Chaos a nevypočítateľnosť sú zjednodušujúce, možno málo úctivé, ale výstižné slová, ktoré popisujú vývoj na Slovensku, či už po novembri 1989 alebo aj po januári 1993. Postupne vytvorili situáciu, v ktorej sa v politike i ekonomike výnimočne darí špekulantom a podvodníkom, ktorí nie sú ničím obmedzovaní pri zmenách svojich názorov a postojov pri honbe za mocou a z nej prameniaceho bohatstva. Sekundujú im pritom prozápadné médiá hlavného prúdu, v ktorých nejde o pravdu ani objektívnosť. Informácie, ktoré šíria, majú za úlohu zmanipulovať (dopliesť) verejnosť tak, aby bola čo najmenej akcieschopná. Na mätení obyvateľstva sa podieľajú aj prozápadne orientované mimovládne organizácie.

Neželaným produktom týchto pomerov sa stala vláda, na čele ktorej sa ocitol individuálne i sociálne rozháraný I. Matovič. Dnes počujeme kde kade mnoho nezmyslov, lebo úroveň politikov sa prepadla aj inde v Európe do intelektuálneho a morálneho suterénu, ale predsa len k „historickým“ výrokom patrí vyjadrenie, že človek, ktorý sa stal predsedom vlády, ním vlastne ani nechcel byť. Uvažoval vraj o tom, že po víťazstve vo voľbách bude len „nosičom vody“. A neskôr opantaný rozorvanosťou svojej mysle dodal, že ku koncu volebnej kampane ním vedený subjekt, vraj znížil svoje aktivity, aby jeho víťazstvo nebolo priveľké. Nebudeme s ním polemizovať, ale stačí si pozrieť vývoj preferencií posledné týždne pred voľbami – niečo sa črtalo, ale výsledky boli aj tak prekvapujúce.

Protirečivých faktorov, ktoré napomohli tomuto výsledku, bolo viacero. Možno išlo aj o zhodu náhod, ale nová moc ich zvrhlým spôsobom úspešne využíva, aj keď sa pritom neraz poruvala ako v minulosti na ulici dedinskí psi, ktorým sa doma podarilo utrhnúť z reťaze.

Prvým faktorom bola nesmierna, zúrivá až nenávistná kampaň proti Smeru a R. Ficovi. Treba vidieť, že vo svojej politike sa, žiaľ, dopustili tiež chýb a omylov i podcenenia niektorých problémov. Vyvolalo to nevôľu nielen medzi časťou ich bývalých voličov, ale uškodilo aj strane samotnej a mediálne sa to masívne zneužívalo.

Druhý faktor súvisel s roztrieštenosťou stredovo pravicových subjektov, ktoré iritovali voličov oveľa viac ako Smer na čele s R. Ficom, ale na pomoc (vymývanie mozgov) im prišli už spomínané médiá i mimovládne organizácie. „Zapôsobila“ aj skutočnosť, že veľa ľudí, nemá v ťažkých podmienkach, v ktorých žije, čas ale ani chuť pred voľbami príliš „analyzovať“. Nechá sa však nachytať na opakovanom populistickom slogane o potrebe zmeny.

Vytvorilo sa aj niekoľko nových subjektov. Vodcovia dvoch z nich boli však až príliš nenásytní a už sa videli v kresle predsedu vlády. Ich mená nebudeme ani spomínať. Strany sa maskovali kdejakými názvami, pričom zvlášť odsúdeniahodné bolo zneužívanie slova „ľudia“ v nich. Taká protiľudová vláda akú vytvoril I. Matovič, na Slovensku v dejinách nebola. Prekonala aj vlády zločinca M. Dzurindu, ktorý má na rukách krv obetí bombardovania Juhoslávie v roku 1999 a nenapraviteľné škody po privatizácii, liberalizácii a deregulácii ekonomiky Slovenska. Je desivé, že tento človek sa dnes znovu chce zapojiť do politiky. Matovičova i Hegerova vláda mala síce oveľa menej priestoru pre takéto aktivity, ale využili príležitosti, ktoré sa im naskytli, spôsobom ktorý má pre Slovensko možno ešte ťažšie následky.

Tretím faktorom sa stala roztrieštenosť síl, ktoré sa hlásia k národnej orientácii. Skončilo to s tým, že zo strán, ktoré sa nachádzajú v strede pravo-ľavého spektra sa do NR SR nedostala žiadna. Kotlebovci – ĽSNS, ku ktorým časť týchto voličov prešla však majú punc radikálnej až extrémistickej sily, čo ich pôsobenie obmedzuje. Neraz sa stali vďačným „fackovacím panákom“ vlády, ktorá pri svojej dezorientácii už nevedela kam z konopí.

O paradoxnosti zostavenia a pôsobenia vlád človekom, ktorého často považujú za potenciálneho psychiatrického pacienta, sú napísané už priveľa. Potvrdila sa však slovenská ľudová múdrosť o tom, že vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá. Začali sa rýchle vyjednávania, akoby bol strach z toho, že Smeru sa podarí vytvoriť znovu vládnu koalíciu.

