Eduard Chmelár píše o charakteru současné války na Ukrajině, o jejích hlavních aktérech a o tom, že nebezpečně eskaluje bez ohledu na obrovská rizika.

Keďže s demokraciou odchádza z našich životov aj seriózna verejná diskusia, väčšinou ju nahrádzajú uzavreté názorové bubliny prihovárajúce sa vlastnému publiku. V nich neexistuje nielen rôznorodá debata, ale ani snaha o opravu mylných, zavádzajúcich alebo dokonca lživých tvrdení. Už dávno som zistil, že opakované krivé obvinenia, že stojíte na strane agresora, že podporujete ruskú okupáciu Ukrajiny alebo že ste dokonca Putinovým agentom, nepramenia z neznalosti veci. Sú zámernou nepriateľskou propagandou, ktorá má prehlušiť skutočné militaristické ciele tých, ktorí si neželajú ani zastavenie paľby, ani prímerie, ani ukončenie vojny. Nasledujúce riadky preto nebudú márnym pokusom o dialóg s hluchými a slepými, ale argumentovníkom pre tých, ktorí si z hĺbky srdca želajú mier, ale nie sú ani vypočutí, ani pochopení, a niekedy možno ani schopní odborne zdôvodniť svoje túžby a pocity.

Propagandistický naratív NATO tvrdí, že tí, ktorí chcú mier, podľahli kremeľskej propagande. Je to ľahko vyvrátiteľná zlomyseľná lož. Samozrejme, na Západe je veľké množstvo renomovaných politických i vojenských expertov, výskumníkov, občianskych aktivistov, ktorí vytrvalo predkladajú dôkazy, že tento typ konfliktu sa nedá vyhrať vojensky – a ktorých naše médiá dôsledne ignorujú. Ale skôr, ako si predstavíme ich argumenty, všimnime si, kto tie klamstvá šíri. V prvom rade sú to tí istí, ktorí majú zlé svedomie za podporu protiprávnej americkej agresie do Iraku, ktorej 20. výročie si čoskoro pripomenieme. Potom sú to istí frekventovaní, ale polovzdelaní novinári, ktorí sa navzájom stavajú do pózy mienkotvorných osobností, hoci sú to len psychopatické trosky. No a napokon sú to tzv. experti, ktorí sú síce mediálne protežovaní, ale v porovnaní s európskou a svetovou elitou vyznievajú asi tak, ako keď absolventka drevárskeho učilišťa poučuje univerzitného profesora medicíny o spôsobe transformácie nemocníc (aj také už slovenský parlament zažil).

Dohoda medzi Ukrajinou a Ruskom bola na spadnutie, Západ ju neuznal

V prejave pred členmi oboch komôr britského parlamentu ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj osobitne poďakoval Borisovi Johnsonovi, že „zjednotil slobodný svet“ a že nebol ochotný robiť „žiadne kompromisy“. Len málokto vtedy tušil, čo mal tým na mysli. Vedel to určite bývalý izraelský premiér Naftali Bennett, ktorý v sobotu potvrdil, že Rusko a Ukrajina boli už vlani v marci ochotní dohodnúť sa na prímerí (Bennett sa ho snažil sprostredkovať), ale Západ rozhodol o ukončení vyjednávania. Hoci USA, Veľká Británia, Nemecko a Francúzsko svoje aktivity koordinovali, bol to práve vtedajší britský premiér Boris Johnson, ktorý Volodymyrovi Zelenskému oznámil, že ak sa Ukrajina dohodne s Ruskom, Západ tie dohody nikdy neuzná. Pritom aj bývalý predseda Vojenského výboru NATO generál Harald Kujat potvrdzuje, že v marci 2022 bola dohoda na rokovaniach v Istanbule na spadnutie: Rusko súhlasilo so stiahnutím svojich ozbrojených síl na úroveň z 23. februára (teda pred samotnou inváziou) a Ukrajina sa zaviazala, že sa vzdá členstva v NATO a nepovolí rozmiestnenie cudzích jednotiek alebo vojenských zariadení na svojom území. Obsah dohody pritom vychádzal z návrhu ukrajinskej vlády z 29. marca. Podstata bilaterálneho sporu by tak bola vyriešená.

