Uznanie dvoch separatistických republík (Doneck a Luhansk) prezidentom Ruskej federácie Vladimírom Putinom ešte viac skomplikovalo situáciu na rusko-ukrajinských hraniciach. Viac o tom probléme sme sa rozprávali s odborníkom na medzinárodné právo a geopolitiku docentom Branislavom Fábrym.
V pondelok 21. februára 2022 ruský prezident Vladimír Putin uznal po ôsmich rokoch nezávislosť dvoch samozvaných republík Doneck a Luhansk. Čo ho viedlo k tomuto rozhodnutiu?
Myslím, že prezident Putin sa pre tento krok rozhodol v posledných dňoch, hoci o ňom ako o alternatíve uvažoval zrejme už dlhšie. Dlho sa bude špekulovať, čo ho ovplyvnilo, ale mohli to byť aj nedávne medzinárodné rozhovory. Tie ho utvrdili v domnienke, že Západ stále neberie jeho požiadavky vážne a preto sa kompromis nezdal pravdepodobný. Dôležitým motívom mohla byť i hrozba ukrajinského útoku na Donbas, na ktorú ruská strana upozorňovala. Určitým dôvodom pre Moskvu mohla byť snaha odpovedať na vyzývavé slová o potrestaní Ruska, pričom odpoveďou sa stalo uznanie nezávislosti ľudových republík. Prezident Putin chcel dať jasne najavo, že nemá obavu zo západných sankcií, dokonca ani zo zrušenia projektu NordStream2. Vzhľadom na to, že takto zanikol normandský formát, išlo aj o jeho prejav nespokojnosti s postojom Francúzska a Nemecka. Tie podľa Moskvy urobili len málo, aby donútili Ukrajinu dodržiavať Minské dohody.
Podľa Západu je tento krok jasným porušením tzv. Minských dohôd garantujúcich územnú celistvosť Ukrajiny zo strany Ruskej federácie…
Áno, ide o zjavné porušenie Minských dohôd, ktoré potvrdzovali status Donbasu v rámci Ukrajiny. Za toto nesie jednoznačnú zodpovednosť Rusko. Minské dohody sú však porušované dlhodobo a to aj zo strany Ukrajiny. Na línii kontaktu zostávajú ukrajinské ťažké zbrane, prichádza k ostreľovaniu rôznych oblastí, atď. Čo je ale najhoršie, najvyšší predstavitelia Ukrajiny trvalo odmietajú priame rokovania s predstaviteľmi ľudových republík, ktorých považujú za bábky Moskvy a dodnes sa s nimi nestretli. Pre porovnanie, srbskí politici sa s predstaviteľmi separatistického Kosova priamo stretávali pred i po roku 2008, hoci si o nich tiež mysleli svoje.
Do akej miery mohla ukrajinská strana zabrániť tomuto scenáru?
Zodpovednosť za súčasný scenár nie je jednostranná a aj ukrajinská strana mohla urobiť viac, keby skutočne usilovala o realizáciu Minských dohôd a plnila svoje záväzky. Prezident Zelenský sa však o deeskaláciu príliš neusiloval, podobne ako ani jeho predchodca Petro Porošenko. Prezident Zelenský si prinajmenšom mohol odpustiť odmietavé vyhlásenia o Minských dohodách, vrátane nedávneho vyjadrenia zo 17. februára, keď označil dohody za nekompetentne pripravené. V podobnom duchu sa nieslo aj jeho vystúpenie na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii. Ide však o dlhodobý trend v jeho vyjadreniach, keď opakovane volal po zmenách dohôd a nedávno i po rokovaniach v novom „budapeštianskom“ formáte, v rámci ktorého chcel otvoriť široké spektrum otázok.
Myslíte si, že uznanie dvoch odštiepeneckých republík je akousi zámienkou na otvorený vojenský konflikt?
Toto uznanie môže riziko ozbrojeného násilia eskalovať, ale nemusí. Určite ide o zostrenie politického sporu medzi Ruskom, Ukrajinou i Západom, či však automaticky povedie k novým ozbrojeným stretom, nie je jasné. Oficiálny ruský vstup do Donbasu nie je priamym vojenským útokom, pretože jednotky prichádzajú na územie mimo ukrajinskej kontroly. Rizikom je však hranica územia, pretože ľudové republiky si v ústavách vymedzili suverenitu nad celým územím Doneckej a Luhanskej oblasti a časť z neho aktuálne kontroluje Ukrajina. To môže viesť k otvorenému konfliktu o zvyšné časti oboch oblastí, dokonca i v prípade, že si to Rusko želať nebude. Na druhej strane fakt, že do Donbasu oficiálne vstúpili ruské vojská, môže ukrajinskú armádu odradiť od prípadného útoku na ľudové republiky. Útoky na ruskú armádu sú totiž nebezpečnejšie než útoky na separatistické jednotky.
Pred pár dňami sa skončili pekinské zimné olympijské hry. Vidíte určitú podobnosť so situáciu v roku 2008 počas letných olympských hier v Pekingu?
Olympiády sú v súčasnosti vítanou príležitosťou na lacné politické víťazstvo nad geopolitickým rivalom, v roku 2022 však nešlo o analógiu s rokom 2008. V roku 2008 sa pred olympiádou vyhrocovali vzťahy medzi USA a Čínou a to najmä kvôli protestom tamojšej tibetskej menšiny. Rozpory s Ruskom neboli primárnou témou pred olympiádou. To sa zmenilo, keď sa prezident Saakašvili pokúsil počas otvorenia hier o nečakaný útok na Južné Osetsko, kde boli na základe medzinárodného mandátu prítomné aj ruské jednotky. Útok sa nevydaril, vojna však vrhla tieň na olympiádu. V roku 2022 napätie medzi Ruskom a Západom narastalo už pred hrami a vyvrcholilo až po nich. Určitou analógiou s rokom 2022 by mohla byť olympiáda v Soči 2014, počas ktorej súčasne prebiehal konflikt na Ukrajine a ten eskaloval po hrách zmenou hraníc na Kryme.
Slovenská republika ako malý stredoeurópsky štát musí v rámci svojej zahraničnej politiky tlačiť na dôsledné dodržiavanie medzinárodného práva. Akým spôsobom by mohla diplomatickou cestou zmierniť rusko-ukrajinské napätie?
Postoj Slovenska neuznávať ani Kosovo, ani Krym a ani ľudové republiky je rozumný a správny. Takýto postoj som vždy podporoval aj publicisticky a podporujem ho i dnes. Na druhej strane však ani Slovensko nie je pri rozvrate medzinárodného práva bez viny. Dzurindova vláda totiž podporila agresiu voči Juhoslávii 1999 i agresiu voči Iraku 2003 a práve tieto dve akcie doslova rozbili systém medzinárodného práva. Keď v roku 2008 vyhlásilo Kosovo nezávislosť, už na šťastie neboli Dzurindovi ľudia pri moci. Napriek rozumnému neuznaniu jednostranných zmien hraníc vo svete však Slovensko zaujíma k štátom, ktoré sa takého kroku dopustili,veľmi rozdielne postoje. Tí čo spôsobili porušenie územnej celistvosti Srbska, sú našimi najlepšími spojencami, zatiaľ čo voči Rusku voláme po sankciách. Mimochodom, sankciami neriešime ani separatistické problémy priamo na území EÚ, teda Severo-cyperskú republiku. Nedávnym príkladom dvojakého metra sa stalo i uznanie izraelskej anexie východného Jeruzalema a Golanských výšin prezidentom Trumpom. SR vtedy nijako nekritizovala ani USA, ani Izrael.
Žiaľ, najmä v súčasnosti je slovenská politika až príliš limitovaná svojou jednostrannosťou. Pred rokom 2020 sme mohli zohrávať úlohu prostredníka pri rusko-ukrajinských rokovaniach, keďže SR mala dobré vzťahy s oboma štátmi. To potvrdila napr. konferencia Cesty k mieru z roku 2015 v Košiciach, kde diskutovala ruská a ukrajinská občianska spoločnosť. Súčasná vláda však degradovala vzťahy s RF a tým stratila i možnosť mierniť rusko-ukrajinské napätie.
Ako by sme mohli odlíšiť prípad nezávislosti Kosova s prípadom nezávislosti Donecka a Luhanska?
Mnohí novinári či politici sa snažia vytvoriť dojem, že Kosovo bol špecifický prípad, v skutočnosti však hlavným rozdielom bolo to, že Kosovo malo iných spojencov. Kosovo v roku 2008 vyhlásilo nezávislosť v rozpore s rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN 1244 (1999). Tá zakončila vojnu i prenasledovanie Albáncov, Belehradu však garantovala územnú celistvosť. Vyhlásenie nezávislosti Kosova vo februári 2008 sa pritom udialo v situácii obrátenej etnickej čistky, pretože po roku 1999 vyhnali Albánci z Kosova väčšinu Srbov a tí sa dodnes nemohli vrátiť. Rozdiel medzi Kosovom a Donbasom bol aj v tom, že srbskí politici seriózne rokovali a ukázali väčšiu flexibilitu, keď ponúkali napr. rozdelenie Kosova.
Jedným z argumentov súčasnej vlády je, že Slovenská republika musí jednoznačne odsúdiť aktivity Ruskej federácie na Ukrajine kvôli možnému precedensu s maďarskou menšinou na Slovensku. Kvôli tejto skutočnosti dodnes neuznávame napríklad nezávislé Kosovo. Dá sa preto s jej argumentom z časti súhlasiť?
Je správne neuznať jednostranné zmeny hraníc, ale situácia na Ukrajine je tiež príkladom, ako dôležité je dodržovať ústavné postupy. Na Ukrajine mali šťastie už v rokoch 2004 a 2005, že tzv. oranžová revolúcia neskončila občianskou vojnou. V roku 2014 však už také šťastie nemali a priamym dôvodom vzniku ľudových republík bol protiústavný postup v Kyjeve. Dňa 22. februára2014 demonštranti obsadili parlament a ten v rozpore s ústavou odvolal prezidenta Janukovyča – neskôr odvolali časť ústavných sudcov. Podľa článku 111 ústavy však bol na odvolanie prezidenta potrebný súhlas ústavného i najvyššieho súdu (ktoré chýbali) a až následne mohli poslanci prezidenta odvolať trojštvrtinovou väčšinou. V parlamente však celú procedúru obišli, nezapojili súdnu moc, nedosiahli ani potrebnú väčšinu a deklarovali, že prezident bol odvolaný, lebo si neplnil povinnosti – taký dôvod však ústava nepoznala. S podobnou zmenou moci sa ale mnohí ľudia nezmierili, najmä na Kryme a v Donbase, keďže Viktor Janukovyč bol zvolený práve ich hlasmi.
Dalo by sa to porovnať s hypotetickou situáciou, keby demonštranti v Bratislave obsadili Národnú radu SR a donútili poslancov (i niekoľko koaličných) odvolať Zuzanu Čaputovú pre „neplnenie povinností“, získali by však len 85 hlasov. Konali by protiústavne, veď aj na ústavnú žalobu proti prezidentke treba 90 hlasov. Keby však k takému „odvolaniu“ prišlo, zrejme by s tým mnohé regióny nesúhlasili, vrátane južných okresov, ktoré v roku 2019 masívne volili súčasnú prezidentku. Potom by sa vytvorila určitá analógia s Donbasom.
Otázka na záver. Akým spôsobom sa dá vyriešiť rusko-ukrajinský konflikt bez použitia vojenských síl z oboch strán?
To je ťažká otázka a jednoduchá odpoveď neexistuje. Riešenie určite nebude rýchle, veď ani iné podobné konflikty v Európe a vo svete sa dlhodobo nedarí vyriešiť – ani v bývalej Juhoslávii, ani na Cypre, ani na Blízkom Východe. Základom pre akékoľvek riešenie je opustiť čierno-bielu predstavu o dobre a zle a uvedomiť si, že zodpovednosť nesú obe strany. Rusi musia viac rešpektovať realitu na Ukrajine, ktorú nelákajú ruské vzory a toto pochopenie chýbalo i v pondelkovom prejave prezidenta Putina. Na druhej strane musí Kyjev porozumieť, že v Donbase nie je protiruská politika prijateľná. Navyše, pokiaľ Kyjev nedokáže s predstaviteľmi ľudových republík ani len priamo rokovať, nemôže očakávať, že spolu dokážu žiť v jednom štáte.
Dôležité je tiež, aby obe strany rešpektovali uzavreté dohody. Nejde pritom len o porušovanie Minských dohôd, ale napr. aj porušovanie dohôd, ktoré boli uzavreté ešte počas revolúcie na Majdane. Pripomeňme, že krvavé protesty v Kyjeve sa 21. februára 2014 pokúsila vyriešiť dohoda prezidenta Janukovyča a lídrov Majdanu, garantovaná troma ministrami štátov EÚ. Dohoda sľubovala predčasné voľby, ktoré by Viktor Janukovyč určite prehral. Predstavitelia Majdanu sa však už cítili víťazmi, dohodu hneď nasledujúci deň porušili a prezidenta protiústavne zvrhli. Paradoxne, keby vtedy dohodu dodržali, dnes by boli Krym i Donbas ukrajinské. V súčasnosti zostáva iba konštatovať, že na vyriešenie rozporov medzi Ruskom a Ukrajinou bude potrebná pokojnejšia medzinárodná situácia a aj úprimnejšia snaha oboch strán plniť si zmluvné záväzky.
Zhováral sa: Matej Mindár
