Veľkou Britániou zmieta nová politická kríza. Predsedníčka vlády Liz Trussová po 45 dňoch rezignovala na svoj úrad. Stala sa tak najkratšie vládnucou premiérkou v britských dejinách. K jej odstúpeniu prišlo náhle, ale nebola to až tak neočakávaná či prekvapujúca záležitosť.
Ešte pred zvolením favorizovanej L. Trussovej za vodkyňu Konzervatívnej strany časť médií i odborníkov vyjadrovala pochybnosti o jej spôsobilosti riešiť zložité sociálno-ekonomické problémy kráľovstva, ktoré majú aj politické súvislosti a dopady. Jej program, s ktorým išla do volieb, odborníci i média označovali za slabý, bez reálnych krokov na riešenie krízy. Nepovažovala sa ani za vodcu, ktorý dokáže zjednotiť rozdelených konzervatívcov.
Pri nástupe do kresla predsedníčky vlády to s ňou teda nevyzeralo ružovo. Treba uznať, že vedenie vlády prevzala v ťažkých časoch, čo však musela vedieť. Otázka je, do akej miery si uvedomovala svoje možnosti pri riešení krízových procesov a čo v záujme toho urobila (a na čo vôbec mala schopnosti). Nepomohla si však ani tým, že do vlády vymenovala len osoby z radov svojich prívržencov. Vzhľadom na zložitú vnútro- i zahraničnopolitickú situáciu bola od začiatku ostro sledovaná občanmi, médiami, opozíciou i v zahraničí. Nedokázala urobiť nijaký krok, ktorým by presvedčila všetky tieto sily o tom, že je skutočne tou pravou osobou, ktorá úspešne povedie vládu v ťažkej situácii. Od počiatku čelila aj kritike z radov časti poslancov vlastnej strany.
Médiá si ju príliš neobľúbili, čo je v súčasnosti pre predsedu vlády v ktoromkoľvek liberálno demokratickom štáte komplikáciou. Z ostrých vyjadrení na jej adresu možno uviesť, že sa jej vytýkalo, že veľmi často mení svoje názory. Ironicky sa uvádzalo aj to, že L. Trussová by chcela byť novou Margaret Thatcherovou, ale ak to vyjadríme opatrne, poukazovalo sa na to, že nemá jej talent ani rozum.
Veľký odpor vyvolala najmä jej ekonomická línia, ktorú britské médiá nazývajú trussonomikou. Spôsobila chaos na finančných trhoch, priviedla k prudkému poklesu kurzu libry a vyvolala nespokojnosť v spoločnosti. Pár týždňov Trussovej vlády prehĺbilo u obyvateľstva obavy, že ho nečaká ekonomický rast a zníženie daní, ale recesia, skrátenie sociálnych výdavkov a zníženie životnej úrovne v podmienkach rastúcej inflácie, ktorú sa nedarí „skrotiť“. Podľa niektorých údajov dosahuje 10 %, čo je najviac od roku 1982. Zdvihla sa aj vlna štrajkov.
Poukazovalo sa aj na nonsens, že chce dosiahnuť vyrovnaný rozpočet aj pri znížení daní. V podmienkach hystérie okolo Ukrajiny sa hneď ozval minister obrany Ben Wallace, ktorý sa vyhrážal odchodom z funkcie, ak dôjde k zníženiu výdavkov na obranu. Priam výsmechom pre bežných obyvateľov v ťažkej situácii sa stalo, že dane sa mali znížiť len najbohatším.
V záujme záchrany línie trussonomiky L. Trussová odvolala 14. októbra z funkcie ministra financií (kancelára štátnej pokladnice) Kwasiho Kwartenga a nahradila ho Jeremym Huntom, ktorý bol v minulosti už štyrikrát ministrom. Vo vládach Davida Camerona bol ministrom digitalizácie, kultúry, médií a športu (nazývaným ironicky aj „ministerstvom zábavy“) od mája do septembra 2012 a ministrom zdravotníctva a sociálnej starostlivosti od septembra 2012 do júla 2016. V tejto funkcii zostal aj vo vláde Theresy Mayovej do júla 2016 do júla 2018. Od júla 2018 do júla 2019 bol ministrom zahraničia. Po rezignácii T. Mayovej sa zúčastnil na voľbách nového predsedu konzervatívcov a prehral súboj s Borisom Johnsonom. V jeho vláde nechcel vykonávať inú funkciu ako ministra zahraničia, ale nebol do nej znovu menovaný. Po odstúpení B. Johsnona v júli 2022 sa znovu zúčastnil na voľbách predsedu strany, ale nedostal sa do záverečného kola. V ňom podporoval neúspešného kandidáta Rushiho Sunaka. Bolo to jasným náznakom toho, že L. Trussová sa dostáva pod silnejúci tlak konzervatívnych poslancov, ktorí s ňou nie sú spokojní.
Údajne až viac ako 100 konzervatívnych poslancov oslovilo predsedu Výboru 1922 Grahama Bradyho, aby vyvolal hlasovanie o nedôvere L. Trussovej. Podľa teraz platných zásad, to v prvom roku vykonávania funkcie nie je možné, ale poslanci túto zásadu mohli hlasovaním zmeniť.
Nasledovala neočakávaná demisia ministerky vnútra Suelly Bravermanovej 19. októbra. Nahradil ju Grant Shapps, ktorý bol ministrom dopravy vo vláde B. Johnsona (od júla 2019 do septembra 2022) a dávnejšie ministrom bez kresla vo vláde D. Camerona (od septembra 2012 do mája 2015), ako aj spolupredsedom Konzervatívnej strany (nejde o jej vodcu ale o akéhosi „výkonného tajomníka“) od septembra 2012 do mája 2015. Na prehľade funkcií dvoch nových mužov vlády vidieť, že sa pri obsadzovaní kresiel nedbá príliš na odbornosť, ale rozhodujú politické, vnútrostranícke kritériá a „náš“ človek je vhodný na akúkoľvek pozíciu.
Rezignácia S. Bravermanovej bola prekvapujúca. Oznámila, že odchádza, lebo kolegovi v parlamente poslala oficiálny dokument zo svojej súkromnej e-mailovej adresy. Išlo o vyhlásenie jej rezortu k migrácii, ktoré malo byť čoskoro zverejnené a pre ktoré chcela týmto spôsobom získať väčšiu podporu. Uvedomila si vraj, že svojím konaním sa dopustila „technického porušenia pravidiel“ a z funkcie odstupuje. Dala však najavo aj obavy zo „smerovania“ vlády L. Trussovej. Za tlakom na jej odstúpenie vraj stál aj J. Hunt.
No a treťou zmenou vo vláde behom týždňa sa stala demisia jej predsedníčky, ktorá vyhlásila, že nedokáže splniť očakávania, ktoré sa na ňu kladené. Pred niekoľkými dňami sa ešte zubami-nechtami bránila a pokrytecky sa ospravedlňovala občanom za kroky, ktoré jej vláda doteraz podnikla. Funkcie sa však odmietla vzdať a chcela stranu doviesť do parlamentných volieb (riadne majú byť až v roku 2025). Ešte 19. októbra tvrdila, že je bojovníčkou a nie kapitulantkou, ale o necelých 24 hodín sa radšej vzdala. Vo funkcii zotrvá do vymenovania nového predsedu vlády.
V bleskovom prieskume, ktorý uskutočnila agentúra YouGov po jej odstúpení, až 79 % respondentov uviedlo, že urobila dobre. Vo viacerých prieskumoch predtým bola označená za najhoršieho predsedu vlády v dejinách Veľkej Británie, pričom časť konzervatívcov „ľutovala“ aj to, že nahradila na poste B. Johnsona.
Výbor 1922 Konzervatívnej strany, vzhľadom na zložitosť situácia a možné negatívne následky jej predlžovania, ohlásil už hneď vo štvrtok procedúru voľby nového vodcu strany, ktorý sa automaticky stane aj predsedom vlády. Tentokrát bude oveľa rýchlejšia ako po júlovom odstúpení B. Johnsona. Kandidáti sa môžu prihlasovať do pondelka (24. októbra) a najneskôr v piatok (28. októbra) bude známe meno nového vodcu. Tým, že kandidáti musia v tomto prípade získať podporu aspoň 100 poslancov, môžu byť maximálne traja (v súčasnej Dolnej snemovni je 365 konzervatívnych poslancov). Po jednom kole volieb zostanú už len dvaja kandidáti, medzi ktorými bude zase vyberať členská základňa strany. Môže však vzniknúť situácia, že bude len jeden kandidát a tak vodca strany môže byť známy už v pondelok.
