fbpx
- Reklama -
KomentáreEduard Chmelár: Prečo vstup Švédska do NATO nie je...

Eduard Chmelár: Prečo vstup Švédska do NATO nie je dobrý nápad

-

Eduard Chmelár: Prečo vstup Švédska do NATO nie je dobrý nápad

Vážení čitatelia,

neustále sa snažíme zlepšovať sa a prinášať vám čoraz väčšie množstvo kvalitnejších informácií. Prednedávnom sme pridali spravodajstvo z regiónov, od júna však pripravujeme podstatne zásadnejšiu zmenu - pravidelné podcasty na rôzne témy, ktoré sa týkajú našej spoločnosti (ekonomika, investigatíva – vyšetrovacia žurnalistika, kultúra) či aktuálne podcasty o našej spoločnosti so zaujímavými hosťami.

Bez vašej podpory to však nebude možné. Potrebujeme technicky vybudovať podcastové štúdio a vybudovať tím pravidelných spolupracovníkov, ktorí budú pre Vás podcasty pripravovať. Zvážte teda možnosť podpory našej práce podľa vašich možností, odmeníme sa Vám kvalitným a nezávislým obsahom.

Podporte nás pravidelnou čiastkou 4, 6 či 10 eur mesačne na č. účtu:


IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

Eduard Chmelár komentuje rozhodnutí Švédska vstoupit do NATO a přestat být po dvouset letech neutrálním státem.

- reklama -

Prepadnutie Ukrajiny bolo najväčšou politickou, vojenskou a strategickou chybou v kariére Vladimíra Putina. Svetové mierové hnutie mu nikdy neodpustí, že doslova vzkriesil Severoatlantickú alianciu, ktorá už bola aj podľa slov francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona v stave klinickej smrti a urobil ju opäť relevantnou organizáciou. Na dlhé, veľmi dlhé obdobie tak pribrzdil hľadanie novej bezpečnostnej architektúry pre 21. storočie, ktorej vytvorenie je aj napriek zúrivému odporu natistov nevyhnutné, len to bude teraz trvať dlhšie, komplikovanejšie a pravdepodobne aj tragickejšie. Militaristická filozofia NATO totiž nezodpovedá potrebám a hrozbám, pred ktorými stojí táto planéta. V panike, ktorá po vypuknutí vojny na Ukrajine nastala, Putin predĺžil život Severoatlantickej aliancii a poskytol militaristom všetkých krajín tie najlepšie alibi pre ich zvrátené konanie. A to už nehovorím o tom, ako podrazil Srbsko, keď žiadal Západ o uznanie nezávislého Donbasu výmenou za uznanie Kosova, čo v Belehrade oprávnene pociťujú ako zradu.

Do tejto všeobecnej hystérie zapadá aj žiadosť Fínska a Švédska o vstup do NATO. Aj keď sú v tomto procese obe krajiny mediálne prezentované ako dvojičky, ich pohnútky sú rozličné. Fínsko má s Ruskom vyše 1300-kilometrovú hranicu a komplikované historické vzťahy. V roku 1809 ho dobyl ruský cár Alexander I. a Fínsko stratilo na vyše storočie samostatnosť. Keď po boľševickej revolúcii Fínsko vyhlásilo nezávislosť, Lenin ju okamžite uznal, no počas druhej svetovej vojny ho Stalin dvakrát napadol a muselo sa vzdať desiatich percent svojho územia. Fíni boli k neutralite fakticky donútení, a to najmä Dohodou o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci so Sovietskym zväzom z roku 1948, ktorá ich vojensky odrezala od Európy.

Švédska politika neutrality bola historicky úspešná

Inak je to so Švédskom. Švédsko je neutrálne od konca napoleonských vojen roku 1814, čo ho robí nielen najstaršou neutrálnou krajinou na svete, ale aj štátom s najdlhšie trvajúcim mierom v dejinách ľudstva. Je dokázané, že Švédsko si udržalo mier práve vďaka svojej neutralite, čo sa snažia natoidní propagandisti neustále spochybňovať a falšovať – najmä poukazovaním na špecifický belgický prípad tvrdia, že neutralita vlastne nefunguje, čo je však zámerné zavádzanie, švédska skúsenosť je úplne iná.

Je preto nepochopiteľné, že krajina, ktorá si budovala svoju dvestoročnú tradíciu (a zdôraznime, že vnútropoliticky i zahraničnopoliticky veľmi úspešnú), sa tejto svojej vzácnej devízy vzdá bez hlbšej diskusie, po intenzívnom nátlaku Spojených štátov a v atmosfére medzinárodnopolitickej hystérie v priebehu niekoľkých týždňov. Pritom to bola samotná sociálnodemokratická premiérka Magdalena Andersson, ktorá ešte pred dvoma mesiacmi verejnosti vysvetľovala, že prihláška Švédska do NATO by destabilizovala severnú Európu, že takéto dôležité rozhodnutie by sa malo prijímať len v období pokoja, že predvídateľnosť patrí medzi najväčšie cnosti bezpečnostnej politiky. Napokon, aj rétorika oboch bratských štátov je odlišná – kým fínsky prezident v rozhovore s Putinom výslovne uviedol, že jeho vlasť vstupuje do NATO kvôli nemu, švédska premiérka naopak ubezpečuje, že to nie je kvôli Rusku. Tak kvôli čomu?

