Po prvý raz vo svojom živote sa zajtra nezúčastním na oficiálnych oslavách Slovenského národného povstania. Napriek tomu, že považujem túto epochálnu udalosť za najhrdinskejší skutok nášho národa a SNP za najvýznamnejší štátny sviatok Slovenskej republiky, napriek tomu, že by som sa do areálu ako člen Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov mohol dostať, robím tak na protest proti papalášskemu správaniu vlády SR a Múzea SNP, ktorí sa rozhodli nevpustiť na ceremoniál verejnosť. Ich odôvodnenie, že majú obavy pred nepokojmi a že múzeum už patrí pod ministerstvo obrany, preto má prísnejšie bezpečnostné kritériá, považujem za trápne až škandalózne. Pripomínam, že toto povstanie má nie náhodou prívlastok NÁRODNÉ, čo okrem iného znamená, že patrí celému národu, a nielen politikom, ktorí ho zneužívajú na svoje ciele. Nepatrí prezidentke, ktorej nie je trápne, že doteraz odmietla prijať vedenie SZPB, zato neváhala vyznamenať troch mladých ľudákov, ktorí udávali odbojárov – a nespamätala sa po námietkach historikov, ale až potom, čo Fedor Gál na protest vrátil svoje štátne vyznamenanie. Nepatrí vláde, ktorá oberá ľudí o slobodu, za ktorú naši predkovia bojovali. No nepatrí ani tým opozičným lídrom, ktorí neváhajú opakovane sa zastávať jediného právoplatne odsúdeného neonacistu Milana Mazureka a bratať sa s Milanom Uhríkom: tým Milanom Uhríkom, ktorý pred 7 rokmi ešte ako predseda Úradu Banskobystrického samosprávneho kraja vyvesil v deň štátneho sviatku Výročia SNP čiernu zástavu – ktorú som ja odtiaľ vlastnoručne strhol.

Nemôžem si v tejto chvíli nespomenúť na našu nedávno zosnulú starú mamu Annu Dubínyovú, skutočnú hrdinku Povstania, ktorá posledné roky svojho života odmietala chodiť na oficiálne oslavy, lebo s nevôľou sledovala, ako sa menia na propagačné akcie papalášov. „Nebudem slúžiť ako trofej pre prezidentku alebo ministra obrany,“ hovorila pevne. Vedela, o čom hovorí. Sám som zažil priam neuveriteľné situácie, napríklad – keď som sa pred troma rokmi v Banskej Bystrici srdečne zvítal a vystískal s Jankom Chudíkom a niektorými žijúcimi účastníkmi Povstania (všetko mojimi priateľmi), obďaleč nás takmer závistlivo pozoroval nejaký mladý muž, a keď sa osmelil, predstavil sa, že je z Kancelárie prezidentky SR a že či sa nechce niekto z nich vyobjímať s pani prezidentkou… Len sme pozerali v nemom úžase (ale niektorí na to divadlo pristali).

Som hrdý na to, že naša rodina pre túto republiku veľa urobila, mnoho obetovala a vždy stála na správnej strane dejín. Náš prastarý otec bojoval ako česko-slovenský legionár, poznal sa s generálom Štefánikom a padol v Uzbekistane (len nedávno som vďaka profesorovi Juzovi identifikoval jeho hrob, hoci ešte som sa tam nedostal). Dedko Felix Chmelár sa ako vojak povstaleckej armády zúčastnil na najtuhších bojoch s nacistami a ani po porážke SNP nezutekal a prežil krutú zimu v horách až do oslobodenia. Jeho brat zahynul pri oslobodzovaní Dolnej Stredy. O starkých Vojtechovi a Anne Dubínyovej z druhej strany rodiny som vám už viackrát rozprával. Som na to, ako sa moji predkovia zachovali v kľúčových okamihoch našich moderných dejín, skutočne pyšný a som aj citlivý na spochybňovanie toho, za čo bojovali. Vzdor, hrdosť a zmysel pre česť a spravodlivosť mám v génoch. Nemôžete si ctiť SNP, keď pľujete na jeho odkaz takým spôsobom ako naši papaláši. Je výsmechom hrdinom Povstania, ak sa bojíte ľudí. Oni sa nebáli mnohonásobnej po zuby ozbrojenej presily nacistických okupantov, nie hnevu vlastného ľudu! A rovnako ma znechucuje, že pozvali na oslavy nemeckého veľvyslanca, a zamedzili tam vstup ruskému. To je taká primitívna urážka, akoby sme chceli prekrútiť dejiny.

Samozrejme, že si nájdem nejaký zarastený hrob v okolí Čierneho Balogu, na Poľane alebo pod Prašivou, kde sa za všetkých ticho pokloním pamiatke tých, vďaka ktorým vieme, akú cenu má sloboda. A samozrejme, že zajtra niečo aj napíšem. Ale ako hovorievala naša stará mama, nebudem trofejou pre tamtých… Napriek tomu ma znepokojuje, ako čoraz formálnejšie a skreslenejšie vnímame samotný fašizmus. Potrebujeme menej rituálov a viac príbehov, aby sme prehlbovali historickú pamäť. Máme veľa pomníkov, ale málo živých spomienok. Páči sa mi jedna tradícia v krajinách bývalej Juhoslávie, kde má každý padlý v povstaní svoju sochu s bustou, na ktorej je vyrytý okrem jeho životných údajov nápis NÁRODNÝ HRDINA. Podobnú výsadu mali iba bohovia v antickom Grécku, o ktorých sa rozprávali mýty, eposy a legendy. Vážim si Vladimíra Strmeňa, že má snáď ako posledný ešte chuť rozprávať príbehy. Ale keď odíde aj posledný z posledných, potrebujeme túto tradíciu udržať, aby táto udalosť, ktorá formovala našu identitu, charakter i štátnosť, ostala normotvornou aj v budúcnosti.

(Status na FB 28. augusta 2022)

Zdroj: noveslovo.sk