Sily sa spojili do podivnej štvorkoalície. Formálne na Slovensku platí, že vládu vedie strana, ktorá má v koalícii najviac kresiel v parlamente. Ktovie, či sa akosi nebálo aj vyčíňania I. Matoviča, ktorý bol ním známy od začiatku svojho pôsobenia v parlamente a ďalší členovia vládnej koalície sa spoliehali na to, že ho nejakým spôsobom „skrotia“ (obídu, dobehnú a pod.), ale išlo do toho. Matovičovi moc zachutila a hulvátskym spôsobom ju využíval, nikoho nepočúval a na nič sa neohliadal. Neviňme však zo všetkého zla, ktoré sa udialo od marca 2020 na Slovensku len jeho. Dve najmenšie strany v parlamente sa samozrejme rýchlo chytili príležitosti a počet ich poslancov by bol Matovičovi stačil na väčšinu v parlamente. Hnaní snahou o čo najväčšiu moc tieto strany do koaličnej „rodiny“, prijali aj stranu, ktorá má pre tento prípad príznačný názov (rodina je však v niektorých mafiánskych kruhoch považovaná za synonymum organizácie). Štvorkoalícia prvýkrát v dejinách samostatného Slovenska získala ústavnú väčšinu.

Na štýl Matoviča sa neštandardne správali aj vodcovia koaličných subjektov. Prvým sa vyfarbil A. Kiska, ktorý keď sa nestal predsedom vlády, si povedal, že si nebude zhoršovať zdravotný stav. Odišiel radšej druhýkrát do politického dôchodku (ktovie, či nenájde po zlepšení zdravia dôvod na tretí návrat…). O nástupkyni, ktorú zanechal, nestojí za to, aby sa teraz (ale ani vôbec nikdy inokedy) niečo písalo.

Svojskú tvár ukázal R. Sulík. Trpne znášal útoky a urážky od I. Matoviča a stal sa nepekným symbolom toho, ako hlboko môže politik padnúť, aby sa udržal pri moci. Na druhej strane mal v sebe priveľa arogancie. Za jej príklad môže poslúžiť, ako žiadal od ministra obrany, aby požičal vrtuľník pre potreby pobytu odióznych účinkujúcich z nemeckej milionárskej show. Ešteže minister obrany mal viac rozumu a neuposlúchol ho (nech mal na to akýkoľvek dôvod). Sulíkovi, ktorý sa chváli časťou svojho života strávenou v Nemecku, vrelo odporúčame, aby si dôkladne preštudoval, pre aké dôvody prijímania či vyžadovania nadštandardných služieb od štátu či súkromných firiem tam viacero politikov prišlo o vysoké funkcie.  

Okrem toho R. Sulík stále vlečie so sebou stigmu „povalenia“ vlád na Slovensku. Po páde vlády I. Radičovej dosiahol aj odchod I. Matoviča z kresla. Teraz sa láme osud E. Hegera, ktorý ako predseda vlády je hanbou i posmechom moci na Slovensku. Pochybuje sa aj o jeho samostatnosti pri riadení vlády a to nielen v závislosti na I. Matovičovi. Asi zlatým klincom je výrok E. Hegera, že jeho vláda je proukrajinská, proeurópska, a tak to aj musí ostať…

Najdlhšie pri I. Matovičovi vydržal B. Kollár. Na jeho margo možno poznamenať dve veci. Prvá sa zrejme s ohľadom na jeho funkciu používa málo a opatrne. Podľa niektorých mediálnych zdrojov o ňom údajne unikli v minulosti informácie z prostredia tajných služieb, že vraj „bol poskokom mafie a mal drogové kšefty“. Spomína sa aj motocykel Harley Davidson, z mafiánskych kšeftov, ktorý sa podivne ocitol u neho. Zrejme nikde v EÚ nie je na druhom najvyššom poste v štáte osoba s takouto hoci len „údajne pochybnou“ minulosťou. Okrem toho vo vládnej štvorkoalícii vytvoril po I. Matovičovi asi najviac „vykrúcajúcich sa tvrdení“. Nespočetne krát niečo povedal, aby vyzeral ako človek kompromisu, ale za krátky čase nemal problém tento svoj názor zmeniť a vystupoval ako záchranca koalície. A to necháme bokom prejavy jeho netradičného súkromia, ale názov hnutia, ktoré vedie, je v tejto súvislosti výsmechom politickej morálky.

Vymenovávanie ďalších bizarných človiečikov a figúrok z okruhu členov vlády a poslancov, ktorí boli pozbieraní pri vzniku štvorkoalície a objavili sa aj neskôr pri jej fungovaní, by zabralo príliš veľa priestoru. Doplníme však ešte dve veci.

Prvou z nich je stručný pohľad na vnútorný vývoj štvorkoalície. Dnes je z nej už len dvojkoalícia. Prvý zanikol poslanecký klub  podenkovej strany Za ľudí – prestal existovať v septembri 2021. Strana nemá žiadnu šancu dostať sa v nasledujúcich voľbách do NR SR, čo nebudeme ďalej komentovať. Sulíkovci (ku ktorým prešla časť poslancov zo strany Za ľudí) koaličnú zmluvu vypovedali  v júli tohto roku a v septembri odišli zo všetkých vládnych postov. Odchody poslancov boli však aj od Matoviča a 13. decembra k nim prekvapujúco došlo aj u B. Kollára, ku ktorému sa predtým pridalo zopár prebehlíkov. K 13. decembru zostalo v stranách vládnej koalície 65 poslancov. Podporujú ich aj 3 zvyšní poslanci Za ľudí a z času na čas aj niektorí prebehlíci z ďalších strán pôvodnej štvorkoalície.  

Pre poriadok dodáme, že pomery na slovenskej politickej scéne skomplikoval aj zánik poslaneckého klubu ĽSNS v apríli tohto roku. Vodu pri tom mútia najmä T. Taraba, F. Kuffa a Š. Kuffa. Oslabil sa však aj poslanecký klub Smeru, z ktorého 11 poslanci ohlásili odchod v júni 2020, ale napriek tomu zostal druhý najpočetnejší.  

Druhou vecou je pôsobenie prezidentky Z. Čaputovej. Nepatrila k žiadnej zo štvorkoaličných strán, ale viacerými krokmi ich podporila a dodala im síl na prežitie. Morálno-politicky bolo doslova hanebným činom „zarezanie“ referenda, pri ktorom sa v podmienkach núdzového stavu zozbieralo vyše 524 000 platných podpisov. V júni 2021 ho predložila na posúdenie Ústavnému súdu. Nebudeme špekulovať, kto ju k tomu kroku podnietil, ale pri všetkej úcte k nej, jej právnická kvalifikácia ani prax to nebola. V júli Ústavný súd konštatoval neústavnosť otázky navrhnutej do referenda. Nejdeme polemizovať s týmto výrokom, ale stačí si pozrieť videozáznam toho, ako sa správal predseda Ústavného súdu pri čítaní výroku a jeho zdôvodnenia, z ktorého cítiť neistotu. Bokom necháme rôzne výroky prezidentky o tom, čo ju znepokojuje, čo citlivo vníma a jej skutočnú reakciu na problémy Slovenska.

Nedá nám nezareagovať na podivný záver politológa E. Láštica, ktorému správa o stave republiky prednesená v NRSR 29. novembra pripomenula prejav prezidenta M. Kováča v marci 1994, kde otvorene kritizoval vládu V. Mečiara. Ak odhliadneme od toho, že tento výrok súvisí s možnosťou použitia vedeckej metódy abstrakcie, predsa by sme len dotyčnému odporúčali ešte raz si pozrieť obsah Kováčovho prejavu. Okrem toho, nechceme spochybňovať úroveň kancelárie a poradcov prezidentky a porovnávať ho s teamom prezidenta M. Kováča. Do otvorenej a ostrej kritiky „hegeromatovičovlády“ správa Z. Čaputovej mala veľmi ďaleko.

Záverom z hľadiska protirečivostí slovenskej politiky predsa len relatívne oceníme postoj Sulíkovcov a ich návrh na vyslovenie nedôvery vláde. Spustil procesy, ktoré sú na Slovensku neodvratné, ale v súčasnej situácii nevyhnutne prinášajú aj nejasnosti. O tom, že politika súčasnej vlády stratila akýkoľvek potenciál rozvoja a prínosu a jej základným znakom je strach zo straty moci a že hľadá len cestu, čo najdlhšie sa pri nej udržať, svedčí aj presunutie hlasovania na štvrtok 15. decembra o 17.00. Nechýbajú úvahy o tom, že sa začne používať osvedčená liberálno-demokratická metóda politickej korupcie (používal ju aj M. Dzurinda).

Každý deň (možno aj hodina) pôsobenia tejto vlády je len nešťastím. A nemožno použiť ani starý bonmot, že všetko to sú len reči, ale cena chleba zostane rovnaká. Pri šafárení tejto vlády, napriek jej proklamovanej pomoci ľuďom, sa zlepšiť už nič nemôže, ale zhoršiť sa môže ešte takmer všetko. Počkáme však tých niekoľko desiatok hodín a zatiaľ sa nebudeme púšťať do úvah, čo bude.

Vývoj Slovenska aktuálne nezávisí na tom, čo chce verejnosť – o národe táto vláda (ale ani prezidentka) radšej nehovorí. Je v rukách 150 poslancov NR SR, pričom zvláštnu pozornosť vyvolávajú možno dve – tri osoby, ktoré potrebuje kolabujúca vláda získať na svoju stranu.