Ľudskosť vnímam ako najvnútornejšiu duchovno citovú podstatu, ktorá by teda mala byť dominantnou a viditeľnou vo všetkých oblastiach života spoločnosti a v zdravotníctve ani nehovoriac.
V zdravotnej starostlivosti sa v súčasnosti vnímajú ako podstatné mnohé parametre, ale zabúda sa , alebo sa obchádza význam ľudského prístupu k pacientovi.
Práve v tomto rezorte by mala byť ľudskosť samozrejmosťou, lebo ona a nádej sú tiež liečivé.
Len bohužiaľ táto úžasná vlastnosť je často vnímaná ako prejav zraniteľnosti a citlivosti.
Mňa ako človeka , ktorý začal profesijnú dráhu v Ústave tuberkulózy a respiračných chorôb v Podunajských Biskupiciach v oblasti sociológie medicíny a handicapu , sociálnej gerontológie a zomierania u onkologických pacientov trápi.
Len ako hovorí doktor Juraj Mesík, ľudský prístup môžeme očakávať len od ľudí, ťažko od inštitúcií.
Hoci inštitúcie môžu mať pravidlá a ciele, ktoré ich ľudskosť zvyšujú, alebo naopak znižujú.
A ja si kladiem otázku, že prečo je tomu tak ,že ľudskosti v zdravotníctve je stále menej?
Možno je to aj preto, že niektorí lekári sa stávajú lekármi primárne preto, lebo sa nejak treba živiť, alebo preto, že to je rodinná tradícia.
Tá väčšina, pre ktorých je to primárne práca ako každá iná, teda zdroj peňazí, nie je nevyhnutne nehumánna.
Len humánnosť nie je ich primárna motivácia. A kariéru v systéme urobia zväčša tí, čo idú za peniazmi a mocou, nie tí, pre ktorých je číslo jedna pacient.
K tomu sú všetci sú pod tlakom toho, že sa zo zdravotníctva ako takého stáva biznis. Biznis pre zopár oligarchov a ich poisťovne, súkromné nemocnice, farmafirmy .
Rád by som sa mýlil , ale niekedy sa mi zdá, že Ich cieľom nie je vždy blaho ľudí, ale finančné zisky.
Im je potom podriadená celá logika zdravotníctva. So zármutkom vnímam ak sa výkon nemeria uzdravenými ľuďmi, ale predpísanými liekmi a vyúčtovanými výkonmi .
Každý ambulantný lekár je dnes úradníkom v službách zdravotných poisťovní pre ktoré neustále píše a podáva hlásenia a účty.
Pacientom môže venovať len toľko času, koľko zostane po splnení jeho z hľadiska finančnej existencie základnej teda úradníckej úlohy.
Systém teda vytláča etos humanizmu a služby blížnym. Napriek tomu stále sú lekári, ktorý tlaku systému dokážu odolávať a nesú v sebe to, čo ja nazývam ľudský prístup.
Samozrejme si uvedomujem, že zdravotná starostlivosť nemôže fungovať ako charita bez finančného krytia. Táto téma si vyžaduje samostatný komentár .
Ja osobne tlieskam všetkým lekárom, u ktorých je vzťah k pacientom vždy profesionálny, ale zároveň veľmi empatický, ľudský a láskavý.
Vďaka teda všetkým, ktorí slúžia s láskou a prinášajú nádej a prepotrebnú pomoc a porozumenie.
Treba si uvedomiť, že najdôležitejšie nie sú stopy v mori či vo virtuálnom prostredí, ale sú to stopy ľudskosti okolo nás. V zdravotníctve je to najvypuklejšie .
Dušan Piršel