Štátne divadlo Košice 4. februára hosťovalo v SND s baletnou inscenáciou Nureyev. Tento umelec, sa svojim dielom – či už ako tanečník, choreograf, režisér a niekedy aj dirigent sa stal ikonou svetového baletu. Autor inscenácie, Ondrej Šoth týmto predstavením vzdáva hold baletnému umeniutejto výnimočnej osobnosti, ktorá zmenila pohľad na mužský tanečný prejav.
Rudolf Nureyevsa narodil v r.1938 v chudobnej tatarskej rodine. Keď ako osemročný uvidel tanečné predstavenie, začal v škole chodiť do súboru ľudových tancov. Folklór ho oslovil, v jeho neskoršej kariére pri výučbe tanca preferoval jeho dynamiku. V pätnástich dostal možnosť tancovať v umeleckej škole Moskovského Veľkého divadla, neskôr v Baškirskom divadle opery a baletu. Až v roku 1955 si splnil sen,dostal sa na štúdium tanca a choreografie do Leningradu.Ako staršiemu sa mu dostávalo posmeškov od spolužiakov, preto nemohol bývať na internáte. Býval u svojho pedagóga, legendárneho učiteľa baletu – A.I. Puškina, vďaka ktorému jeho talent dosiaholhviezdny rozmer. V roku 1961 sa stal prvým umeleckým emigrantom z vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Stalo sa tak, pri turné slávneholeningradského baletu Kirovovho divadla (dnes Mariinského) vo Francúzsku. Do Londýna so súborom nepokračoval, požiadal o politický azyl, nakoľko bol priamo pred odletom vyzvaný na návrat do Moskvy. Zostal žiť v Paríži. Aj napriek tomu, že odišiel za slobodou, vnútorne sa v emigrácii slobodným necítil, slobodu neustále hľadal. Mal pocit človeka zneužívaného, zatracovaného, ktorý túžil po slobode ako vták. Akoby sa nestotožnil s rolou emigranta, nenašiel vo Francúzsku domov. Jeho hviezdna kariéra stúpala, Účinkoval najprestížnejších baletných súboroch v hlavných rolách – Kodaň, Londýn, Viedeň ale ja v USA, Austrálii, Brazílii. V roku 1983sa stal umeleckým riaditeľom baletu Parížskej opery. V roku 1987 bol Gorbačovom rehabilitovaný, dostal povolenie vycestoval za rodinou, a to už na pohreb matky do ešte vtedy Sovietskeho zväzu. Zomrel v r. 1993 vo veku 54 rokov.Pochovaný je neďaleko Paríža na ruskom cintoríne.
V svojej tvorbe bol náročný na seba, zostavoval technicky náročné choreografie, čím dal do popredia aj mužský tanečný prejav, po technickej a estetickej stránke. Jeho fascinujúce choreografie a kompozície súpre tanečníkov veľkou príležitosťou. Je však málo tanečníkov, ktorí sú schopní ich stvárniť. Ako povedala riaditeľka baletu SND Nina Poláková „ Nureyeova úroveň sa nedá napodobniť“. I napriek tomu jeho diela sú stále výzvou pre choreografov. Tej sa uchopil aj riaditeľ Štátneho divadla Košice Ondrej Śoth, čím nadviazal na svoje diela A. Franková, M. Horáková, M.R. Śtefánik, Ch. Chaplin. Śothovou špecialitou je totiž stvárnenie istého životného oblúku známych osobností v choreografických kompozíciách.
Dramaturgička a spoluautorka baletnej kompozície Nureyev Zuzana Mistríková povedala, že „nejde o životopisnú inscenáciu. Vystavená je na postave starého umierajúceho tanečníka, ktorý si spomína na najdôležitejšie okamihy života a na najdôležitejších ľudí, ktorí v jeho živote zohrali dôležitú rolu. Reflektuje nielen kariéru, ale odhaľuje aj dušu umelca. Našou snahou bolo ukázať v akej situácii žil a ako sa stal ikonou“.
