Gustáv Murín je človek, ktorý je neodmysliteľne spätý so slovenskou mafiou. Našťastie len ako dokumentarista. V májovom rozhovore bolo vypálených 20 otázok, ktoré padli na hlavu Gustovi.  Ako obstál posúďte sami.  

• Málokto vie, že ste povolaním  biológ, autor šesťdesiatich siedmich kníh a stoviek komentárov.  To je celkom pekná kôpka dobre vykonanej práce. Spokojný? 

Áno. Niekedy mám pocit, že keby som s písaním sekol, tak som napísal všetko, čo som chcel. (smiech)

• Teraz ste mi pripomenuli Pilátov výrok:,,Čo som napísal to som napísal.“

Presne tak. Väčšinu vecí už iba aktualizujem. Keby ma aj umlčali, ľudia majú čo čítať. 

• Pri tak bohatej spisovateľskej činnosti sa ponúka otázka: Kde na to beriete čas?

Poviem vám tajomstvo, ktoré predo mnou prezradil už Hemingway. Kľúč je v sústredení.  Koncentrovaný ľudský mozog je najlepší stroj na svete. Samozrejme, nedá sa to naplánovať ani mu to prikázať. Priebežne si robím poznámky.  V noci si ich nechávam prejsť hlavou a ráno to prepisujem.

• Miroslav Válek napísal báseň v ktorej prirovnáva fantáziu k purpurovému vtákovi, ktorý ho nenechá spať. Je písanie pre Gustáva Murína nevyhnutné?

 Sú veci, ktoré musia isť von. A netýka sa to len písania, ale rovnako aj spoločenských otázok o ktorých jednoducho musím hovoriť,keď to považujem za nevyhnutné. 

• Na Slovensku ste známy predovšetkým ako  dokumentarista mafiánskych príbehov z ponovembrového obdobia.  Baví vás šprtať sa v tých nechutnostiach?

Popravde nebavilo ma to, ale cítil som potrebu to obdobie zaznamenať.

• Kedy prišlo rozhodnutie písať o slovenskej mafii?

V prvej polovici deväťdesiatych rokov som bol na pracovnom pobyte v USA. Vtedy bola Amerika skutočne iným svetom. Býval som v mestečku Iowa. Totálna diera.  Ľudia si nezamykali domy a násilie bolo prítomné jedine v médiách, kde bolo servírované na dennom poriadku.  Na Slovensko som sa vrátil v roku 1995 a bol som zhrozený z toho čo sa tu deje. To čo som v USA videl iba v médiách bolo na Slovensku realitou. Práve začala vojna v podsvetí a cítil som, že mafiánske vojny tu nebudú večne a že je potrebné to obdobie zdokumentovať. Tak som začal zbierať články a podnety do škatule bez ladu a skladu.  Na základe týchto podnetov som v roku 2009 vydal prvú knihu o mafii.

• Istým spôsobom vás mafia musí fascinovať. Čo vás na mafiánskych témach najviac fascinuje?

O mafii som veľa čítal ešte za mladých čias. Nefascinujú ma ani tak samotné zločiny ako skôr fenomén alternatívy štátu. Lebo mafia je v prvom rade alternatíva štátu.

• Kniha Mafia v Bratislave mala na Slovensku veľkú popularitu. Tuším sa predalo päťdesiat päť tisíc výtlačkov. Neskôr ste sa kvôli práci na ďalšej knihe  stretli aj s Mikulášom Černákom. Aký je to pocit zhovárať sa s bývalým bossom slovenskej mafie?

Bolo to v čase keď som písal tretiu knihu o mafii, kde som sa podrobnejšie venoval Černákovi.  Vtedy ešte nebol odsúdený.  Černák je človek, ktorý je závislý na popularite. Posadnutý seba prezentáciou. Neskutočne samoľúby. Herec vo vlastnom filme. Vžíva sa do úlohy ktorá je absurdná.

• Čosi ako novodobý ,,Jánošík“ ?

Tak asi. Bol na mňa naštvaný, lebo čakal, že kniha bude čosi ako jeho monológ. A nebola. Inak mnohých mafiánov urazilo práve to,  že som ich nespomenul v knihe. Najväčší trest je pre väčšinu zločincov tohto typu práve zabudnutie.

• Známa Izraelská spisovateľka Hannah Arendtová napísala knihu Eichmann v Jeruzaleme, v ktorej popisuje proces s Adolfom Eichmannom. Opísala ho ako šedého úradníka, ktorý nedisponoval nijak zvláštnymi schopnosťami. Ako človeka, ktorému zhody okolnosti umožnili páchať neskutočné zlo. Neskôr tento fenomén nazvala banalita zla. Po skúsenostiach so slovenskou mafiou súhlasíte s Hanach Arendtovou?

Arendtová bola veľká osobnosť, ktorá to vystihla.  Pri mafiánoch to ale platilo skôr naopak. Mafiáni ako Černák boli excentrickí a samoľúbi. Prirovnávali sa k postavám z Krstného otca bez toho, aby to dielo čítali. Potrebovali byť videní. Stále na očiach. Myslím si, že je to opačný prípad akým boli ľudia typu Adolfa Eichmanna, ktorí páchali zlo v skrytosti.

• Skôr som mal na mysli to, že to boli ľudia, ktorí by za iných okolnosti mohli byť celkom normálni. Aj Černák bol predsa šofér autobusu alebo sa mýlim?

Určite je to tak. Aj keď pri Černákovi nezabúdajme, že bol okrem iného aj mäsiar takže mal prax.

• V poslednom desaťročí prevláda na Slovensku taký zvláštny trend,  ktorý svetoznámy sociológ Zygmund Bauman nazval ako Retrotópia. Potreba vracať sa do minulosti a prehodnocovať to,  čo bolo. Točia sa tu filmy a píšu články o 90-tych rokoch, o komunizme, o Slovenskom štáte atď. Trochu mi to pripadá, akoby sme sa chceli vyhnúť prítomnosti.

Áno. Podľa mňa je to čosi ako psycho-hygiena. V našom prostredí sa tomu hovorí ostalgia. Číže potreba ľudí z postkomunistických krajín vracať sa do minulosti, kde cítili istotu. Pevný bod. Z čoho vyplývajú ilúzie. Na druhej strane rozumiem ľuďom, ktorí cítia nostalgiu.  Ľudia sa proste vracajú do časov,  ktoré si idealizujú. Je to psychohygiena ktorá nemá opodstatnenie.

• Pre mňa je zaujímavé,  že ľudia v minulosti napríklad po druhej svetovej vojne, nemali potrebu vracať sa do minulosti, skôr opačne. Boli zameraní na budúcnosť. Bojíme sa teda ako spoločnosť pozrieť do budúcna?

Určite to súvisí s obavou o budúcnosť. Žijeme veľmi nestabilné časy.

• V poslednom románe Osudy v kameni, ktorý je voľným pokračovaním vášho debutu,dávate na frak revolucionárom z roku 1989. Čo proti nim máte?

Revolucionárov z 89-tého som  poznal. Od Petra Zajaca cez Fedora Gála až po Budaja. S mnohými som dovtedy spolupracoval.  Po novembri mi bolo jasné,  že sú to ľudia, ktorí si sprivatizujú november 89. Od začiatku mi bolo jasné, že s týmito ľuďmi to nepôjde.

• Kniha Osudy v kameni je o osobnostiach a anti – osobnostiach. Prečo na Slovensku v posledných rokoch akosi chýbajú osobnosti, ktoré by boli nasledovania hodné. Alebo je to len môj mylný pocit?

 Je to tak. Sme v procese dekapitácie národa.

• Čo to znamená?

Znamená to,  že sa tu systematicky pracuje na likvidácii ľudí, ktorí  majú ucelený názor a neboja  sa konfrontovať.  Ľudia, ktorí by boli nasledovania hodní. Je tak najmä pod tlakom zahraničia. Nech už sú v médiách, v polícii alebo v cirkvi.

• Vedeli by ste uviesť príklad?

Jeden príklad za všetko je profesor Traubner. Osobnosť najvyššieho rangu. Človek všeobecne rešpektovaný, s ktorým sa donedávna fotila  naša  prezidentka. Zrazu sa objavil kompromitujúci článok založený na nezmysloch a okamžite od neho dali všetci ruky preč. Okrem mňa sa profesora Traubnera nikto nezastal.

• Kým majú byť tie osobnosti nahradené?

Mediálnymi výtvormi,  ktoré vyrobí reklama.  Rýchlo kvasení ľudia, ktorí sa objavia a zmiznú. Žijeme nenormálnu dobu v ktorej existujú pseudostrany a zároveň obrovský tlak zo zahraničia.

• Prečo sú tie média na Slovensku tak úspešné?

Hovorí sa tomu intoxikácia. Média, ktoré tu vytvárajú “osobnosti“, majú obrovskú zahraničnú lobby a dobre spravenú reklamu.To je celé.

• Ľudia sa často zvyknú pýtať, kedy nastanú lepšie časy. Ako by im odpovedal Gustáv Murín?

Myslím si, že Slovensko čakajú ťažké časy. Momentálne nejde len o Ukrajinu. Prebieha boj o  nové prerozdelenie sveta.  Aj keď som  historický optimista. Verím, že dobré časy prídu, len sa ich treba dožiť.  

Rozhovor spracoval: Dominik Petruška