KomentáreFrantišek Škvrnda st.: Bude vojna, nebude? O novom kole...

František Škvrnda st.: Bude vojna, nebude? O novom kole angloamerickej vojnovej psychózy okolo Ukrajiny

-

František Škvrnda st.: Bude vojna, nebude? O novom kole angloamerickej vojnovej psychózy okolo Ukrajiny

Ktovie, čo vedie médiá a politikov k tomu, že si v poslednom čase našli zvrhlú záľubu v strašení, pričom najhoršie je to so strašením vojnou. To, čo sa deje posledné mesiace v západných médiách hlavného prúdu, ktorých odvarmi sú aj ich slovenskí napodobovatelia, sa úplne vymyká z rámca objektívneho informovania verejnosti. Spustila sa iracionálna angloamerická rusofóbna kampaň, tentokrát o zlom, vojnychtivom Rusku. Vraj chce napadnúť „demokratickú“ Ukrajinu a zastať sa jej preto musí samozvaný vodca a veľký ochranca sveta (teda svetový žandár, ktorý striehne za rohom, hrozí, že bude „pokutovať“ sankciami a šibrinkuje pritom obuškom, niekedy aj pištoľou) – USA. Kočiš do vŕzgajúceho rusofóbneho rebriňáka zapriahol aj koňa NATO (ukazuje sa, že bez USA to je nebezpečný spolok osôb, ktorí sa na „silných“ môžu iba hrať– čo dokázali udalosti v Líbyi a Afganistane). Na vlastnú škodu si však nechá nasadzovať chomút aj EÚ, ktorá má aj bez toho priveľký náklad ťažkostí.

Pri množstve správ, údajov (často neoveriteľných), analýz, komentárov a pod. v médiách, dopĺňaných vyjadreniami politikov, je ťažké to, čo sa „pečie“ stručne objasniť. Okrem toho,  pochopiteľne aj časť ruských politikov a médií reaguje na útoky proti Moskve tiež rôznymi výpadmi, čomu sa rusofóbi mimoriadne tešia (v kontexte výrokov jedného z duchovných velikánov súčasnej slovenskej vládnej koalície doplníme ľudové „ako opica mladým“).

Vojnová psychóza prichádza z USA

Zvolenie J. Bidena určité kruhy vo svete potešilo, ale zakrátko sa ukázalo, že jeho „Amerika späť“ je len červený plášť, s ktorým chodil po svete D. Trump a teraz sa prevrátil na druhú – modrú – stranu. Ak D. Trump útočil na Čínu ako najväčšiu hrozbu pre USA, J. Biden k tomu  pridal aj Rusko a vytvoril desivú hrozbu čínsko-ruského drako-orla, hodnú stvárnenia v hollywoodskom horore.

Washington zúfalo exhibicionisticky napína steroidné svaly svojej vojenskej moci. Zrejme k tomu prispela aj hanba, ktorú utŕžil v Afganistane, odkiaľ utiekol po takmer 20 rokoch nezmyselnej a neúspešnej vojny. Toto fiasko dalo sebavedomiu USA ďalšiu poriadnu facku. Hlbinný štát sa pri starnúcom a čoraz popletenejšom J. Bidenovi roztočil v záujme svojej záchrany na plné obrátky. Využíva aj vyvolávanie  vojnovej psychózy, pričom sa pokrytecky do pozície nenahraditeľného „posla“ mieru, ktorý v záujme jeho zachovania potrestá každého, kto ohrozuje nie svet, ale upadajúce USA.

Vlády USA doma už dlho čelia vážnym problémom a snažia sa odpútať pozornosť verejnosti od nich tým, že ju strašia obrazmi vonkajšieho nepriateľa. Má to však slabé stránky – USA prehrávajú v ekonomickej vojne s Čínou a napriek zneužívaniu dolára ako svetovej rezervnej meny ich ťažkosti narastajú aj v ekonomických vzťahoch s inými štátmi. S politickým vplyvom Washingtonu to je ešte horšie. Len na ilustráciu na zoznam neposlušných štátov na americkom kontinente sa po parlamentných a prezidentských voľbách v novembri 2021 znovu dostala Nikaragua, ktorej sa za to „ušli“ nové sankcie. Ktovie, ako sa postaví k moci v  Kazachstanu po neúspešnom pokuse o prevrat, v ktorom mal Washington tiež (rusofóbne) prsty.

