Pokiaľ nejde iba o marketing, tak by nový pohľad nastavenia daňového mixu mohol priniesť viac progresívnej spravodlivosti. Diabol sa však skrýva v detailoch. Aj z toho dôvodu je nutné hovoriť o úskaliach a správnom nasmerovaní majetkového zdanenia.
Rok od nástupu novej vlády sa začalo intenzívnejšie hovoriť o podobe daňovej reformy. Jej vlajkovou loďou má byť zvýšenie zaťaženia majetku, ktoré by malo doprevádzať zníženie daní z príjmu (zvýšením nezdaniteľnej položky jednotlivcov a znížením daní/odvodov na strane zamestnávateľa). Prijatie zákona sa očakáva ku koncu tohto roka a uplatňovanie až od roku 2023.
Deklarovaným cieľom je zachovanie neutrality zdanenia – tj. že z pohľadu štátu nedôjde ani k zníženiu, ani k zvýšeniu celkového výberu na daniach. Cieľom by tak malo byť zvýšenie spravodlivosti medzi jednotlivými výbermi, a zároveň pri znížení daní z príjmu – podpora aktivít a podnikateľských investícií.
Majetkové dane sú naozaj vhodným priestorom pre uskutočnenie zmien v daňovom mixe. Dlhodobo na to poukazujú štatistiky OECD, ktoré roky upozorňujú Slovensko na tento nevyužitý priestor. V priemernej krajine EÚ sa na majetkových daniach vyberie 1,6% HDP, zatiaľčo u nás iba 0,4%. Zrejme z tohto porovnania pochádza aj zámer ministerstva financií o strojnásobenie súčasných platieb. Ako však dodáva riaditeľ Rady pre rozpočtovú zodpovednosť V. Novysedlák – priemer v Únii navyšujú najmä vysoké zdanenia vo Francúzsku a V. Británii (údaje o priemere sú z roku 2019, kedy bola Británia súčasťou EÚ), a preto za smerodajnejší údaj odporúča medián, ktorého ekvivalent by sa rovnal iba zdvojnásobeniu súčasných slovenských daní.
Zámer cieliť pozornosť na majetkové dane je vo všeobecnosti správny svojou adresnosťou. Stav, ktorý platí dnes určuje približne rovnakú miestnu daň na panelákový byt, ako aj na vilu v luxusnej štvrti. Hlavným faktorom, ktorý sa pri jej určení berie do úvahy, je rozloha nehnuteľnosti v metroch štvorcových. Súčasné paušálne nastavenie tak z hľadiska pomeru zdaňuje chudobnejších vlastníkov dokonca viac ako bohatších.
Teória je fajn, prax však prináša problémy
V teórii je to všetko pekné. Prax však prináša viacero komplikácií. Ako určíme cenu každej nehnuteľnosti (Slovensko má okolo 2 miliónov bytových jednotiek)? Čo s nehnuteľnosťami, ktoré medzičasom výrazne stúpli na hodnote a vlastník si nemôže so svojimi príjmami dovoliť platiť vysoké dane? Pritom však nemusí ísť len o problémy dôchodcov. Treba tiež brať do úvahy špecifiká slovenského realitného trhu, kde na rozdiel od západných krajín prevažuje vlastníctvo nad prenájmom – zvýšenie dane teda priamo zasiahne viac ľudí, ako keď sa podobná reforma konala na západe. Ak pôjde ruka v ruke zníženie priamych daní, naozaj ho chudobnejší pocítia tak, že po započítaní zvýšenia daní z nehnuteľností im klesne daň z príjmov viac alebo aspoň vyrovnane? A ak sa oba zákony nebudú schvaľovať súbežne, nestane sa že jedným zákonom sa dane zdvihnú a na druhý (ktorý by mal dane znížiť) už nebude politická vôľa, napríklad pre zadĺženie štátu kvôli pandémii?
Pokusom o rozšírenie zdanenia nehnuteľností sa zaoberal Smer v rokoch 2012 a 2017. V oboch prípadoch od pohnútky napokon upustil. Hlavným problémom je vytvorenie tzv. cenovej mapy. Aby bolo možné takúto mapu vytvoriť je potrebné zbierať údaje o všetkých uskutočnených transakciách s nehnuteľnosťami, čo by samozrejme bolo realizovateľné pomocou katastra so súbežným prispôsobením legislatívy. Tu vznikajú dve ďalšie zložitosti – sú oblasti, kde je príliš málo prevodov, aby bolo možné cenu určiť a sú prípady, kedy nehnuteľnosť nie je prevádzaná za trhovú hodnotu, čo bude tieto údaje skresľovať. Cenovú mapu ponukových a realizovaných cien za mnohé roky medzičasom vyvíjala pre spolupracujúce realitné kancelárie asociácia NARKS (www.cmn.sk), ako aj Realitná únia. Objektívna cenová mapa však môže mať v istých prípadoch aj niekoľkoročné oneskorenie.