Choreograf a režisér O. Šoth povedal, že „Diváci vidia predstavenie o človeku, ktorý mal veľmi ťažké detstvo. Ťažkým spôsobom života dospel do svetovej slávy. Čím bol starší, tým viac a viac bol sám, až to až do konca života. Zomrel ponížený spoločnosťou, okradnutý najbližšou rodinou.Vo svojej genialite bol výnimočný a zanechal veľký odkaz tanečnému umeniu. Údajne bol najfotografovanejším umelcom, zostal najslávnejším tanečníkom a najznámejším ruským emigrantom“.
Pred bratislavským obecenstvom sa ako Nureyev predstavil Roman Lazík, ktorý je hviezdnym slovenským tanečníkom. Bol sólistom baletu SND, kde v tituloch, ktoré boli v repertoári stvárnil hlavné role.Je nositeľom aj mnohých ocenení a vyznamenaní. Najväčší čas kariéry bol sólistom Viedenského štátneho baletu, v ktorom s Ninou Polákovou (terajšou riaditeľkou baletu SND), tvorili hviezdny tanečný pár. Vo svojom repertoári mali aj Nureyovove choreografie. I keď už oficiálne ukončil kariéru, prijal ponuku hosťovať v tanečnej freske Štátneho divadla Košice a od decembra naštudoval rolu Nureyeva, I keď sa nemal možnosť s ním stretnúť osobne, vnímal ho prostredníctvom svojho mentora Vladimíra Malakhova, s ktorým sa spoznal počas angažmán vo Viedni. On v Štátnom divadle Košice spolupracuje pätnásť rokov. Navyše si Lazík naštudoval všetko, čo je o tomto umelcovi dostupné a samozrejme poctivo so zanietením rolu študoval v baletnej sále. Ako sám povedal, je to postava viac o pocitoch ako o krokoch. A to, že ako sám povedal žil s postavou aj mimo baletného štúdia.sa odrazilo na jeho sobotňajšom výkone. Jeho želanie „aby predstavenie diváci sledovali so zatajeným dychom“ sa naplnilo.Šothove inscenácie nesklamú náročného diváka. Jednoduchá scéna hoci s jednoduchými ale veľavravnými prvkami (kocka bez základne, postavená na hrane, textilný tunel, nadrozmerná plachta a pod.) dopĺňajú „súsošia“ tanečníkov. V choreografiách, na ktorých okrem O. Šotha participovali aj V. Malakhov, S. Stariňák, M. Sarišský a S. Yamada), mali tanečníci možnosť prezentovať svoje interpretačné umenie. A to na vysokej úrovni. Boli dôstojnými partnermi R. Lazíka. Fascinujúce scény a obrazy o konci života Nureyeva okrem umeleckého zážitku ponúklo divákom aj zamyslenie o životnom príbehu človeka, ktorý počas svojho života skúsil všetko – chudobu, utrpenie, slávu, zradu, poníženie a to ešte aj v posledných dňoch svojho života od sestier. Ale aj k zamysleniu o napĺňaní osudu, ktorý každý z nás má niekde v „rodnom liste“ a predsa sa pod neho svojim konaním podpisuje.
Predstavenie sa pre zlyhanie techniky, nešla filmová projekcia, začalo skoro o hodinu neskôr. Diváci síce boli ochudobnení o estetický rozmer scény, účinkujúci miestami museli improvizovať ale nemalo to vplyv na celkový dojem z predstavenia. I keď sa opona nesťahovala, potleskom diváci, a to hneď v prvom potlesku v stoji, nešetrili. Kľaňačka vydala 7 opôn, čo na naše zvyklosti meradlo úspechu. Nueyrejevovi pri hosťovaní s Kráľovským baletom v Londýne sa dostalo dvadsaťtri a vo Viedni osemdesiat opôn. To asi sa už nikomu v baletných predstaveniach nepodarí.
Jana Miklovičová
