Vo Francúzsku sa uskutočnia 12. a 19. júna v dvoch kolách voľby Národného zhromaždenia (ďalej len NZ). Pôjde o voľby 16. parlamentu Piatej republiky, ktorú vytvoril po svojom príchode k moci v roku 1958 Charles de Gaulle. Volí sa 577 poslancov v jednomandátových obvodoch. V prvom kole je zvolený za poslanca uchádzač, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu odovzdaných hlasov, ale musí to byť viac ako 25 % zo všetkých zaregistrovaných voličov. Ak sa to nepodarí ani jednému kandidátovi, do druhého kola postupujú uchádzači, ktorí získali viac ako 12,5 % hlasov. Víťazom sa stáva ten, kto dostane najviac hlasov.
Francúzske parlamentné voľby vyvolávajú vzhľadom na súčasnú medzinárodnú situáciu väčší záujem ako zvyčajne. Najmä neoliberálne sily túžobne očakávajú víťazstvo promacronovských síl. S nimi chcú zviesť veľký volebný boj sily zoskupené Jean-Lucom Mélenchonom, ktorý v prezidentských voľbách v apríli skončil v prvom kole na treťom mieste so stratou o niečo viac ako 420 000 hlasov za M. Le Penovou. Už krátko po svojom neúspechu začal hovoriť o tom, že sa pokúsi vytvoriť blok ľavicových strán a vyhrať v „treťom kole volieb“, ako obrazne označil nadchádzajúce parlamentné voľby.
V komentároch k výsledkom prezidentských volieb sa poukazovalo aj na to, že hoci J.-L. Mélenchon bol zo všetkých 12 kandidátov najstarší – v auguste bude mať 71 rokov – získal väčšiu podporu u mladých voličov ako oveľa mladší E. Macron (*1977) i M. Le Penová (*1968). Okrem toho sa mladší voliči sťažovali aj na to, že neboli spokojní s možnosťou výberu medzi E. Macronom a M. Le Penovou v druhom kole prezidentských volieb a že sa musí voliť menšie zlo. V druhom kole J.-L. Mélenchon vyzval svojich voličov, aby nevolili M. Le Penovú, ale nepodporil ani E. Macrona. Účasť bola o 1,7 % nižšia účasť ako v prvom kole a bolo odovzdaných viac ako dva a štvrť milióna bielych lístkov. Podľa niektorých zdrojov sa vraj až 45 % voličov, ktorí v prvom kole vybrali J.-L. Mélenchona, na druhom kole nezúčastnilo.
Povzbudzujúce pre formujúci sa ľavicový blok pod vedením J.-L. Mélenchona boli aj výsledky jedného z prieskumov verejnej mienky, kde sa väčšina respondentov vyjadrila, že nechcú, aby v parlamentných voľbách zvíťazili macronovci. Napriek opakovanému víťazstvu E. Macrona je s ním totiž z viacerých dôvodov v spoločnosti veľká nespokojnosť. Označuje sa za prezidenta bohatých a vytýka sa mu spôsob riešenia sociálno-ekonomických problémov, najmä v podmienkach pandémie, ale aj v iných súvislostiach, ako aj brutalita pri zásahoch proti viacerým demonštráciám.
Momentálne sa zdá, že E. Macron pred parlamentnými voľbami vystupuje opatrnejšie ako v minulosti. Snaží sa ukázať svoju „ľudskejšiu“ neoliberálnu tvár, čo je ale vo Francúzsku ťažké. Je sporné, či sa mu za krátky čas podarí vzdať sa nálepky elitárskeho vystupovania v záujme bohatých a aspoň trochu obrúsiť hrany polarizácie spoločnosti. Ak chce získať viac hlasov, je nevyhnutné, aby sa tváril viac ľavicovo (v rokoch 2006 – 2009 bol členom Socialistickej strany) a predstieral, že vníma potreby pracujúcich. Sú s tým ale spojené dve komplikované otázky – je toho dnes E. Macron ešte schopný a uveria mu tí, čo sú s ním nespokojní?
Začiatkom mája sa podarilo po zložitých rokovaniach J.-L. Mélenchonovi vytvoriť širokú koalíciu Novej ekologickej a sociálnej ľudovej únie (Nouvelle Union Populaire écologique et sociale – ďalej NUPES). Zahŕňa Nepokorené Francúzsko, Socialistickú stranu, Francúzsku komunistickú stranu, stranu Európa Ekológia – Zelení, stranu Spolu! a stranu Generácia.s. Všetky sa rôznym spôsobom prezentujú ako ľavicové strany, ale v niektorých otázkach (oblastiach) majú aj odlišné názory. V dnešnej politike, kde je čoraz viac „neštandardných“ momentov, to môže byť prínosom, ale aj zdrojom komplikácií. Uvidíme ako to prijmú francúzski voliči, ktorí patria k najkritickejším v Európe a dokážu ju ovplyvniť. Podáme stručnú charakteristiku strán v koalícii s dôrazom na posledné roky, lebo spravidla majú aj staršie historické korene, prípadne na ne nadväzujú.
