Eseje150 rokov od Parížskej komúny

150 rokov od Parížskej komúny

-

150 rokov od Parížskej komúny

Aktualizovaný článok publikovaný pôvodne na DAV DVA v roku 2019.

Pred 150. rokmi sa odohral vôbec prvé povstanie robotníckej triedy (parížski robotníci a národní gardisti) za účelom vytvorenia beztriednej spoločnosti. Od 18. marca 1871 do 28. mája 1871 fungovala tzv. Parížska komúna ako povstalecké obdobie v histórii Paríža. Bezplatné bývanie, bezplatné vzdelanie, sociálne opatrenia, priama demokracia, odvolateľnosť úradníkov, spoluúčasť robotníkov na riadení podnikov, rovnoprávnosť žien – to všetko sú výdobytky vizionárskej Parížskej komúny. Toto povstanie proti vláde, vyplývajúce z Národného zhromaždenia, ktoré bolo zvolené občianskym hlasovaním, navrhlo pre mesto organizáciu blízku samospráve alebo lokálnemu komunistickému systému (spoločnosť založená na robotníckych radách). Komúna bola čiastočne reakciou na porážku vo francúzsko-pruskej vojne (1870) a zároveň reakciou na vládu Adolfa Thiersa (Pozri aj: fr. Wiki).

Aj keď tento experiment vyšiel nezdarom a bol krvavo potlačený, ľud si prvý krát vládol skutočne sám. Robotníci sa ujali mesta, vytvorili rady, kontrolovali továrne a poskytovali bezplatné vzdelávanie a vyriešila sa aj bytová otázka. Samosprávna poločnosť, v ktorej by si pracujúci vládli sami, teda bez štátu, inšpirovala tak marxistov, ako aj anarchistov a v konečnom dôsledku bola táto idea dôvodom prvej veľkej schizmy v socialistickom hnutí. Kým anarchisti požadovali nastolenie samosprávnej vlády ihneď, marxisti presadzovali ideu dočasného založenia socialistického štátu s centrálnym riadením. Experiment priamo-demokratického komunizmu uskutočneného vo vojnových podmienkach bol porazený kontrarevolúciou, ktorá sa do histórie zapísala ako Krvavý týždeň (La semaine sanglante). Počas krvavého týždňa bolo usmrtených tisíce ľudí (odhadom 30 tisíc). Na počesť komúny bolo vytvorené pamätné miesto, Stena komunardov, ktoré symbolizuje boj ľavice za slobodu národa.

PRIEBEH

„Ľud z roku 1789 ovládol vrcholy dejín, pretože mal odvahu,
a dejiny dajú patričné miesto i ľudu z roku 1871,
pretože nepoznal strach a vo svojej viere zotrval až do smrti.“
– Lissagaray, Historie de la Commune de 1871

18. marca Parížania (remeselníci) vystúpili proti vláde Adolfa Thiersa. Vytvorili vlastnú Národnú gardu, ku ktorej sa pridali vojaci. Vláda následne opustila Paríž, resp. ušla do Versailles. Už 26. marca sa konali priamo-demokratické voľby členov Komúny. Socialisti chceli legitímnu vládu, ktorej programom boli nasledujúce body:

  • Národná garda nahradí políciu a armádu
  • Odstránenie nastávajíceho štátneho systému
  • Zavedenie nových orgánov moci
  • Zavedenie volených a odvolateľných úradníkov
  • Zavedenie sociálnych opatrení v prospech pracujúcich
  • Bezplatné vzdelanie
  • Riešenie bytové politiky
  • Spoluúčasť robotníkov pri vedení podniku
  • Vyhlásenie rovnoprávnosti žien

28. marca vzniklo vyhlásenie Rady komúny, nazývanej Komúna Paríž, ktorej ústredný výbor Národnej gardy odovzdáva svoje právomoci. Komúny vznikali aj mestách Lyon, Toulouse a Marseille. Počas vlády komúny bol zavedený revolučný kalendár. Za oficiálneho vodcu komúny bol formálne zvolený utopický socialista Louis Auguste Blanqui, ktorý bol po celú dobu komúny väznený. Blanqui mal tisíc nasledovníkov, ktorí boli organizovaní do buniek po 10 osobách a každá bunka fungovala nezávisle a nevedela o členoch ostatných skupín. Skupiny komunikovali s vedúcimi iba prostredníctvom kódov, podľa Blanquiho príručky pre revolucionárov. Blanquisti patrili k najdisciplinovanejším predstaviteľom komúny. Ďalšou významnou skupinou boli radikálni republikáni, ktorí sa pokúšali o kompromis medzi komúnou a vládou. Najvýznamnejším vojenským veliteľom komúny bol Eugène Varlin, francúzsky komunista a člen Prvej internacionály, ktorý viedol tisíc vojakov Národnej gardy k pochodu, ktorý sa preslávil spevom „Dlhý život komúne!“ Bol jedným z priekopníkov francúzskeho anarcho-komunizmu. Odkaz tohto experimentu je dodnes inšpiráciou.

