Prezident T. G. Masaryk svojho času upozorňoval, že rozčúlenie nie je program. Samozrejme, že nie, a preto revolúcie neviedli dobyvatelia Bastily z roku 1789 alebo rozčúlení študenti z roku 1989, ale technokrati moci, ktorí previedli spoločnosť cez búrlivé obdobie zmien. Hnev je však spúšťačom každej veľkej historickej zmeny. Hnev nie je nenávisťou, ako sa pokúšajú tlmiť vášne zástancovia súčasných poriadkov, ale túžbou po spravodlivosti. Ak je táto túžba ignorovaná, v krajine sa hromadí napätie, ktoré vyústi až do spoločenského výbuchu. A hoci je revolúcia len krátkym závanom nádeje (ako sa skepticky vyjadril Ralf Dahrendorf), hoci nemôžeme žiť v permanentnej revolúcii (ako po tom túžil Lev Trockij), každá generácia potrebuje svoj vlastný ventil, ktorý bude buď udusený alebo naberie kurz nezvratných zmien…
Praha dnes šokovala obrovskou takmer stotisícovou demonštráciou, akú Václavské námestie zažilo len v novembri 1989. Desaťtisíce ľudí žiadajú zmenu politického kurzu a vládna moc na nich zareagovala rovnako hlúpo ako komunistickí papaláši pred 33 rokmi. Premiér Fiala ich nazval „extrémistami“ a minister vnútra Rakušan ich označil za „proruských švábov“… Je to len ďalší dôkaz, že títo politici absolútne stratili kontakt s ľudom. Väčšina požiadaviek je totiž racionálna, a to, že sa medzi organizátormi objavilo panoptikum tých najrozličnejších postavičiek a podivínov, nie je ich chyba, ale zlyhanie politických elít, ktoré ešte stále nechápu, čo sa deje. Ľuďom už dochádza trpezlivosť. Zhrňme si ich hlavné požiadavky:
Demonštranti okrem iného žiadajú, aby štát zabezpečil priame zmluvy s dodávateľmi plynu za nízke ceny, teda predovšetkým s Ruskou federáciou. Česká republika potrebuje vlastniť zásobníky plynu s českými plynovými rezervami. Nemôžeme sa spoliehať na prenájom zásobníkov pre náš vlastný plyn. V prípade hospodárskej krízy či vojny tak môžeme stratiť k nášmu plynu prístup. Česká republika potrebuje zmeniť systém rozdeľovania a platieb za elektrinu tak, aby sme neplatili prostredníkom na burze, ale dodávali elektrinu priamo do našich domovov a firiem za lacné ceny, pretože Česká republika je v oblasti elektriny sebestačná a elektrinu vyrába lacno. Elektrinu musia dodávať české (nie zahraničné) firmy. Až prebytky vyrobenej elektriny môžeme predávať na burze… Ďalej sa medzi požiadavkami objavuje potravinová sebestačnosť, vojenská neutralita, obnovenie slobody prejavu či zachovanie národnej meny.
V plnej miere rozumiem hnevu ľudí. Dohnala ich sem vyslovená hlúposť európskych politických elít, ktoré sa správajú, akoby zošaleli. Ľudia už nemajú kam cúvnuť. Samozrejme, vždy hrozí, že sa objaví nejaký demagóg, ktorý nasľubuje davu čokoľvek, len aby ho vlna jeho nespokojnosti vyviezla k moci. Vlastne, väčšinou to dopadne práve takto. Ale sú momenty, kedy už ľudia nemajú na výber a musia sa brániť. Preto protesty podporujem. Takúto masovú nespokojnosť nemôžete šmahom ruky zhodiť zo stola povýšeneckými nadávkami ako spodina, svoloč, dezoláti a podobne. To množstvo demonštrantov už odráža nálady a názory verejnosti. Ignorovať ich je politická samovražda. Znepokojuje ma niečo iné: bieda politických kádrov a absencia alternatív voči tomuto systému, ktorý je na jednej strane neudržateľný, no na druhej strane jediným jeho vyzývateľom s jasným cieľom sú fašisti. Pretože demokracia si vyžaduje program, s obnovením poriadku si vystačí fašizmus.
Keď sledujem tlačové konferencie a vystúpenia od prezidentky a premiéra až po opozičných lídrov, mám pocit, že sa pozerám na veľmi zlé ochotnícke divadlo, v ktorom všetci svoje úlohy a činnosti iba predstierajú. Vždy, keď ich vidím, pýtam sa, na čo sa to hrajú. Tragédiou však je, že na ich miesta sa nederie nikto kvalitnejší, že to môže byť v budúcnosti ešte horšie. A tu sa už konečne treba začať zaoberať témou, že to sme my, voliči, ktorí ich volíme a vyberáme, že je to aj naša zodpovednosť. Môžeme si ich kritikou vykričať vlastné svedomie, ale to, ako to tu vyzerá, je do značnej miery aj vizitka našej vyspelosti a politickej gramotnosti.
Musím povedať, že sa s obrovským odporom pozerám na tie primitívne nenávistné komentáre, ktoré sprevádzajú smrť jednej z najvýznamnejších postáv 20. storočia Michaila Gorbačova. Akoby tí ľudia stratili pamäť. Vyčítajú mu, že Gorbačov zničil Sovietsky zväz a nastolil kapitalizmus. Akoby Gorbačov mohol za ich pokašľané životy! Na rozdiel od nich Gorbačov nevolil strany a politikov, ktorí nastoľovali voľný trh a sľubovali vstup do NATO. Gorbačov úprimne veril v reformu systému, veril, že keď dá ľuďom viac demokracie, dá im viac socializmu. A rovnako vášnivo veril v priateľstvo medzi Východom a Západom, v prekonanie bariér a zjednotenie ľudstva. Že to bolo naivné, dnes už vieme, ale nie pre postoj Gorbačova, ale pre neochotu druhej strany, ktorá sa nikdy nezbavila túžby po vojenskej prevahe, svetovláde a koniec studenej vojny nechápala ako koniec nepriateľstva, ale ako svoje víťazstvo. Ale svet budúcnosti, ak sa má nejaký vôbec zachovať, nemôže sledovať cestu Reagana, ale ideály Gorbačova. Vízia tohto veľkého muža nezlyhala preto, že na ňu nebol pripravený, ale preto, že na ňu dodnes nie je pripravený Západ, ktorý nevyhnutne potrebuje svojho vlastného Gorbačova. A zrútenie Sovietskeho zväzu?
Neviem, kde sa vzal ten mýtus, že za všetko nesie zodpovednosť Gorbačov, keď práve Gorbačov sa ho usiloval do poslednej chvíle udržať, usporiadal dokonca referendum, ktoré dopadlo v prospech zachovania ZSSR, no lídri jednotlivých republík ho ignorovali. Sovietsky zväz rozpustili podpísaním Bielovežskej dohody Boris Jeľcin, Leonid Kravčuk a Stanislav Šuškevič – nie Gorbačov. Ruskú ekonomiku zruinoval Západom oslavovaný Boris Jeľcin – nie Gorbačov. Mafiu a oligarchiu inštaloval do ruského života Jeľcin – nie Gorbačov. Jediné krátke obdobie, kedy si Rusi užili demokraciu, bolo za Gorbačova, pretože ten sa svojim kritikom nemstil. A nikdy by nedovolil to, po čom dnes volá Volodymyr Zelenskyj – po zákaze médií. Bez neho by nebol nielen pád Berlínskeho múru a 17. november, ale ani sloboda a nezávislosť Slovenskej republiky. Vari sú všetci tí kuvici takí tupí a hlúpi, že na to zabudli a že si to neuvedomujú? Hanbím sa za všetkých tých, ktorí sa vedia hystericky dojať z pohrebu princeznej Diany alebo princa Philipa, no pohreb jedného z najväčších štátnikov modernej éry médiá ignorujú. Nenávidený Rusmi? Je to naozaj pravda, ak sa s ním dnes prišli rozlúčiť také záplavy desaťtisícov ľudí, že museli o niekoľko hodín predĺžiť rozlúčku? Česť Európy ako jediný zachraňoval maďarský premiér Viktor Orbán, ktorý presne povedal, za čo si ho váži: za to, že nám dal slobodu. To, ako sme s ňou naložili, už nebola jeho vina.
Som presvedčený, že Michail Sergejevič Gorbačov svoje reformy, a predovšetkým svoje tak často opomínané mierové úsilie myslel úprimne. Až s odstupom času chápem niektoré jeho kroky, ktoré sa mi v čase jeho rozhodnutí zdali nepochopiteľné. Napríklad prečo podporil ako nástupcu Gustáva Husáka na funkciu generálneho tajomníka ÚV KSČ Miloša Jakeša. Treba konečne povedať, že obraz našej verejnosti o Milošovi Jakešovi je skôr jeho karikatúrou. Väčšina ho pozná len z jeho vystúpenia na Červenom Hrádku („kôl v plote“), ale to nebol prejav, ale manipulatívne zostrihané odpovede na otázky z pléna. Miloš Jakeš ako tajomník ÚV KSČ pre poľnohospodárstvo a potravinárstvo mal prekvapujúco dobré výsledky, zavádzal do potravinárskej výroby modernizačné prvky a zaslúžil sa o dosiahnutie potravinovej sebestačnosti Česko-Slovenska. Navyše držal ochrannú ruku nad legendárnym JZD Slušovice, ktoré bolo Gorbačovovi veľmi sympatické a tieto skúsenosti chcel zaviesť aj do chátrajúceho sovietskeho poľnohospodárstva. Gorbačov mal v politbyre na starosti tiež poľnohospodárstvo, a práve z predchádzajúcich funkcií sa dobre poznali a sovietsky vodca mu dôveroval.
Nikdy by som nepovedal, že to raz vyslovím, ale Miloš Jakeš, ktorého väčšina z nás považovala za klinického idiota, dnes pôsobí v porovnaní s Hegerom, Matovičom, Sulíkom a Kollárom ako akademik. Takto hlboko sme v kompetentnosti politických kádrov klesli. Ak sú dnes rozhnevané davy opäť v uliciach a politické reprezentácie stratili akýkoľvek rešpekt, spomeňte si na to, čo sa požadovalo v novembri 1989: odbornosť, kvalifikácia a kompetentnosť. Ak má dnes obyčajný farmár viac rozumu ako minister a pekár rozumie zákonitostiam trhu s energiou viac ako premiér, niečo nie je v poriadku. Ak nebudete počúvať praktické skúsenosti ľudí a budete ich naďalej nálepkovať ako „proruských extrémistov“, ulica vás skôr či neskôr zmetie ako tsunami. Myslím si, že to dlho nepotrvá. Doba je tehotná revolúciou. Potrebujeme len nájsť mravne vyspelé a odborne kompetentné kádre, ktoré budú sledovať záujmy tohto štátu, aby to nedopadlo ako naposledy.
