V ostatnom čase mávam pocit, že sme mnohí oklamaní a okradnutí, nemáme národných politikov, nemáme národné ciele, hodnoty ani záujmy.
Často alergicky reagujeme na všetko čo nám ukazuje takí akí sme v skutočnosti malý, ďalej od stodoly nedovidiaci, hašterivý a neprajný národ.
Stačí si prečítať Mináčove Dúchanie do pahrieb. Je to presne ten istý pohľad na nás ako na nevýznamných, plebejských, zakomplexovaných.
Lenže zároveň sme rodiskom neskutočných osobností, sme hrdinovia prežitia napriek systémovému tlaku na zánik sme pretrvali, sme tí, čo stáli pri zrode slovanstva kultúry slovanských národov, zocelený bojmi o vlastnú identitu.
Ale ani toto mnohí nechcú počuť, lebo to znie veľmi rozporuplne než náš názor, že sme malý a bezvýznamný ničomný národ.
Toľko to do nás vtĺkali, až sme to prebrali do vlastného chápania identity a stotožnili sme sa s tým ako jedinou a najdôležitejšou charakteristikou.
A preto sa odcudziť a vidieť len naše negatíva a vo všetkých ostatných pozitíva, je také ľahké , že nasávame to už z materským mliekom.
A skúste sa pozrieť na našu históriu inak ako len negatívne, skúste vidieť Slovensko pozitívne.
Hneď vás vaši vlastní osočia. Aha hľa nacionalista. Slovák nerád vidí morálny intelektuálny vzor.
Asi je to dané aj pocitom menejcennosti. Aj preto to na Slovensku vyzerá tak ako vyzerá.
Kto to prelomí? Ťažko povedať, ale mali by sme pomaly začať pracovať, naše deti a naše vnúčatá to potrebujú.
Ale malosť v nás to zatiaľ nedovoľuje. Nuž musíme vyrásť a dospieť. A to chvíľu ešte potrvá.
Starý poriadok sa láme, nový ešte len kvasí a pohľad na bublajúci kvas nie je príjemný ani pre čuch ani zrak.
Ale možno budúcnosť bude výnimočná, lahodná až unikátna a možno budeme na dlho spomínať.
Možno nastane skokový zlom, poháňaný diskomfortom a hladom ľudí po zmene. Kým sa ale naučíme žiť sami zo sebou, to ešte potrvá. Chcem veriť tomu, že to národ zvládne.