INTERPRETÁCIE

Dejinné interpretácie Parížskej komúny sa však líšia. Marxistická historiografia nazerá na komúnu značne idealisticky, miestami až mytologicky (Pozri poznámka 1). Marxistická a anarchistická interpretácia komúnu interpretuje ako jedno z najpokrokovejších udalostí v dejinách ľavice. Filozof Michael Hauser zaraďuje komúnu medzi tie najautentickejšie dejinné udalosti (pojem udalosť v tomto kontexte prevzal od filozofa Alaina Badioua) hneď vedľa Spartakovho povstania, Francúzskej či Októbrovej revolúcie. Zároveň s odkazom na Badioua sa Hauser zamýšľa: „Badiou si uvědomuje problém komuny jako politické formy: příliš rychlé oslabení či rozpuštění státních struktur způsobuje rychlou porážku. Zároveň přílišné posílení státních struktur vede k byrokratizaci a ke zbytnění státu, které brání ve vytvoření emancipované společnosti. Jak řešit toto dilema?“ Filozof Luboš Blaha na komúne oceňuje celý rad pokrokových sociálnych opatrení a demokratických reforiem (Pozri poznámka 2). František Červinka upozornil aj na historický význam Parížskej komúny vo vývoji kapitalizmu: „Bolo to zakončenie prusko-francúzskej vojny heroickým povstaním parížskeho ľudu proti zahraničnému agresorovi a súčasne proti vlastnej, zradnej buržoázii. Znamenalo to i zakončenie historickej epochy prvého obdobia kapitalizmu, ktoré už dožívalo svoju liberalistickú zásadu voľnej súťaže a teraz, od rokov sedemdesiatych začalo prerastať v nové obdobie – obdobie imperializmu“ (Dr. František Červinka v predslove Lissagaray: Historie de la Commune de 1871).

Iný, kritickejší až existencialistický pohľad, ponúka spisovateľ Miloš Jesenský, ktorý vo svojom článku nazerá na toto obdobie viac kriticky. Deklarované ideály konfrontuje na príklade skúseností Julesa Verna (čerpá z kníh Ladislava Švihrana a Onďreja Neffa) s realitou vojnového režimu a revolučného fanatizmu: „Ako presvedčený idealista tu spisovateľ upadol do ťažkej duchovnej dilemy, ktorú mu neuľahčili ani stretnutia s jeho revolučne zapálenými priateľmi Réclusom a Groussetom. Nebolo možné len tak stáť medzi komunardmi a tými druhými. Verne si však zjavne nedokázal vybrať, hlavne kvôli zmaru a skaze, dennodenne sa odohrávajúcimi pred jeho očami… Jeho vydavateľ tu nie je, tlačiareň bola zatvorená a sadzači bojujú na barikádach. Potrebuje tu vôbec niekto jeho utopické príbehy? … Vlastná tvorba sa mu vidí zbytočná, dovtedajšie presvedčenie o pokroku, ktorým pomocou techniky a vedy čakajú ľudstvo spravodlivejšie časy zase zúfalo naivná,“ píše Jesenský. Revolučné obdobia, či už obdobie Veľkej francúzskej revolúcie či Októbrovej revolúcie bývajú v tomto kontexte skutočne kruté. Násilie proti násiliu. Na tento motív poukázal aj slávny Dostojevskij v románe Besy. Násilná cesta presadzovanie sociálnej spravodlivosti v dejinách často končila reštauráciou starého režimu s obnovením represií, na čo kriticky (špeciálne smerom k francúzom) poukazoval aj Ľudovít Štúr. Na druhú stranu Jean-Jacques Rousseau trefne povedal, že ak despotizmus presiahne hranice, ľud má ako suverén právo odobrať vláde moc, ktorú mu demokraticky zveril.

HISTORICKÉ DÔSLEDKY

Dôsledkov vyplývajúcich z existencie komúny bolo viacero. Ohrozenie dominujúceho trhového modelu spoločnosti spôsobilo, že došlo historicky k prvým sociálnym opatreniam ako prevencii pred hrozbou zľava. Z pragmatických dôvodov ich presadil ríšsky kancelár Otto von Bismarck a to v podobe systému sociálneho poistenia (povinné poistenie pre prípad choroby, pracovných úrazov, invalidity a staroby) v rokoch 1883 až 1889. Bismarck týmto opatrením usiloval o oslabenie silnejúcich socialistických aktivít a taktiež v dôsledku historickej skúsenosti s parížskou komúnou. Zlyhania a nedokonalosti komúny mali taktiež veľký vplyv na prvú schizmu v socialistickom hnutí. V dôsledku nezhôd medzi marxistami a anarchistami v otázke zrušenia štátu sa v roku 1876 internacionála rozdelila.

Čo môže povedať Parížska komúna po 150. rokoch dnešku? Aj v súčasnej dobe sa ukazuje, že vlastnícke vzťahy sa budú meniť. Krachujúce podniky, dlhy, exekúcie a neriešiteľnosť štrukturálnych problémov môžu ukázať, že zmena vlastníckych vzťahov bude nutná pre samotné prežitie civilizácie. Koncepcie paritipatívnej ekonomiky (Albert), ekonomickej demokracie (Schwieckart) či návrat kooperativizmu, ktorého korene nachádzame aj v slovenskej 19. storočí u Samuela Jurkoviča, môžu ponúknuť možné riešenia v čase budúcej krízy. Myšlienka samosprávnej vlády tak môže byť opätovne aktuálna. Riešenie bytovej otázky a s tým spojené verejné vlastníctvo bytov je taktiež mimoriadny dôležitý problém, ktorý komúna vyriešila. Otázka odvolateľnosti a samozrejme otázka decentralizácie, to všetko sú inšpirácie, ktoré môžeme nájsť v Parížskej komúne a sú rovnako aktuálne aj pre 21. storočie. Na záver ešte jedna úvaha. Iste ste počuli o hnutí Žlté vesty. Ich radikálne ľavicový, anti-neoliberálny program a vytrvalosť pri organizovaní protestov dokazuje, že revolučný duch je stále vo francúzskom národe prítomný.

Lukáš Perný, autor sa profesionálne venuje dejinám utópií

Odporúčaná literatúra:
PERNÝ, L.: Utopisti. Vizionári sveta budúcnosti. Dejiny utópií a utopizmu. Martin: Matica slovenská, 2020
LISSAGARAY, P. O.: Dějiny pařížské komuny z roku 1871. Praha: SNPL, 1953
Mezinárodní komunistické, dělnícké a národne osvobozenecké hnutí (60.-80. léta 18. století – 1973), Moskva, 1974

Pozn. 1: Viac uvádza kniha Mezinárodní komunistické, dělnícké a národne osvobozenecké hnutí:
Sociálne ekonomické opatrenia Komúny mali socialistický ráz. Parížske podniky, ktoré buržoázia opustila, boli predané robotníckym združeniam; mzdy robotníkov, nízke platy úradníkov a učiteľov boli zvýšené a pokuty zrušené. Pracujúci Parížania boli presťahovaní z pivničných obydlí a manzard do bytov boháčov. Komúna mesto zmenila. Paríž prestal byť mestom radovánok boháčov celého sveta; lúpeže ustáli, mestské ulice boli bezpečné, aj keď v nich nebolo vidieť ani jedného policajta; divadlá, múzeá, galérie boli otvorené pre ľud. Všetka činnosť Komúny vyjadrovala záujmy väčšiny pracujúceho ľudu a uprevňovala republikánske zriadenie. Hlavné, čoho sa Komúne nedostávalo, bol čas preto jednotlivé sociálne ekonomické opatrenia mohla len naznačiť smer, kam sa bude ubrať vývoj. „Veľkým sociálnym opatrením Komúny,“ konštatoval Karol Marx, „bola jej vlastná existencia, jej práca.“ Komúna bola prvou diktatúrou proletariátu v dejinách, zastávala myšlienku oslobodenia pracujúcich všetkých zemí, jej činnosť nadobudla internacionálneho charakteru. V. I. Lenin v článku Pamiatka komúny napísal: „Všetka francúzska buržoázia, všetci statkári, burziáni, továrníci, všetci veľkí aj malí zlodeji, všetci vykorisťovatelia sa proti nej spolčili. Tejto buržoáznej koalícii podporovanej Bismarckom, ktorý prepustil z nemeckého zajatia 100 tisíc francúzskych vojakov, aby pokorili revolučný Paríž… … cez všetky chyby je Komúna veľkým vzorom veľkého proletárskeho hnutia 19. storočia…) sa podarilo poštvať neuvedomelých roľníkov a drobnú vidiecku buržoáziu proti parížskemu proletariátu…“ (V. I. Lenin: Pamiatka komúny). Po porážke Komúny boli reakcionármi zastrelených nad 30 tisíc ľudí, 10 tisíce boli deportované do vzdialených kolónií, kde väčšina zomrela na tropické choroby a následky ťažkej galejníckej práce. Parížska komuna (1871) trvala 72 dní ale jej činy sú nesmrteľné. Marx napísal: „Zásady Komúny sú večné a nemôžu byť zrušené“ (Mezinárodní komunistické, dělnícké a národne osvobozenecké hnutí (60.-80. léta 18. století – 1973, Moskva,1974).

Pozn. 2. Keď sa ma francúzska vláda pýtala na to, ktorá časť histórie ma vo Francúzsku zaujíma, aby mi v Paríži pripravili aj kultúrny program, odpoveď bola jasná: Parížska komúna z 1871. Bola to radikálna socialistická vzbura v Paríži, ktorú v tom čase podporoval na diaľku aj Karl Marx. Trvala síce len dva mesiace, ale zaviedla mnoho progresívnych sociálnych a demokratických reforiem, vrátane odluky cirkvi od štátu a zakladania kooperatív. Komunardi boli v máji 1871 krvavo potlačení. Išlo doslova o jatky. Vláda povraždila 30 000 rebelov, väčšina z nich bola po potlačení komúny surovo popravená. Mimochodom, dobovú liberálnu tlač masové vraždenie robotníkov nijako nezaujímalo: tak ako aj dnes, aj vtedy platilo, že terorizovať obyvateľstvo je dovolené, ak sa zabíjajú tí „správni“, tí nie „naši“… To sa potom odrazu môžu aj upaľovať ľudia v Odese, mimochodom… Ale neodbáčajme: symbolom masového vyhladenia parížskej ľavice je Stena komunardov, ktorá sa nachádza na prekrásnom parížskom cintoríne Pere-Lachaise, niečo ako pútne miesto ľavičiarov z celého sveta (bol som tam už dávnejšie). Teraz som zašiel do múzea Parížskej komúny v Saint Denis, kde som sa o komúne dozvedel viac. Hoci ideológom komúny bol predovšetkým Auguste Blanqui, jednou z jej najaktívnejších bojovníčok bola Louise Michelová, ktorá je zobrazená aj na obálke mojej knihy Matrix kapitalizmu. Blíži sa revolúcia. Parížska komúna je veľkým poučením: každý liberálny režim má plné ústa demokracie, slobody, ľudských práv a rovnosti, o ktorých s bravúrou rečnia najmä stredné triedy a mestská inteligencia, ale keď ide do tuhého, tak sa každý z nich vykašle na morálku a tečú potoky krvi… Krvi rebelov… Nuž, ako sa spieva v piesni od Rogera Watersa (Pink Floyd): „Vive la Commune de Paris!“ Nezabúdajme. (Ľuboš Blaha, zdroj Facebook).

Obrázky k článku:

5 KOMENTÁRE

  1. Medzi významných komunardov patril aj francúzsky maliar Gustave Courbet, jeden z hlavných predstaviteľov realizmu v 19.s., ktorý svojou tvorbou a názormi výrazne ovplyvnil aj neskorší impresionizmus a symbolizmus.
    Gustave Courbet mal socialistické zmýšľanie, preto sa aktívne zúčastnil na Parížskej komúne. Počas Parížskej komúny bol zvolený za zástupcu ľudu.

  2. Veľmi dobré pripomenutie.
    Bolo by dobré hneď na začiatku uviesť, že Komúna nebola žiadna plánovaná revolúcia, ktorú by mala na svedomí nejaká „extrémistická“ politická strana. Tá situácia mi v hrubých rysoch niečím pripomína dôsledky ukrajinského majdanu, ktoré sa prejavili v regiónoch ako Krym, Donbas a Luhansk.
    Vtedy sa vláda Francúzska (Napoleon III) pustila do dobrodružnej a nedomyslenej vojny s Nemeckom, bola veľmi rýchlo porazená, ale pokračovala vo vojne až po kolaps centrálnej vlády.
    Keďže Paríž bol priamo pod správou centrálnej vlády, ktorá skolabovala, nejako to veľkomesto muselo fungovať naďalej. Nebyť tých samozvaných vodcov, ktorí sa pokúsili svojpomocne zorganizovať nejaký systém verejnej vlády, tak by to skončilo gigantickou humanitárnou katastrofou.

    Prípad Paríža počas tejto vojny je dobré v dejepise pripomínať našej mládeži, lebo podobne by to dopadlo v prípade hrdinského útoku EÚ a NATO na Rusko. Naša vnútorná infraštruktúra, ktorá na niečo také nie je pripravená, by veľmi rýchlo skolabovala a celé Slovensko by bolo v situácii Paríža pred Komúnou. Blackout bez energií, potravín, liekov, prostriedkov a bez zodpovednej vlády, ktorá by s tou situáciou niečo bola schopná urobiť.
    Všimnite si, akí ľudia majú tú militantnú protiruskú rétoriku. Tí by nové SNP utopili v krvi drastickejšie ako kedysi SS.

    Vojna je vždy minimálne tragický omyl, ale častejšie vopred úkladne plánovaný zločin.
    V tejto súvislosti dávam do pozornosti pánovi Diczházymu v jeho najnovšej iniciatíve zameranej na Listinu základných práv toto:
    Listina v čl. 6 ods. 2 píše: „Nikoho nemožno zbaviť života.“
    Vojna logicky je činnosť, ktorá smeruje k zbaveniu niektorých ľudí života (bez súdu, bez viny, často bez akéhokoľvek dôvodu).
    Listina v tom istom článku 6 v ods. 4:
    „ Porušením práv podľa tohto článku nie je, ak bol niekto zbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.“
    A tu je úskalie, lebo vedenie vojny samo osebe nie je trestné. Nie je trestné posielať násilne povolaných ľudí do armády na smrť! Nie je trestné spôsobovať „kolaterálne straty“.

    Lenže príprava a podnecovanie vojny trestné je – § 417 – Ohrozenie mieru. Dokonca v spojení s cudzou mocou je vyššia trestná sadzba.
    Ľavicová sila by mala všetkými silami propagovať mier a vysvetľovať ľuďom, že vojna (proti komukoľvek) nie je v záujme pracujúcich ľudí na Slovensku.

    • …právo na odmietnutie vojny, presnejšie na odmietnutie aktívnej účasti ( = zabíjaní ) na vojne, by malo byť základným a všeobecným ľudským právom, nadradeným nad akékoľvek iné zákony.
      To znamená byť neprekonateľným inými zákonmi „nižšieho“ stupňa ( štátnymi ).

      Pretože vojna nie je nič iné, ako to, že tí čo sa navzájom dobre poznajú, posielajú tých čo sa vôbec navzájom nepoznajú, aby sa medzi sebou zabíjali.

      • Martin. Suhlasim.
        Ale take pravidlo nebude nikdy schvalene pretoze „ti ktori sa poznaju“ ho nikdy nepodporia a ti „ktori sa nepoznaju“ su nejednotni a roztriesteni.

  3. Opět chci vzdát hold autorovi článku.

    Pane Perný, oba palce nahoru! Odvádíte naprosto nenahraditelnou práci ve jménu histor. PRAVDY. Navíc, Vaše články jsou napsány vysoce profesionálně, nejen ideově, ale také faktograficky je to ve Vašem podání opravdu výborné. Zaujala mě tato věta: „Ľud si prvý krát vládol skutočne sám a fungovalo to až do momentu, kým tento experiment nebol krvavo potlačený.“

    To je přesně ono! Jakákoli revoluce má smysl jen tehdy, pokud se dokáže také ubránit. Tohle bolševické vedení po VŘSR si plně uvědomovalo, takže se věnovala mimořádná pozornost budování Rudé armády, bez níž by ruskou revoluci potkal stejný osud, jako i franc. komunardy. Všem čtenářům DAV-DVA, nejen v souvislosti s posuzovaným článkem L. Perného, vřele doporučuji přečíst toto:

    http://www.nasrestart.cz/signaly-nadeje/177-francouzi-to-pochopili-aneb-k-historii-hnuti-zlutych-vest

    P.S.
    Jen mimochodem, již za chvíli, dnes ve 21 hod, bude dvouhodinová beseda k nedávným eurovolbám (dotazy budou pokládat i posluchači) na internetovém rádiu SVOBODNÝ VYSÍLAČ (Josef Skála a Stanislav Dušek). Upomínka je na našem webu hned nahoře:

    http://www.nasrestart.cz

    Klepněte si myškou na odkaz Svobodného vysílače, pak jeďte dolů, až dojedete na dnešní datum a čas 21:00, je tam v řádku název besedy: „ŽIVĚ i TV – Středa – debaty je třeba…“

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

- Advertisement -spot_imgspot_img

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás