Vladimír Clementis, davista, vlastenec, socialista a obeť procesov 50. rokov
Keď čítame dejiny slovenského národa nachádzame osobnosti, ktoré pohli dejinami, ale ich príbeh je príbehom tak tragicky existenciálnym, že by ho mohol opísať sám Dostojevskij, Sartre či Camus. K týmto osobnostiam nesporne patrí aj významný slovenský právnik, spisovateľ, prekladateľ, diplomat a politik, Dr. Vladimír Clementis (* 20. 9. 1902 – † 3. 12. 1952).
Clementis bol autorom celého radu kníh o Slovanstve, redaktor DAVu a písal tiež sociálne reportáže. V prvej republike sa stal známy aj ako advokát chudoby, čo dokumentuje tiež film o Clementisovi Smrť ministra (v hlavnej úlohe Ján Króner).
Spolu s Novomeským, Okálim, Sirackým, Poničanom, Urxom, Husákom a ďalšími bol súčasťou tvorivého kolektívu DAV, ktorý sa stal v 20. a 30. rokoch nositeľom novej avantgardnej kultúry, umenia a politiky; a zároveň nositeľom slovanskej a slovenskej cesty k socializmu. V povojnovom období bol spolu s Novomeským, Husákom, Okálim a ďalšími hlavným iniciátorom tejto vízie, čo im dogmatici a karieristi neodpustili.
ADVOKÁT CHUDOBY A DAVISTA
Vladimír Clementis pochádzal zo šľachtickej a evanjelickej rodiny, pôvodom zo Skalice. Vyštudoval osemročné gymnázium, kde sa v ňom po skúsenostiach s maďarizáciou ešte viac prehĺbilo vlastenectvo, ktoré bolo prítomné aj v celej rodine Clementisa. Na gymnáziu sa tiež prostredníctvom českých prekladov dostal k marxistickej literatúre.
Clementis študoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde sa angažoval v kruhoch socialistov. Tu založili už začiatkom 20. rokov združenie, ktoré viedlo ku vzniku DAVu. V druhej polovici 20. rokov sa stáva advokátskym koncipientom a v 30. rokoch advokátom.
Medzi rokmi 1935 až 1938 bol poslancom Národného zhromaždenia. Na konci 30. rokov emigruje do Paríža a do USA. Podieľa sa na memorande slovenských politikov o postavení Slovenska v budúcom novom Československu.
Je zatknutý, väznený a následne vstupuje do česko-slovenských jednotiek vo Francúzsku. Podarí sa mu dostať až do Spojeného kráľovstva a začiatkom 40. rokov pôsobí v londýnskom rozhlasovom vysielaní pre Česko-Slovensko ako Peter Hron.
SLOVANSKÁ CESTA K SOCIALIZMU
PROTI DOGMATIKOM A FANATIKOM
„Nekričme preč od tradície! Ale bližšie k životu a dnešku!“
Vladimír Clementis
Ľudia ako Novomeský, Clementis a Husák veľmi dobre vedeli, že dogmatický marxizmus založený na popieraní národných tradícií nikdy na Slovensku neuspeje. A uvedomili si to na základe vlastných chýb, keď v prvých číslach DAVu tvrdo útočili na konzervatívnosť národných kruhov.
Pochopili, že poprieť národné dejiny v štýle robotník nepozná vlasť je nielen necitlivé k snahe predchádzajúcich generácií usilujúcich o národnú a sociálnu emancipáciu, ale je to maximálne nepraktické aj v politickom boji. Slovákom bol, je a bude vždy bližší Ľudovít Štúr a Janko Kráľ.
„Nastali nové časy. Čaká nás veľká slovanská budúcnosť. Plnia sa proroctvá a sny našich slovansky hovoriacich národovcov od Kollára, hlásateľa všeslovanskej literárnej vzájomnosti, cez Šafárika, všeslovansky orientovaného učenca, autora prvých všeslovanských literárnych dejín a Starožitností slovanských, cez jedinečné pokolenie štúrovcov a poštúrovcov až po naše dni,“ prehlásil Clementis pri zakladaní Všeslovanského združenia v Bratislave (4.6.1945).
Politická a vojenská spolupráca Slovanov, ktorá sa dostala do popredia v druhej svetovej vojne, ovplyvňovala aj povojnový kultúrny život na Slovensku. Už v júni 1945 v Martine založili Všeslovanský výbor a v Matici slovenskej sa vytvorilo Slovanské oddelenie.
Vydali sa dva zborníky o štúdiách slovanských vzťahov a každoročne sa uskutočňovali Slovanské dni na Devíne. Uskutočňoval sa pravidelne Slovanský zjazd. Už v exile Clementis propagoval slovanskú cestu k socializmu prostredníctvom londýnskeho rozhlasového vysielania, kde vystupoval ako Peter Hron. Dr. Gustáv Husák Clementisa zaradil (slovami Štúra) k zapaľujúcim iskrám ľudského ducha a spolu s Novomeským, Smrekom, Jilemnickým, Kráľom, Jesenským, ho označil za avantgardných činiteľov, ktorí v kultúrnom, umeleckom či politickom zmysle formovali socialistické hnutie.
SMRŤ MINISTRA
Po roku 1945 sa stal Clementis štátnym tajomníkom na ministerstve zahraničných vecí a v rokoch 1948 až 1950 bol ministrom zahraničných vecí (nahradil Jana Masaryka). V roku 1951 bol obvinený v procese proti buržoáznym nacionalistom, ktorý viedli fanatici a pragocentristi proti národne orientovaným komunistom.
Clementis bol odsúdený k smrti. Laco Novomeský na tento hanebný čin napísal:
„V bezohlavej honbe za centralizovanou mocou, za jej pevnosťou, neváhali jej predstavitelia zneužiť aj štátnu moc – ako je bezpečnosť a súdy – a v umelo nastrojených procesoch odsudzovali pod rozličnými zámienkami na mnohoročné žaláre mnohých jej odporcov, ba ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa dokonca na smrť.“
V roku 1963 bol Vladimír Clementis rehabilitovaný a v roku 1968 in memoriam vyznamenaný ako Hrdina ČSSR.
Článok pripravil PhDr. Lukáš Perný, PhD. pôvodne pre DAV DVA v roku 2020