Lenže Západ sa neangažuje v tomto konflikte preto, aby primäl Rusko k dohode. Preto dohodu odmietol a odvtedy začal raziť podmienku akýchkoľvek rozhovorov, že ruská armáda sa najprv musí stiahnuť z ukrajinského územia, až potom sa budeme rozprávať o ďalších veciach. Túto naučenú formulku dnes opakuje celá západná propaganda od generálneho tajomníka NATO Stoltenberga až po novozvoleného českého prezidenta Pavla. Vraj stačí, aby Rusi opustili Ukrajinu a bude mier. Lenže to je zámerné zavádzanie rovnako ako starostlivo zdôrazňovaná fráza, že ruská agresia nebola „ničím vyprovokovaná“. Každý, kto sa v genéze tohto konfliktu aspoň trochu vyzná, musí vedieť, že jednostranným stiahnutím ruských vojsk by nezmizli príčiny dlhotrvajúceho napätia. Pristavme sa v tejto súvislosti trochu podrobnejšie pri spomínanom bývalom nemeckom generálovi Luftwaffe Haraldovi Kujatovi, ktorý zastával tie isté funkcie ako generál Petr Pavel – bol náčelníkom štábu nemeckých ozbrojených síl a v rokoch 2002 – 2005 bol predsedom Vojenského výboru NATO. Médiá hlavného prúdu nie sú ochotné zaoberať sa jeho postojmi, keďže má na celú záležitosť diametrálne odlišný názor, ako tí, ktorí dnes propagujú nevyhnutnosť pokračovania vojny. Generál Kujat preto poskytol rozhovor jednému švajčiarskemu webu.

Bývalý najvyššie postavený vojak v štruktúrach Severoatlantickej aliancie upozorňuje, že vojna na Ukrajine nie je len vojenský konflikt. Je to aj ekonomická a informačná vojna. V tejto informačnej vojne sa človek môže stať jej účastníkom tak, že príjme informácie a argumenty, ktoré si nemôže sám overiť alebo posúdiť. To by mala byť úloha novinárov, ale tí namiesto toho vytvárajú tlak na vlády, aby dodávali Ukrajine požadované zbraňové systémy, čo jasne potvrdzuje odhodlanie médií robiť politiku, nie žurnalistiku. Aj preto dôvera v médiá dlhodobo a dramaticky klesá, lebo kritická časť verejnosti jednoducho vidí, komu novinári fandia a komu nie, čím sa kedysi cnostné povolanie mení na jedno z najviac opovrhovaných. V tejto súvislosti generál Kujat poukazuje na to, že diskusia o vojne na Ukrajine je v amerických médiách oveľa rôznorodejšia, diferencovanejšia a kontroverznejšia, no vždy sa riadi národnými záujmami – túto zodpovednosť však v európskych médiách necítiť.

Cieľom USA nie je nezávislosť Ukrajiny, ale geopolitické oslabenie Ruska

Generál Kujat tiež vyvracia populárny propagandistický naratív, že na Ukrajine sa bojuje za našu slobodu. Konštatuje, že Ukrajina síce bojuje za svoju slobodu, suverenitu a územnú celistvosť, ale bojuje aj za geopolitické záujmy Spojených štátov. Hlavnými hráčmi v tejto vojne sú totiž Rusko a USA. Deklarovaným cieľom Washingtonu je oslabiť Rusko vojensky, politicky i ekonomicky do takej miery, aby sa Spojené štáty mohli sústrediť na svojho hlavného geopolitického rivala, ktorý je jediný schopný ohroziť ich svetovú nadvládu, a tým je Čína. Peking zmysel tejto globálnej šachovej partie pochopil už na začiatku, preto odmietol odsúdiť ruský postup. Nie, táto vojna nie je o našej slobode. Odpovede na základné otázky, prečo vojna vznikla a prečo stále trvá, hoci sa mohla skončiť už dávno, sú celkom odlišné. Ukrajinská vláda trestuhodne klame svojich obyvateľov, lebo im nie je ochotná vysvetliť, že touto vojnou nemôžu získať viac, ako by mohli získať aj bez vojny, a že ruská anexia štyroch ukrajinských území z 30. septembra 2022 je ukážkou vývoja, ktorý bude veľmi ťažké zvrátiť.

Harald Kujat zároveň analyzuje, čo je hlavným cieľom Ruska: zabrániť svojmu geopolitickému rivalovi USA získať strategickú prevahu, ktorá ohrozuje elementárnu bezpečnosť Ruskej federácie – či už prostredníctvom členstva Ukrajiny v NATO, rozmiestnením amerických vojenských jednotiek alebo presunom vojenskej infraštruktúry. Dôležitú úlohu tu zohrávajú aj minské dohody, ktorými sa Ukrajina zaviazala, že do konca roku 2015 poskytne rusky hovoriacemu obyvateľstvu Donbasu autonómiu a práva menšín štandardné v Európskej únii. Teraz už vieme nielen to, že Ukrajina ich nebola ochotná plniť a nikto ju do toho netlačil, ale aj to, že západní spojenci ich nemysleli vážne. To je tak dramatické narušenie dôvery a politickej predvídateľnosti, že to zásadným spôsobom ovplyvní možnosti diplomatického riešenia konfliktu. Ľudia, ktorí si želajú pokračovanie tejto vojny, zastávajú postoj, že s Putinom sa nedá vyjednávať, lebo vraj nedodržiava dohody. Dnes sa ukazuje, že sme to my, kto porušuje medzinárodné dohody, a to dlhodobo. Západní predstavitelia sa pritom paradoxne zhodujú, že vojna by sa mala ukončiť diplomatickou cestou. Lenže zakaždým, keď sa nejaký novinár spýta politika alebo diplomata z týchto krajín, ako by to malo vyzerať, dostane rovnakú odpoveď: je na Ukrajine, aby určila podmienky mieru. Lenže toto klišé je absolútny nezmysel a nielen preto, že bez zahraničnej pomoci by sa Ukrajina už dávno neudržala, takže sme to my, kto určuje podmienky. Okrem toho, v poslednom čase sa objavuje čoraz viac odborných analýz, ktoré vyvracajú podobné propagandistické naratívy.

Najnebezpečnejší bod ľudských dejín

Naposledy zverejnil takúto štúdiu pod názvom „Zamedziť dlhej vojne“ vplyvný washingtonský think-tank Rand Corp., ktorý prišiel k záveru, že čím dlhšie bude táto vojna trvať, tým väčšie riziko jej eskalácie hrozí. Analýza predstavuje pravdepodobne najsystematickejšiu argumentáciu pre zmenu súčasnej politiky. Odborníci varujú, že hrozba, že by sa NATO mohlo dostať do priameho konfliktu s Ruskom a že by Moskva mohla nasadiť jadrové zbrane, neustále narastá. Napokon, k tomu istému záveru prišli vedci z The Bulletin of the Atomic Scientists, ktorí pred niekoľkými dňami posunuli symbolickú ručičku Hodín súdneho dňa (Doomsday Clock), ktoré ukazujú, ako blízko je Zem k úplnému zničeniu, na 90 sekúnd do polnoci. Pripomínam, že tak dramaticky blízko to ešte nikdy nebolo, preto varovanie vydal aj generálny tajomník OSN. To znamená, že sa nachádzame v najnebezpečnejšom bode ľudských dejín.

Aj preto by namiesto pokračujúcej eskalácie mali západné veľmoci prinútiť bojujúce strany k mierovým rozhovorom. Autori spomínanej správy think-tanku Rand Corp. Samuel Charap a Miranda Priebe veľmi triezvo opisujú znepokojujúce štrukturálne faktory vojny: ani Rusko, ani Ukrajina nemajú šancu dosiahnuť „absolútne víťazstvo“. Napriek tomu v neho obe strany veria a svoj optimizmus opierajú o spoľahlivé dodávky zbraní. Kyjev nenásytne zvyšuje požiadavky a Západ mu v každej fáze doteraz vyhovel. A tak sa na Ukrajine objavili rakety Javelin (nestačili), húfnice (nestačili), drony (nestačili), úderné vozidlá (nestačili), protilietadlové systémy HIMARS (nestačili), naposledy bojové tanky – a ani tie nestačia a Kyjev požaduje stíhačky. Všimnite si, čo hovoril poradca ukrajinského prezidenta Mychajlo Podoljak ešte pred dvoma týždňami: „Ak budeme mať 400 tankov, sme schopní ukončiť túto vojnu do niekoľkých mesiacov.“ No ja by som skôr odhadoval, že za niekoľko mesiacov bude z tých štyristo tankov takých päťdesiat a budú potrebovať ďalších 400 tankov, aby sa tá vojna – ale tentoraz už naozaj fakt určite – skončila do niekoľkých mesiacov… Ale dnes už ani to neplatí. Dnes sa opäť požaduje viac. Tentoraz bojové lietadlá. A viac bojových lietadiel. Táto logika totiž pozná vždy len viac – ako každá opotrebovávacia vojna. Ten, kto prvý pochopí, že tento vývoj si vyžaduje nie viac zbraní, ale viac serióznych diskusií o diplomatických iniciatívach, ten má najväčšiu šancu dospieť k reálnemu scenáru ukončenia vojny.

Cieľom opotrebovávacej vojny nie je vyhrať, ale vládať bojovať

Napriek tomu si v tejto situácii nikto nekladie tú základnú otázku, kam až to všetko povedie a ako dlho dokáže Západ udržať toky svojej vojenskej a finančnej podpory Ukrajine, ktorej už teraz sanuje tretinu štátneho rozpočtu. Obe strany (NATO i Rusko) do toho predsa dávajú absolútne všetko, nemienia ustúpiť ani o krok a každému triezvo uvažujúcemu človeku musí byť jasné, že to nemôže viesť k ničomu inému ako ku katastrofe (predovšetkým pre Ukrajinu) a časom nevyhnutne aj ku globálnej apokalypse. Prestaňme si už konečne klamať: Západ nemôže vyzbrojiť Ukrajinu dostatočne na to, aby túto vojnu vyhrala, môže ju vyzbrojovať iba na to, aby vládala bojovať. Nepodliehajme ilúzii, že sto tankov v tejto situácii niečo zmení. Sto tankov nezmení situáciu, v ktorej sú Rusi v stonásobnej presile a obnovujú svoj potenciál. Čo takouto politikou sledujeme? Na čo sa spoliehame? Je vari cieľom, aby všetci Ukrajinci zahynuli na bojovom poli? Veď ani tí, ktorí kyjevský režim bezvýhradne podporujú (napríklad poľský prezident Duda) si už nie sú istí, či to Ukrajina prežije.

Mýlia sa všetci tí, ktorí v tomto konflikte vidia bibilický boj dobra so zlom alebo civilizácie s barbarstvom a prirovnávajú to k antihitlerovskej koalícii. Už som viackrát upozorňoval, že charakter toho konfliktu sa ponáša skôr na okolnosti, ktoré viedli k prvej svetovej vojne, ale ani to nie je úplne presné. Pravdou je, že takýto vyhrotený súboj dvoch jadrových veľmocí sa jednoducho nedá vyhrať. A akékoľvek predlžovanie vojny bude znamenať len ďalšie utrpenie pre Ukrajinu a väčšiu hospodársku spúšť pre Európu. Autori spomínanej štúdie varujú ešte pred jedným reálnym nebezpečenstvom. V poslednom čase počuť čoraz častejšie Ukrajincov, ale aj niektorých západných spojencov, ako vyzývajú svojich priaznivcov, aby ignorovali občasné Putinove vyhrážky jadrovými zbraňami. Počas uplynulých dvoch týždňov sme počuli v tomto smere najviac znepokojujúcich vyhlásení, ktoré nás priblížili k priamej konfrontácii medzi Severoatlantickou alianciou a Ruskom viac ako kedykoľvek predtým.

Bývalý britský premiér Boris Johnson dokonca vyzval, aby sme Ukrajinu urýchlene prijali do NATO a dali jej „všetko, čo potrebuje na ukončenie vojny“. Nemusíte byť vojenský stratég, aby ste porozumeli, aký je to šialený nápad. Podobne ostro sa vyjadril aj súčasný šéf Vojenského výboru NATO holandský viceadmirál Rob Bauer, ktorý šokoval svet vyhlásením, že „Severoatlantická aliancia je pripravená na priamu konfrontáciu s Ruskom“. Ani v časoch studenej vojny nezazneli z Bruselu také tvrdé militantné vyhrážky. Bauer zároveň v rozhovore pre portugalskú verejnoprávnu televíziu RTP uviedol, že krajiny NATO by mali prispôsobiť civilnú priemyselnú výrobu potrebám armády a vyjadril svoju podporu myšlienke „vojnovej ekonomiky v čase mieru“. Na otázku, či sa takýmto spôsobom neobáva eskalácie konfliktu, arogantne odsekol, že eskaláciou bola agresia Ruska, snaha poraziť ho ňou nie je. Litovský prezident Gitanas Nauséda sa zasa vyjadril, že Západ si musí ponechať otvorené všetky možnosti na dodávky akýchkoľvek zbraní, bez červených čiar. Litva zároveň vyzvala európske štáty, aby po vzore pobaltských krajín prerušili diplomatické vzťahy s Moskvou a vyhostili ruských veľvyslancov. Poľský premiér Mateusz Morawiecki sa zasa nechal počuť, že „zbrojenie je naša priorita“ a oznámil, že jeho krajina ako prvá vynaloží v tomto roku 4 percentá HDP na vojenské účely, čím vytvorí nepochybne tlak na ostatné členské štáty NATO.

Keď sa naskytne príležitosť na mierové rokovanie, treba ju využiť

Z uvedeného jasne vyplýva, že súčasná situácia je neudržateľná a napätá do krajnosti. Inak zdržanlivá Čína už jasne hovorí, že „Spojené štáty sú tým, kto spustil ukrajinskú krízu a sú najväčším faktorom, ktorý ju podnecuje, predlžuje a zintenzívňuje“ (povedala v pondelok novinárom hovorkyňa čínskeho rezortu diplomacie Mao Ning). Počet štátov, ktoré sa vzpierajú logike vojny, neustále stúpa. Brazílsky prezident Luiz Inácio Lula da Silva navrhol v pondelok spoločnú iniciatívu jeho krajiny a Číny, ktorá by mala sprostredkovať ukončenie vojny na Ukrajine. Zároveň odmietol dodanie munície pre nemecké systémy Gepard. „Brazília je krajinou mieru. A preto sa nechce na tejto vojne nijako podieľať, a to ani nepriamo,“ zdôraznil. Lula zároveň kritizoval Rusko za napadnutie územia iného štátu, ale aj ukrajinského prezidenta Zelenského za jeho postoje počas vývoja konfliktu. Ani jedna strana podľa neho nepreukázala úsilie o nájdenie mierového riešenia. No ani medzi štátmi NATO nepanuje zhoda. Grécko neposkytne Ukrajine žiadne tanky Leopard, hoci ich vlastní najviac v Európe (850). Maďarsko sa zasa dištancovalo od prejavu šéfky nemeckej diplomacie Annaleny Baerbockovej v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy, ktorá vyhlásila, že sme všetci vo vojne. „Maďarsko s nikým nebojuje,“ vyhlásil maďarský minister zahraničných vecí Péter Szijjártó. „My nie sme s nikým vo vojne a nechceme byť s nikým vo vojne. Našou najvyššou prioritou je bezpečnosť Maďarska a maďarského ľudu,“ dodal. Maďarský premiér Viktor Orbán zasa vyzval na okamžité prímerie na Ukrajine a začatie rokovaní o mieri, aj keby mohli trvať mesiace či roky.

To všetko sú legitímne stanoviská. Označovať ich za proruské alebo podporujúce Putinovu agresiu je také primitívne, že tomu nemôžu veriť ani tí, čo to hlásajú, v opačnom prípade by mali byť vyhlásení za nesvojprávnych. Utorková nedôstojná až hulvátska reakcia šéfa slovenskej diplomacie Rastislava Káčera na maďarskú mierovú iniciatívu – že keď sa Maďari dohodnú s Putinom, zoberú nám južné Slovensko – je taká trápna, že jej autor by mal byť za ňu vykázaný do spoločnosti Jána Slotu a Mariána Kotlebu. Predseda Zboru náčelníkov štábov Ozbrojených síl USA generál Mark Milley už pred niekoľkými mesiacmi naliehal: „Keď sa naskytne príležitosť na rokovanie, ktoré by mohlo dosiahnuť mier, využite ju. Využite túto chvíľu!“ Podľa neho už Ukrajina dosiahla to, čo vojensky dosiahnuť mohla a viac nie je možné. Náčelník generálneho štábu Ukrajiny generál Zalužnyj nedávno takisto skepticky konštatoval, že s tým, čo mu posiela Západ, nie sú možné ani veľké operácie, ani dosahovanie vojenských cieľov a vzhľadom na veľké straty už na ne ani nemá dostatok vojakov. Môže sa pokúsiť iba predlžovať vojnu. A do tretice je tu názor bývalého predsedu Vojenského výboru NATO generála Haralda Kujata, že ukrajinské ozbrojené sily nie sú schopné dobyť stratené územie a môžu ho získať späť jedine rokovaním. Inak sa bude vojna zbytočne predlžovať, deštrukcia krajiny bude pokračovať a všetci budeme vťahovaní do vojny ešte hlbšie.

Ako vidíte, môžem vás ubezpečiť, že všetky mierové postoje sú podložené stanoviskami kompetentných medzinárodne renomovaných odborníkov, nejde o nijaké dezinformácie, konšpirácie, kremeľskú propagandu ani o žiadne podobné paranoidné nezmysly. O väčšine z týchto názorov sa zo slovenských médií nedozviete, ich nositelia sú očierňovaní alebo cenzurovaní, hoci na prvý pohľad niet pochýb o tom, či je väčší odborník generál Milley alebo Jaro Naď, generál Kujat alebo Pavel Macko, profesor Jeffrey Sachs alebo Ivan Mikloš, profesor John Mearsheimer alebo Vladimír Bilčík. Ukrajinci by mali pochopiť, že sa ocitli v dejinách, ktoré už neriadia oni, ktoré už ani nepíšu oni. Všetci tí, ktorí nás bezočivo kŕmia lživou propagandou a zapchávajú ústa dialógu a pravde, by si mali uvedomiť, že skôr či neskôr sa položí na stôl pred súdom dejín otázka, kto si túto vojnu želal, kto jej nemohol zabrániť a kto jej zabrániť nechcel. A príde zúčtovanie.

Zdroj: casopisargument.cz