Ja osobne vnímam výchovu ako činnosť smerujúcu k získaniu a zdokonaleniu schopností a vlastností človeka .
V ostatnom čase to vnímam tak, že túto činnosť zanedbávame .
Preto navrhujem, aby bol do Ústavy SR vložený článok Výchova detí na prospech svojho národa je najdôležitejšou povinnosťou dospelých. Jednako rodičov ako pedagógov a štátu.
Musíme sa urýchlene vrátiť k hodnotám, ktoré nám ako národu umožnili stať sa kultúrnym a civilizovaným národom a umožnili nám prežiť ďaleko ťažšie a zložitejšie obdobia ako prežívame teraz.
Posilnil a profesionalizoval by som výchovu, najmä charakteru, zvládania záťaži, seba riadenie a orientáciu na hodnoty.
Na prvom mieste hodnôt musí byť život ako taký, život ako nenahraditeľná hodnota, pretože ,keď nebude život, všetko je zbytočné.
Rovnako život celkovo ako príroda a svet, alebo život človeka ,národov, ľudstva. Hneď druhé miesto patrí zdraviu a ľudskej dôstojnosti.
Musíme si určiť priority a tie priority ako sú život, zdravie, ľudská dôstojnosť a samozrejme deti, rodina.
Byť pozorný k iným ľuďom, nebyť sebec, rozvíjať empatiu, súcitiť s niekým, mať o niekoho starosť, byť nápomocný, to sa niekde stratilo.
Bez funkčnej, svoje povinnosti si zodpovedne plniacej rodiny sa budúcnosť zabezpečiť nedá. Je to nevyhnutná podmienka úspešnosti spoločenstva.
Kto nemá deti ,nemá budúcnosť. Niekto povedal a vypočítal, že ak do sa roku 2030 nevzchopí európska civilizácia, už sa nebude môcť vzchopiť.
To je posledné varovanie pred zánikom a my sa zabávame ,užívame si ako tí na zadnej palube Titaniku.
Ale pozor na 3 etapy. Prvá je idea, druhá know-how a tretia je realizácia. Teoretik sa vyžíva v prvých dvoch etapách, ale iba praktik dokáže zvládnuť aj treti .
Som šťastný, že v našom Inštitúte pre pracovnú rehabilitáciu osôb so zdravotným postihnutím v Bratislave sa snažíme v rámci komplexnej rehabilitácie , súčasťou ktorej je aj rehabilitácia pedagogicko výchovná, voľnočasová a liečebná túto ušľachtilú činnosť realizovať .
Napokon celá naša činnosť smeruje k ľuďom, ktorí sú na ňu odkázaní a potrebujú ju pre lepšie prijatie novej životnej situácie.
Nie je to však jednoduché , pretože sa často v systéme podceňuje žiak ako osobnosť. Berieme ho skôr ako niekoho, kto sa má dobre naučiť učebnú látku, aby uspel v testoch, aby sa na neho dostali peniaze.
Podceňuje sa učiteľ ako tvorca kvality školy, výchovy. Ako hovorí profesor Miron Zelina, preceňuje sa byrokracia, vzdelávanie sa v zmysle zapamätania si a reprodukcie množstva učiva. Preceňujú sa formálne indikátory kvality na úkor procesuálnych indikátorov.
Dušan Piršel
..je to všetko pekné, ale ako to chcete dosiahnuť bez zmeny paradigmy? Ako v podmienkach, keď kvalita prežitia závisí od úspechu v súťaži vykrešete voči tomu tak antagonistické cnosti, ako empatiu, nesebeckosť, či spolupatričnosť ? Prvé čo dieťa bezpečne vycíti, je rozpor skutkov a deklamovaných zámerov.
Ak som sa pri výchove detí niečo naučil, tak hlavne to, že vychov(váv)ať musíte v prvom rade seba.
Sme ,ako spoločnosť ,ako model spoločnosti v ktorom žijeme, ako spoločeneké zriadenie, tak „dobre vychovaní“ , aby sme to dosiahli ? ..
Ďakujem za stanovisko . Je to veĺká otazka , ale tie male nemaju zmysel . V kazdom pripade musime začať od seba . V tomto hodnotovom absurdistane je to ťažke . Dôležite je , aby človek voňal človečinou .