Rýchla doba prináša ešte rýchlejšie úsudky. Čo tam potom, že sa vzďaľujú pravde. O tú už ide dnes málokomu. Dôležitejšie je tvoriť zisky, zvyšovať príjmy, kopiť majetky a zrýchľovať spotrebu. A to za akúkoľvek cenu.
Žijeme v dobe, kedy sa mnohým ľuďom zdá, že morálka ľudstva klesla na dno.
Bez morálky žiadna spoločnosť nie je možná. Morálka musí existovať, bez morálky by tu bol boj všetkých proti všetkým. Jeden musí cítiť zodpovednosť za druhého .
Túžby sú súčasťou ľudskej prirodzenosti a kontrolovať ich v sebe dokážu len ľudia s pevnými morálnymi zásadami. Takéto morálne zásady musia z niečoho vychádzať. Ťažko povedať, aká ideová sila by mala dnes ľudí k tomu viesť.
Vládnuca sila konzumu určite postoje ľudí na dobrú cestu neobráti. Dnes okrem konzumu inej ideológie niet. V minulosti sa masy dokázali nadchnúť rôznymi ideami (správnymi i nesprávnymi): otrokárstvom, kresťanstvom, racionalizmom, nacionalizmom, osvietenstvom či demokraciou. Dnes takejto idey niet.
Využívanie zdrojov planéty považujem za pochopiteľné a správne, problémom je spôsob, akým to robíme. Problémom je, že tú planétu pri získavaní jej zdrojov devastujeme. Tu v Európe to tak nevidieť, ale v Afrike, v Indii, Číne, Indočíne a Latinskej Amerike je to miestami hotová katastrofa. A viditeľná.
Neznámou veličinou stále zostáva spôsob kolapsu svetovej civilizácie (epidémie, hladomory, vojny, strata reprodukčnej schopnosti…). Stále ale pretrváva taký stav, že veľká väčšina ľudí na Zemi si to neuvedomuje.
Máme kontaminované pôdy, moria, podzemnú vodu, ovzdušie. Jednoducho všetko. Napriek tomu niektoré environmentálne hnutia sa stávajú novým náboženstvom a nerešpektujú racionálne východiská. Ako hovorí prof. Peter Andráš CSc . , treba rozlišovať environmentalistiku a environmentalizmus. Environmentalistika sa snaží o sanáciu zložiek životného prostredia, kým environmentalizmus sa zmenil v ideológiu, podobnú náboženstvu.
A ktorú ideológiu si vyberiete vy? Alebo sa pýtam nesprávnych? Čo keď o výbere rozhodujú iní? Dovolíme to? Pasívne sa budeme nato iba pozerať? Nestačí pritom skladať útržky dnešnej doby do skladačky menom súčasnosť. Ak si neodložíme dostatok dielov pre budúcnosť, pre našich nasledovníkov, potom je náš život stratený skôr, ako sme ho vôbec začali hľadať.
Keď k tomu všetkému ešte pripočítame nedostatok empatie, absencia pocitov hanby či viny, to všetko môže byť v spojení s mocou pre spoločnosť veľmi nebezpečné.
PhDr. Dušan Piršel