Hoci „Pax Americana“ už dávno nefunguje, ako posledný tromf v hre vabank upadajúcej jedinej superveľmoci zostáva predvádzanie vojenskej sily. USA disponujú väčším počtom zahraničných vojenských základní ako všetky ostatné štáty sveta dokopy. Okrem toho podľa oficiálnych údajov ministerstva obrany je vyše 12 % ich ozbrojených síl stále v zahraničí. Hlbinnému štátu to však nestačí. Ak s D. Trumpom musel zvádzať boje, lebo ten ako globálny trhovník s vojenským tovarom, chcel zo všetkého vytĺcť čo najviac zisku, administratíva J. Bidena mu ide po ruke. Pripomína to krédo Madame de Pompadour – po nás potopa. Rozťahujú sa po celom svete a podporujú tých, ktorí sú ochotní škodiť Číne a Rusku. Podplatených i dobrovoľných lokajov majú dosť. Len sa nevie, ako obyvatelia USA a ich spojenci raz tieto excesy zaplatia a k čomu to povedie (Washington vojny nevylučuje, len chce, aby boli mimo územia USA).

Achillovou pätou J. Bidena je Ukrajina. D. Trump sa zo všetkých síl snažiť nájsť dôkazy nezákonnej činnosti rodiny Bidenovcov na Ukrajine, ale nepodarilo sa mu to. Bidenova administratíva začala v rusofóbnej kampani falošne hrať ukrajinskou kartou, v čom ich kibici stojaci pri nej podporujú.

Ukrajina ako neuralgický bod súčasnej vojnovej psychózy

V súvislosti s geopolitickým zápasom sa Ukrajina sa stala jedným z neuralgických bodov európskej politiky i bezpečnosti. Ukrajinské snahy spolupracovať s Európou sú prirodzené (koniec koncov, ak by boli normálne pomery, získalo by na tom aj Slovensko), ale nemali by mať protiruské zameranie. Treba pripomenúť, že bez toho, čo sa k Ukrajine v novoveku pridalo v časoch Ruska a ZSSR, by bola nielen teritoriálne oveľa menším útvarom, ale aj s výrazne menším ekonomickým potenciálom. Samotná ukrajinská spoločnosť je v otázke voľby Východ či Západ tiež rozdelená. A tým, že do geopolitického zápasu o Ukrajinu sa „namontovali“ aj USA, stal sa z toho globálny problém.

V protirečivom vývoji Ukrajiny vládnuce elity o jej smerovaní „bojovali“ už viackrát, naposledy na „Majdane“ na prelome rokov 2013 a 2014. Po prevrate vo februári 2014 sa spustili udalosti, ktoré Ukrajinu i jej susedov frustrujú dodnes. Ak necháme bokom  deformácie vnútropolitického vývoja Ukrajiny, budú pred nami dva fatálne problémy, ktoré vznikli v roku 2014 – Krym a Donbas (teda samovyhlásené Donecká ľudová republika a Luhanská ľudová republika).

Z hľadiska medzinárodného práva možno proti pripojeniu Krymu v marci 2014 k RF kde čo namietať. Došlo k tomu však bez použitia ozbrojeného násilia a bez obetí na životoch, čo nemožno povedať o Západom velebenom prípade Kosova, ktoré je v podobnej situácii v Srbsku a navyše je aj centrom organizovaného zločinu v Európe. Pribúdajú vyjadrenia, ktoré vyzývajú, aby sa ruský Krym napriek svojej protirečivosti považoval za fait accompli (fakt, hotovú vec). Pripomenieme čerstvý prípad bývalého inšpektora (veliteľa) vojenského námorníctva Bundeswehru vice-admirála Kay-Achima Schönbacha, ktorý na konferencii v Indii uviedol, že Krym už nikdy nebude ukrajinský. Po medializácii tohto výroku 22. januára 2022 odstúpil zo svojej funkcie. A skoro zázrak – aj pri nesmiernom diletantstve súčasnej slovenskej koaličnej vlády sa v nej raz za dlhý čas objaví záblesk zdravého rozumu. Minister hospodárstva Sulík v rozhovore pre Pravdu 19. januára povedal, že protiruské sankcie páchajú iba škody a Rusi Krym nevrátia tak či tak a dodal, že v EÚ nie je s takýmito názormi osamotený.

Nebolo to „anjelsky čisté“, ale Krym, kde je drvivá väčšina obyvateľstva ruská, sa rozhodol pripojiť k Rusku po protiruských krokoch novej ukrajinskej vlády z februára 2014. Nasledovalo rýchlo pripravené referendum a to poskytlo základ pre zmenu. Kyjev nemá racionálny spôsob, ako dôvod donútiť Krym k návratu. Môže operovať len medzinárodným právom, ale to sa dnes na Západe „ohýba“ tak, ako mu to vyhovuje a žiaľ v reálnej politike máločo dokáže vyriešiť. Krym je teda povedané názvom knihy Fraňa Kráľa „Cesta zarúbaná“…

Zložitejšie to je s Donbasom. Tam došlo k násilným nepokojom, na ktoré ukrajinská vláda zareagovala vyhlásením brutálnej antiteroristickej operácie, čo viedlo k vojne (doteraz mala podľa údajov OSN už vyše 13 000 obetí na životoch) a samovyhláseniu ľudových republík. Existuje medzinárodne uznávaný Normandský formát (Francúzsko, Nemecko, Rusko, Ukrajina), na ktorom sa rokuje o riešení konfliktu i dohoda Minsk II z februára 2015, ktorú však Ukrajina nerešpektuje (tu úzkostlivá pri dodržiavaní medzinárodného práva vôbec nie je).

Tu spočíva aj jadro súčasného napätia v rusko-ukrajinských vzťahoch, pri ktorej sa na stranu „slabej“ Ukrajiny, automaticky počítajúcej s finančnou i inou pomocou, postavili USA a pod ich vplyvom aj NATO a EÚ. Zdôrazníme, že na protiruské sankcie iniciované USA po pripojení Krymu k RF, viaceré štáty EÚ doplatili.

Súčasná vojnová psychóza okolo Ukrajiny súvisí s Donbasom

USA by vyhovovalo (priam si to želajú, lebo robia pre to všetko možné), aby Ukrajina ako „demokratický“ štát zaútočila na „donbaských zločincov“ a podľa možnosti tak surovým spôsobom, aby to donútilo Rusko pomôcť svojim krajanom. V tomto smere sú dodávky zbraní a ďalšia vojenská podpora Ukrajiny zámerne provokatívnymi krokmi, ktoré napätie eskalujú. Prehnane uvedené, stačilo by aj to, ak by sa po útoku Ukrajiny na Donbas tam objavila čo i len malá prieskumná skupina ruských vojakov. Washington by sa podľa toho, čo robí posledné mesiace, nezdráhal roztočiť vojnovú psychózu na ešte vyššie otáčky, pri čom by možno obvinil Moskvu aj z pokusu rozpútať novú svetovú vojnu.

Pri novom možnom vojenskom útoku na Donbas sa spomína aj tzv. chorvátsky model, keď na Republiku Srbskú krajinu na území súčasného Chorvátska v auguste 1995 zaútočili Chorváti za politickej a logistickej podpory Západu a zlikvidovali ju. Na tomto území však žilo len asi 435 tisíc osôb a Srbsko bolo deptané sankciami. Zopakovať niečo podobné v roku 2022, je nemožné a nebudeme ani špekulovať o úrovni pripravenosti ozbrojených síl Ukrajiny (Збройні сили України) a sile obrancov Donbasu a ich možnej podpore.

Ostrú až hnevlivú reakciu ukrajinskej moci v tomto kontexte vyvolalo vyhlásenie chorvátskeho prezidenta Zorana Milanoviča, že na Ukrajine sa vláda nezmenila demokraticky, ale pučom, a že pre túto krajinu nie je v NATO miesto. Podľa jeho názoru by sa Chorvátsko ako člen NATO v terajšom dianí okolo Ukrajiny nemalo nijako angažovať.

V priestore pri Ukrajine je z pochopiteľných bezpečnostných ale aj iných dôvodov vyššia koncentrácia ozbrojených síl ako inde na území Ruska. Sila a početnosť týchto vojsk z vojenského (vojensko-politického) hľadiska má za cieľ odrádzať Ukrajinu od vojenského útoku na Donbas, ale v žiadnom prípade to nie je zoskupenie vhodné na útok voči Ukrajine. Nemusíme Rusom rozumieť, ale je nezmyslom, že by chceli obsadiť Ukrajinu pri jej kritickom sociálno-ekonomickom stave (stala sa jedným z najchudobnejším štátov v Európe) a pridať si nové starosti k tým, ktorých majú aj bez toho dosť.

V tejto atmosfére správanie USA a NATO Rusko bezohľadne provokuje a zvyšuje napätie aj v iných regiónoch. Už dlhší čas sa rozmiestňujú sily NATO v Pobaltí. Poľsko volá po prítomnosti ďalších vojakov USA. V médiách sa straší tým, ako je Kaliningradská oblasť vojensky nebezpečná, ale uverejní sa článok, koľko by trvalo vojskám NATO, aby túto časť Ruska obsadili (porazili).

Olej do ohňa prilieva rinčanie zbraňami vo Washingtone, ktorý je vraj prichystaný vyslať pre prípad ruského útoku na Ukrajinu do Európy ďalších vojakov. V hlavách mnohých ľudí, vrátane takých veľkých mysliteľov 21. storočia ako sú Čaputová, Heger, Korčok a Naď, ktorých strategickú genialitu dejiny nepochopia ani po stovkách rokov, máta dokonca niekoľko scenárov ruského útoku a vývoja situácie na Ukrajine. Komicky vyznieva „veštenie“ rôznych termínov, kedy Rusko začne útok. Zopakujeme len starú známu vec, ktorá je už otrepaná, ale, žiaľ, úchylná a Západ ju považuje za „platnú“. NATO má právo cvičiť v tesnej blízkosti ruských hraníc, ale pohyb ruských vojsk stovky kilometrov od ukrajinských hraníc sa považuje za pokus o destabilizáciu medzinárodnej bezpečnosti.

Krátko o širších súvislostiach rusko-ukrajinského napätia

Ako každý problém, aj súčasné rusko-ukrajinské napätie má viacero sprievodných, širších súvislosti. Poukážeme len na dve z nich, pričom sa nebudeme zaoberať tým, že Západu nie je po vôli ani Bielorusko.

Prvým je budúce možné členstvo Ukrajiny v NATO, ktoré by existenčne ohrozilo bezpečnosť RF. V najbližšom čase (niekoľko rokov) k tomu nedôjde, ale USA a NATO môžu aj tak pod rôznymi zámienkami rozmiestňovať na jej území zbrane, ktoré budú pre RF znamenať kvalitatívne zvýšenie bezpečnostných hrozieb. Ak USA nepristúpia na bezpečnostné požiadavky RF, ktoré sa dnes bežne označujú za ultimátum (ide najmä o vrátenie vojenského pomeru síl k stavu z roku 1997), napätie môže pokračovať a stupňovať sa. Rusko podporované Čínou sa stane asertívnejšie. Nepôjde len o zdokonaľovanie strategickej výzbroje Ruska (na čom sa pracuje už niekoľko rokov), v ktorej podľa niektorých zdrojov vo viacerých oblastiach predbehlo USA, ale aj o manévrovanie či presunutie ich ozbrojených síl bližšie k územiu USA (častejšie lety bombardérov so strategickými zbraňami, plavby ponoriek s mimoriadne ničivými zbraňami, ruské základne na americkom kontinente a pod.).

Druhým je vytváranie „sanitárneho kordónu NATO“ od Baltského mora v pobaltských štátoch a Poľsku cez Slovensko a Maďarsko do Rumunska a Bulharska k Čiernemu moru. Snaha našich prowashingtonských politikov o podpísanie obrannej dohody s USA preto nemá absolútne nič spoločné so záujmami Slovenska, ale ide o „zalátanie“ poslednej diery v tomto kordóne. Na zamyslenie pre našich geniálnych stratégov – územie Slovenska je ruskými zbraňami rôzneho typu dosiahnuteľné aj odinakadiaľ, ako z vojsk rozmiestnených v „priestore pri Ukrajine“. Ak tu však budú útočné zbrane USA na slovenských vojenských letiskách, v prípade potenciálneho konfliktu (Washingtonu vyhovuje, aby sa s Rusmi bojovalo na európskej pôde a niečo preto aj obetuje) sa stanú terčom ruských vojsk. Bezpečnosť Slovenska teda tento krok vôbec nezvýši, ale naopak zhorší.

Veľká vojna zatiaľ  nehrozí, ale…

Náš pohľad je iný, ako prezentujú slovenské i zahraničné média hlavného prúdu. Veľká vojna bezprostredne nehrozí, aj keď vypuknutie ozbrojeného konfliktu na Donbase, ktorý môže mať rôzne následky, nemožno, žiaľ, úplne vylúčiť. Ak hovoríme o iracionalite a schizofrénii, ktorá sa v dnešnej politike Západu stala normou, možno poukázať na to, že aj ukrajinská moc sa naplašila strašenia vojnou. Bolo niekoľko vyhlásení, že sťahovať časť diplomatického personálu a ich rodinných príslušníkov z Kyjeva je predčasné a že aj to „kolosálne“ zhromažďovanie ruských síl pri ukrajinských hraniciach, nie je až tak nebezpečné. Ukrajinci sami prišli na to, že označovanie ich územia za priestor potenciálneho ozbrojeného konfliktu nakoniec ekonomicky škodí. Majú však smolu, lebo USA a ich spojenci pri svojom súčasnom chápaní „pomoci“ na to, čo skutočne potrebuje „obdarovaný“ štát, vôbec nehladia.

Správanie USA a ich spojencov voči Rusku je však v 21. storočí neadekvátne a ak niekto ohrozuje bezpečnosť v Európe tak je to v prvom rade USA a NATO. Pôsobenie USA i NATO je silne podmienené ich vnútornými problémami, čo sa zakrýva a zdôvodňuje sa vykonštruovanou ruskou hrozbou. Ak sa má bezpečnostná situácia v Európe  upokojiť, musia USA i NATO prestať rinčať zbraňami a zasadnúť za rokovací stôl, kde treba hľadať kompromisy.

Znie to na prvý pohľad neuveriteľne, ale stabilitu Európe môže priniesť len mierová os Paríž – Berlín – Moskva, ktorá bude riešiť jej problémy bez angloamerického zasahovania. A v týchto podmienkach pookreje nielen RF, ale aj EÚ a nájde sa pokoj i pre Ukrajinu.

Celkom na koniec mravokárne. Nebyť brutality nacionalistického režimu v Kyjeve, situácia okolo Ukrajiny by taká napätá nebola. NATO nie je už nič viac ako relikt studenej vojny, ktorý USA využíva proti Rusku. Jediný rozumný krok, ktorý môže pakt v budúcnosti urobiť, je rozpustiť sa. Napokon, USA by sa mali venovať viac riešeniu svojich vnútorných, najmä ekonomických, problémov (a prestať provokovať nielen Rusko ale aj Čínu), lebo nič v dejinách nie je večné.   

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Podporte nezávislé spravodajstvo a pomôžte zvýšiť pluralitu médii na Slovensku. Spravodajský portál Veci Verejné prináša overené agentúrne správy a vlastné komentáre naších autorov.

Podporiť nás môžete jednoduchou formou cez platobnú bránu buď pravidelnou mesačnou sumou alebo jednorázovým príspevkom.

Pravidelná mesačná podpora

Jednorázová podpora


Alebo prevodom na náš účet: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

Newsletter - Veci verejné

Prihláste sa na odber článkov. Dva krát do týždňa Vám zašleme zhrnutie najpodstatnejších komentárov a názorov, ktoré vyšli na našom webe :)

*Po vyplnení formuláru Vám zašleme potvrdzujúci email, ktorý je potrebné potvrdiť.

Podporte spravodajsko-názorový portál Veci Verejné

Vychádzať môžeme len vďaka vašej pravidelnej podpore. Ak považujete našu činnosť za dôležitú a potrebnú, podporte náš spravodajsko-názorový portál pravidelnou mesačnou sumou 5, 10 či 15 eur, prípadne podľa vašich možností na číslo účtu IBAN: SK7283300000002801086712

Ďakujeme. Aj vďaka vám môžeme robiť sociálne a vlastenecky orientovanú žurnalistiku.

spot_img

ZANECHAJ KOMENTÁR

Zdaj komentár
Zadajte svoje meno

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás