Klasika od jedného z najväčších humanistických filozofov 20. storočia sa dočkala ďalšieho slovenského vydania. Fromm si získal renomé nielen ako psychoanalytik a sociológ, ale najmä ako teoretik, tvorivo prepájajúci marxistickú analýzu s prvkami freudiánskej psychoanalýzy. Zároveň patrí medzi popredných predstaviteľov tzv. Frankfurtskej školy kritickej teórie. 

Autor v diele porovnáva dva spôsoby života – pasívny konzumný spôsob života v móde „mať“, charakteristický pre dnešnú hyperkonzumeristickú spoločnosť, a aktívne autentické prežívanie života v móde „byť“. Demaskuje tendenciu konzumne orientovanej civilizácie redukovať život na jediné – túžbu vlastniť, hromadiť, akumulovať. Tieto tendencie, vštepované samotným spoločenským zriadením a jeho dôrazom na spotrebný aspekt, vedú napokon k ich premietnutiu aj do ostatných sfér života – lásky, viery, vzdelávania, či dokonca medziľudských vzťahov.

Fromm pri rozvíjaní ústrednej myšlienky čerpá z bohatej studnice svetovej filozofie, pričom primárne odkazuje na učenie tak protikladných postáv minulosti (a mytológie) ako Buddha, Ježiš Kristus, Majster Eckhart či Karl Marx. Toto spojenie však vonkoncom nepôsobí umelo, práve naopak, autor medzi nimi nachádza prekvapivé súvislosti a prieniky.

Ešte než sa autor ponorí do merita problematiky, ponúka akýsi historický exkurz, ktorý dokumentuje, akým spôsobom pôvodný autentický spôsob ľudského prežívania v móde “byť” postupne nahradil motív “mať”. Kým ešte donedávna bežný človek hmotné veci získaval a v nevyhnutnej miere hromadil, aby prežil, neskôr sa pod vplyvom priemyselnej revolúcie, masovej výroby a bezprecedentného zvýšenia životnej úrovne toto hromadenie stalo samoúčelom. Cieľom akumulácie bohatstvasa tak stáva snaha vyrovnať sa iným, čo napokon vedie k tomu, žečlovek aj svoju vlastnú hodnotu začína odvodzovať z hodnoty vlastneného majetku. Zacyklil sa vo vlastnom nikdy nekončiacom mamonárstve. Pomaličky, nebadane a úplne mimovoľne sa stal presným zrkadlom spoločensko-ekonomického systému, v ktorom prežíva svoj život. Túžba vlastniť však napokon vedie k posúvaniu samotných hraníc túžby. Kým predtým človeku stačilo málo – spravidla toľko, aby prežil, dnes chce neustále viac, vrátane vecí, ktoré nepotrebuje. Vo svojej hedonistickej honbe za naplnením svojich túžob (spravidla umelých a interiorizovaných pod vplyvom konzumnej propagandy) však nebude nikdy šťastný – lebo nikdy sa mu nepodarí naplniť všetky túžby.

Túžba “mať” sa napokon vyliala zo svojich materialistických brehov a zaliala aj všetky ostatné aspekty ľudskej existencie – zrazu túžime vlastniť, kontrolovať a ovládať všetko okolo seba, vrátane lásky, priateľov, rodiny, blízkych, zážitkov, poznatkov, skúseností… Ten, kto nehromadí peniaze, hromadí trebárs zážitky, aby sa následne mohol vyvyšovať nad ostatnými, že ich “má” viac. Nie je dôležité “byť” s priateľmi, identifikovať sa s nimi, “priateliť sa”, ale “mať” ich – a ideálne asopň 1000 na sociálnej sieti. Nie je dôležité “milovať”, ale lásku “mať”, vlastniť a ovládať, s cieľom utilitaristicky ju inštrumentalizovať vo svoj prospech.

Človek fungujúci v móde „mať“ má tendenciu podobne pristupovať aj k vlastnému vnútornému svetu, ktorý je vo svojej podstate dynamickou a neustále sa meniacou inštanciou. Takýto jedinec však napokon aj svoje priebežne získavané poznatky, vedomosti,svetonázorové koncepcie, ale aj vlastné myšlienky považuje za svoje „vlastníctvo“, ktorého sa nechce za žiadnych okolností vzdať. Dokonca aj medziľudské vzťahy napokon nadväzuje iba kvôli kalkulu – pre prísľub majetku, rozkoše či slávy…Autor tieto skutočnosti osvetľuje na príklade zamilovanosti – po počiatočnej fáze nezištnej lásky nasleduje fáza, kedy sa aktéri vzťahu ubezpečujú o „vlastnení toho druhého“, čo vedie k odcudzeniu, sklamaniu a vzájomnému obviňovaniu. Snaha „mať“ lásku, “vlastniť” partnera – namiesto autentického “milovať a byť milovaný” – vedie nevyhnutne k zlyhaniu. Túžba vlastniť veci a v prenesenom význame aj ľudí, situácie, zážitky a myšlienky napokon vedie k úzkostným stavom, depresiám, stresom a morálnej degradácii. Ak sa totiž jednotlivec stotožní s predstavou „som to, čo mám“, tak trpí neustálymi obavami, že o to príde (že z neho „ubudne“).

Opačný mód „byť“ naproti tomu charakterizuje absencia potreby vlastniť nepotrebné, aktívne využívanie času, tvorivé myslenie a kreativita. Vedie k rozvoju schopností, produktívnej činnosti, obetovaniu v prospech druhých a uvedomovaniu si hranice medzi potrebným a nepotrebným.

Erich Fromm napísal predkladané dielo v roku 1976, jeho nadčasovosť však neprestáva udivovať. Keďže kapitalizmus odvtedy poskočil do svojej ďalšej fázy a konzumeristické šialenstvo sa nespomalilo, ba práve naopak, riadky, ktoré zanechal (nielen) v tejto knihe znejú ešte nástojčivejšie ako kedykoľvek predtým. Je načase sa zamyslieť, čo nás poháňa v tom nikdy nekončiacom, unavujúcom a nedôstojnom naháňaní “šťastia” – resp. jeho zdeformovanej a povrchnej komodifikovanej podoby, ktoré však nikdy nedosiahneme, stelesňujúc tak tragikomickosť toho povestného somárika, celý život zúfalo naháňajúceho mrkvu na konci dlhej palice. Ostali sme zakliesnení v súkolí ponurej a bezútešnej nepriamej úmery: čím viac prichádzame o esenciu vlastnej ľudskosti a prestávame tak byť ľuďmi v pravom slova zmysle, o to spoľahlivejším kolieskom v mašinérii sa stávame – vyprázdneným, bezduchým, bezmyšlienkovitým… Načim sa spýtať – v čí prospech?

Autor: Tomáš Bóka