Nepokorené Francúzsko (La France Insoumise) sa označuje za radikálnu ľavicovú stranu. Vznikla vo februári 2016 na podporu pripravovanej kandidatúry J.-L. Mélenchona v prezidentských voľbách v roku 2017. V parlamentných voľbách v roku 2017 získala v NZ 17 kresiel a v máji 2019 vo voľbách do Európskeho parlamentu (ďalej EP) 6 miest. Podľa niektorých zdrojov boli jej vzormi španielska strana Podemos a predstaviteľ ľavého krídla Demokratickej strany v USA B. Sanders. Okrem Ľavicovej strany (založenej v roku 2009) vedenej J.-L. Mélenchonom do neho vošla strana Spolu, v ktorej pôsobili antikapitalistické, trockistické a ekosocialistické sily, „odídenci“ zo Socialistickej strany (skupina „Noví ľavicoví socialisti“) a Francúzskej komunistickej strany ako aj niektoré malé ľavicové a ekologické strany. Pripojili sa k nemu i viacerí sociálni aktivisti.
Socialistická strana (Parti socialiste) vznikla v roku 1969 ako nástupca Francúzskej sekcie robotníckej internacionály, ktorá pôsobila od roku 1903 (Section Française de l’Internationale Ouvrière). Dlho bola hegemónom francúzskej ľavice a patrila k najsilnejším stranám v parlamente. V parlamentných voľbách v Piatej republike päťkrát zvíťazila (1981, 1986, 1988, 1997 a 2012). Mala dvoch prezidentov – F. Miterranda a F. Hollandea a 9 predsedov vlád (aj prvú ženu v tejto funkcii – É. Cressonovú). Po voľbách v roku 2017 najmä v dôsledku nevýraznej politiky F. Hollandea a ním menovaných vlád, sa jej pozícia výrazne oslabila a v tohtoročných prezidentských voľbách získal jej kandidát – parížska starostka A. Hidalgová – len 1,75 % hlasov. V súčasnom NZ má strana 25 poslancov a v EP dvoch.
Francúzska komunistická strana (Parti communiste français) bola založená v roku 1920. S Talianskou komunistickou stranou boli v minulosti najväčšími komunistickými stranami na Západe. Zvíťazila v parlamentných voľbách v októbri 1945, v novembri 1946 (predčasné voľby) a v januári 1956. V rokoch 1944 – 1947 bola vo vládnej koalícii, ale musela z nej odísť, lebo to bola podmienka USA na účasť Francúzska na Marshallovom pláne. Počas posledných desaťročiach prešla viacerými zmenami a jej sila postupne slabla. Od roku 1973, keď bola naposledy vo voľbách tretia, získavala až do roku 2007 štvrtý najväčší počet kresiel v parlamente. V rokoch 1981 – 1984 a 1997 – 2002 bola dokonca znovu vo vládnej koalícii. V súčasnom NZ má 11 poslancov. V roku 2018 sa na čelo strany dostal F. Roussel (v tohtoročných prezidentských voľbách dostal 2,28 % hlasov). Okrem tradičnej radikálnej ľavicovej orientácie strany sa zdôrazňuje aj jej ekologické zameranie.
Strana Európa Ekológia – Zelení (Europe Écologie – Les Verts) vznikla v novembri 2010 zlúčením koalície Europe Écologie a strany Zelených. V súčasnom NZ nemá ani jedno kreslo, ale v EP sa k nej hlási 10 poslancov. V tohtoročných prezidentských voľbách získal jej kandidát Y. Jadot 4,63 % hlasov.
Strana Spolu celým názvom Spolu – Hnutie za ľavicovú, ekologickú a solidárnu alternatívu (Ensemble – Mouvement pour une Alternative de Gauche, Ecologiste et Solidaire) sa prezentuje ako antikapitalistická, protirasisická, feministická a ekosocialistická strana. Vytvorili ju viaceré menšie politické zoskupenia v novembri 2013. V tohtoročných prezidentských voľbách nepostavila vlastného kandidáta. V NZ sa k nej hlásia 3 poslanci. V EP nie je zastúpená.
Generácia.s. (Génération.s) pôsobí od roku 2017. Založil ju po neúspechu Socialistickej strany v prezidentských voľbách jej kandidát B. Hamon, ktorý skončil piaty s 6,36 % hlasov. Cieľom strany je obnoviť a spojiť ľavicu. V NZ sa k nej hlási 1 poslanec a v EP nemá zastúpenie.
NUPES sa z iného pohľadu charakterizuje aj ako koalícia 4 prúdov. Ide o Nepokorené Francúzsko a jeho spojencov, ekologické strany, Socialistickú stranu a jej spojencov a Francúzsku komunistickú stranu a jej spojencov.