Vstúpiť do NATO znamená opustiť odkaz Olofa Palmeho

Ďalším dôležitým argumentom proti vstupu Švédska do NATO je jeho dlhodobé výrazné angažovanie sa proti jadrovým zbraniam, ktoré tvorí základný pilier švédskej zahraničnej politiky. NATO je však nukleárnou alianciou a vstúpiť do neho znamená prijať jeho doktrínu jadrových zbraní. Aj preto bývalý minister pre rozvojovú pomoc Pierre Schori pripomenul odkaz zavraždeného premiéra Olofa Palmeho, ktorý pred štyridsiatimi rokmi varoval pred úvahami o vstupe do NATO slovami, že „štáty disponujúce jadrovými zbraňami nás vždy budú držať ako rukojemníkov“. Práve švédski sociálni demokrati počas štyridsaťročnej nepretržitej vlády presadzovali a udržiavali politiku „strednej cesty“ medzi súperiacimi veľmocami USA a ZSSR.

Svet stráca rovnováhu

Dnes si švédska ministerka zahraničných vecí Ann Lindeová naivne myslí, že členstvo Švédska v NATO „bude mať účinok na tlmenie konfliktov v Európe“. Opak je pravdou. Už som písal o tom, že expanzia NATO je z bezpečnostného hľadiska niečo ako pyramídová hra a na riziká v tomto zmysle upozorňovali aj všetci veľkí geopolitickí stratégovia od Georga Kennana až po Henryho Kissingera. Márne. Dnes žneme dôsledky tejto katastrofálnej politiky. Na to, že skutočnou príčinou tejto vojny je rozširovanie NATO, upozorňoval aj pápež František – a je zaujímavé, že odvtedy ho veľké americké médiá ignorujú a všetci politici, ktorí sa ním falošne zaštiťovali, sa k nemu už nehlásia. A my sme chorej planéte napriek tomu naordinovali ešte viac Severoatlantickej aliancie, ešte viac zbrojenia a ešte viac militarizmu. Preto tvrdím, že na Ukrajine sme si všetci zarobili na oveľa väčší problém, ako sa zdá – problém, ktorý sa neskončí víťazstvom jednej či druhej strany, ktorý stále neriešime a ktorý budeme s odstupom času hodnotiť, že ukrajinská vojna bola len začiatkom, Sarajevom 21. storočia.

Obávam sa, že samotní Švédi dnes nie sú schopní pochopiť dôsledky takejto politiky. Konajú impulzívne, aj keď z ich uhla pohľadu logicky. Precitnutie z tejto eufórie je nevyhnutné. Švédi to zistia vo chvíli, keď budú uzavretí do vojenskej aliancie s Tureckom a USA, ktoré majú diametrálne odlišné zahraničnopolitické ciele ako Štokholm a s ktorými budú musieť podnikať operácie, s ktorými Švédsko nebude súhlasiť. Stačí si pripomenúť, ako Štokholm protestoval, keď NATO v roku 2003 prevzalo kontrolu nad medzinárodnými jednotkami ISAF, ktoré okupovali Afganistan. Druhú ľadovú sprchu dostanú Švédi vo chvíli, keď si uvedomia, že Brusel ich prinúti zvýšiť svoje nízke vojenské výdavky o sto percent a že nebudú mať z čoho financovať svoje štedré sociálne programy. Napokon, samotní Švédi zo vstupu do NATO veľmi nadšení nie sú. Mnohí to berú tak, že nemajú na výber, ak sa tak rozhodli v Helsinkách, lebo sú vojensky previazaní s Fínskom. Áno, Severoatlantická aliancia bude s Fínskom a Švédskom vojensky silnejšia a sebavedomejšia, ale to by nás nemalo uspokojovať, lebo vojen nebude menej, ale viac. Svet stráca rovnováhu, a to znamená, že súčasné riešenie je prechodné a konflikt s východnými veľmocami je nevyhnutný. Preto sa obávam, že severské štáty týmto krokom prispeli k viac či menej iluzórnemu pocitu vlastného bezpečia, ale nie k svetovému mieru.

Zdroj: casopisargument.cz

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

4 KOMENTÁRE

  1. Poslite tento text svedskym politikom. Mozno ich to pound, ked to pride od slovenskeho intelektuala.
    Aj tam sa Bude hlasovat Ako pri vydavani FICA a mozno tento Nazor Bude jeden gram na parlamentnej vahe.

  2. Chmelár:
    „Prepadnutie Ukrajiny bolo najväčšou politickou, vojenskou a strategickou chybou v kariére Vladimíra Putina.“
    Všetkých, čo toto tvrdia, by som prosil o jasné vyjadrenie, čo mal Putin v danej situácii robiť. Len nech mi preboha netvrdia, že rokovať. Rusi rokovali so Západom vedeným USA 30 rokov a vidíme, kam to viedlo.
    Takže pán Chmelár, čakám múdru radu (aj pre Putina).

    • USA rozumeju iba argumentu sily. Tiez si myslim ze RF nemala lozit na UA, o spuste obeti nehovoriac. Verim. ze RF mala hrat ich hru. Jedine ich zbranami sa da nad nimi vyhrat. Cize manipulovat media, robit babkove vlady s cielom vybudovania ich zakladni. Myslim ze by stacila jedina krajina v oblasti latinskej ameriky a USA by ukazali coho su schopne. Je sice pravda ze ich by nikto tak hystericky neblokoval, nekradol ich devizove rezervy a majetky a nezastavil im SWIFT a pod, ale aspon by mala RF pokoj. A UA by mala cas na rozvoj demokracie, nie tohoto pomajdanoveho vazalstva.

    • Pripájam sa k žiadosti Imricha Juhára. Všetci vieme, čo Putin urobiť nemal, ale zdá sa, že nikto nevie (vrátane pacifistov, komunistov a sociálnych demokratov), čo mohol a mal v danej situácii urobiť. Rokovať nebolo s kým, nikto nebol ochotný vnímať Rusko ako rovnocenného partnera. Vie to vôbec niekto?

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás