Najslávnejšia kniha britského autora Aldousa Huxleyho bola vydaná v roku 1932 a dodnes patrí medzi klasiky dystopickej literatúry. Román sa pravidelne umiestňuje v rozličných rebríčkoch najlepších kníh všetkých čias, pričom ho dodnes veľa čitateľov a odborníkov prirovnáva k inému, ešte slávnejšiemu dystopickému dielu, “1984” od Georgea Orwella. Aj keď Orwell mohol rátať s tým luxusom, že svoj román napísal až 17 rokov po Huxleym, množstvo kritikov sa prikláňa k názoru, že budúci spoločenský vývoj o niečo lepšie predvídal práve Huxley. Tak či onak, najlegitímnejšou možnosťou zostáva pripustiť u oboch autorov dôveryhodnosť, výstižnosť a presnosť, s akou obaja poukázali na rôzne aspekty hroziacej transformácie spoločnosti na diktatúru, v ktorej sa človek stáva iba obyčajným kolieskom v mašinérii bez vlastnej vôle.

Huxleyho fascinovali východné filozofie, živo sa zaujímal o vplyv psychedelických látok na ľudské poznanie a, podobne ako Orwell, sympatizoval s anarchistickými myšlienkami.Urputne hľadal alternatívu voči existujúcemu usporiadaniu spoločnosti, ktoré považoval za bezútešné a nevyhovujúce z hľadiska rozvoja ľudského ducha. Tieto náznaky citlivo vnímal a desil sa budúcej spoločnosti, ktorej špecifiká priam prorocky predvídal.

Dielo pôvodne začalo vznikať ako paródia na tvorbu utopistu H. G. Wellsa, nakoľko Huxley vo svete naivných vízií a všadeprítomného technologického optimizmu cítil silnú potrebu poukázať aj na akútnu hrozbu presne opačného scenára. Dej románu situoval do roku 2540 – alebo 632 po Fordovi podľa fiktívneho letopočtu knihy. Odohráva sa v zjednotenom Svetovom štáte, ktorý svoju prosperitu a stabilitu založil na technologickom rozvoji a prísnej “determinácii”: o osude jednotlivcov a ich zaradení do spoločenskej hierarchie sa rozhoduje už v skúmavke, následkom čoho sa spoločnosť delí do niekoľkých kást. Tradičné spôsoby rozmnožovania ako aj nukleárna rodina sú tabuizované a občania štátu sú už od svojho umelého počatia permanentne indoktrinovaní za účelom prijatia hedonistických a konzumeristických hodnôt. Úlohu disciplinácie más plnia legálne narkotiká a posadnutosť sexom. Lenina Crowne, pohľadná pracovníčka laboratória na “výrobu” detí, a psychológ Bernard Marx, jej nekonformný priateľ, schopný formulovať aj istú kritiku existujúcej spoločnosti, sa vyberú na výlet do rezervácie tzv. divochov, teda civilizáciou nedotknutých ľudí, ktorí sa stále rozmnožujú tradičnými metódami. Práve stret dvoch protichodných svetov, ktorých hodnoty a perspektívy sú prakticky nesúmerateľné, dodáva deju dynamiku a samotnému autorovi platformu, na ktorej môže rozvíjať svoje myšlienky o plusoch a mínusoch civilizačného progresu. V rezervácii sa Lenina s Bernardom zoznamujú s kľúčovou postavou, Johnom alias Divochom, ktorý sa síce narodil v onom skanzene starého sveta, jeho rodičia však pochádzajú z veľkomesta. Kým v rezervácii ho ostrakizovali pre jeho pôvod ako aj isté schopnosti a zručnosti, netypické pre tamojšiu komunitu (čítanie), pre návštevníkov zvonka sa práve on stáva postavou, stelesňujúcou princípy starodávneho spôsobu života.

Z Johna sa po presune do nového sveta stáva ostrosledovaná celebrita. Stane sa vyhľadávaným účastníkom diskusií, pričom on sám svoje názory formuluje kvetnato, spravidla výdatne citujúc zo Shakespearových diel. V novom prostredí sa však naplno prejaví jeho štatút ultimátneho outsidera, ktorý nezapadá ani v jednom zo svetov – jeho filozofia totiž pochádza z obdobia, ktoré historicky leží kdesi na polceste medzi “starým” a “novým” svetom. John sa tak stáva zrkadlom, v ktorom môžeme hodnotiť plusy aj mínusy oboch foriem spoločnosti – tej pretechnizovanej, otupujúcej a odosobnenej na jednej strane, ako aj tej tradičnej, uviaznutej vo vlastných, primitívnych indoktrinačných systémoch. Zásadná protirečivosť medzi ním a rodnou rezerváciou naznačuje kritiku tamojšej spoločnosti, ktorá ešte nedorástla do veľkosti ideí svetových filozofov. Novú spoločnosť naproti tomu pranieruje presne z opačných dôvodov – že sa zriekla tradičných morálnych vzorcov. Ako dej pokračuje, čitateľovi sa čoraz nástojčivejšie ponúka rozpor, ktorý bol neskôr brilantne rozanalyzovaný Neilom Postmanom – kým John cituje literárneho klasika a vzýva staré morálne zásady, obyvateľstvo “prekrásneho nového sveta”, paralyzované vlastnou fascináciou najnovšími technologickými výdobytkami, stráca schopnosť kriticky myslieť a vidieť ten povestný “veľký obraz”. John-Divoch napokon pred systémovo naordinovaným “povinným” šťastím uprednostní prirodzené ľudské oscilovanie medzi šťastím a nešťastím. Utieka sa do samoty a dospieva k poznaniu, že dobrovoľná strasť a utrpenie sa v spoločnosti posadnutej hedonistickou túžbou po permanentnej slasti stáva revolučným výkrikom.

Autor načrtol civilizáciu, ktorá nebude zotročená hrubou silou, ale vlastnými neutíchajúcimi túžbami, egoizmom a hedonistickým životným štýlom. Predznamenal svet, v ktorom je nukleárna rodina tabu, promiskuita normou a posadnutosť vlastným vzhľadom všadeprítomná. Svet laboratórne nadizajnovaných osudov, fascinujúcich technológií, podprahovej manipulácie, hyperkonzumu a štátom distribuovaných otupujúcich narkotík (soma), ktorého výsledkom je poslušná apatická masa ľudí, prežívajúcich svoju ilúziu šťastia v zlatej klietke.

Román je provokatívne popretkávaný typickými huxleyovskými ironickými a satirickými narážkami – napr. v podobe mien protagonistov, ktoré odkazujú na skutočné historické postavy. Dielo verne odráža autorove obavy zo straty individuálnej identity a autentickosti v dobe všadeprítomnej masovosti – masová je výroba, spotreba i kultúra; “masovým” sa v podstate stáva aj samotný jednotlivec, verne odzrkadľujúc hodnoty šedej, jednoliatej masy. Huxley v neskoršom období priznal, že románu chýba akási tretia cesta, ktorá by dilemu medzi hodnotami primitívnej rezervácie a dystopického “nového sveta” rozšírila o alternatívu – modernú, no spravodlivú zároveň. Túto medzeru zacelil až o tridsať rokov neskor v menej známom románe “Ostrov”, v ktorom načrtol taký typ spoločnosti, ktorý by podľa neho najlepšie zodpovedal potrebe ľudského rozvoja – individuálneho i spoločenského. Nateraz však, žiaľ, oveľa výstižnejší portrét reality ponúka jeho dystopický predchodca – nedá sa totiž nevšimnúť podobenstvo so súčasným svetom, z ktorého miestami behá nepríjemný mráz po chrbte…

Autor: Tomáš Bóka