Eduard Chmelár varuje před nezodpovědnou politikou dvojích metrů, nenávisti a před hospodářskou sebevraždou.

Jeden z najväčších mysliteľov 20. storočia, anglický filozof Bertrand Russell, sa v prednáške pri preberaní Nobelovej ceny za literatúru v Štokholme 11. decembra 1950 zamyslel nad vzťahom západného sveta k Rusku. Podľa jeho mienky aj keby v Rusku nastolili parlamentnú demokraciu, oživili slobodnú tlač a prestali prenasledovať pravoslávnu cirkev – aj v takom prípade by sme ich nenávideli a považovali ich za nepriateľov. Nenávisť voči Rusku totiž nie je podmienená tým, že v ňom vládnu komunisti alebo že je to neslobodná krajina. Je spôsobená jeho silou, ktorá nás ustavične dráždi. Samozrejme, aj vtedy sa našli slaboduchí idioti, ktorí ho upodozrievali z obhajoby vtedajšieho sovietskeho režimu (nezabúdajme, o akej dobe hovoríme – o päťdesiatych rokoch minulého storočia, kedy u nás zúril komunistický teror a na opačnom konci zemegule mccarthizmus – keď odvaha nebola lacná), no nebudem podrobnejšie vysvetľovať, že obhajoba komunistického systému bola Russellovi rovnako cudzia ako obhajoba cárskeho režimu. Všetko, čo chcel tento veľký filozof povedať je, že náš vzťah k Rusku sa v skutočnosti neodvíjal od odlišnej ideológie, režimu alebo viery, ale od príležitosti na svetovú nadvládu.

Vráťme sa však do súčasnosti. Ak sa chceme dopátrať k pravde, nemôžeme posudzovať udalosti bez kontextu a diskutovať o nich bez širších súvislostí. Zúžiť debatu na čierno-biele videnie problému je vždy propagandistický zámer s cieľom zakryť závažné skutočnosti alebo odvrátiť od nich pozornosť. Súhlasím s bývalým českým prezidentom Václavom Klausom, ktorý povedal, že Putinovo hlúpe rozhodnutie dalo progresívcom krídla – čo robili potichu, robia teraz otvorene (len by som pri tom použil politologicky presnejší slovník a hovoril skôr o extrémnych centristoch). Z tohto hľadiska treba vojnu na Ukrajine považovať za významný a veľmi nebezpečný medzník – nielen geopolitický. V situácii, keď sa akékoľvek pochybovanie, otázky a pripomínanie nepríjemných skutočností označuje za zľahčovanie vojny, treba byť naozaj v strehu – sme svedkami postupnej zmeny režimu na autoritatívny – a ak sa nechceme jedného dňa prebudiť v diktatúre, musíme tieto zámery odhaľovať a upozorňovať na nich.

Vojnové vraždenie je normou – pretože nie je odsudzované principiálne, ale selektívne a účelovo

Keď spoluzakladateľ Denníka N Tomáš Bella moralizuje, že je našou povinnosťou neodvracať zrak od mŕtvych ukrajinských detí, tak jednoducho nemôžem robiť nič iné ako pripomenúť mu, že ako editor denníka Sme počas vojny v Iraku ten zrak odvracal pravidelne. Pochopte, že takýmto ľuďom nemôžem uveriť, keď kvília nad zbombardovanou nemocnicou na Ukrajine, ak ich nechalo chladnými 30 zbombardovaných nemocníc, 300 zničených škôl a 2500 mŕtvych civilistov počas bombardovania Juhoslávie silami NATO – alebo dokonca cynicky tvrdia (ako poslanec Osuský), že Srbi si to zaslúžili. Lebo ak dnes práve ľudia ako Tomáš Bella kážu, že vraj „normálny človek sa na to nedokáže pozerať bez toho…aby ho nepremohla nenávisť voči každému Rusovi, ktorý práve teraz nesedí vo väzení za protesty proti vojne“, tak im treba veľmi rázne odpovedať – nie, toto nie je normálne. Normálny človek si nelieči komplexy na kolektívnej nenávisti voči jednému národu. Normálny človek odsudzuje všetky vojny, každé násilie, akékoľvek porušovanie medzinárodného práva. Lenže to zatiaľ robia len máloktorí z nás. A práve toto musíme pochopiť.

Presadzuje sa tu taká falošná myšlienková skratka, akú použil napríklad generál Pavel včera vo svojom FB statuse, v ktorom napísal: „Ztráty v konfliktech jsou nevyhnutelné. Civilizované země důsledně minimalizují ty civilní. Barbarské režimy plánovitě útočí na civilní cíle, nejen zabijí, ale popravují spoutané civilisty, znásilňují, rabují, vypalují. Rusko je barbarskou zemí.“ To je nielen neskutočne hlúpa demagógia. To je priamo lož, ktorá nabáda k mylnému obrazu, že ruská agresia je bezprecedentná. Žiaľ, nie je. Ak sa nechceme klamať, ak chceme pochopiť pravdu, musíme pátrať po súvislostiach. Pamätáte si na beštiálny masaker v irackej Fallúdži z novembra 2004? Americké jednotky tam povraždili desiatky, možno stovky civilistov, strieľali do neozbrojeného davu, strieľali do ľudí, ktorí sa usilovali v panike preplávať rieku, zrovnali so zemou tisíce obytných budov, desiatky škôl a moslimských svätýň, použili zakázané zbrane (biely fosfor) a napriek tomu, že sa rozšíril hlad a nedostatok vody, znemožnili Červenému polmesiacu vstup do obkľúčeného mesta. V masovom hrobe našli desiatky tiel civilistov so zaviazanými očami a nohami, zastrelených odzadu – za vinníka bola označená americká armáda. Všetky tieto zločiny zaznamenala organizácia Human Rights Watch i známy novinár George Monbiot, na Slovensku o nich médiá prevažne mlčali a keď som ich spomenul vo vtedajšej relácii Slovenskej televízie Pod lampou, pozerali sa na mňa, akoby som hovoril o neznámej planéte… Alebo si spomeňte na zbombardovanie nemocnice Lekárov bez hraníc v afganskom meste Kandúz. To nebolo tak dávno (1. októbra 2015), Vzdušné sily USA zavraždili pri nálete 42 ľudí. To je viac obetí ako bolo doteraz všetkých úmyselných i neúmyselných útokov na ukrajinské nemocnice. O vraždení palestínskeho obyvateľstva by sme mohli napísať knihu, ale jednu vec si predsa len pripomeňme. Pýtate sa, odkiaľ sa Rusi naučili tú demagogickú výhovorku, že vraj bombardujú obytné domy plné ľudí preto, lebo sa tam schováva ukrajinská armáda, ktorá používa civilistov ako živé štíty? Správne, naučil ich to Izrael, ktorý takto ospravedlňuje bombardovanie palestínskych nemocníc, škôl, bytoviek, lebo vraj sú tam teroristi. Desiatky vojen a vždy je to rovnaké.

Nenávidia Rusko, nie vojnu

Pochopte, že takto sa nikam nedostaneme. Buď ste proti vojne z princípu alebo sledujete úplne iné ciele ako mierové. Preto tak veľa ľudí nechápe pápeža Františka, ktorý sa chytá za hlavu, ak v tejto situácii niekto navrhuje ešte viac zbrojenia, ešte viac sankcií a ešte tvrdšie protiútoky. Musíme raz a navždy skoncovať so systémom vojen a obnoviť medzinárodný poriadok založením nového systému. Ten starý sa rozpadol na kusy aj vďaka takým, ktorí podporovali odtrhnutie Kosova, ale jačali pri odtrhnutí Krymu. Tam sa začal rúcať svetový poriadok, nie na Ukrajine. A nie náhodou sa na tom podieľali aj europoslanci ako Šimečka, Bilčík a ostatní, ktorí v marci minulého roka hlasovali za rezolúciu Európskeho parlamentu, ktorá vyzýva Slovensko na uznanie nezávislého Kosova – čiže konajú proti štátnym záujmom Slovenskej republiky. Preto sú teraz takí agresívni. Týmto ľuďom neprekáža ani vojna, ani zabíjanie, ani mŕtve deti. Prekáža im Rusko. A voči nemu sú schopní použiť čokoľvek. Dnes tú nenávisť už nemusia skrývať, dnes sa pri likvidácii demokracie nemusia pretvarovať, že sú „za slušné Slovensko“, dnes sa toto ich agresívne správanie stáva normou, za ktorú sa môže skryť čokoľvek.

Z podobného dôvodu, prečo neverím ľuďom, ktorí v sebe objavili rozhorčenie nad vojnovými zločinmi len posledný mesiac, som veľmi opatrný pri hodnotení takých udalostí, aké sa stali v ukrajinskom meste Buča. Ukrajinská propaganda začala ihneď kričať, že je to nová Srebrenica. No, mne to tiež pripomenulo incident v jednej obci v bývalej Juhoslávii – ale tá sa volala Račak. V tejto kosovskej dedine našli 15. januára 1999 mŕtve telá 45 ľudí v civilných šatách. Albánci obvinili z masakru Srbov. Srbská strana to však rázne odmietla a tvrdila, že sú to mŕtvi bojovníci kosovskej teroristickej organizácie UCK, ktorých obliekli do civilných šiat a naviezli na jedno miesto, aby vyvolali dojem hromadnej popravy. A hoci aj dvaja francúzski novinári potvrdili, že s telami sa manipulovalo, incident v Račaku poslúžil Američanom ako casus belli – dôvod útoku na Juhosláviu. Nemôžem tvrdiť, že incident v Buči je to isté. Ale mám dosť skúseností na to, aby som nerobil predčasné závery. V tomto prípade môžeme volať len po dôkladnom vyšetrení tohto strašného zločinu. O tom, že je Rusko v tejto vojne agresorom, nemôže byť žiadnych pochýb. Ale vo vojnách páchajú zverstvá nielen agresori. A my stále nemáme dosť informácií na to, aby sme mohli spoľahlivo opísať, čo sa tam stalo.

Po tomto globálnom konflikte Slovensko nemusí zostať na mape

Tí, ktorí hrali v nedeľných parlamentných voľbách v Maďarsku s kartou, že je to rozhodovanie medzi Západom a Východom, nepochopili podstatu hry. Orbán nevyhral preto, lebo paktuje s Putinom – on ho bez problémov opustí, keď to pre neho nebude výhodné (tak ako zmenil orientáciu z liberála na konzervatívca), pretože je to pragmatický politik. Orbán vyhral preto, lebo ponúkol Maďarom to, čo považujú v tejto chvíli za najdôležitejšie – mier a bezpečie (ako znel aj jeho volebný slogan). Je to posledná výzva pre tých, ktorí by svoju vlasť predali za misu šošovice, aby sa spamätali. My sa tu totiž ani nezamýšľame nad tým, čo to bol za šialený nápad fakticky vstúpiť do vojnového stavu (hoci právne v ňom nie sme) s niekým, kto nezaútočil na nás, zničiť si preto vlastnú ekonomiku a naivne dúfať, že Európska únia nám pomôže – ako to sformuloval podpredseda Progresívneho Slovenska Michal Šimečka. Vysvetlil mu niekto, ako funguje náš priemysel? Alebo mu je to úplne jedno? Pamätáte si, ako dopadli rúška, ktoré v prvej vlne pandémie poslala Čína aj pre nás? Zadržalo ich Nemecko. Zamysleli sa eurohujeri z Progresívneho Slovenska nad tým, že takto môžu dopadnúť aj tankery so skvapalneným plynom z USA?

Bez dostatočných zásob plynu a ropy tento štát s najhoršie udržateľnými financiami v Európe do niekoľkých mesiacov skolabuje. Slovenské fabriky prepustia státisíce zamestnancov. Lekári, učitelia, policajti, hasiči, skrátka štátni zamestnanci nedostanú výplaty. A títo blázni sú ochotní toto všetko riskovať pre mokrý sen o zelených energiách, o ktorom aj tak vedia, že v priebehu najbližších rokov je nereálny. Všimnite si, ako sa správajú. Najprv liberáli vykrikovali, že Rusko je nepriateľ. A keď označilo Rusko za nepriateľa nás, začali sa rozčuľovať, že čo si to Moskva dovoľuje. Potom prišli so šialeným nápadom odpojiť sa od ruského plynu. Na to Rusko zareagovalo, že bude požadovať platbu v rubľoch, inak zmluvu vypovie. Opäť sa rozčuľujeme. Ale ako to vlastne uvažujeme? Ten, kto sa správa logicky a racionálne, je v tomto prípade, žiaľ, Rusko, nie Slovensko. Moskva predsa riadne plnila kontrakty, za ktoré sme jej platili v eurách. Ibaže aktíva v eurách a dolároch sme jej ako súčasť sankcií zmrazili, takže používanie týchto valút pre Rusko stratilo zmysel. Nebudú nám to predsa posielať zadarmo. Rusko sa pritom zaviazalo, že dodrží nielen dohodnutý objem, ale aj ceny. A čo urobila Ukrajina? Od 1. apríla zvýšila tarifné poplatky za tranzit ropy cez ropovod Družba smerom na Slovensko o tretinu! Takto sa nám Kyjev odvďačil za reverzný tok plynu a za všetku doterajšiu pomoc ukrajinským utečencom, ale aj samotnej Ukrajine v podobe dodávok humanitárnej pomoci a zbraní? No tak neviem, kto sa tu potom správa ako nepriateľ.

To, čo robíme, je úplne choré, je to samovražda štátu v priamom prenose. Nechceme financovať vojnu ruského diktátora, tak budeme financovať americké šialené zbrojenie a krvavé režimy v arabskom svete. Spojené štáty sa správajú ako svetový upír. Vysávajú energiu celého sveta tým, že ho nútia obchodovať v dolároch. Takto držia pod kontrolou režimy i obchodníkov na celej planéte. Je dôležité aspoň vedieť, o čo hrá na tejto nebezpečnej geopolitickej šachovnici Slovensko. V našom malom kúsku sveta nepôjde pri súčasných pohyboch o nič iné ako o to, či Slovensko zostane na mape. Krach štátu s takýmto stavom verejných financií je v prípade odstavenia ruských dodávok energií takmer istý. Na konci tohto scenára bude v tom lepšom prípade dlhodobá recesia, v tom horšom strata majetkov, strata identity, strata akejkoľvek manévrovacej schopnosti a pád do obdobia o storočie dozadu. Čoraz častejšie rozmýšľam nad tým, že Slovensku, ale v širšom meradle aj Európe už pomôže iba revolúcia. Revolúcia, ktorej sa desím, lebo ako historik viem, aké nepredvídateľné následky prináša, ale ktorá je nevyhnutná, ak chceme rozpliesť toto klbko nezmyselných, neefektívnych a nespravodlivých vzťahov, ktoré nás sťahujú do záhuby.

Zdroj: casopisargument.cz