Nedávno som čítal, ako pani učiteľka rozprávala šesťročným žiakom o klimatickej úzkosti. Položil som si otázku: Kde sa stratila pedagogika a detská psychológia? Dieťa potrebuje zažívať prijatie a pocit bezpečia, pre šesťročných sú vhodné rozprávky, nie katastrofické dokumenty.

Uvedomujem si, že sebectvo a sebaklam zatiaľ víťazia, hľadíme len na svoje pohodlie. Ten stupeň konzumu, čo sme dosiahli, nám predsa nikto nevezme. Tie deti to psychicky zasiahne a žiadny hnev ani ukazovanie prstom nestačí a zasiahne to aj nás.

Čo robiť? Zmeniť sa na vegetariána, nelietať po obchodných centrách bez rozmyslu, nekupovať zbytočnosti. Asi to stačiť nebude. V komunitu sa veriť zrejme nedá, čo sa dá usudzovať najmä po prečítaní mnohých komentárov a názorov v online prostredí, ktoré sú ešte horšie ako fakt globálneho otepľovania.

Možno dúfať v nejakú zázračnú technológiu, v niečo, čo perfektne uchová energiu, stiahne CO2, dokáže odseparovať prvky z odpadu. V žiadnom prípade však netreba vychovávať psychicky vystresované a hysterické deti, ale skôr tomu čeliť – správnym prístupom a pochopením. Lebo každý chce žiť vo svete, kde je nádej.

Súhlasím, že v deťoch treba budovať ekologické povedomie, ale primerane k veku. Inak vychováme ignorantov, ktorí v dospelosti poriadne ani vyseparovať odpad nevedia a hádžu nestlačené fľaše do plastov alebo použité vreckovky do papiera. Ak budeme vtláčať zložitosti života už do malých deti, tak sa nečudujme, že majú v sebe stres a chaos.

Strašením asi nedosiahneme nič – a to je úplne jedno v akej oblasti, či už je to klíma, vzťahy alebo disciplína. Otázkou pre nás asi je, ako v deťoch vybudovať prirodzený rešpekt voči autoritám (napríklad takým rodičom – v prvom rade), ktoré dozerajú na deti nie preto, lebo ich chcú osobnostne ničiť, ale práve naopak – chrániť a budovať z nich silné osobnosti, ktoré budú oporou aj pre komunitu a ktoré budú niesť zodpovednosť za život svoj, aj za životy ľudí v komunite. Myslím si, že tieto diskusie o ochrane klímy patria na iné fóra. Ekologická výchova určite patrí do školských osnov, ale nie ako ekologický nátlak a strašenie.

Ja silne verím vo výchovu k zodpovednosti za svet okolo nás – ktorý si vyžaduje našu pozornosť a rešpekt .

Reči sú ale málo – príklad vychováva najviac. Myslím si, že ak to vzdáme a budeme veriť len v to, že niekedy to sami pochopia, tak sme práve hodili flintu do žita. 

Mali by sme si brať príklad od prírodných ľudí a zvieracej ríše, že oni si berú z prírody len to, čo naozaj potrebujú…

PhDr. Dušan Piršel