Ak by sme sa cez tieto nedostatky dokázali dostať, stále nám vyvstávajú podobné problémy, aké sa riešili aj v minulosti. Čo s domami, ktoré medzičasom výrazne stúpli na hodnote a ich majitelia by vzhľadom na svoje príjmy, či dokonca dôchodky neboli schopní tieto zvýšené dane platiť. V tejto súvislosti sú uvádzané nemilé príklady z USA, kedy sa ľudia museli vysťahovať zo svojej ulice, v ktorej prežili celý život, len kvôli zvýšenej dani z nehnuteľnosti, prípadne pre stratu zamestnania. Rovnako tak za boháčov nemožno považovať dôchodcov, ktorí neraz aj vlastnými rukami v 60., či 70. rokoch stavali dvojgeneračné domy v očakávaní, že ich budú v budúcnosti zdieľať so svojimi deťmi, ktoré sa však presťahovali napokon inam. Ako budú chránené záujmy týchto skupín?
Odpoveďou na tieto otázky by mala byť možnosť nasčítania daňového dlhu danej nehnuteľnosti, ktorá by bola splatná pri jej predaji. Budú mať však takúto možnosť iba dôchodcovia (o ktorých sa výlučne hovorí v tejto súvislosti), alebo každý kto o to požiada, kto to bude pociťovať ako záťaž ku svojím príjmom? Hlavný analytik Realitnej únie V. Kubrický sa v takom prípade obáva aj straty transparentnosti a porovnateľnosti cien v prípade, že by sa daňový dlh prenášal na nového kupujúceho. V skutočnosti by však podľa nášho názoru mechanizmus práve z týchto dôvodov smeroval k úhrade dlhu na strane predávajúceho, iste však bude tento proces dolaďovania istý čas trvať. Kubrický však ďalej tiež správne upozorňuje na problém „povestnej poslednej kvapky“, ktorá by mohla vznikať pri dostupnosti bývania bežných ľudí. Teda tým, ktorým príjem ledva vystačí na splácanie hypotéky a nákladov na bývanie a po novom by k nim pribudla aj zvýšená daň, ktorú už dokonca označujú niektorí analytici ako akýsi druh „nájomného“ voči štátu.
Okrem dane z vlastníctva nehnuteľnosti je však v hre spomedzi majetkových daní opäť aj daň z prevodu a z dedičstva nehnuteľnosti, ktoré v roku 2004 zrušil Mikuláš Dzurinda. Daň z dedičstva je opäť jednou z ideí, s ktorými sa stotožňuje ľavicové videnie sveta. T. Piketty pomocou neho v Kapitáli porovnáva úroveň jednotlivých spoločností, v ktorých príjmy z práce jednotlivca počas života hrajú väčšiu alebo menšiu rolu v porovnaní so zdedeným majetkom a Komunistický manifest dokonca dedenie chcel zakázať úplne. V praxi však tými najviac pripravenými subjektmi je možné tieto dane poľahky obísť.
Progresívne zdanenie od pravicovej vlády – nepôjde len o marketing?
Ak by sme všetky vyššie uvedené problémy dokázali vyriešiť, tak na celej tejto téme je azda najkurióznejšie to, že pri poctivom prístupe by malo ísť o ľavicové riešenie daňového mixu, čo zjavne nie až tak koreluje so zložením vlády, ktorá ho má navrhnúť. Vyvstáva teda otázka, či slová o vyvážení zvýšenia majetkových daní znížením priamych daní, nebudú len hrou na príťažlivý marketing a či spomínané razantné zvýšenie týchto sadzieb naozaj chudobným vykompenzuje zníženie daní z príjmov? A ak áno, tak prečo by sa potom vôbec mali tieto dane dvíhať chudobnejším vlastníkom a nestačilo by teda iba zvýšiť dane bohatším vlastníkom?
Iste, aj za takých okolností, môže mať nepriamy vplyv na celospoločenský prospech aj znižovanie nákladov práce pre nové investície. Pri súčasnej konštelácii vlády však existuje oprávnená obava, či jednoducho nepreváži jedna strana, ktorá tým najslabším (navyše ešte v čase krízy) pridá ešte viac na ich ťarche. Z týchto dôvodov treba pozorne počúvať, akým spôsobom bude chcieť vláda zvýšenie týchto sadzieb kompenzovať, a čo to bude pre koho v praxi znamenať.