Najkomplikovanejšie bolo pripojenie Socialistickej strany k NUPES. Voči spojeniu s Nepokoreným Francúzskom vystupovali kruhy okolo exprezidenta F. Hollandea, ale dohodu celoštátna rada strany nakoniec schválila. Koalíciu sú ochotné podporovať aj ďalšie malé ľavicové a zelené (ekologicky orientované) strany.
O tom, že J.-L. Mélenchona a ním vytvoreného NUPES sa macronovci boja, je zrejmé aj z toho, že po rozbehnutí rokovaní o tejto koalícii, aj oni začali aktivity na zvýšenie príťažlivosti pre voličov. V máji prezidentská strana Republika Na pochod (niekedy sa uvádza aj Vpred, republika) zmenila názov na Renesancia, aby vraj mohla pôsobiť viac osvietenecky proti tmárstvu. Za niekoľko dní sa názov strany znovu upravil na Spolu za prezidentskú väčšinu (Ensemble pour la majorité présidentielle) a vytvorila sa koalícia, v ktorej je okrem Renesancie 6 ďalších strán.
O hlasy vo voľbách sa teda budú uchádzať tri hlavné sily. Proti novoutvorenej proprezidenskej koalícii sa postaví Mélenchonova NUPES. Tretí prúd predstavuje radikálna pravica, ktorá je zatiaľ najmenej zjednotená. Okrem nich sa uvádza, že určité malé šance na zisk kresiel majú republikáni (nástupcovia gaullizmu). Sily macronovského a a mélenchonovského bloku sú podľa prieskumov zhruba vyrovnané, aj keď mierne viac majú macronovci. Radikálna pravica má za nimi odstup, ale tiež šancu na zisk väčšieho počtu mandátov.
Predvolebná situácia je teda komplikovaná a jednoznačné predpovede neexistujú, aj keď médiá hlavné prúdu favorizujú macronovcov, ale atmosféra v spoločnosti im nie je vždy príliš naklonená. Dajú sa načrtnúť viaceré scenáre, ktorých vyhliadky sa môžu v zostávajúcom čase necelých troch týždňov do prvého kola volieb meniť. Zhrnieme ich do troch hlavných.
Prvý scenár je, že macronovská koalícia získa väčšinu kresiel. Znamenalo by to veľký úspech prezidenta a upevnilo by jeho pozíciu.
Druhý scenár je, že ani jedna koalícia nezíska väčšina. V tomto prípade existuje viacero variantov vývoja v závislosti na tom, ktorá koalícia bude víťazom a akú bude schopná vytvoriť vládnu väčšinu. Pôjde však o oslabenie moci prezidenta a hrozí aj vznik novej kohabitácie, ako sa vo Francúzsku označuje nútená spolupráca prezidenta s „neprezidentskými“ politickými silami, ktorá môže priniesť aj niektoré prekvapenia.
Tretí scenár predstavuje zisk väčšiny mélenchonovskou koalícou. Spôsobilo by to politické zemetrasenie, najmä ak by sa predsedom vlády stal J.-L. Mélenchon. Musí ho však vymenovať prezident.
Najpravdepodobnejší je zatiaľ druhý scenár. Víťazstvo kandidátov NUPES by bolo veľkým úspechom pre ľavicu aj v rámci EÚ, kde začína ťahať za kratší koniec. V prípade, že by sa NUPES dostal do vlády a predovšetkým, ak by ju sám vytvoril, by to mohlo pozitívne ovplyvniť aj vývoj v EÚ, ktorej „vrchnosť“ sa úplne podriadila požiadavkám Washingtonu. Táto politika hrozí veľkými krízami a poškodením obyvateľov, ktoré už naplno prebieha. Momentálne je veľmi málo šancí na prirodzenú, demokratickú zmenu tejto politiky.
V širšom geopolitickom i sociálnopolitickom pohľade však treba vidieť, že k politickým zlomom môže dôjsť aj neočakávane a nechtiac a ak je vyvolaný násilím, hrozí to ďalšou destabilizáciou najmä sociálno-ekonomických pomerov. Súčasné neoliberálne médiá hlavného prúdu v súvislosti s bojmi na Ukrajine nepripúšťajú nijakú diskusiu na túto tému, ktorá je mimoriadne komplikovaná. Dejiny však svedčia o tom, že podpora vojny v akejkoľvek podobe k demokracii ani rozvoju nikdy neviedla. Tobôž, ak je za ňou sila, ktorá do regiónu, kde sa vedie vojna, nepatrí. Na tomto stave získavajú len kruhy spojené s výrobou zbraní a ich obchodovaním, na ktoré sa napájajú aj rôzni špekulanti, ale drvivá väčšina obyvateľstva na to dopláca.
