Eduard Chmelár dnes osvětluje politické a ústavní okolnosti Euromajdanu v roce 2014 jako součásti ukrajinské krize a cesty k současné válce. Včerejší díl je zde.

Významný americký historik Stephen Cohen označuje ukrajinskú krízu, ktorá sa pod názvom Euromajdan rozvinula od 21. novembra 2013 do 23. februára 2014, za kľúčovú udalosť 21. storočia. Pre našu dobu má Kyjev 2014 podobný význam ako Sarajevo 1914 pre 20. storočie. Dva protichodné interpretácie toho, čo sa tam stalo, sú zároveň hlavným faktorom, ktorý dodnes bráni vyriešeniu tejto krízy. Jeden naratív, ktorý vytvára Washington a vláda v Kyjeve, obviňuje z agresie iba ruského prezidenta Putina. Druhý, ktorý šíri Moskva a povstalecké sily vo východnej Ukrajine, obviňuje z agresie Európsku úniu a NATO. Hoci je v oboch príbehoch veľa demagógie, zlých úmyslov a mylných predstáv, Cohen si po úplnom zvážení všetkých okolností myslí, že moskovská verzia, ktorá bola takmer úplne vymazaná zo západných médií, má k historickej realite o niečo bližšie.

Stephen Cohen argumentuje hlavne tým, že Vladimír Putin, ktorý sa v tom čase usiloval zapôsobiť na svetovú verejnosť úspešnými olympijskými hrami v Soči, nemal nijaký dôvod na vyvolanie veľkej medzinárodnej krízy so Západom a už vôbec nie na „bratskej“ Ukrajine. Jeho kroky v tomto období skôr reagovali na to, čo sa dialo. Obe strany dodnes vedú spor, či udalosti na Euromajdane boli „revolúciou za dôstojnosť“ (ako tvrdia Ukrajinci) alebo „prevratom vyvolaným Západom“ (ako tvrdia Rusi a ruskojazyčné obyvateľstvo Ukrajiny). Spoločne s profesormi Stephenom Cohenom, Johnom Mearsheimerom, Jeffreyom Sachsom, Noamom Chomskym a ďalšími som presvedčený, že išlo o protiústavný puč. Ak revolúcia predstavuje hlbokú kvalitatívnu zmenu v spoločensko-politických vzťahoch, potom Euromajdan v žiadnom prípade nemohol byť demokratickou revolúciou. K tomuto záveru ma vedú nasledujúce skutočnosti.

Ukrajina pred Euromajdanom bola demokratickejšia ako po ňom

Po prvé, Ukrajina za Viktora Janukovyča bola formálne demokratickým štátom s pluralitným politickým systémom a deľbou moci. V demokracii sa vlády menia riadnymi voľbami, nie násilným prevratom. Ak niekto používa ako argument masovosť protestov, potom by sme museli za revolúciu označiť aj komunistický prevrat z februára 1948. Okrem toho, Ukrajina pred Euromajdanom bola demokratickejšia ako po ňom. Podľa Index of democracy patrila Ukrajina v čase nástupu Viktora Janukovyča roku 2010 do tej istej skupiny ako my (medzi tzv. chybné demokracie) a v rebríčku miery demokratických princípov jej patrilo 67. miesto (bola na tom približne rovnako ako Srbsko, Moldavsko či Čierna Hora). Po Euromajdane roku 2014 sa prepadla na 92. miesto medzi hybridné režimy. V tejto kategórii sa nachádza dodnes.

Po druhé, väčšina oligarchov zostala po Euromajdane na svojich pozíciách, aj s ich korupčnými praktikami. Politická štruktúra štátu sa nezmenila. Ukrajinský sociológ Volodymyr Iščenko v tejto súvislosti upozornil, že sociálnoekonomické záujmy protestujúcich (vrátane boja proti korupcii, ktorý bol podľa prieskumov najpopulárnejšou požiadavkou) neboli absolútne naplnené a Ukrajinci namiesto toho dostali neoliberálny program novej vlády. Požiadavky protestujúcich nemal totiž po prevrate kto zastupovať, keďže politická reprezentácia Ukrajiny bola zložená výlučne od pravice po krajnú pravicu. V priebehu nasledujúcich piatich rokov Ukrajina extrémne schudobnela, HDP na obyvateľa je najnižšie v Európe (nižšie sú už len krajiny subsaharskej Afriky), oligarchovia vlastnia všetky najdôležitejšie televízne kanály a polovojenské jednotky začali hrať v ukrajinskej politike úlohu, ktorú nevidíte v žiadnom európskom štáte, iba ak v afrických a latinskoamerických diktatúrach.

