fbpx
- Reklama -
NázoryEduard Chmelár: ZA DEMOKRACIU SA NESTAČÍ MODLIŤ

Eduard Chmelár: ZA DEMOKRACIU SA NESTAČÍ MODLIŤ

-

Eduard Chmelár: ZA DEMOKRACIU SA NESTAČÍ MODLIŤ

Dnes je Medzinárodný deň demokracie a tomu, že ho u nás nikto neoslavuje, sa niet prečo čudovať. Posledná právna norma posilňujúca demokraciu (zákon o slobodnom prístupe k informáciám) bola u nás prijatá pred 22 rokmi, odvtedy sú demokratické mechanizmy a inštitúcie sústavne oslabované. Zúžilo sa volebné právo (volebná kaucia), oslabilo sa zhromažďovacie právo, je potláčaná sloboda prejavu, tohto roku sa po prvýkrát od roku 1989 objavila legislatívne zakotvená cenzúra. Politický systém na Slovensku má viac spoločných prvkov s normalizáciou (a teda s autokratickým režimom) ako s klasickou demokraciou. Demokratické princípy upadajú v celom západnom svete.

- reklama -

Včerajšia Správa o stave EÚ, ktorú v Európskom parlamente predniesla predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, ma znepokojila v niekoľkých bodoch. Napriek tomu, že Európska únia sa propaguje ako „mierový projekt“ (dokonca za túto sebaštylizáciu dostala Nobelovu cenu za mier), slovo MIER nebolo v správe spomenuté ani raz. Namiesto toho sa to v prejave hemžilo svalnatými rečami o vojenskej odhodlanosti EÚ. Nečudo, že hoci väčšina europoslancov bola z tejto správy rozčarovaná, takí eurohujeri ako Michal Šimečka a jastrabi ako Rastislav Káčer si ju pochvaľovali.

Ešte viac ma znepokojila jedna zdanlivo banálna fráza. Von der Layenová vyhlásila, že „demokracia nevyšla z módy, ale musíme ju aktualizovať“. Demokracia však nie je počítačový program alebo podnikateľský plán, je to právny a filozofický systém s presne definovanými princípmi, ktoré nemožno ohýbať. Keď von der Layenová sľubuje „balík opatrení na obranu demokracie pred rozširovaním dezinformácií a škodlivým zasahovaním“, nie je to nič iné ako potláčanie slobody prejavu. Vo svojej odbornej praxi som v mnohých publikáciách i verejných vystúpeniach upozorňoval, že od roku 1848, kedy bola v celej Európe zrušená cenzúra, sa jej následné obnovenie už nikdy nepomenovalo týmto zdiskreditovaným slovom, ale nejakým na prvý pohľad lákavým orwellovským newspeakom. Ani tentoraz sa netreba dať obalamutiť.

Keď predsedníčka Európskej komisie zdôvodňuje zásahy do slobody prejavu nejakými nepreukázanými sprisahaniami „zahraničných autokratov“, ktorí vraj „oslabujú naše hodnoty“, znie to rovnako nepresvedčivo ako „boj proti západným imperialistom“ v päťdesiatych rokoch minulého storočia. My by sme mali v prvom rade posilňovať demokraciu doma a poukazovať na naše nedostatky v tejto oblasti, lebo tu sme sa k nej zaviazali na rozdiel od Číny alebo Iránu. Preto ma vyhlásenie nového ministra zahraničných vecí Rastislava Káčera, že slovenská diplomacia princípy demokracie v medzinárodnom prostredí aktívne obhajuje a chráni, môže len rozosmiať. Nože mi pripomeňte, pán Káčer, kedy sa slovenská diplomacia zastala Juliana Assangea? Kedy požiadala Veľkú Britániu o jeho prepustenie? Kedy protestovala u španielskych predstaviteľov proti väzneniu katalánskych politických väzňov? Kedy sa ohradila voči tomu, že na ulici v Edinburghu britská polícia surovo zmlátila demonštranta za to, že držal tabuľku s nápisom „Preč s monarchiou“? Najprv si urobme poriadok doma v Európe, kým začneme o demokracii poúčať iných.

Z tých istých dôvodov ma dnes rozosmiali frázy ministra vnútra Romana Mikulca. Keď sa jeden z najskorumpovanejších členov vlády, ktorý tam už dávno nemá čo robiť, intrigán, ktorý dáva vyhadzovať ľudí z rezortu za akýkoľvek prejav odporu a prejavený názor, rozpíše o demokracii, nemôžete mu veriť ani čiarku. Keď mobilizuje verejnosť, aby sa nedala zmiasť údajnými „nepriateľmi demokracie“, lebo vraj jeho rezort ju bude naďalej chrániť, a viete o tom, čo je tento darebák zač, musí vám prísť až fyzicky nevoľno. Na druhej strane, keď poslanci Európskeho parlamentu v žlto-modrých svetríkoch velebia Ukrajinu a pľujú na Maďarsko, že už nie je demokraciou, ale „volebnou autokraciou“, nech sa láskavo pozrú na aktuálny Index of democracy, ktorý je najprestížnejším rebríčkom tohto druhu a používa presné formulácie. V ňom je Maďarsko na 56. mieste v skupine tzv. „chybných demokracií“ (kam patrí väčšina štátov EÚ vrátane Slovenska), kým Ukrajina je na 86. mieste v kategórii „hybridné režimy“ (o tridsať priečok nižšie ako Maďarsko). Inými slovami, Ukrajina nepatrí medzi demokratické štáty vôbec a je na tom horšie ako latinskoamerické krajiny. Európska komisia, ale aj Európsky parlament by mali na to pri tých prehnaných ováciách pani Zelenskej myslieť.

Ďalším definičným znakom demokracie je aj sekulárny, teda hodnotovo neutrálny štát. U nás zakotvený hneď v prvom článku Ústavy SR, ktorý znie (zopakujme si to zvlášť dnes), že „Slovenská republika sa neviaže na nijakú ideológiu, ani náboženstvo.“ V skutočnosti je vo všetkých sférach dominantná a uprednostňovaná rímsko-katolícka cirkev až za hranicu klerikalizmu, teda zneužívania náboženstva na politické ciele. Čo to vypovedá o štáte, keď jeho najvyšší predstavitelia nevedia, že dnešný sviatok Sedembolestnej Panny Márie je cirkevný, a nie štátny? Aký signál do verejnosti vysiela praktizujúca budhistka Zuzana Čaputová, ktorá zbiera body na tom, že sa hrá v Šaštíne na zbožnú katolíčku, ale odmieta prijať zástupcov najväčšej humanistickej organizácie na Slovensku, hoci podľa posledného sčítania ľudu tvoria občania bez vyznania takmer štvrtinu obyvateľstva a sú druhou najväčšou svetonázorovou skupinou v Slovenskej republike?

Ale ešte viac odporné je to, že má tú drzosť hovoriť o tom, že posolstvo pápeža Františka z minuloročnej návštevy Slovenska o viere a Sedembolestnej Panne Márii je stále aktuálne a živé. Ja neviem, či si pani prezidentka sedela na ušiach, ale najvýznamnejšie a najoriginálnejšie posolstvo pápeža Františka priamo pod oknami Prezidentského paláca v Bratislave znelo takto: „Dejiny pozývajú Slovensko, aby bolo posolstvom mieru v srdci Európy.“ Čo ste pre to urobili, madame Čaputová? Ani prstom ste nepohli, ani slovom ste sa o ňom nezmienili, práve naopak, konali ste v príkrom rozpore s jeho duchom, takže kým hlava katolíckej cirkvi zvýšeným hlasom označila zvyšovanie zbrojenia za škandál, vy ste vo svojej poslednej správe o stave republiky žiadali viac peňazí pre jediný rezort – pre armádu. Pápež František sústavne apeluje na mierové riešenie konfliktu na Ukrajine, je najsilnejším hlasom mieru vo svete. Len včera vyčítal politikom, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, ako môžu pohŕdať ľudským životom, ako môžu súhlasiť so zabíjaním a žiadal ich, aby urobili všetci krok vzad a podali ruku jeden druhému v úctivom a zodpovednom dialógu. Ak toho táto žena nie je schopná, nech si neberie do úst meno pápeža Františka. A to platí aj o ďalších kľačiacich vládnych politikoch v Šaštíne, prosiacich, aby za nich Panna Mária orodovala, lebo túto vládu už nezachráni nič a hriechy Hegera, Kollára a Matoviča tým skôr. A to ani vtedy nie, keď sú kajúcnici na Slovensku v móde, všakáno…

Problémom Slovenskej republiky je, že hoci štát nesie ešte stále formálne znaky demokracie, má akútny nedostatok demokratov, ktorí by si ctili základné demokratické princípy, medzi ktoré patrí aj úcta k postojom protivníkov. Čerstvým príkladom je včerajšie vyhlásenie prezidentky Čaputovej v denníku Sme, že na referendum, ktoré organizuje Smer, by nešla… V tej chvíli dostala demokracia facku. Keď v roku 2010 strana SaS presadila politicky účelové referendum so šiestimi otázkami, povedal som o ňom, že to nie je referendum, ale kvíz. No napriek tomu, že som s tými otázkami nesúhlasil, na referende som sa zúčastnil z úcty k ľuďom, ktorí svojimi podpismi prejavili vôľu, aby sa konalo. Bol to môj občiansky postoj demokrata, na ktorom nezáležalo. Ale keď povie hlava štátu, ktorá je ochrankyňou ústavnosti, že na referendum nepôjde, lebo ho organizuje Fico, nie je to len prejav ľudskej malosti, ale predovšetkým nedostatku štátnického nadhľadu, teda toho, čo robí z politika skutočného prezidenta. To, že sa chodí žalovať do súkromnej televízie, a nie do verejnoprávnej, kde má na to zákonné právo, je prejavom nedostatočného vkusu, úrovne a vyspelosti štátnika, ale zakomplexovane si zanadávať na Matoviča, Fica, Čižnára len preto, lebo v nich vidí súperov, stráca akúkoľvek gráciu. Pred nami nestála hlava štátu, ale urazená uštipačná žena, ktorá nevie uniesť kritiku a upadajúcu popularitu. Smutný pohľad.

Čaputovej nízku oddanosť princípom demokracie vidieť práve na jej postoji k referendu. Možno, že je súčasné správanie Smeru-SD naozaj viac politikárčením, pretože ústavný súd túto otázku neprirodzene skomplikoval – NR SR je jediným parlamentom na svete, ktorý si nemôže skrátiť funkčné obdobie. Ale tento chaos spôsobila práve prezidentka. Jej štylizovanie sa do pózy ochrankyne ústavy je nepresvedčivé. Na začiatku tohto roka, keď ju nielen početná verejnosť, ale aj odborné kruhy žiadali, aby sa s nejasnosťami okolo vojenskej zmluvy s USA obrátila na ústavný súd, to odmietla urobiť, hoci som dodnes presvedčený, že tá dohoda protiústavná je a vyčítam opozícii, že ten boj vzdala. No v prípade referenda s podaním na ústavný súd neváhala, hoci to nemusela urobiť. Jednak tu už boli precedensy takýchto referend a jednak ústavný súd svojím výkladom vlastne vložil do ústavy niečo, čo tam nebolo. Považujem to za rovnako neprimeraný zásah, ako keď ústavný súd rozhodol, že ústavný zákon (sic!) je protiústavný. Takéto prešľapy otvárajú otázku o kompetentnosti takéhoto strážcu ústavy, v každom prípade pre nás je dôležité, že prezidentka klame, keď sa tvári, že na prekazení referenda nemala osobný záujem a nehovorila pravdu ani vtedy, keď tvrdila, že sa nedalo spojiť s komunálnymi a regionálnymi voľbami: keby jej ľudia skontrolovali hárky rovnako rýchlo ako minulý rok, termín by sa stihol.

Na prvý pohľad sa zdá, že demokracia je vyčerpaná a je na ústupe. 80 percent občanov Európskej únie nedôveruje systému politických strán a považuje ho za prežitý. Na jeho miesto však nenastupuje dokonalejšia vláda, ale autokracia. Nahnevaní a frustrovaní ľudia sa mýlia v jednej veci: keď zo svojich zbabraných životov obviňujú demokraciu. V skutočnosti tento systém vykazuje nedostatky práve preto, že je v ňom málo demokracie, že rozhodujúce mocenské zložky sú oligarchia a partokracia. Viac demokracie však dnes žiadajú len radikálni myslitelia, akým bol napríklad argentínsky filozof Ernesto Laclau alebo sociálny ekológ Murray Bookchin. V intelektuálnych debatách s priateľmi, aké sa vyskytnú napríklad v tomto čase počas vinobraní, občas fantazírujeme, že najlepším zriadením pre krízové časy bol osvietenský absolutizmus, ktorý dokázal robiť potrebné veci bez zbytočných komplikácií alebo nahradenie volieb losovaním, s ktorým sú výborné skúsenosti tak z antického Grécka alebo zo samosprávnej demokracie. Nie je to až taký šialený nápad, lebo štatisticky je dokázané, že pri losovaní nemôžete vybrať toľkých idiotov, ako pri voľbách. Gaussova krivka nepustí. O tom, že by to odstránilo korupciu a ušetrilo náklady na volebnú kampaň ani nehovoriac…

Ale smelé nápady si nechajme pre revolučné časy, dnes by sme potrebovali obyčajnú zmenu volebného systému a volebných krajov, keďže súčasná situácia je oporným pilierom oligarchického režimu. No záleží na tom niekomu? Najväčšie nebezpečenstvo súčasného politického vývoja vidím práve v tom, že elity demokraciu nepotrebujú a dožadujú sa jej extrémistické sily, ktoré ju chcú zničiť. Nevidím tu žiadne obrodné demokratické hnutie, dokonca ani jeho individuálnych nositeľov. Politici všetkých farieb sa skôr usilujú demokraciu potláčať. Takže naozaj niet čo oslavovať. Iba varovať, že návrat k diktatúre je na základe historických skúseností vždy cestou do slepej uličky, no ak sa súčasnému trendu nevzoprieme, smerujeme práve do temnoty útlaku, možno rafinovanejšieho a horšieho, aký sme poznali v minulosti…

Zdroj:

spot_imgspot_img

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás