„Vyjednávajte, ukončite to jedinou myšlienkou a propagandou, pomôžte Ukrajine nájsť dôvod a Rusku dostať sa z tunela syndrómu obkľúčenia nie klebetami, ale konkrétnymi činmi,“ dodal. Toto je myšlienka Fabio Mini, generála talianskeho armádneho zboru, bývalého náčelníka štábu velenia NATO pre južnú Európu a veliteľa medzinárodnej misie v Kosove. „A keď sa kríza skončí, dúfajúc, že budú stále nažive, Taliansko a Európa sa budú musieť vážne zaviazať k dobytiu tej autonómie, dôstojnosti a strategickej nezávislosti, ktorá zaručuje európsku bezpečnosť bez ohľadu na záujmy iných,“ vyhlásil.
Bolo správne napísané, že najrozumnejšími hlasmi v krajine jednosmernej propagandy sú hlasy generálov, tých, ktorí dobre vedia vážiť slová v takýchto chvíľach. Ako AntiDiplomatico sme mali tú česť, že sme mohli viesť rozhovor s jedným z najautoritatívnejších.
ROZHOVOR
Od Tonkinského zálivu až po zbrane hromadného ničenia v Iraku – a tiež siahajúce ďaleko do histórie – generál vo svojej knihe „Prečo sme tak pokrytci o vojne?“ Brilantne sa jej podarí zrekonštruovať falzifikáty, ktoré určili zámienku pre vypuknutie niekoľkých vojen. Aké je pokrytectvo a klamstvo za prebiehajúcim konfliktom na Ukrajine?
Falošná je, že vojna začala ruskou inváziou na Ukrajinu. V skutočnosti to nie je ani posledný akt vojny medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorá sa začala v roku 2014 povstaním provincií Donbas, ktoré boli potom vyhlásené za nezávislé. Odvtedy ukrajinské sily trápili rusky hovoriace obyvateľstvo až na pokraj masakru a nikto nič nepovedal. Pre toto obyvateľstvo, ktoré sa vzbúrilo proti ukrajinskému režimu, slovo vojna oslobodenia alebo sebaurčenia, ktoré je tak drahé niektorým medzinárodným pozorovateľom, nebolo ani použité. Stačí povedať, že „Putinovo Rusko“ sa chcelo vrátiť do cárskeho impéria, aby túto otázku zlikvidovalo. Pokrytectvo je postoj západnej pro-ukrajinskej propagandy, ktorá, berúc na vedomie, že je vojna, predstiera, že nevie, kto a čo ju spôsobilo, a je prekvapená, že niekto strieľa, niekto iný zomrie a mnohí sú nútení utiecť. Pokrytectvo ešte vážnejšie ako propaganda je mlčanie tých, ktorí mlčia o tom, že od roku 2014 Spojené štáty a NATO naliali miliardy na pomoc takmer úplne určenú na vyzbrojenie Ukrajiny a tisícov vojnových profesionálov na výcvik a obohatenie extrémistických a neonacistických skupín.
V západnej tlači existuje tendencia definovať Putina ako „šialenca, ktorý svojou iniciatívou šokoval svet“. Vo videu z roku 1997 však súčasný americký prezident Biden vyhlásil, že rozšírenie NATO o pobaltské krajiny (nie Ukrajinu!) by mohlo vyvolať vojenskú reakciu Ruska. Nemyslíte si, že Európa od roku 2014 podcenila ukrajinskú otázku?
Nemyslím si, že to bolo podceňované, ale bolo to zámerne zamerané na postupnú transformáciu krajiny na základňu proti Rusku, bez ohľadu na jeho prijatie do NATO. Preto pseudo-oranžová revolúcia (2004), vnútorná a vonkajšia sabotáž každého pokusu o stabilizáciu, striedanie skorumpovaných vlád, pseudoeurópske povstanie, prevrat proti prezidentovi Janukovyčovi (2014) až do zvolenia Zelenského. Ten prešiel od volebného programu proti oligarchom, proti politickej korupcii a sľubu „slúžiť ľuďom“ k otvorene provokatívnej politike voči Rusku. A to bolo presne to, čo Spojené štáty, a teda AJ NATO, chceli od roku 1997.
Téma rozširovania NATO však bola v našej krajine vždy tabu…
Expanzia NATO na východ sa začala v tom istom roku po sérii skúšok zameraných na zapojenie východoeurópskych krajín do „vojenskej spolupráce“ (program Partnerstvo za mier), ktoré boli nepretržitou provokáciou už 24 rokov. Viac ako desať rokov rusko nemohlo oponovať a NATO, na ktoré naliehala najmä Veľká Británia, Poľsko a pobaltské republiky, si myslelo, že by mohlo uzavrieť kruh okolo neho tým, že „aktivuje“ Gruzínsko aj Ukrajinu. Rusko vojensky zasiahlo v Gruzínsku, čo vyslalo silný signál Spojeným štátom a NATO, ktoré nechceli zasiahnuť. Počas sýrskej krízy v roku 2011 sa Rusko postavilo na stranu vlády Bašára Asada a následne s vojnou proti ISIS vojensky zasiahlo, čo významne prispelo k jeho neutralizácii. Bašár Asad je stále tam. Ruské operácie v Sýrii, hoci boli dohodnuté a koordinované v teréne s američanmi vedenou koalíciou, narušili plány tých, ktorí chceli využiť ISIS a súvisiace gangy na destabilizáciu celého Blízkeho východu. Ďalším znakom zmenenej ruskej nálady bola anexia Krymu bezprostredne po prevrate podporovanom Spojenými štátmi proti Janukovyčovi a najmä vyslankyni ministerstva zahraničných vecí Victorii Nulandovej a vtedajšiemu viceprezidentovi Bidenovi. Od roku 2014 Ukrajina s podporou Spojených štátov a NATO zaujala ešte nepriateľskejšiu líniu voči Rusku a začala sa integrovať do ozbrojených síl a polície neonacistické skupiny, ktoré sa „vyznamenali“ v stretoch na Majdane. Tí istí, ktorí teraz organizujú „ukrajinský odpor“ a koordinujú približne 16 000 žoldnierov roztrúsených po celej krajine. Za to všetko by som povedal, že NATO nezanedbávalo Ukrajinu, naopak, dôrazne ju zatlačilo do nebezpečného dobrodružstva pre nás oboch a najmä pre nás Európanov.
V nedávnom televíznom vystúpení ste povedali, že ste spoznali ruských generálov z prvej ruky a nazvali ste ruskú vojnu „obmedzenou vojnou na obmedzené účely“. Aké sú ciele, ktoré si Rusi stanovili na území podľa vášho názoru?
V Kosove som mal pod kontrolou aj ruský kontingent, z ktorého jedna časť garantovala bezpečnosť vojenského/civilného letiska v Prištine a druhá bola nasadená v horskom sektore na hranici so Srbskom. Vzťahy s ruskými generálmi boli takmer každodenné a vždy veľmi korektné, najmä voči mne (ako Talianovi). Hovorili sme o kolektívnej bezpečnosti a budúcnosti Kosova, o čom nikto v NATO nepremýšľal pred odchodom do vojny. Hovorili sme aj o vojenských operáciách a doktríne. Pred dvadsiatimi rokmi. Obmedzená vojna je kategória, ktorú tiež predpokladá Clausewitz a Rusi boli vždy Clausewitzi. Na začiatku invázie som začal vidieť známky nie špeciálnej operácie, ako ju nazval Putin, ale série operácií s obmedzeným cieľom, zjednotených strategickým cieľom zabrániť tomu, aby sa Ukrajina stala stredobodom vojenskej hrozby pre Rusko, ale takticky nezávislá. Operácie sa týkali zabezpečenia území Donbasu, pobrežného pásma Azovského mora a Čierneho mora až po Odesu a v prípade potreby aj hranicu s neutrálnym Moldavskom. Pokrok v Kyjeve mal byť hlavnou politickou operáciou tlaku na rokovania a možným vytvorením vlády priaznivej pre ruskú líniu. Táto operácia nie je viazaná na čas alebo ciele: závisí od udalostí. Ak sa diplomatické, politické a operačné budú uspokojivo vyvíjať, operácia môže byť prerušená. V opačnom prípade môžu sily z prílivového pochodu prejsť na nasadenie po celom meste, a ak sú udalosti stále negatívne, môžu prejsť na „prípravu“ ohňa potom na vzdušný oheň a potom, ak a keď je mesto vyčerpané, môže začať skutočné obsadenie mesta. Tento typ operácie s technikou artičokov vyhnal všetkých nedeľných analytikov, ktorí očakávali a možno cynicky dúfali, že uvidia búrku, na ktorú nás Američania zvykli vo všetkých svojich vojnách. Je zrejmé, že táto nedôvera podnietila špekulácie o skutočnej sile ruského aparátu a hrdinskom ukrajinskom odpore, ktorý by zastavil inváziu. Prístroj, ktorý vidíme v televízii, však hovorí niečo iné: operácia je stále zámerne v prvej fáze a čaká na udalosti. V tejto situácii výhody pochádzajú len z účinnosti a dôveryhodnosti tlaku. Nevýhody sa týkajú vonkajších provokácií (zo strany NATO) a posilnenia vnútorného odporu, ktoré by nezmenili výsledok operácie, ale spôsobili by oveľa viac škôd.
Myslíte si, že zbrane, ktoré Taliansko pošle, a žoldnieri, ktorých ovplyvňujú, ovplyvnia osud konfliktu? A ak v každom prípade môžu byť príčinou ďalších rizík …
To nemyslím. Budú to krvavejšie a tiež na vyššej operačnej úrovni. V prípade nerovnováhy taktických síl existuje tendencia prejsť na strategickú a potom sa môžu použiť zbrane strategickej úrovne, ako sú bombardéry, rakety a dokonca aj taktické jadrové zbrane: všetko, čo by viedlo k priamej konfrontácii medzi NATO a Ruskom.
Myslíte si, že nebezpečenstvo, že džihádistickí žoldnieri by mohli prúdiť zo Sýrie na Ukrajinu vo veľkom počte? Aké komplikácie by vznikli v konflikte?
Žoldnierskych džihádistov bude málo a budú schopní ovplyvniť úroveň barbarstva a zvýšiť ho. Existuje veľa žoldnierov a sú tiež dobre platení. Tie pre Ukrajinu s našimi peniazmi a tie pre Rusko s ruskými peniazmi. Príliv žoldnierov má však zaujímavú stránku: úplne demontuje tézu dobrovoľných bojovníkov pre vlasť. Okrem toho žoldnierske spoločnosti alebo dodávatelia nie sú nikdy spokojní s jednoduchým platom pre vojakov, ale vždy požadujú veľké veci od štátov, ktoré ich najímajú. Chcú tiež energiu, dôležité národné aktíva, ako sú bane, priemyselné odvetvia, citlivá infraštruktúra. Nikdy nie sú spokojní a kráľovstvá sa zamilovali do nespokojných žoldnierov.
O rokovaniach v Bielorusku. Zdá sa, že Francúzsko a Nemecko sú orientované na viac sprostredkovateľský prístup, zatiaľ čo naša krajina, ktorá sa nezúčastnila francúzsko-nemecko-čínskeho samitu, sa zdá, že uprednostňuje extrémistickejšiu víziu. Považujete požiadavky Ruska za platný východiskový bod pre Európu a aké je riziko predĺženia čakania na skutočnú konfrontáciu?
Ruské požiadavky, rovnako ako pri každom rokovaní, sú základom diskusie. Ak to nie je uspokojivé, každá strana musí prestať hovoriť, čo chce, a začať premýšľať o tom, čo môže priniesť. Vo všeobecnosti je najsilnejší ten, kto je najviac ochotný vzdať sa, pretože verí, že „udeľuje“, a preto udržuje prestíž neporušenú. Slabšia strana potrebuje len znížiť úroveň ambícií. V tomto prípade by akékoľvek zníženie ukrajinských ambícií prinieslo veľký ústupok: záchranu krajiny. Naša krajina jednostranne rozhodla, akoby hovorila za všetkých, koniec rokovaní, okrem iného so šikanovacím postojom. Postoj druhých je oveľa menej arogantný. A to ich robí naladenými. Ale ani v šikanovaní nepatríme medzi najlepších. Veľká Británia a Poľsko nás porazili.
Poľská vláda uviedla, že chce dodávať svoje MIG ukrajinským silám, ale prinúti ich, aby sa vzdialili od nemeckých základní. Spojené štáty potom poľskú iniciatívu obmedzili. Aká reálna je možnosť bezletovej zóny na Ukrajine a aká je pravdepodobnosť budúcej vojenskej účasti NATO?
Vyhlásenie bezletovej zóny ukrajinskej oblohy by bolo spôsobom, ako urýchliť katastrofu. Tí, ktorí po ňom volajú, chcú katastrofu a demonštrujú svoju neschopnosť ovládať svoj vzdušný priestor. Chce zámienku, ktorá zatiahne celú Európu do vojny. Nesmieme podľahnúť tomuto zvrátenému pokušeniu, najmä v časoch, ako sú tieto, keď nálet nakoniec zasiahne nemocničný pavilón a emócie potláčajú racionalitu.
Západný príbeh sa dnes snaží minimalizovať (alebo úplne cenzurovať) prítomnosť neonacistov v práporoch začlenených do ukrajinských síl, napriek desiatkam správ (od BBC po Čas až po Guardian) v minulosti vrhol svetlo na príbeh právom zdesenými tónmi. Myslíte si, že Putin je dôveryhodný, keď hovorí o denazizácii Ukrajiny ako o jednom z cieľov?
Denazifikácia, na ktorú sa Putin odvoláva, nie je o Ukrajine, ale o jej vládnom aparáte, v ktorom sú takéto prvky tiež na najvyššej pozícii. Správy sú v poriadku a v žiadnom prípade neuvádzajú presný opis prítomnosti a vplyvu týchto skupín. Boli to práve ukrajinské policajné a spravodajské sily, ktoré boli proti zahrnutiu takýchto prvkov do svojich radov. Museli trpieť, ale dnes sa honba za Ruským (alebo proruským) môže zmeniť na hon na nacistov a vzhľadom na počet a šialenstvo zainteresovaných strán by som nebol prekvapený, keby zajtra Ukrajina padla z panvice vojny proti Rusku v zákulisí občianskej vojny.
Čo by mala talianska vláda urobiť v tejto súvislosti a všeobecnejšie v Európe?
Vyjednávajte, ukončite to jedinou myšlienkou a propagandou, pomôžte Ukrajine nájsť dôvod a Rusku, aby sa dostalo z tunela syndrómu obkľúčenia nie klebetami, ale konkrétnymi činmi. A keď sa kríza skončí v nádeji, že budú stále nažive, Taliansko a Európa sa budú musieť vážne zaviazať k dobytiu tejto autonómie, dôstojnosti a strategickej nezávislosti, ktorá zaručuje európsku bezpečnosť bez ohľadu na záujmy ostatných.
Zdroj: lantidiplomatico.it
Autor: Darina Jelínková