Medzi kandidátmi s najväčšími šancami na úspech sa spomínajú bývalý minister financií R. Sunak, a vodkyňa Dolnej snemovne Penny Mordauntová. Záujem o účasť na voľbách údajne prejavuje aj bývalý predseda vlády Boris Johnson. Nový muž vo vláde J. Hunt účasť vo voľbách odmietol. Objavujú sa aj ďalšie mená a uvidíme v pondelok, kto všetko sa objaví, ale takýto chvat politike nikdy neprospieva. Stávkové kancelárie využívajú na svoje zisky anglickú (britskú) vášeň k stávkovaniu a už vo štvrtok zverejnili, že favorizujú R. Sunak, čo sa objavuje aj v médiách.
Vážnym problémom pre konzervatívcov je to, že opoziční labouristi tlačia na predčasné voľby. Túto iniciatívu podporuje aj Škótska národná strana. Podľa prieskumu agentúry Redfield & Winton Strategies, ktorý sa zverejnil 18. októbra, ak by sa teraz konali voľby, labouristi by dostali 56 % hlasov a vzhľadom na systém volieb by získali vyše 500 miest v 650-člennej Dolnej snemovni. Za konzervatívcov by hlasovalo len 20 % voličov. Konzervatívci v týchto podmienkach nie sú ochotní pristúpiť na predčasné voľby, lebo by to pre nich bola katastrofa a novou vládou sa budú snažiť ako tak napraviť svoju reputáciu a zmenšiť straty. Ich šance na víťazstvo vo voľbách po vládach, ktoré vedú od mája 2010 a rýchlej výmene jej predsedov, sú takmer nulové. Ako sa dnes hovorí, že „kapry si rybník nevypustia“, tak ani idealizovaní anglickí (britskí) gentlemani sa nepohrnú do volieb v situácii, ktorá je pre nich mimoriadne nepriaznivá.
Časť médií však ironicky nazýva súčasný stav v štáte „Britaly“, čo má vyjadrovať, že situácia sa začína podobať častým zmenách vlád v Taliansku. A podobné sarkastické poznámky sa na adresu vlády v Londýne objavujú nielen u opozície, ale aj v zahraničí.
V širších súvislostiach možno poukázať na to, že Veľkou Britániou od roku 2008 zatriasli viaceré krízy, ktoré boli spojené aj s jej väzbami na USA. V nepriaznivej globálnej sociálno-ekonomickej situácii špecifickú nestabilitu spôsobil aj brexit, ktorého problémy sa riešia ešte aj dnes (najmä Írsky protokol). Niektorých odborníkov táto situácia vedie k ostrej kritike ambícií Anglosasov viesť svet, ktoré často prezentujú najmä prezident USA Joe Biden a minister zahraničných vecí USA Anthony Blinken a britskí konzervatívni politici im v tom úspešne sekundujú.
Jedným z kľúčových problémov tohto anglosaského tlaku najmä na Európu sa stala pokračujúca, vyčerpávajúca finančná i vojenská podpora Ukrajiny. Jej spojenie s protiruskými sankciami zostrilo ekonomickú krízu najmä v energetickej oblasti. Veľká Británia v tomto tlaku zohráva priveľmi aktívnu úlohu a chváli sa tým, že bola prvým štátom, ktorý začal dodávky zbraní na Ukrajinu. Poľutovaniahodné na celej „akcii“ je však to, že na ňu najviac doplácajú štáty EÚ, medzi nimi aj Slovensko.
Zostáva nám len dúfať, že nový britský predseda vlády zváži aj tieto širšie súvislosti politiky kráľovstva. Udalosti najbližších dní môžu vzhľadom na zložitosť situácia nadobudnúť nielen rýchly spád, ale priniesť aj nejaké prekvapenia.
Na záver zopakujeme to, čo sme v posledných rokoch už viackrát uviedli. V hre je aj možný rozpad Spojeného kráľovstva, využívajúceho obľúbenú stratégiu štátov, ktoré sa ocitnú vo vážnych problémoch. Ak nevieme vyriešiť domáce problémy, tak sa pustíme do medzinárodných (svetových) aktivít, ale svet dnes už anglosaské recepty čoraz menej akceptuje.
V tomto desaťročí je sila a prestíž ríše, nad ktorou nezapadá Slnko, už dávnou, dávnou minulosťou a Veľká Británia vzorom asi ani pre nikoho nie je. Svedčí o tom aj kríza vyvolaná príliš ambicióznou L.Trussovou. Súvisí však aj s úpadkom konzervatívcov a ich neschopnosťou nájsť vo svojich radoch vodcovskú osobnosť s víziami potrebnými pre 21. storočie.