Dominantnú úlohu zohrávala extrémna pravica

Po tretie, dominantnú úlohu na Euromajdane zohrávali extrémne pravicové sily. Je až šialené, ako sa to liberálne sily na Západe pokúšajú bagatelizovať. Šialené preto, lebo ukrajinskí liberáli sú v hlbokej opozícii voči Porošenkovmu i Zelenského režimu, ktorý nie je liberálno-demokratický, ale čoraz viac autoritársky a nacionalistický. Mainstreamové médiá obyčajne argumentujú tým, že neonacisti sa po voľbách do parlamentu nedostali, a preto sú reči o vzmáhajúcom sa ukrajinskom fašizme iba ruskou propagandou. V skutočnosti sú radikálni nacionalisti na mimoparlamentnej úrovni oveľa silnejší. Žiadna strana alebo koalícia liberálnych mimovládnych organizácií nedokáže zmobilizovať toľko ľudí do ulíc, ako to robia ukrajinskí ultranacionalisti každý rok pri oslavách ikonických výročí svojej identity. Patrí medzi ne Deň Ukrajinskej povstaleckej armády, ktorý je dnes štátnym sviatkom (pred Euromajdanom nebol), a narodeniny Stepana Banderu (vodcu ukrajinských nacionalistov počas druhej svetovej vojny, ktorí vykonávali etnické čistky, kolaborovali s nacistami a podieľali sa na holokauste). Krajná pravica dokáže pritiahnuť na tieto zhromaždenia desaťtisíce ľudí. Západná propaganda to podceňuje a poukazuje na to, že napríklad Front National Le Penovej získal vo voľbách viac ako 30 percent a ukrajinskí fašisti sa nedostali ani do parlamentu. Takým ľuďom treba položiť otázku: koľko práporov má Le Penová? Žiadny. Na Ukrajine má takmer každá krajne pravicová strana pridruženú ozbrojenú zložku, ktorá sa v prípade politickej krízy môže stať rozhodujúcim faktorom pri pokuse o prevzatie moci alebo pri ovplyvňovaní výsledkov volieb zastrašovaním – ako sa to už dialo bezprostredne po Euromajdane. Ďalším nepresvedčivým argumentom západnej propagandy je, že obávaný extrémistický pluk Azov už nie je, čo býval a že je oficiálne začlenený do Národnej gardy. To je síce pravda, ale má to skôr negatívne dôsledky. Jednak v tom, že polícia už prakticky nezasahuje proti extrémistickým útokom na menšiny, a niekedy s extrémistami dokonca spolupracuje, pomáha zakryť ich zločiny a obviňuje obete. A jednak zástupcom šéfa policajného zboru je bývalý neonacista, ktorý bol zástupcom veliteľa pluku Azov. Mať niekoho v takej vysokej pozícii je prínosom skôr pre neonacistov ako poriadnych občanov.

No a po štvrté, legálne a demokraticky zvolený ukrajinský prezident Janukovyč bol zosadený protiústavne. Vtedajšia ukrajinská ústava nedovoľovala odvolanie prezidenta parlamentom. Keď Viktor Janukovyč v roku 2010 opätovne vyhral voľby (jeho víťazstvo v roku 2004 Západ neuznal a po rozsiahlych protestoch ho zosadila „Oranžová revolúcia“, na ktorej organizácii sa podľa francúzskej tlače podieľal slovenský lobista Pavol Demeš), medzinárodní pozorovatelia ich označili nielen za slobodné a spravodlivé, ale dokonca za „pôsobivý prejav demokracie“. V hlboko rozdelenej krajine sa Janukovyč pokúšal lavírovať medzi proeurópskym západom a proruským východom. Na jednej strane potešil rusky hovoriace obyvateľstvo tým, že zaviedol ruštinu ako úradný jazyk, odmietol členstvo Ukrajiny v NATO a zrušil rozhodnutie svojho predchodcu, ktorý zaviedol do školských osnov oslavu nacistických kolaborantov ako národných hrdinov. Na strane druhej verejne podporoval európsku integráciu ako „kľúčovú prioritu zahraničnej politiky“. Západ na neho vyvíjal nátlak, aby prijal pôžičku od Medzinárodného menového fondu, ktorá by mala pre obyvateľstvo drastické následky – znamenala by výrazné škrty vo výdavkoch, zmrazenie miezd a dôchodkov a koniec dotácií plynu pre ukrajinské domácnosti. V zložitej sociálnej a ekonomickej situácii Putin ponúkol Janukovyčovi pôžičku bez viazanosti v rovnakej výške ako MMF. Keďže Európska únia nedokázala ponúknuť nič, čo by nahradilo katastrofálne straty obchodu s Ruskom, Janukovyč sa rozhodol pre ponuku Moskvy. Následne v novembri 2013 vypovedal dohodu s EÚ, čo viedlo k masovým protestom (treba dodať, že ožobračujúce podmienky MMF nakoniec prijal jeho nástupca Porošenko).

Boj za liberálne hodnoty sa skončil surovým fašistickým násilím

Odmietnutie dohody s EÚ však bolo iba rozbuškou alebo zámienkou, nie hlavnou a už vôbec nie jedinou motiváciou protestujúcich. Ľudia už mali plné zuby korupcie a nepotizmu, ktorý sa za Janukovyčovej vlády rozvinul až do obludných rozmerov (jeden z jeho synov sa stal jedným z najbohatších mužov v krajine a ďalších rodinných príslušníkov dosadil do štátnych funkcií). No napriek spravodlivému hnevu ľudí protesty na Majdane nemali väčšinovú podporu obyvateľstva. Ku konečnému víťazstvu demonštrantov tak viedlo skôr surové násilie demonštrantov, ktorí proti policajtom začali bojovať reťazami, palicami, kameňmi, benzínovými bombami, buldozérmi a napokon aj strelnými zbraňami. Výsledkom prvého ozbrojeného stretu vo februári 2014 bolo 13 mŕtvych policajtov a takmer 50 mŕtvych demonštrantov. Motorom tohto násilia bola ukrajinská krajná pravica, konkrétne členovia fašistickej strany Svoboda, ktorej vodca sa sťažoval, že Ukrajinu riadi „moskovsko-židovská mafia“, ktorej predstaviteľ Jurij Mychalchyšyn propagoval knihu Josepha Goebbelsa a ktorej poslanec Ihor Myrošnyčenko nazval herečku Milu Kunis „špinavou židovkou“. Ukrajinská krajná pravica napokon využila svoje obrovské finančné prostriedky a tisíce oddaných aktivistov na to, aby sa zmocnila vládnych budov najprv vo Ľvove a neskôr v Kyjeve, čo spôsobilo krízu mocenskej legitimity a otvorilo cestu k zosadeniu Viktora Janukovyča. Pravý sektor zasa 19. januára 2014 viedol útoky na políciu v Kyjeve, ktoré ostatní opoziční lídri kritizovali. Krajne pravicové milície sa stali najsilnejšou frakciou, ktorá viedla ukrajinské protesty. Nič z toho nebolo demokratickou revolúciou. To, čo malo byť bojom za liberálne hodnoty, sa skončilo ultranacionalistickými prejavmi, fašistickými znakmi a rasistickými symbolmi nadradenosti bielej rasy.

Trvalou záhadou Euromajdanu ostáva, kto stál za vraždami ostreľovačov z 20. februára 2014, ktoré odštartovali záverečnú najkrvavejšiu fázu protestov. Dnes už existujú značné dôkazy, že tí istí pravicoví extrémisti, ktorí rozpútali násilie v uliciach, sa prinajmenšom nachádzali medzi silami, ktoré v tú noc strieľali. Ukrajinský politológ Ivan Kačanovskyj z Ottawskej univerzity analyzoval dôkazy, ktoré sa objavili v priebehu vyšetrovania a upozornil, že väčšina zranených demonštrantov vypovedala, že videli ostreľovačov v budovách kontrolovaných demonštrantmi. Tieto svedectvá potvrdili aj forenzné expertízy analyzujúce smer, odkiaľ prichádzali strely. Uzavretie tohto prípadu je však nepravdepodobné, keďže nová moc, ktorá vzišla z prevratu, rýchlo poskytla násilníkom z Euromajdanu imunitu.

Zosadenie prezidenta bolo v rozpore s vtedajšou ústavou

Napätie vrcholilo. Na krátky čas to vyzeralo, že sa podarí dospieť k mierovému riešeniu. 21. februára podpísal prezident Janukovyč dohodu s opozičnými stranami o usporiadaní nových volieb v decembri, ktorú sprostredkovali ministri zahraničných vecí Nemecka, Francúzska a Poľska. Pouličným militantom to však nestačilo. Žiadali okamžitý Janukovyčov odchod a vyhrážali sa, že ak do 10. hodiny rána nepodá demisiu, dobyjú palác násilím. Na vypršanie svojho vlastného ultimáta však nečakali a už hodinu po podpise dohody oddiely „Sebaobrany Majdanu“ zaútočili na vládnu štvrť. Prezidenta tam však už nenašli. Viktor Janukovyč ešte v ten večer utiekol do Ruska. Predpokladám, že keby to neurobil, dav by ho zlynčoval ako Muammara Kaddáfího. Hlavné mesto zachvátila panika. Demonštranti fyzicky útočili na poslancov Janukovyčovej vládnej strany. Prominentný rabín vyzval Židov, aby opustili krajinu. Na druhý deň ukrajinský parlament zosadil prezidenta z funkcie. Jeho odvolanie však bolo podľa ústavných právnikov protiústavné. To jednoznačne odpovedá na otázku legitimity pomajdanovskej moci.

Keď surovým krvavým násilím zvrhnete legitímnu demokraticky zvolenú vládu, keď protiústavným pučom zosadíte právoplatne zvoleného prezidenta, keď poslancov najsilnejšej vládnej Strany regiónov vylúčite z parlamentu a nahádžete ich do kontajnerov, keď dobyjete vládne budovy fašistickými polovojenskými jednotkami – len zvrátený človek to nazve demokratickou revolúciou. Euromajdan bol krajne pravicový prevrat, ktorý neviedol k liberálnej demokracii, ale k autoritatívnemu režimu, okliešteniu občianskych slobôd, zníženiu demokratických štandardov a odstráneniu práv národnostných menšín. Nabudúce si podrobne vysvetlíme charakteristiku súčasného kyjevského režimu a priblížime si represie voči liberálnej a ľavicovej opozícii, o ktorej sa na v našich médiách vôbec nehovorí.

(Pokračovanie zajtra)

Zdroj: casopisargument.cz