Rok 2023 je však ešte veľmi ďaleko pred nami a je otázne, či daňová reforma napokon nestroskotá aj na Sulíkovom zámere ústavne zaviazať maximálnu výšku daní a odvodov. Tá je v porovnaní s neutrálnym záväzkom dlhovej brzdy štátu jednoznačne ideologicky zameraná a dokonca aj z hľadiska meniacej sa spoločnosti aj vyslovene ekonomicky nesprávna idea.
Alexander Riabov, ekonóm a právnik
Z ľavicového pohľadu je základný zámer tejto daňovej reformy krok správnym smerom.
Zatiaľ by som sa však nenechal odradiť úskaliami, ktoré naznačuje autor článku a sústredil by som sa na systémové vzťahy.
Ľavicová vláda by totiž mala čo najmenej zdaňovať prácu a viac zdaňovať kapitál – a to hlavne kapitál, ktorý „nepracuje“, ale funguje ako investícia. A to mnoho nehnuteľností je.
Nezdaňovať prácu znamená postupne zrušiť dane z príjmu zamestnancov a živnostníkov, ktorí nikoho nezamestnávajú. S výnimkou zamestnancov – riadiacich pracovníkov, ktorí sú spojencami kapitalistov pri vykorisťovaní zamestnancov a ktorí väčšinou majú manažérske zmluvy a podiely na zisku.
A čo sa týka tých nehnuteľností, bolo by absurdné zvyšovať dane na nehnuteľnosti, ktoré slúžia na bývanie týmto zamestnancom, ktorých by zrušenie daní z príjmu malo odbremeniť. Presunúť im daň do nehnuteľností by bol zlý vtip. Vylúčením bytov a obývaných rodinných domov zo zvýšenia dane z nehnuteľností by odpadlo veľa z problémov, ktoré vyššie naznačil autor.
Prednostne by sa mali zdaňovať nehnuteľnosti, ktoré potenciálne alebo skutočne slúžia na podnikanie. Štát by mal zároveň skonštruovať systém zliav a odpočítateľných položiek, ktorými by motivoval bohatých ľudí, ktorí nechcú platiť dane, aby robili niečo užitočné pre spoločnosť.
Ešte poznámka nad rámec témy. Ekonomicky je veľmi škodlivý majetok, ktorý nepracuje a nevracia hodnotu do obehu. Takýto zmrazený majetok by bolo nutné zdaňovať najviac. Dnes je absurdné, že tento majetok sa nezdaňuje prakticky vôbec, lebo majiteľ vykazuje na ňom „stratu“ (nemá príjmy).
Druhá vec – odliv kapitálu do zahraničia. Ten by bolo nutné tiež brzdiť aspoň daňou z finančných transakcií, ktoré smerujú do zahraničia bez protihodnoty.
Nie som ekonóm,ale nesúhlasím s s takým poňatím zdanenia nehnuteľnosti,aké navrhuje p.Heger.Vadí mi,že daň z nehnuteľností vo výške 1,6% ročne sa má vypočítavat z trhovej ceny.Napr.Vlastník 3-izbového panelákového bytu,ktorý si odkúpil za 20 tisíc slovenských korún,má dnes platiť ročnú daň z tohoto bytu vo výške 38 tisíc slovenských korún.(tržná cena 3-izbového bytu v Prešove je dnes cca 80 tisíc €).
Súhlasím s názorom p. Anny Belousovovej,ktorá na túto tému napísala článok,uverejnený v HS.
Neviem, či ste (pozorne) čítali aj môj komentár. Podľa mňa by zvyšovanie dane z nehnuteľností za panelákové byty, v ktorých býva rodina, vôbec nemalo prísť do úvahy. A vôbec nie z technických dôvodov stanovenia ceny bytu, ale principiálne je to až neľudské.
Je neprípustné zdaňovať základné životné potreby – bývanie, jedlo, lieky, vzdelanie…
Čo sa týka Vašej kritiky stanovenia základu dane trhovou cenou, súhlasím s Vami.
Keď si aj odmyslíme všetky nezdaniteľné nehnuteľnosti, ako som napísal vyššie, tak je to podstatná technická komplikácia. Každý rok by bolo nutné robiť preceňovanie podľa cenových máp, či čoho, pritom takto stanovená „trhová cena“ je len expertným odhadom. Trh skutočne stanoví cenu až pri reálnom predaji. Preto by som sa držal nadobúdacej ceny ako sa to bežne v účtovníctve robí. Pri tom postupe, ktorý som navrhol vyššie, by aj tak väčšina tých zdaňovaných nehnuteľností bola zaúčtovaná v majetku niektorého podnikateľského subjektu.
Asi som to sem mal dať ako samostatný komentár a nie ako odpoveď na váš komentár.Nebolo mojím úmyslom vyjadriť nesúhlas s tým čo ste napísal.
Nehnuteľnosti nadobudnuté pracujúcimi občanmi za peniaze zdanené vyššou sadzbou majú byť zdaňované zvýšenou sadzbou a protihodnota bude znížená daň zo mzdy ? Ale to znamená, že ak som nadobudol dom za 100 tisíc, zaplatil som DPH 20 % = 20 tisíc a teraz namiesto 400 € mám platiť 1600.
protihodnota bude zníženie dane zo mzdy 5% čo je z priemernej mzdy 800 € cca 40 €. 40×12 = 480 € ročne zníženie dane zo mzdy a 1200 € zvýšenie dane z domu. Dôchodca úľavu dane zo mzdy nemá, takže zaplatí plných 1200 navyše. To sa nedá nazvať ináč ako výpalníctvo. Zjavne sa tu pracuje pre cudzie záujmy, viď – krátenie 13 dôchodku a zároveň zrušenie bankového odvodu, likvidácia živnostníkov zákazmi podnikania a nedostupnosti kompenzácií, nezabezpečenie účinných liekov a súčasne šikanózne nútenie občanov k testovaniu a vakcinácii, kresanie sociálnych vymožeností – tripartita prakticky neexistuje, špekulácie okolo dôchodkového stropu …
Očakávať, že buržoázny štát bude bonifikovať pracujúcich na úkor buržoázie je ako očakávať tropickú búrku na Islande alebo poľadovicu v rovníkovej Afrike… Pozrite sa na spôsob, akým sa utvára verejná mienka o miere zdaňovania. Všetci poznáme „deň daňovej slobody“ ( u nás ho oslavujú niekedy v lete…) pritom miliardári majú dane zaplatené pár minút po silvestrovskej polnoci a sociálne slabé rodiny „prispievajúô na verejné výdaje až do zimy. Totiž najviac vyberie štát na „rovnej“ dani z pridanej hodnoty! Kým pre miliardára tvoria ročné výdaje na potraviny a energie niekoľko promile z jeho majetku, u viacdetných rodín tvoria náklady na stravu a bývanie 70-80% príjmu. Teda aj zaplatená DPH je relatívne niekoľkonásobne vyššia u chudákov, ako podiel uhradenej DPH na majetku boháčov (nehovoriac otom, koľko DPH „umorí“ podnikateľ v podnikaní, aj ke´d ide o súkromú spotrebu…). Majetkové dane sú lepšie pre reálnu rovnosť, viď aj tzv. milionárske dane! Teda áno, ľavica by mala podporiť majetkové dane, ale nie zdaňovanie len nehnuteľností, ale zdaňovanie všetkého majetku! Čo neprizná vlastník v majetkovom priznaní by malo pripadnúť bez náhrady štátu (financie, majetok v zahraničí a pod.). A čo prizná, by malo byť zdanené rovnakou sadzbou ako je DPH (19%), pričom sa za majetok nemusí považovať u každého daňovníka jeden byt, jedno auto a úspory podľa odpracovaných rokov (napr. 2000 eur/ rok práce).
Dôvod, prečo je veľmi dôležité do hĺbky o týchto veciach debatovať, zvlášť v ľavicovo orientovaných politických silách, ktoré nechcú nadržiavať kapitalizmu: na našej strane spektra by sme mali mať pomerne podrobne jasno v tom, čo chceme. Ako by mal fungovať štát v prospech pracujúcich. Aj voliči by mali mať jasno v tom, aký vládny program bude presadzovať ich „zástupca“ (strana/hnutie). Pri takejto diskusii je aj šanca odstrániť vopred nedostatky, na ktoré by sa prišlo až v praxi.
Prvým krokom každej analýzy ( a analýza problému by mala predchádzať riešeniu!) je presne a objektívne definovať problém. To nie je mediálne pretláčanie (kto presadí svoju pravdu), ale zverejnenie faktov. Keby som chcel riešiť problém „ako by mal fungovať štát“ začal by som priestorom verejnej komunikácie. Ochranou verejnosti pred manipuláciami- reklamou a propagandou. Tento priestor je určený na vzdelávanie a informácie!
Napr. dodnes slovenská verejnosť nevie, že v rozpočte pre tento rok sme splnili vazalskú povinnosť a rezort obrany „dostal“ 2 % HDP ( na úkor školstva, zdravotníctva a sociálneho zabezpečenia…) Teda zjavná manipulácia s propagandistickým zameraním.
Každá regulácia je založená na rešpekte k autorite. T.j. akékoľvek riešenie potrebuje inštitucionálne (organizačné, personálne a odborné) autority, konajúce vo verejnom záujme (rozumej zodpovedne a na všeobecný prospech!) Súčasnú autoritu zisku a majetkového oprávnenia (autorita ekonomická) je potrebné nahradiť autoritou politickou t.j. demokraciou!