Upozornili ma na článok fyzika a redaktora časopisu .týždeň Martina Mojžiša z 19. marca, ktorý poburuje už svojím titulkom „Vojna v Iraku bola úplne správna“. https://www.tyzden.sk/…/vojna-v-iraku-bola-uplne-spravna/ Z množstva nezmyslov, ktoré v ňom popísal, si zasluhuje pozornosť jeden obzvlášť hlúpy sofizmus: „Vďaka invázii sme sa dozvedeli, že nebezpečenstvo použitia týchto zbraní Saddámovým režimom nehrozilo. Lenže nebyť invázie, nedozvedeli by sme sa to. Takže argumentovať týmto faktom proti invázii je prinajmenšom čudné.“ … Toto je totiž dôkaz, že máme dočinenia s rovnakými fanatikmi, ako boli stredovekí inkvizítori, ktorí upaľovali kacírov s navlas totožnou argumentáciou: Ak tí ľudia paktovali s diablom, oheň im neublíži – ak sú nevinní, oheň ich očistí. Je desivé, že Mojžiš pri svojej argumentácii absolútne neberie do úvahy medzinárodné právo, o ktoré sa v prípade Ukrajiny tak kŕčovito opiera. On si osobuje právo vraziť do Iraku bez toho, že by si na to pýtal od kohokoľvek povolenie. Ale to je mentalita gangstra, nie policajta.
Napriek tomu mi je na tomto zvrátenom človeku niečo zvláštnym spôsobom sympatické: neskrýva sa. Nie je pokrytec a nezavráva svoje názory. Je ešte stále veľa takých ako on, ktorí si myslia to isté, ale už sa pod tlakom dôkazov a verejnej mienky neodvážia verejne sympatizovať s prepadnutím a okupáciou Iraku. Mikuláš Dzurinda, Ivan Mikloš, Martin Šimečka, František Šebej, Ivan Korčok, Robert Ondrejcsák, Peter Osuský, Martin Klus, Rastislav Káčer a ďalší. Napokon aj samotný šéfredaktor časopisu .týždeň Štefan Hríb, ktorý pred dvadsiatimi rokmi napísal spolu s Martinom Bútorom článok agresívne štvúci do vojny v Iraku so švejkovským názvom „Na Bagdad!“. Práve oni dnes celkom zámerne obrátili logiku vývoja a zbabelo obviňujú z kolaborantstva tých, ktorí vojnu nechcú a nikdy nechceli – zo strachu, aby sami neboli súdení.
Mimochodom, Hríb – bolo až tragikomické počúvať následný podcast redaktorov .týždňa, ako sa vyviňujú zo spoluzodpovednosti za tento obludný zločin. Aj oni sa zhodli na tom, že tá vojenská agresia bola podľa nich správna, len vykonaná „nesprávnym spôsobom“ (Marína Gálisová). Štefan Hríb do toho prispel pseudofilozofickou úvahou, vraj či si môže dovoliť „vodca slobodného sveta, ktorého sme si zvolili“ (to je zvláštne, máte pocit, že by si ktokoľvek z vás zvolil za prezidenta Georga Busha?) „risknúť naše životy“. Tu vidíte, že títo ľudia žijú v úplne inom mentálnom svete, nie sú schopní pochopiť svet založený na pravidlách, teda na práve, ergo medzinárodnom poriadku. Toto všetko im nehovorí nič, podobne ako keď Hegerova banda šliapala po ústave a vykrikovala, že morálka je viac ako zákon. Oni neberú do úvahy ani ľudské životy, ani medzinárodné právo, jediné, čo sú schopní pripustiť, že sa to neurobilo „správne“, čo je uvažovanie mafiánskeho gangstra, ktorý nad svojou obeťou špekuluje, že ho mal streliť radšej do hlavy ako do brucha. Toto sú pre mňa oveľa desivejšie veci ako ďalšie Hríbove nekompetentné táraniny, ktoré sa mi tu ani nechce rozoberať (napríklad, že Irán a Čína sú agresívne mocnosti – Teherán a Peking na rozdiel od západných krajín nikdy nikoho nenapadli). Hríb so svojou sektou sa ani nezaoberali oficiálne potvrdenými vecami, že útok na Irak bol založený na klamstvách, oni si vyfabrikovali nejaký alternatívny príbeh ako tí najprimitívnejší konšpirátori v snahe vyviniť sa z vlastných hlúpych lží. A to je obzvlášť odporné.
Mojžišov článok rozhorčil dokonca aj Igora Matoviča. Využil príležitosť, aby si s ním vybavil staré účty, keď pre jeden z jeho mnohých uletených nápadov s detektorom lži odstúpila z kandidátky OĽaNO skupina konzervatívnych politikov vrátane Martina Mojžiša. Lenže Matovič už naozaj nie je ten, kto by mal čo i len formálne právo moralizovať. Bol to práve on, kto dotiahol na kandidátku, do parlamentu a napokon aj do vlády tie najhoršie militaristické kreatúry, vrátane Jara Naďa, Juraja Krúpu či Rastislava Káčera. To, že títo ľudia dnes majú iných pánov, je úplne irelevantné, lebo on dobre vedel, s kým má dočinenia, že sú to žoldnieri zahraničných záujmov, ktorí plnia úlohy pre niekoho iného ako je Slovenská republika. Matovič na túto hru pristal, lebo mu kryli chrbát. Teraz, keď už vie, že sa v živote do žiadnej vlády nedostane, zasa napína svaly, ale je neskoro. Za škody, ktoré napáchali americkí agenti na Slovensku, je zodpovedný aj Igor Matovič.
Mnohí si dnes kladú otázku, ako dnes uprostred vojny môžeme účinne brániť mier. Iste, zodpovední sú hlavne politici, ale čo môžu urobiť jednoduchí radoví občania? Jeden účinný nástroj máme a je oveľa efektívnejší ako protesty, pochody a ventilovanie emócií na sociálnych sieťach. § 417 Trestného zákona definuje trestný čin ohrozenia mieru, ktorého sa dopustí každý, „kto v úmysle narušiť mier akýmkoľvek spôsobom podnecuje k vojne, vojnu propaguje alebo inak podporuje vojnovú propagandu“. Pýtam sa, na čo ten paragraf máme, keď sme ho ešte nikdy nepoužili proti tým, ktorí militarizujú verejnú mienku a vytvárajú propagandistickú prípravu na každú vojenskú agresiu, ktorá sa odohrala na našej planéte za posledné desaťročia. Boli sme príliš tolerantní voči tým, ktorí otrávili studne nášho spoločenského vedomia a nastavili naše morálne normy tak, že vojna je správna a ospravedlniteľná. Musíme to zmeniť. Musíme verejným tlakom sami určiť hranice toho, čo zásady nášho právneho štátu povoľujú. Zločiny proti mieru povolené nie sú. Podnety proti ich páchateľom môže podávať každý z nás. Tak im už konečne dajme zreteľne najavo, že ich beztrestnosť sa skončila.
Zdroj:
