Považuje sa za jedného z otcov moderného románu, autora ktorý bol známy svoji perfekcionizmom (pri písaní trávil celé hodiny –  iste, nakoľko bol finančne zabezpečený, mohol si tento luxus vo svojej dobe dovoliť). Autor Pani Bovaryovej a Citovej výchovy – francúzsky spisovateľ Gustáv Flaubert (12. december 1821, Rouen, Francúzsko – † 8. máj 1880, tamtiež) – je zaraďovaný medzi predstaviteľov naturalizmu a realizmu. Hlavným motívom jeho diel je hľadanie životného naplnenia a autenticity spojenej s filozofickou a psychologickou analýzou svojich postáv. České rádio Vltava si tohto významného spisovateľa pripomína v dnešnom špeciále a uviedlo tiež jeho rozhlasové spracovanie diela Citová výchova.

Študoval právo, avšak štúdium pre epileptické záchvaty nedokončil. Literárnu kariéru započal napísaním malej recenzie. Flaubert bol samotár a manželstvo považoval dokonca za prejav meštiactva, no celoživotne bol zamilovaný do svojej o jedenásť rokov staršej poradkyne. Mimochodom, spisovateľ bol dokonca odsúdený za pohoršenie verejnej mravnosti.

PANI BOVARYOVÁ

Dielo, ktoré vzniklo v roku 1857, poznáme už zo školských osnov. Vyšlo v rozhlasovom spracovaní, filmovom (na motív diela vznikol aj slovenský film aktualizovaný do dnešnej doby a slovenských pomerov) a taktiež vznikli divadelné inscenácie (tak v Českej republike ako aj na Slovensku). Ema Bovaryová je žena dedinského lekára s veľkými snami o šťastí a autentickej láske. Východisko z krízy hľadá v milostných aférach, avšak ani tie ju neuspokojujú a následne je konfrontovaná s dôsledkami svojho konania. Flaubert pre čitateľov odkázal, že boli musieť byť blázni, keby sa do takej knihy ako je Pani Bovaryová pustili a taktiež o diele prehlásil, že pani Bovaryová je vlastne jeho vlastný autoportrét. Nadčasovosť diela pripomína rádio Vltava: „Dnešnímu čtenáři jsou známy hlavně dva Flaubertovy romány – Paní Bovaryová a Citová výchova. Jejich hlavní protagonisté Ema Bovaryová a Frédéric Moreau toho mají společného více, než by se mohlo na první pohled zdát. A mnoho společného mají i s lidmi 21. století. Žijete-li svůj život s velkým Ž na sociálních sítích, možná zjistíte, že vášnivé čtenářce Emě Bovaryové, protéká opravdový život mezi prsty podobně jako vám.“ Podľa diela dokonca vznikol termín bovarizmus spojený s hľadaním úteku z reálneho sveta k iluzórnemu.

CITOVÁ VÝCHOVA, VIAC NEŽ DIELO O LÁSKE

L’Éducation sentimentale (1869) je psychologicko-spoločenský román s autobiografickými prvkami. Opisuje príbeh mladého muža, ktorý sa rozhodol dobyť Paríž. Autor do diela transformoval príbeh svojej lásky zo stredoškolských čias so staršou ženou Elisou. Tá jeho lásku nezdieľala, ale zostali v kontakte desiatky rokov. Svoju osudovú Elisu transformoval do postavy pani Arnouxovej, vernej manželovi, ktorého nemiluje. Flaubert nerozhodnosť hlavnej postavy (Frederica) opisuje ako neaktívnu vášeň. Rádio Vltava tiež uvádza v rámci 200. výročia narodenia Flaubert aj rozhlasové spracovanie Citovej výchovyv podaní Aleša Procházku.Dielo je podľa Aleny Heroutovej mnohostranné a mnohoznačné a nachádzame v ňom tiež historický obraz doby okolo revolučného roku 1848, ale s tým spojené aj sociálne a politické motívy. Sám autor považoval politické ideológie tak vpravo, ako vľavo, za prejav toho istého davového princípu, ktoré pre mysliacich predstavujú neznesiteľnú diktatúru. Dielo Citová výchova je jeden zo základných kameňov svetovej literatúry. Hlavná postava postupne stráca svoje ilúzie a prepadá sa do pesimizmu. Sám Flaubert bol pôvodne romantik, no po strate ilúzií sa obrátil k realizmu a túžil po objektívnom vedeckom pohľadu, čo je zrejme vplyv v tom čase obľúbeného pozitivizmu, ktorý sa snažil „skategorizovať“ a „systematizovať“ svet na základe vedeckého poznania.

ĎALŠIE DIELA

„Čo má svet najkrajšieho, dal som si vopred. Potom budeš mať ako druhí nudu v živote, hrob po smrti a hnilobu naveky.“ – Flaubert

Okrem vyššie uvedených diel napísal taktiež historický román zo starého Kartága s názvom Salambo opisujúci vzburu žoldnierov proti Kartágu. Dielo okrem iného opisuje aj problém otrokárstva a je zaraďovaný k štylisticky najlepším autorovým románom. Flaubert ďalej vydal diela Pokušenie svätého Antona, Tri poviedky a napokon posledný (nedokončený) román Bouvard et Pécuchet, ktoré vyšlo až v roku 1881. Opisuje život dvoch pisárov, ktorí sa počas dôchodku začnú venovať štúdiu. O diele Flaubert autor prehlásil, že jeho čitatelia by boli museli byť blázni, keby sa do takej knihy vôbec pustili, takže zmysel pre humor a sebairóniu mu rozhodne nechýbal.

Článok na základe podkladov z Rádia Vltava pripravil Lukáš Perný

Zdroj: Youtube