fbpx
- Reklama -
KomentáreFrantišek Škvrnda st.: 10 rokov po beštiálnom zabití Muammara...

František Škvrnda st.: 10 rokov po beštiálnom zabití Muammara al-Kaddáfího je v Líbyi chudoba a chaos

-

František Škvrnda st.: 10 rokov po beštiálnom zabití Muammara al-Kaddáfího je v Líbyi chudoba a chaos

Muammar al-Kaddáfí (*1942) bol kontroverznou ale výraznou osobnosťou svetovej politiky druhej polovice 20. a začiatku 21. storočia. Syn beduínskeho kočovníka sa už počas štúdií stal stúpencom ideí egyptského prezidenta Džamála Abd an-Násira a tvrdým odporcom monarchie. V roku 1961 bol vyhodený zo štúdií, ale nastúpil na vojenskú akadémiu v Benghází (študoval aj na Kráľovskej vojenskej akadémii v Sandhurste).

Patril k hlavným organizátorom vojenského prevratu 1. septembra 1969, po ktorom sa stal predsedom Rady revolučného velenia. Až do svojej smrti bol vodcom Líbye (v západných médiách charakterizovaný ako diktátor). Ponecháme bokom štýl jeho vedenia štátu, ktorý sa zásadne líšil od západnej liberálnej demokracie a možno mu veľa vytýkať. V arabskom svete boli vodcovia, ktorí sa správali aj horšie a najmä USA ich dokonca podporovali. M. al-Kaddáfímu sa však neodpustilo, že už v roku 1970 donútil USA a Veľkú Britániu opustiť vojenské základne a v roku 1973 znárodnil všetky zahraničné ropné spoločnosti v Líbyi.

Svoje politické názory zhrnul v Zelenej knihe, v ktorej podal výklad islamského socializmu (vyšiel aj jej slovenský preklad). Na jej základe sa vytvorila Veľká líbyjská arabská ľudová socialistická džamáhíríja. Bola v nej priama demokracia bez politických strán, riadená ľudom cez miestne rady. Kaddáfího kritici však v nej videli len vojenskú diktatúru. V časoch vyhraneného ideologického boja medzi socializmom a kapitalizmom podporoval revolučné a národno-oslobodzovacie skupiny (aj také, ktoré sa označovali za teroristické) po celom svete, čo mu spôsobovalo komplikácie nielen vo vzťahu k Západu ale niekedy aj k Moskve.

- reklama -

Líbya v časoch Kaddáfího vlády hospodársky prosperovala a bola stabilným štátom. Na základe ropného bohatstva v nej bol relatívne vysoký životný štandard a najvyšší Index ľudského rozvoja v Afrike. Voči svojim nepriateľom a kritikom bol však M. al-Kaddáfí veľmi tvrdý až krutý.

Od hulvátskeho prezidenta USA R. Reagana si vyslúžil nadávku „besného psa Stredného východu“. M. al-Kaddáfí mu nezostal nič dlžný a nazval ho „šialencom a bláznom“. Britskú premiérku M. Thatcherovú označil za „vrahyňu a prostitútku, ktorá sa predala Reaganovi“.

Po výbuchu nálože v západoberlínskej diskotéke La Belle 5. apríla 1986, pri ktorom zahynuli dvaja vojaci USA, z čoho bola ihneď obvinená líbyjská tajná služba (údajne s pomocou NDR) R. Reagan „rozhodne a rýchlo“ 15. apríla 1986 nariadil bombardovanie cieľov v Líbyi. O akcii však M. al-Kaddáfího informoval taliansky ministerský predseda B. Craxi. Ako neskôr uviedol G. Andreotti, ktorý bol v tom čase ministrom zahraničných vecí, Taliansko považovalo akciu za nezlučiteľnú s medzinárodným právom a nesúhlasilo s poskytnutím svojho vzdušného priestoru pre bombardovanie, čo USA nerešpektovali. Po bombardovaní Líbye bola v Ríme protestná demonštrácia, na ktorej sa zúčastnilo asi milión osôb.   

Voči Líbyi sa viackrát vyhlásili rôzne sankcie. Bola obviňovaná z uskutočňovania vojenského jadrového programu a výroby chemických zbraní. Zaradila sa aj na zoznam „darebáckych“ štátov. V decembri 2003 oznámila, že sa vzdáva všetkých programov zbraní hromadného ničenia a bude spolupracovať s Medzinárodnou agentúrou pre jadrovú energiu.

V tomto storočí sa líbyjská politika začala meniť a prešla k spolupráci aj so Západom, najmä s Francúzskom a Talianskom, ale aj inými štátmi. Líbyjská vláda nakupovala vo veľkom zbrane v rôznych štátoch ale dochádzalo k problémom pri platbách za ne.

Svetlou kapitolou aktivít M. al-Kaddáfího sa stalo, že bol silným zástancom africkej jednoty, politicky i finančne podporoval vytváranie Africkej únie, za čo si opäť vyslúžil nevraživosť USA. Od EÚ žiadal pomoc v boji proti nelegálnej migrácii. Takmer prorocky varoval, že Líbya sa môže premeniť na Somálsko Stredomoria a do Európy sa budú valiť masy migrantov z Afriky a príde s nimi násilie.

Zlom vo vývoji v Líbyi nastal vo februári 2011, keď vypukli veľké nepokoje, proti ktorým vláda zasiahla a v krajine začala občianska vojna. Od 19. marca 2011 došlo k bezprecedentnému narušeniu medzinárodného práva. Bezletová zóna stanovená v rezolúcii RB OSN č. 1973 (Rusko a Čína nevyužili právo veta) mala zaistiť, aby líbyjské letectvo prestalo útočiť na rebelov. Zneužila sa však na ich podporu. Letectvo trinástich štátov NATO, Švédska a troch arabských štátov útočilo nielen na vojenské ale aj na civilné ciele.

Rebeli nemali takú silu, aby sami porazili vojsko M. Kaddáfího. Podarilo sa im to len vďaka intenzívnemu bombardovaniu (podľa údajov NATO sa podniklo vyše 26 000 bojových vzletov) a námornej blokáde. Francúzsko neskôr dokonca priznalo, že povstalcom zhadzovalo z lietadiel zbrane, hoci OSN vyhlásila embargo na ich dodávku a NATO malo kontrolovať dodržiavanie embarga. V auguste 2011 povstalci dobyli takmer celú Líbyu. Potom začali „poľovačku“ na M. al-Kaddáfího. Vystopovali ho a 20. októbra ho zraneného chytili a po  lynčovaní beštiálne zabili.

Mnoho Líbyjčanov búrlivo oslavovalo koniec Kaddáfího vládnutia a západné médiá už videli Líbyu ako demokraciu s prozápadnou vládou. Opäť sa však ukázalo, že násilie plodí len násilie. Západ Líbyi nechcel a ani nevedel pomôcť – potreboval sa len zbaviť nepohodlného M. al-Kaddáfího. Vzbúrenci začali bojovať medzi sebou, občianska vojna pokračovala. Líbya sa pohrúžila do chaosu, väčšina obyvateľstva schudobnela, vzrástla kriminalita, prestala fungovať infraštruktúra, nedarí sa dostatočne obnoviť ani ťažbu ropy a obchodovanie s ňou. Sužuje ju aj potok migrantov, ktorí sa chcú dostať do Európy. Štát sa ocitol na hranici zlyhávania, ale hlavný mediálno-politický prúd o tom nerád hovorí, lebo by musel pripustiť, že ide o dôsledok bezprecedentného porušenia medzinárodného práva.

Líbya sa stala poľom geopolitického boja o sféru vplyvu medzi viacerými štátmi. Silne sa tu angažuje najmä Francúzsko, Taliansko, Egypt, Katar a Turecko. USA sa vo svojom konaní proti Líbyi zase raz (ako vždy v 21. storočí) prepočítali. Zlikvidovali „nepohodlný“ režim M. al-Kaddáfího, ale nedokázali si už zabezpečiť lojalitu novej moci. Mementom sa stalo v roku 2012 zabitie veľvyslanca USA C. Stevensa a troch členov jeho „ochranky“ po útoku ozbrojencov na diplomatickú misiu v Benghází symbolicky večer 11. septembra. Spojeným štátom sa „podarila“ rarita – sily, ktorým pomohli dostať sa k moci, zaútočili na ich ľudí.  

Podniklo sa viacero pokusov medzinárodného spoločenstva riešiť problémy Líbye. Pomohli sa zabezpečiť parlamentné voľby (v roku 2012 a 2014). Stále však nie je sila, ktorá by bola schopná získať moc nad celým územím štátu a nastoliť poriadok. Líbya však vzhľadom na svoj potenciál i polohu a samozrejme aj z politického a ľudského hľadiska potrebuje stabilitu.

V marci 2021 sa vytvorila Vláda národnej jednoty na čele s A. H. Dbeibom, ktorá „nahradila“ vlády bojujúcich strán – Západom uznávanú vládu v Tripolise na čele s F. Sarrádžom a vláda v Tobruku vedenú Ch. Haftárom, veliteľom Líbyjskej národnej armády (ďalej len LNA). V auguste sa Ch. Haftár vyjadril, že sa odmieta podriadiť vláde. V septembri sa vzdal dočasne – na 3 mesiace – funkcie veliteľa LNA, čo vyvolalo dohady, že bude kandidovať v prezidentských voľbách.

Pod egidou OSN sa dohodlo, že 24. decembra budú prezidentské i parlamentné voľby, ktoré sa viackrát odložili. Parlamentné voľby sa však vraj už presunuli na 6. januára, čo sa odôvodnilo tým, že prezidentské voľby sú prioritou. Sú aj kruhy, ktoré o uskutočnení volieb v súčasnosti pochybujú najmä kvôli sporom o ich právny a ústavný rámec a hlboké rozdelenie Líbye, ktoré pretrváva de facto od volieb v roku 2014.  

Duch M. al-Kaddáfího sa však stále vznáša nad Líbyou. Rastie popularita syna vodcu – Sajfa al-Isláma, ktorého považoval za svojho nástupcu a je možným kandidátom v prezidentských voľbách. Okrem toho podľa niektorých prameňov môžu byť telesné pozostatky M. al-Kaddáfího, ktoré sú na mieste známom len úzkemu okruhu osôb, odovzdané jeho kmeňu.

Na koniec moralizátorsky – zištné zasahovanie do záležitostí štátu, v ktorom je ozbrojený konflikt, neprináša nikdy nič pozitívne. Z tohto pohľadu by NATO a EÚ (aj naša vláda) mali zvážiť, čo robiť v prípade Ukrajiny, ktorá upadá do čoraz väčšieho chaosu a biedy.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Vážení priaznivci Veci Verejných

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu.

Vo Veciach verejných stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme onedlho.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity.

Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať Veci verejné.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..

Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

 

1 komentár

  1. ..decentne vynechaná úloha ZSSR a Ruska,ale je pravda,že to by bolo na samostatný text. Len aspoň pri výpočte angažovaných štátov by Rusko chýbať nemalo.Tiež zmienka o Pan Am 103 chýba. MaK si však, napriek všetkému,treba pripomínať. A nie len kvôli svedomiu ľudstva.. Ďakujem za článok.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás