Pandémia ovplyvnila život aj našich seniorov. Ako človek, ktorý sa venoval sociálnej gerontológie som sa teda zamyslel nad tým, ako sa chovala naša spoločnosť k tejto vekovej skupine.
Uvedomujem si , že spoločnosť je zložitý organizmus. Sú to predstavitelia moci zákonodarnej a výkonnej, alebo prostí občania, podnikateľská vrstva alebo cirkev a veriaci?
Niektoré vrstvy sa navzájom prelínajú, niektoré vylučujú. Je tu aj špeciálna skupina a to sú pracovníci v sociálnych zariadeniach alebo na geriatriách, psychiatriách a interných oddeleniach, ktorí sa intenzívne venujú týmto najzraniteľnejším článkom spoločnosti seniorom.
Sú to skutočné celebrit , ktoré pomáhali a pomáhajú seniorom v ich utrpení.
Seniori, pokiaľ netrpia vážnymi chorobami, majú tendenciu nezaťažovať v tejto dobe svoje deti a žijú si svojim režimom, pokiaľ to je únosné.
Špeciálne v tejto dobe dochádza ku vyhrocovaniu niektorých medzigeneračných antipatií pre chronický stres a pocit ohrozenia na strane seniorov pre prebiehajúcu pandémiu a aj pocit, že sú už nepotrební a zavadzajú.
Celoživotné skúsenosti idú do úzadia a prevláda imperatív, aby sa hlavne chránili, najlepšie doma a počas celej pandémie.
Samozrejme to je individuálne, všetko závisí od nastavenia v rodine a od východiskového bodu, aké boli vzťahy pred pandémiou. Úplnou katastrofou pre nich je zákaz návštev v zdravotníckych aj sociálnych zariadeniach, kedy trávia posledné chvíle svojej životnej púte bez svojich najbližších.
Dôstojnosť života by mala smerovať k dôstojnosti smrti . Zmeniť pohľad na smrť ako takú a umožniť človeku odísť skutočne dôstojne by malo byť v záujme každého jednotlivca i spoločnosti, v ktorej žije. Avšak nielen v ich záujme, ale malo by to byť každého právo, tak ako máme právo na sebaurčenie.
V súčasnej dobe , keďže nepriaznivá situácia už trvá dosť dlho mám pocit, že sme troška zľahostajneli, alebo sme si na prítomnosť neželaného hosťa zvykli, nadšenie z pomoci k blížnemu sa vytratilo.
Podľa môjho názoru si asi treba uvedomiť , že senior nie je osoba zbavená svojprávnosti, takže by sa mali rozhodovať ako slobodne zmýšľajúce osoby ( samozrejme , pokiaľ ich nenavštívil Alzheimer ) a to čo sa týka stretávania s príbuznými, očkovania a podobne. Na to aby sa slobodne rozhodli, musia mať dostupné a relevantné informácie podané tak aby im rozumeli.
Spoločnosť, ktorá vie prijať slabosť starých ľudí, je schopná ponúknuť všetkým nádej pre budúcnosť.
Ako hovorí môj priateľ MUDr. Satko: Čiže celkovo je podľa môjho pocitu postoj spoločnosti veľmi zmiešaný od opovrhovania, cez zhovievavosť až po súcit v závislosti od konkrétnych okolností a kondície jednotlivých strán, pričom táto hyperbolizácia emócií je zrejme zapríčinená práve prebiehajúcou pandémiou.
Osobne som presvedčený, že potrebujeme novú víziu, novú paradigmu, ktorá by dovolila spoločnosti postarať sa o seniorov.
Dušan Piršel
