NázoryEduard Chmelár: Najbližšie prezidentské voľby budú referendom o Zuzane...

Eduard Chmelár: Najbližšie prezidentské voľby budú referendom o Zuzane Čaputovej

-

spot_img

Eduard Chmelár: Najbližšie prezidentské voľby budú referendom o Zuzane Čaputovej

V týchto dňoch a týždňoch sa začína diskutovať o nových kandidátoch v budúcoročných prezidentských voľbách. Televízia Markíza nedávno priniesla špekuláciu o piatich možných uchádzačoch, ktorých mená sa podľa nej skloňujú najviac: Zuzana Čaputová, Robert Mistrík, Maroš Žilinka, Peter Weiss a Eduard Chmelár. https://tvnoviny.sk/…/432096-kto-bude-kandidovat-na… Musím sa pousmiať nad týmito spravodajskými hrami, lebo z týchto mien je podľa môjho názoru reálne iba jedno – Zuzana Čaputová (hoci sa pre ňu typickým falošným spôsobom tvári, že ešte nie je rozhodnutá a iba si vykonáva svoju prácu) už približne rok nerobí nič iné ako kampaň na znovuzvolenie (od čias, kedy jej po jej hanebnej úlohe pri schvaľovaní vojenskej zmluvy s USA začali prudko padať preferencie). Ona je rozhodnutá už dávno a všetky klebety o tom, že by sa mohla uchádzať o post generálnej tajomníčky NATO sú len dymovou clonou, ktorá by jej mala zlepšiť imidž v očiach domácej verejnosti, hoci v Bruseli s ňou nikto vážne neuvažuje z celkom jednoduchého dôvodu – na tú funkciu už nestačí iba prevádzať nové šaty, milo sa usmievať a prečítať, čo vám poradcovia napíšu.

Kresba: Ľubomír Kotrha

Robert Mistrík sa iba pripomenul, že on by bol rád, keby si tentoraz vymenili úlohy, asi ho aj škrie, že sa nechal naposledy kúpiť tak lacno, ale to je asi tak všetko. Úprimne, ja vlastne nerozumiem, prečo niekto stále vyťahuje jeho meno a komu to vôbec zišlo na um, že práve on by mohol byť prezidentom. Nepoznám ani jednu jeho zapamätateľnú myšlienku, nikdy neuvažoval o Slovensku vcelku a hlbšie ako štátnik, ale všetci si pamätáme, že ako prvý zaplavil krajinu bilbordmi. Že je to úspešný vedec? No a čo? To z neho ešte nerobí vyzretú politickú osobnosť vhodnú na tento post. Ambície má, od toho pokoj, ale v tých rozhovoroch, čo dáva, vyznieva, akoby nevedel, čo chce. Záhadne oznámil, že dáva dokopy „pravicové, teda demokratické strany“ (už to ho podľa mňa diskvalifikuje, lebo skutočný demokrat nezužuje demokratické spektrum na jeho ideologickú bublinku), potom zauvažoval, že možno bude kandidovať aj za prezidenta, ale keby mu to vyšlo v parlamentných voľbách, asi by ostal tam… Z toho vyplýva jediné: že je to obyčajný špekulant, ktorý má veľmi konkrétnu predstavu o svojom mieste v politike, ale takmer žiadnu o potrebných riešeniach pre Slovensko. A takých sme tu už mali dosť. Mne neleží na srdci integrácia pravicových síl, ale keď vidím, že každý, kto si zakladá svoju výťahovú straničku, hovorí o spájaní, tak tam vidím priveľa náčelníkov a primálo Indiánov, ak to takto chcete počuť. A program? Považujem za schizofrenické, ak sypete z rukáva frázy, že chcete pretvoriť Slovensko na modernú krajinu, ktorá už nebude len montážnou dielňou – a idete sa spájať s Mikulášom Dzurindom, ktorý tento stav vytvoril.

Maroš Žilinka sa veľmi rázne a jasne vyhranil voči všetkým mediálnym fámam typu „som na 95 % presvedčený, že bude kandidátom Smeru“ (Marián Leško), keď vydal úplne jednoznačné vyhlásenie, že na prezidenta kandidovať nebude a svoj mandát generálneho prokurátora dokončí v riadnom termíne v roku 2027. Niektorým jednoduchším novinárom (ako je napríklad Richard Dírer) to stále nestačilo, lebo aj po tomto nedvojzmyselnom uzavretí témy sa naďalej pýtajú politikov Smeru, či podporia Žilinku… ale to je už iba a len ich problém, lebo my im môžeme veci jedine vysvetliť, nemôžeme ich za nich aj pochopiť. Okrem toho si naozaj nemyslím, že Žilinka je vhodný kandidát na tento post. Je to vynikajúci právnik, ktorý má navyše veľkú šancu po zmene vlády obhájiť aj druhé 7-ročné obdobie, ale my hovoríme o funkcii prezidenta republiky, pričom štátnika by sme si nemali mýliť s fiškusom.

Peter Weiss je trochu iná kategória. Je to vyslovene štátnický typ, ktorý výrazne zasiahol do procesu vzniku nezávislej Slovenskej republiky. Nielen tým, že jeho SDĽ podporila všetky potrebné politické a ústavné opatrenia, ale najmä tým, že zviedol zásadný boj o charakter štátu presadením Slovenského národného povstania za štátny sviatok. Mnohí tento akt podceňujú, ale uvedomme si, aké ľudácke tendencie sa vtedy tlačili do popredia (podporované samotným prezidentom republiky Kováčom), že proti uzákoneniu SNP sa ostro stavala najsilnejšia opozičná strana KDH i časť HZDS, že proti hlasoval aj neskorší premiér Mikuláš Dzurinda, že to vôbec nebolo jednoduché. Aj zásluhou partie okolo Petra Weissa, Pavla Kanisa a Milana Ftáčnika dnes viac ako 80 percent občanov SR považuje Slovenské národné povstanie za najvýznamnejšiu udalosť v našich moderných dejinách. Problémom Petra Weissa je, že podľa môjho názoru nemá elektorát. Už som to v jednej diskusii povedal a on sa za to na mňa urazil, ale na to môžem iba s ľútosťou pripomenúť Aristotelovo „Amicus Plato, sed magis amica veritas“ (Platón je môj priateľ, ale ešte väčšou priateľkou mi je pravda). Weissov názor na ukrajinský konflikt (a v dlhodobom horizonte zahraničnú politiku vôbec) je príliš militantný a nenájde pochopenie v ľavej časti politického spektra. Tí, ktorí zdieľajú jeho názory, volia Čaputovú a súčasne mu suterénnym spôsobom nadávajú do boľševikov, čo si on nezaslúži, lebo jeho 33-ročná ponovembrová kariéra nie je o ničom inom, len o snahe čo najviac sa vzdialiť od svojej komunistickej minulosti a stať sa prijateľným pre nové elity. Preto nechápem, prečo sa usiluje získať priazeň tam, kde ho nenávidia, dokonca za krstného otca svojej knihy „Máme republiku!“ si zvolil Pavla Demeša, čím vytvára medzi sebou a tými, ktorí by ho mohli voliť, takmer neprekonateľnú priepasť. Mne je to ľúto, lebo tá kniha je naozaj dobrá, predstavuje významné politické svedectvo o deväťdesiatych rokoch minulého storočia a ukazuje taktiež, že Peter Weiss nestratil schopnosť presne pomenovať niektoré aspekty vnútornej politiky – ale v týchto prezidentských voľbách ide o niečo iné a ja sa neviem tváriť, že som si to nevšimol.

Napokon sa nevyhnem ani mojej osobe spomenutej vo vyššie priloženom článku a budem maximálne otvorený. Vždy som chcel byť prezidentom, dlhodobo uvažujem o Slovensku v širších politických, spoločenských, kultúrnych i historických súvislostiach, leží mi na srdci jeho budúcnosť, narodil som sa pre tento rozmer verejného pôsobenia a som naň pripravený. Nemyslím si však, že Slovensko je pripravené na mňa. Veľmi pozorne vnímam ten rastúci počet otázok a opakované prosby a výzvy, aby som znovu kandidoval na post hlavy štátu. Ale už mám dosť skúseností na to, aby som vedel, že spoločenský dopyt nevytvára jedna názorová bublina, z ktorej sa už nejednému človeku zakrútila hlava. Stotožňujem sa s tým, čo povedal jeden z otcov zakladateľov českej štátnosti Petr Pithart, že prezidentom sa predsa nemôžete stať tak, že si jedného dňa v obývačke poviete, že týmto som ešte nebol. Vlastne, aj takého sme už mali, ale hádam sa zhodneme, že Andrej Kiska je odstrašujúcim príkladom, že toto sa už nikdy nesmie zopakovať. Ak som na otázku redaktora TV Markíza výslovne nevylúčil, že budem opätovne kandidovať, urobil som tak iba preto, aby som sa nechytil do pasce, ktorú novinári radi zneužívajú – že sa zmenia okolnosti a ja budem vyzerať ako človek, ktorý nedodržal slovo. Ale nemá pre mňa význam len tak si zakandidovať bez finančného zázemia a hlavne politickej podpory. Je ilúziou myslieť si, že to ide aj bez toho. Pamätám si na prvý prieskum, ktorý vyšiel 11. septembra 2018 a hneď ma zaradil medzi troch najväčších favoritov. Medzi Robertom Mistríkom a mnou bol rozdiel iba 1,3 percenta, Zuzana Čaputová bola až ôsma. https://regiony.zoznam.sk/sokujuci-prieskum-k…/ Bol to výsledok môjho poctivého obchádzania regiónov, miest a obcí rad za radom, ktoré malo veľmi dobrú odozvu. Potom však prišli do kampane veľké peniaze a ja som tú zmenu opísal prirovnaním, ako keď dobrý vodič jazdí na trabante, ale okolo preletí nablýskané porsche, tak jednoducho nemáte šancu. Napokon som sa prepadal na čoraz nižšie pozície, ale hanbu som neutŕžil – čoho dôkazom je fakt, že som získal približne rovnaký počet hlasov ako Milan Krajniak alebo Béla Bugár, ale s tým rozdielom, že oni do toho vrazili desaťkrát viac finančných prostriedkov. To znamená, že moja kampaň bola za tie malé peniaze efektívna, ale pri takýchto podmienkach voľby nemôžu byť férové. Ak do toho niekto vrazí milióny, uprednostňujú ho médiá, platí si prieskumy, obrovskú reklamu a dokonca mu pravidlá umožnili prekročiť povolený limit príspevkami akýchsi „tretích strán“ (čo bolo zakázané až po voľbách) – takto nevyzerajú rovnaké podmienky pre všetkých.

Moje osobné ambície však musím odložiť bokom, lebo teraz ide naozaj o veľa. Treba si uvedomiť, že hlavnou témou týchto volieb bude otázka vojny a mieru. Všetci by už konečne mali pochopiť, že tie večné otázky o vyšších dôchodkoch, cenách potravín, potratoch, registrovaných partnerstvách atď., atď., atď. sú úplne scestné, resp. je to odvádzanie pozornosti od skutočných právomocí prezidenta republiky, ktoré sa pohybujú (ako to vyplýva z ústavy) najmä v oblasti zahraničnej politiky. Spomeňte si na to, v čom bola pre vás Zuzana Čaputová sympatická a v čom vás sklamala. Správne, bol to rozpor slov a činov. V mnohých vzbudzovala nádej svojím vľúdnym prístupom, ale vytriezvenie prišlo, keď začala veľmi tvrdo presadzovať to, na čo tam bola dosadená: vojenskú zmluvu s USA, vojenskú prítomnosť cudzích ozbrojených zložiek, vojenskú podporu Ukrajiny a absolútnu lojalitu až podriadenosť mocenským záujmom Spojených štátov. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že je vo väčšine oblastí nekompetentná, nevzdelaná, odkázaná len na svojich poradcov a vo svojich hereckých pózach nepresvedčivá. Navyše sa čoraz častejšie obnažuje jej zbabelosť a neschopnosť prebrať zodpovednosť za politické rozhodnutia. Napríklad jej zdôvodnenie, prečo nevymenuje úradnícku vládu, sú trápne výhovorky na úrovni čistých táranín. Ak teraz tvrdí, že na to nevidí dôvod, lebo takýto kabinet by nezískal dôveru v parlamente, že ona nebude hazardovať s povesťou akýchsi fiktívnych odborníkov a že úradnícka vláda nemá byť pákou na poslancov – povedzte mi, v čom je rozdiel, keď sa na začiatku roka vyhrážala, že ak parlament do konca januára neskráti volebné obdobie, tak vymenuje úradnícku vládu? To nebola páka? Vtedy nešlo o dôveru odborníkov? Vtedy nehrozilo, že úradnícka vláda nezíska dôveru? Je to, samozrejme, hlúposť a detinsky nedôstojná výhovorka. Tých pár mesiacov by sme s vládou bez dôvery vydržali rovnako ako s odvolanou vládou, ak by tento krok priniesol skorší termín volieb. Zuzana Čaputová je však vystrašená až za ušami, že by musela konečne za niečo v živote niesť zodpovednosť a že by to ublížilo jej preferenciám, ktoré ona pravdaže vôbec, ale že vôbec nesleduje… Takto sa nespráva hlava štátu a už vôbec nie „líder“ (ako o sebe úsmevne hovorí), ale hovorkyňa cudzích záujmov, ktorá nestojí na čele vývoja, ale je ním vláčená.

Zuzana Čaputová škodí Slovensku, a preto je prioritou vymeniť ju. Pri tejto voľbe musíme mať na zreteli, že zlý prezident a hlavný veliteľ ozbrojených síl nás môže pri tomto vývoji a pokračujúcej eskalácii konfliktu aj zatiahnuť do otvorenej vojny. Preto dávam prednosť tomu, aby sa opozícia zjednotila na jednom silnom kandidátovi, ktorého prioritou bude mierové vedenie štátu a výlučné sledovanie štátnych záujmov Slovenskej republiky. Otázkou je, ako sa v tejto situácii zachová Hlas-SD. Obávam sa, že je už na druhom brehu. Z vyjadrení Petra Pellegriniho v piatkovom vysielaní Rádia Expres, že musíme zbrojiť, som rozčarovaný. Kým bude prioritou nákup zbraní, a nie výstavba a modernizácia nemocníc a škôl, Slovensko sa nepohne vpred. A ak si líder Hlasu-SD myslí, že toto je tá sociálnodemokratická orientácia, ktorá ho odlišuje od Smeru-SD, tak nemá ani potuchy, čo to sociálna demokracia je. Napriek tomu sa domnievam, že ak má dnes niekto šancu poraziť Zuzanu Čaputovú, tak je to práve Peter Pellegrini. Dokonca som presvedčený (nepoviem to tak, že „na 95 percent“, ako Marián Leško o Marošovi Žilinkovi), že Peter Pellegrini sa s najväčšou pravdepodobnosťou chystá kandidovať v budúcoročných prezidentských voľbách. Vedie ma k tomu skutočnosť, že podpredsedníčka Hlasu-SD Denisa Saková vo vysielaní TA3 uviedla, že jej strana sa bude zaoberať kandidátom na prezidenta až po parlamentných voľbách… Jediný, kto si môže dovoliť taký neskorý nástup, je práve Peter Pellegrini. Otázkou však je, či Peter Pellegrini, ktorý ešte pred piatimi rokmi odmietol kandidatúru s dosť dehonestujúcou poznámkou voči prezidentskému úradu, že nemá záujem byť podávačom kľučiek, bude s takýmito názormi tou očakávanou a potrebnou zmenou v Grassalkovičovom paláci. Opozícia dnes potrebuje spoločného kandidáta mieru. Budem držať palce každému, kto bude autentickým nositeľom tejto myšlienky. Hľadajme ho.

(Status na FB 21. februára 2023)

Gabriela Rothmayerová – poznámka

V Klube Nového slova som sedela celkom vzadu, keď svoju zaujímavú analýzu predstavil Edo publiku. Bolo tam cca 80-100 ľudí (aj s tými, čo sa už do miestnosti nezmestili a počúvali v predsieni), a prekvapilo ma rozčarovanie pri mene Pellegrini. Aj ja som si dovtedy myslela, že môže byť svorníkom. Publikum bolo zmiešané, ale viac-menej vľavo, takže malá vzorka. Pellegriniho neprijali ako alternatívu k Čaputovej. Pochopila som, že nielen Pellegrini opustil Smer SD, ale aj voliči opustili jeho. Zatiaľ ho majú v zálohe, tak ako Fica majú v zálohe (z prieskumov odpoveď na otázku, kto by bola ich druhá voľba). Alternatívou k Čaputovej by bol práve Edo. Lenže voľby budú zase súťažou krásy, tam hrajú úlohu emócie. Spomeňme si na tie posledné, Šefčovičovi sa vyčítali zuby(!) a vyprážané rezne atď. Všimla som si v mestskej knižnici, kde som sa bola zapísať, poličky s knihami. Tie sladké romány, ktoré kedysi produkovala Táňa Keleová-Vasilková, majú silnú konkurenciu – sú to metre kníh! Občas som rozmýšľala, kto toto číta? No, voliči/čky. Vôbec sa nad nich nepovyšujem, majú proste radi príbehy. Aj tie voľby budú o príbehu a vyhrá krajší. Že na druhý deň už nikto nevie, o čom bol, to predsa nie je v danej chvíli dôležité. Len nech sa napíše nový, pekný, príjemný.

A pritom vonku zúri nečas…

(Status na FB 23. februára 2023)

Zdroj: noveslovo.eu

Podporte nezávislé spravodajstvo a pomôžte zvýšiť pluralitu médii na Slovensku. Spravodajský portál Veci Verejné prináša overené agentúrne správy a vlastné komentáre naších autorov.

Podporiť nás môžete jednoduchou formou cez platobnú bránu buď pravidelnou mesačnou sumou alebo jednorázovým príspevkom.

Pravidelná mesačná podpora

Jednorázová podpora


Alebo prevodom na náš účet: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

spot_img

Newsletter - Veci verejné

Prihláste sa na odber článkov. Dva krát do týždňa Vám zašleme zhrnutie najpodstatnejších komentárov a názorov, ktoré vyšli na našom webe :)

*Po vyplnení formuláru Vám zašleme potvrdzujúci email, ktorý je potrebné potvrdiť.

Podporte spravodajsko-názorový portál Veci Verejné

Vychádzať môžeme len vďaka vašej pravidelnej podpore. Ak považujete našu činnosť za dôležitú a potrebnú, podporte náš spravodajsko-názorový portál pravidelnou mesačnou sumou 5, 10 či 15 eur, prípadne podľa vašich možností na číslo účtu IBAN: SK7283300000002801086712

Ďakujeme. Aj vďaka vám môžeme robiť sociálne a vlastenecky orientovanú žurnalistiku.

ZANECHAJ KOMENTÁR

Zdaj komentár
Zadajte svoje meno

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás