KomentáreEduard Chmelár: Ako sa Rusko radikalizovalo

Eduard Chmelár: Ako sa Rusko radikalizovalo

-

Eduard Chmelár: Ako sa Rusko radikalizovalo

Eduard Chmelár v prvním díle svého textu hledá hlavní příčiny radikalizace Ruska, které vedly k válce na Ukrajině.

Televízia TA3 usporiadala v piatok diskusiu, v ktorej sa na Slovensku po prvýkrát od začiatku ruskej invázie stretli obhajcovia diplomatického riešenia konfliktu s obhajcami pokračovania vojny. Nedopadlo to dobre. Nebudem hodnotiť výkon moderátora, to už urobili iní (azda najlepšie bývalý skúsený televízny hlásateľ Karol Farkašovský), ani svoj vlastný (na to mám na seba príliš vysoké nároky). Po tomto divokom predstavení, z ktorého sa úplne vytratil pokojný tón i dôraz na argumentáciu, som si však uvedomil jednu desivú vec. Už dávno sme premeškali príležitosť na racionálny dialóg dvoch antagonických táborov, ktoré medzi sebou vedú studenú občiansku vojnu. To by sme na to potrebovali (ako poznamenala sociologička Zuzana Kusá) niekoľkohodinovú diskusiu podobnú revolučnému Štúdiu Dialóg z roku 1989, aby sme si vyjasnili všetky stanoviská, ktoré médiá dlhý čas zámerne potláčali a mnohé aj dodnes potláčajú.

Dnes je situácia taká, že tí, ktorí sú pri moci, si zredukovali celú zložitosť a komplexnosť reality na akési fantasy príbehy o boji dobra proti zlu, pričom zlo predstavuje opozičný tábor, ktorý nemá právo existovať. Ale čo je najhoršie, títo postmoderní križiaci a digitálni inkvizítori neakceptujú overené fakty, vytvárajú si alternatívnu realitu bez akéhokoľvek rešpektu k podloženým argumentom a za dezinformácie vyhlasujú aj skutočnosti potvrdené odborníkmi svetového formátu. Dokonca sami zákerne vytvárajú hoaxy, keď vedome dezinterpretujú posolstvá tých, ktorí žiadajú mierové riešenie konfliktu a vkladajú im do úst niečo, čo nikdy netvrdili ani len náznakom. Žijeme v období, ktoré má všetky znaky mccarthizmu a neonormalizácie, ktorému sa môžete vzpierať len vzájomnou solidaritou a vytváraním ostrovov pozitívnej deviácie v myslení, ale nie pokusmi o dialóg s mocou, ktorá je príliš arogantná, bezohľadná a cynická na to, aby čo i len pripustila, že môže popierať názory, ale nie fakty. Preto za oveľa osožnejšie ako hádky s ľuďmi, ktorých postoje nemajú hlavu, ale iba pätu a ktorí argumenty nahrádzajú urážkami, dialóg osočovaním a ešte majú tú drzosť nazývať sa nositeľmi slušnosti – považujem pomáhať ľuďom vyjadriť sa, poskytovať im rady spoločenskej sebaobrany a zdokonaľovať dôkazové prostriedky na formulovanie ich vlastných stanovísk. Je to potrebné najmä z toho dôvodu, že vojnová propaganda celkom vedome, účelovo a cynicky opakuje a stupňuje bezočivé lži, bez ohľadu na to, že boli mnohokrát spochybnené a vyvrátené. V nasledujúcom texte na pokračovanie sa zameriame na tie najväčšie z nich.

Rusom dlho záležalo na mienke Západu

Medzi najrozšírenejšie mýty tohto druhu patrí presvedčenie, že konflikt na Ukrajine sa začal „ničím nevyprovokovanou ruskou agresiou“. Ruská invázia na územie suverénnej Ukrajiny je ničím neospravedlniteľným zločinom, ktorý spĺňa z hľadiska medzinárodného práva všetky definičné znaky vojenskej agresie. O tom nemôže byť spor. Dôrazne opakovaná formulka „ničím nevyprovokovaná“, na ktorej si nechávajú od začiatku obzvlášť záležať Spojené štáty a ich vazali, však nie je ničím iným ako propagandistickou štylizáciou. Putin sa nezradikalizoval zo dňa na deň a západní lídri mu k tomu svojím dlhodobým správaním výrazne pomohli. Za uplynulé tri desaťročia z historickej pamäti Európy úplne vypadlo, že Rusko dlho zdieľalo Gorbačovovu víziu „spoločného európskeho domu“. Hlásil sa k nej aj samotný Vladimír Putin, ktorý ešte v roku 2012 povedal: „Rusko je neoddeliteľnou organickou súčasťou veľkej Európy, širšej európskej civilizácie. Naši občania sa cítia byť Európanmi.“ Samotnému Putinovi veľmi dlho záležalo na mienke Západu a všetky rozhodnutia Moskvy boli minimálne do roku 2007 (do pamätného prejavu v Mníchove) prijímané s ohľadom na postoj krajín EÚ a NATO.

Rusi po formálnom skončení studenej vojny dlho verili, že budú súčasťou nového spoločného európskeho bezpečnostného poriadku. K tomuto optimizmu ich oprávňovali závery Parížskej charty pre novú Európu z 21. novembra 1990, v ktorej sa lídri všetkých európskych štátov, USA a Kanady dohodli na tom, že vytváranie exkluzívnych vojenských blokov, ktoré stupňujú zbrojenie a konfrontáciu, je nebezpečné a prekonané, že bezpečnosť je nedeliteľná a že nie je možné posilňovať bezpečnosť jedných na úkor druhých. (Všimnite si, ako sa myšlienky tohto dokumentu, ktorý podpísali okrem iných Michail Gorbačov, George Bush starší, Helmut Kohl, François Mitterrand, Margaret Thatcher, Václav Havel či Lech Walesa, zhoduje s koncepciou čínskej Globálnej bezpečnostnej iniciatívy, predstavenej minulý týždeň.) Vo vtedajšej atmosfére medzinárodnej dôvery Gorbačovovi stačilo ubezpečenie vtedajšieho generálneho tajomníka Severoatlantickej aliancie Manfreda Wörnera, ktorý v máji 1990 Moskvu ubezpečil, že „samotný fakt, že sme pripravení nerozmiestňovať naše vojská za hranice Nemecka, dáva Sovietskemu zväzu dostatočne tvrdé garancie bezpečnosti“. Nebola to jediná vec, v ktorej Západ Rusov oklamal.

Už čoskoro, presnejšie po rozpade ZSSR, sa však na princípy Parížskej charty pre novú Európu zabudlo. Západ sa začal vnímať nie ako spoluhráč Východu, ale ako víťaz studenej vojny a namiesto návrhov na spoluprácu začal klásť podmienky. Bezpečnostné otázky sa prestali riešiť na paneurópskej úrovni a namiesto toho sa zvolila politika zatlačovania Ruska, čo bol len oživený princíp studenej vojny. Moskva to pochopila a na summite KBSE v Budapešti v roku 1994, na ktorom vznikla Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, sa pokúsila posilniť úlohu OBSE na úkor NATO. Západné štáty to však odmietli. V tom čase postkomunistické krajiny obracali orientáciu a začali sa hlásiť do NATO. Helsinský proces prestal byť hlavným prúdom európskej politiky. O tri roky neskôr bola vytvorená Spoločná rada NATO – Ruská federácia, ktorú zneužíva Severoatlantická aliancia často na to, aby poukázala, že sa usilovala vnímať Rusko ako partnera. Lenže tento orgán bol iba konzultačný, nemal žiadne právomoci a tým sa princíp spoločného riešenia bezpečnostných otázok s Ruskom zakotvený v Parížskej charte pre novú Európu, definitívne opustil. Navyše, nijaký sľub, ktorý dostala Moskva od skončenia studenej vojny, Západ nedodržal, a to „silovikov“ (predstaviteľov tvrdej línie ruskej bezpečnostnej politiky) čoraz viac dráždilo.

Začiatky zmeny kurzu ruskej zahraničnej politiky

K prvému náznaku zmeny kurzu ruskej zahraničnej politiky došlo 24. marca 1999, keď vtedajší ruský premiér Jevgenij Primakov letel do Washingtonu. Počas letu mu zatelefonoval americký vicepremiér Al Gore a oznámil mu, že letectvo NATO začalo bombardovať Juhosláviu. Primakov, ktorý predtým žiadal od USA záruky, že k tomuto rozhodnutiu nedôjde počas jeho oficiálnej návštevy Spojených štátov, dal okamžite pokyn na návrat do Moskvy. Toto rozhodnutie, ktoré šokovalo politické kruhy v Spojených štátov, zvyknuté na neotrasiteľnú pozíciu svetového hegemóna, vošlo do dejín ako „otočka nad Atlantikom“. Rusi si dodnes ctia Jevgenija Primakova ako muža, ktorý zmenil kurz krajiny a po rokoch postsovietskeho domáceho chaosu a ústupčivosti na svetovej scéne jej vrátil sebavedomie. V tejto súvislosti je zaujímavé, že niekoľko mesiacov pred smrťou, v januári 2015, predniesol Primakov prorockú reč, v ktorej radil, aby Moskva urovnala svoje vzťahy s Ukrajinou a neuzatvárala sa do izolácie. Nehľadiac na západné sankcie by podľa Primakova malo Rusko naďalej spolupracovať so Spojenými štátmi v boji s globálnymi hrozbami. „V opačnom prípade stratíme svoje veľmocenské postavenie, premeníme sa na vydedenca a ropný štát tretieho sveta,“ citoval ho denník Kommersant.

V ére Primakova však bolo Rusko ešte príliš slabé na to, aby si presadilo svoju vôľu na medzinárodnej scéne. Všetko sa zmenilo až s nástupom Vladimíra Putina. Ako som už uviedol, Putin veľmi dlho ponúkal Západu spoluprácu. Podporil americký boj proti medzinárodnému terorizmu, poskytol Spojeným štátom spravodajské informácie, pomohol Američanom logisticky zabezpečiť počiatočnú fázu vojenských operácií v Afganistane. Navrhol dokonca, že by sa Rusko mohlo stať členom NATO, čo Washington rázne odmietol. Zásadný zlom vo vzťahoch medzi Západom a Ruskom nastal 10. februára 2007, kedy ruský prezident Vladimír Putin predniesol dnes už historický prejav na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii. Sprevádzalo ho až šokujúce nepochopenie zo strany západných lídrov, analytikov a novinárov, ktorí ho charakterizovali ako najagresívnejší, ako otvorené vyhrážanie sa, ako vyhlásenie novej studenej vojny a podobné nezmysly. Pritom opak bol pravdou. Bola to posledná výzva Ruska na spoluprácu na férových základoch. Už vtedy som mal pocit, že Západ jeho posolstvo zámerne dezinterpretuje. Čo teda povedal Putin v Mníchove?

Posledná premárnená šanca na spoluprácu

Ruský prezident v prvom rade odmietol monopolárny medzinárodný poriadok, ktorý vnucujú Spojené štáty svetu a upozornil, že „bez ohľadu na to, ako skrášľujeme tento výraz, znamená to jediné centrum moci, sily a jediného pána“. To podľa neho nemá nič spoločné s demokraciou a vyčítavo dodal, že tí, ktorí chcú Rusov poučovať o demokracii, sa jej sami nechcú učiť. Putin varoval pred svojvôľou, s akou Spojené štáty používajú vojenskú silu v medzinárodných vzťahoch. Hovoril o rastúcom pohŕdaní a neustálom porušovaní základných princípov medzinárodného práva. „V tomto svete sa už nikto necíti bezpečne. Pretože nikto už nemôže mať pocit, že medzinárodné právo je ako kamenný múr, ktorý ho ochráni,“ vyhlásil Vladimír Putin. Ruský prezident ďalej vyzval na „prehodnotenie architektúry globálnej bezpečnosti a vytvorenie systému, ktorý poskytuje rozumnú rovnováhu medzi záujmami všetkých účastníkov medzinárodného dialógu“. Vyvodiť z tohto prejavu, že Putin vystúpil ako „protivný agent KGB“, že „pomstychtivá Moskva“ si želá byť „nepriateľom Ameriky“ (ako o tom blúznili predstavitelia neokonzervatívnej nadácie Heritage) môže len niekto, ktorý má problém s porozumením prečítaného textu alebo zákerný provokatér, ktorý mu vôbec nechce porozumieť.

Putin však v tomto prejave v podstate nepovedal nič, na čo by diplomatickejšie neupozorňoval už niekoľko rokov. V Mníchove však pritvrdil tón, lebo Západ na obavy Ruska nereagoval. Naopak, klamal ho čoraz bezočivejšie. Spomínate si na plány rozmiestniť v strednej Európe tzv. protiraketový dáždnik? Moskva vtedy oprávnene neverila všetkým tým nezmyslom, ktoré šíril Washington, že tento systém vraj nie je namierený proti Rusku, ale proti raketám z Iránu. No iste. Irán mal vtedy rakety s maximálnym doletom 1700 kilometrov, pričom na zasiahnutie ktoréhokoľvek vtedajšieho členského štátu NATO by potreboval medzikontinentálne balistické strely. To, čo tvrdili Američania, bola číra lož a urážka inteligencie ruských predstaviteľov. Napokon, autor týchto riadkov zhrnul v tom čase najväčšie lži o protiraketovom systéme USA do samostatného článku. Napriek nepochopeniu Putinovho prejavu v Mníchove Rusko urobilo ešte jeden ústretový krok k spolupráci. Počas éry Dmitrija Medvedeva v rokoch 2008 – 2012 ruský prezident navrhol európsku bezpečnostnú zmluvu, ktorá by zmrazila rozširovanie NATO, účinne garantovala neutralitu Ukrajiny a zabezpečila rovnocenné inštitucionalizované konzultácie medzi Ruskom a poprednými západnými krajinami. Ale štáty Severoatlantickej aliancie ani len nepredstierali, že berú tieto návrhy vážne.

Pozvánka do NATO pre Ukrajinu ako vedomá provokácia

K ďalšiemu vývoju je dôležité vedieť toto: server Wikileaks zverejnil dôvernú správu vtedajšieho veľvyslanca USA v Rusku Williama Burnsa (dnešného riaditeľa CIA), ktorý pred summitom NATO v Bukurešti roku 2008 tlmočil do Washingtonu obavy, že otázka členstva Ukrajiny v NATO by mohla rozdeliť krajinu na dve časti, viesť k násiliu a možno aj k občianskej vojne, ktorá by vzhľadom na početnú ruskú menšinu prinútila Moskvu rozhodnúť sa, či zasiahnuť. Tým skôr, že na východe Ukrajiny je rozvinutý spoločný rusko-ukrajinský vojenský priemysel. Šéf ruskej diplomacie upozornil Williama Burnsa už 1. februára 2008, že Moskva bude reagovať úplne inak ako pri začlenení štátov strednej Európy, pretože pre bezpečnosť Ruska je Ukrajina „emocionálny a neuralgický problém“. Sergej Lavrov podľa Burnsa považuje rozdelenie sfér vplyvu za anachronické a uznáva legitímne záujmy Európy v regióne, zároveň však upozornil, že tie nesmú byť presadzované bez ohľadu na záujmy a bezpečnosť susedov. V deň začiatku summitu NATO v Bukurešti, 2. apríla 2008, bývalý ruský premiér a jeden z najlepších diplomatov 20. storočia Jevgenij Primakov varoval amerického veľvyslanca v Moskve, že presadenie členstva Ukrajiny v NATO rozzúri Rusov a ohrozí strategickú spoluprácu USA a Ruska v mnohých oblastiach. Primakov doslova pohrozil, že je otázne, či v takom prípade Ruská federácia bude rešpektovať zmluvu o hraniciach s Ukrajinou a výslovne spomenul možnosť „revízie štatútu Krymu“. Primakov pri tom zdôraznil kľúčovú vec: Rusko sa už nikdy nevráti do éry deväťdesiatych rokov a bolo by „kolosálnym omylom“ myslieť si, že dnešné ruské reakcie by odzrkadľovali tie z čias jeho strategickej slabosti. „Rusko má svoje štátne záujmy a bude ich brániť,“ varoval Primakov svojho amerického kolegu, ktorý depešu s touto informáciou poslal priamo do Washingtonu.

Takže si to zhrňme: George Bush dostal od svojho veľvyslanca vo februári a apríli 2008 opakované varovanie, že zatiahnuť Ukrajinu do NATO vyvolá krvavý konflikt. S týmto vedomím americký prezident ponúkol Kyjevu členstvo v Severoatlantickej aliancii, ktoré napokon neprešlo len vďaka vetu Paríža. Tvrdenie, že Spojené štáty nenesú žiadnu spoluzodpovednosť na vyvolaní konfliktu na Ukrajine, už v tomto bode získava vážne trhliny. A to sme sa ešte nedostali ani k Euromajdanu…

(Pokračovanie zajtra)

Zdroj:casopisargument.cz

Podporte nezávislé spravodajstvo a pomôžte zvýšiť pluralitu médii na Slovensku. Spravodajský portál Veci Verejné prináša overené agentúrne správy a vlastné komentáre naších autorov.

Podporiť nás môžete jednoduchou formou cez platobnú bránu buď pravidelnou mesačnou sumou alebo jednorázovým príspevkom.

Pravidelná mesačná podpora

Jednorázová podpora


Alebo prevodom na náš účet: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

Newsletter - Veci verejné

Prihláste sa na odber článkov. Dva krát do týždňa Vám zašleme zhrnutie najpodstatnejších komentárov a názorov, ktoré vyšli na našom webe :)

*Po vyplnení formuláru Vám zašleme potvrdzujúci email, ktorý je potrebné potvrdiť.

Podporte spravodajsko-názorový portál Veci Verejné

Vychádzať môžeme len vďaka vašej pravidelnej podpore. Ak považujete našu činnosť za dôležitú a potrebnú, podporte náš spravodajsko-názorový portál pravidelnou mesačnou sumou 5, 10 či 15 eur, prípadne podľa vašich možností na číslo účtu IBAN: SK7283300000002801086712

Ďakujeme. Aj vďaka vám môžeme robiť sociálne a vlastenecky orientovanú žurnalistiku.

spot_img

ZANECHAJ KOMENTÁR

Zdaj komentár
Zadajte svoje meno

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás