход),
• DB – Demokratické Bulharsko (Демократична България),
• DPS – Hnutie za práva a slobody (Движение за права и свободи),
• GERB-SDS – Občania za európsky rozvoj Bulharska – Zväz demokratických síl  (Граждани за европейското развитие на България – Съюз на демократичните сили),
• ITN – Je taký národ (Има такъв народ),
• PP – Pokračujeme v zmenách (Продължаваме промяната),
• VBMI – Vstávaj Bulharsko! My ideme! (Изправи се БГ! Ние идваме).

Dôvodom predčasných volieb bol pád koaličnej vlády vedenej od decembra 2021 Kirilom Petkovom z novovytvorenej strany PP, ktorá sa stala neočakávaným víťazom volieb v novembri 2021 a zostavila koalíciu, v ktorej boli aj BSPzB, ITN a DB. Prekonala sa kríza, po voľbách v apríli a júli 2021, lebo víťaznej (GERB-SDS) ani inej strane sa nepodarilo zostaviť koaličnú vládu s väčšinou v parlamente. V júni 2022 však ITN vystúpila z vlády kvôli rozdielnym názorom na štátny rozpočet a pre pomalý postup v boji s korupciou. Po nasledujúcom hlasovaní o dôvere, vláda nezískala dostatočný počet hlasov a po 3 neúspešných pokusoch o zostavenie novej koaličnej vlády s väčšinou v parlamente, sa vypísali nové voľby. V západných médiách hlavného prúdu sa viackrát poukazovalo na ruské zasahovanie, ale nijaké relevantné dôkazy o ňom neboli predložené.

Výsledky volieb od apríla 2021 sme zhrnuli do tabuľky Výsledky parlamentných volieb v Bulharsku 2021 – 2022

Tabuľka Výsledky parlamentných volieb v Bulharsku 2021 – 2022

Poznámka: n – neúčasť vo voľbách

V roku 2021 sa 14. a 21. novembra konali aj dvojkolové prezidentské voľby. V druhom kole zvíťazil Rumen Radev (*1963), ktorý je prezidentom od januára 2017. Kandidoval ako nezávislý s podporou koalície BSPnB, PP, ITN a IBG-NI. Je to bývalý vojenský pilot, generálmajor vo výslužbe, ktorý bol v rokoch 2014 – 2016 veliteľom Vzdušných síl Bulharska. Porazil nezávislého kandidáta Anastasa Gerdžikova, ktorého podporovala GERB-SDS.

Najsilnejšou (najúspešnejšou) bulharskou politickou stranou v 21. storočí (po vstupe Bulharska do EÚ) je GERB-SDS. Vznikla v roku 2006 ako konzervatívna, populistická strana pravého stredu európskej orientácie. Jej predseda Bojko Borisov viedol tri vlády od júla 2009 do marca 2013, od novembra 2014 do januára 2017 a od mája 2017 do mája 2021.

Najpočetnejšiu členskú základňu má Bulharská socialistická strana, ktorá sa často označuje aj za proruskú. Vznikla v roku 1990, ale svoje korene odvodzuje od roku 1891. Na čele vlády bol v tomto storočí Sergej Stanišev od augusta 2005 do júla 2009. Vo voľbách spravidla vytvára koalície z ľavicových strán.

Hnutie za práva a slobody (DPS), ktorá háji najmä záujmy tureckej národnostnej menšiny (v Bulharsku s viac ako 6,5 mil. obyvateľov je asi 9 % obyvateľstva, ktoré sa hlási k tureckej národnosti). Pôsobí od roku 1990.

Obnova je radikálna nacionalistická strana. Mediálno-politicky sa označuje aj za protizápadnú a euroskeptickú. Pôsobí od roku 2014.

V posledných rokoch vzniklo viacero nových strán. Dve z nich dosiahli vo voľbách krátko po svojom založení aj víťazstvo.

Ide už o spomenutú Pokračujeme v zmenách, ktorá spočiatku pôsobila ako koalícia, ale od septembra 2021 vystupuje ako alternatívna strana s hlavným cieľom boja proti korupcii. Spolupracuje so stranami, ktoré vystupujú proti establišmentu. Druhú takúto stranu predstavuje Je taký národ. Bola založená vo februári 2020 televíznym moderátorom a spevákom Stanislavom (Slavi) Trifonovom, ale aktivity vyvíjala už predtým. Kritizuje chudobu v Bulharsku, korupciu, absenciu slobôd, obmedzovania podnikania, zaostalé zdravotníctvo a predkladá populistické riešenia problémov.

Demokratické Bulharsko je koalícia troch stredových pravicových strán, ktorá vznikla v roku 2018 s ideou, že spojené demokratické sily dosiahnu viac. Usiluje sa o upevnenie bulharských demokratických  hodnôt a euroatlantickej orientácie.

Vstávaj Bulharsko! My ideme! vzniklo vo februári 2021, ale pod týmto názvom vystupuje od apríla 2021. Pôsobí ako proeurópska strana ľavicového stredu, ktorá bojuje proti korupcii.

Bulharský východ je nacionalistická konzervatívna strana založená v máji 2022. Niekedy ju médiá západného hlavného prúdu považujú za proruskú, dokonca i za proputinovskú.

Nebudeme ďalej analyzovať bulharskú politickú scénu, ktorá je zložitá a rozbitá, pričom väčšina strán má širokú orientáciu. Uzavrieme, že hlavným problémom politiky je korupcia a chudoba. Napriek silnej rusofóbii zostali v Bulharsku, ktoré sa spolu so Srbskom považujú za štáty z historických dôvodov najbližšie k Rusku, určité politické sily, ktoré majú stále viac či menej proruskú orientáciu a sú zastúpené aj v parlamente.

Aktuálne sa čaká, či sa víťaznej GERB-SDS podarí zostaviť vládu. Často sa jej však vytýka, že je spojená s korupciou, kvôli čomu s ňou nechcú ísť ďalšie strany do koalície.

Krátko k prezidentským voľbám v Rakúsku

Rakúsky prezident je z politologického hľadiska v podobnej situácii ako slovenský. V Rakúsku je kancelársky systém riadenia štátu a hoci prezident je volený priamo, nemá „silné“ kompetencie. Vo voľbách tentokrát nevznikli žiadne problémy a Alexander Van der Bellen (*1944) ako nominant Zelených, ktorý je vo funkcii od januára 2017, zvíťazil už v prvom kole so ziskom 56,69 % hlasov. Okrem neho bolo 6 ďalších kandidátov, z ktorých najviac hlasov získal nominant pravicovej populistickej a národne-konzervatívnej Slobodnej strany Rakúska (Freiheitliche Partei Österreichs).

Pripomenieme, že v predchádzajúcich voľbách boli výsledky druhého kola v apríli 2016, v ktorom tesne zvíťazil A. Van der Bellen, napadnuté Slobodnou stranou Rakúska a Ústavný súd ich zrušil. Vzhľadom k technickým problémom s obálkami hlasovacích lístkov sa pôvodný termín opakovania volieb z októbra presunul až na december 2016.

V Rakúsku vznikla v októbri 2021 aféra, kvôli ktorej sa po obvinení z korupčného správania musel vzdať funkcie kancelára Sebastian Kurz z Ľudovej strany Rakúska. Predčasné parlamentné voľby sa však nekonali a S. Kurza nahradil vo funkcii nestraník Alexander Schallenberg (predtým minister zahraničných vecí) ktorý potom vstúpil do Ľudovej strany Rakúska. Už v decembri sa však kancelárom stal Karl Nehammer (predtým minister vnútra), ktorý bol zvolený aj za predsedu Ľudovej strany Rakúska.

Ešte dávnejšou, už takmer zabudnutou, históriou v súčasnom chaose je, že po voľbách v októbri 1999 sa do vládnej koalície dostala Slobodná strana Rakúska vedená kontroverzným radikálnym nacionalistom Jörgom Haiderom s extrémistickými názormi (on sám členom vlády nebol). Štáty EÚ kvôli tomu obmedzili spoluprácu s Rakúskom a diplomaticky ho bojkotovali. Potom ako sa v máji 2000 J. Haider vzdal funkcie predsedu strany, bojkot Rakúska skončil.

Aktuálne sú Rakúsko a Írsko v „starej“ Európe poslednými štátmi EÚ, ktoré nie sú členmi NATO, ani sa doň nechystajú vstúpiť. Niektorým proatlantickým fundamentalistickým silám to však začína vadiť. V Rakúsku sa síce objavujú ojedinele nejaké názory, že neutralita je už zastaralá, ale nie je nijaký politický subjekt, ktorý by toto masovo šíril.

Zverom – kam povedie súčasná agresívna informačná atmosféra

v podmienkach narastajúceho chaosu a ťažkostí v EÚ

Napriek všetkým sladkým omamným rečiam o slobode slova, sa o Rusoch nesmie povedať žiadne zhovievavé slovo, lebo podľa niektorých zdrojov ide o najväčších lotrov súčasnosti a naopak o Ukrajine sa nesmie povedať nič kritické, lebo je obeťou brutálneho agresora. Iste Rusko preniklo v špeciálnej vojenskej operácii na Ukrajinu (napadlo ju), čo nemožno schvaľovať, lebo to je v rozpore s prevažujúcom chápaním medzinárodného práva, ktoré sa nedodržiava (v koľkých prípadoch v tomto storočí jeho stúpenci mlčali, alebo sa vyjadrovali opatrne, vyhýbavo). Problémy vo vzťahoch Moskvy a Kyjeva, ktoré vyústili vo februári do viac pol roka trvajúcich bojov, nevznikli vo februári, ale predchádzalo im mnoho udalostí i procesov po rozpade ZSSR, do ktorých zasahoval aj Západ.

V týchto podmienkach sa vrátila cenzúra a mediálno-politická agresívnosť, ktorá vzkriesila duch studenej vojny z 50. rokov. Táto línia však neprináša riešenie problémov, ktoré obyvateľov EÚ čoraz viac znepokojujú.

Na prvý pohľad pri hodnotení výsledkov volieb dominuje ich číselné vyjadrenie. Vzhľadom na to, že je spojené s politickými stranami a politikmi, nejde len tak o počítanie, lebo sú tu vždy aj spoločenské dopady vo viacerých oblastiach. Hoci v dnešnom rozháranom svete je riskantné robiť ďalekosiahle závery, predsa len treba sledovať trendy, ktoré sa zvýrazňujú v zdrojoch, snažiacich sa o objektívnu analýzu stavu a vývoja najmä v politickej a bezpečnostnej oblasti a vidia aj ich sociálno-ekonomické súvislosti.

Po uskutočnení volieb v Dánsku by stálo za úvahu stručne analyzovať, čo vlastne priniesli voľby v štátoch EÚ v roku 2022. Bude vhodné vyhodnotiť ich aj v kontexte výsledkov polčasových volieb v USA, ktoré sa uskutočnia už za necelý mesiac 8. novembra 2022. „Ameriku“ s jej agresívnosťou tieto voľby naraz nemôžu zmeniť. Môžu však priniesť nejaké zmeny v pomere síl a to sa môže premietnuť aj do svetovej politiky a bezpečnosti.