Ďalšou respondentkou v sérii rozhovorov so slovenskými spisovateľmi pre INLIBRI a VECI VEREJNÉ je spisovateľka a prekladateľa PhDr. Viera Švenková, rodáčka z Popradu, ktorá pôsobí už od maturity v Bratislave. Vyštudovala slovenčinu a ruštinu na FF UK, pracovala ako redaktorka v literárnych časopisoch ako Slovenské pohľady či Revue svetovej literatúry, a taktiež vo vydavateľstvách Mladé letá a Smena. Ovláda niekoľko jazykov (nemčina, ruština, angličtina, ukrajinčina, čeština) z ktorých rediguje a prekladá. Autorka knižne debutovala zbierkou próz Biela pani Zuzana (1973), v tvorbe pokračovala knihou Limbový háj, zameranou na problémy žien a neskôr publikovala knihy Zátišie s gitarou, Malý herbár (l987) či Jablčné jadierka (l987). Ďalej publikovala poviedky z podtatranského prostredia s názvom Faraónov úsmev (1988), kde sa sústredila na podoby modernej ženy a vyšli jej politicko-filozofické fejtóny ako Rýchlokurz sebaobrany a napokon kniha Internátne lásky. Získala niekoľko ocenení: Ceny vydavateľstva Smena a Cenu Ivana Krasku za knihu Biela pani Zuzana, odmeny Slovenského literárneho fondu za knihu Limbový háj a Malý herbár, odmenu Spolku slovenských spisovateľov za knihu Internátne lásky, Prémiu literárneho fondu za rok 2006 za prózu Listy vo vetre, Cenu Slovenských pohľadov v kategórii próza, Prémiu v rámci Ceny literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za knižku Anička má prázdniny a Cenu Márie Ďuríčkovej za literatúru pre deti. Aktuálne sú na pultoch kníhkupectiev jej štyri novšie knihy Dámska volenka, Horské zákruty, Lesné ticho, Modrý encián a Modre obdobie, ktorý vyšlo vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.
1. Pozdravujem Vás a srdečne ďakujem za možnosť urobiť s Vami rozhovor. Slovenská spisovateľka Etela Farkašová o Vašej tvorbe prehlásila, že Vašu tvorbu spoluurčuje spätosť s príslušnosťou k rodnému kraju, resp. vo Vašom prípade je to podtatranské prostredie. Píše o tzv. romantizovanej tatranskosti. Keď počujem tieto slová, nemôžem si nespomenúť na sfilmované Bukovčanove dielo Medená veža, kde tento fenomén taktiež z diela priam srší. Tatry majú svoje čaro a prežiť tam detstvo muselo byť krásne. Do akej miery Vás ovplyvnilo toto prostredie monumentálnych hôr, v ktorom ste vyrastala a ako sa to teda primárne prejavilo vo Vašich inšpiráciách?
Moje detstvo poznačila krása Tatier, ale aj hrôzy vojny. Nebyť odvahy starej matere, boli by nás vystrieľali, tej traumy sa človek nezbaví. Nemusela som byť, podobne ako Daniela Příhodová alebo Vojtech Kondrót. Tatry sú symbol, starý otec na ne hľadel ako na oltár. Veď Dante videl v prírode umelecké dielo Boha. Pre Hurbana či mladučkého Červenáka (autor pozoruhodného diela Zrkadlo Slovenska zomrel dvadsaťpäťročný) stelesňovali Tatry vieru v krásu a silu národa. Keby v tom nebol dych romantizmu, možno by boli úsilie o oživenie národnej myšlienky pokladali za beznádejné.
2. Vydali ste obrovské množstvo kníh. Ktoré nich by ste vybrali za najpodarenejšie?
Mám cenzorské pero, škrtám, kým z rozvláčnej prózy neostane poviedka. Moje poviedky boli podkladom pre dva televízne filmy, preložili ich do desiatich jazykov, ale napríklad v ruských antológiách a časopisoch ich už vyšlo vari osem, bolo by dosť na knihu, podobne je to aj s prekladmi do maďarčiny, no chýbajú financie. Za poviedkovú tvorbu som dvakrát získala Cenu Slovenských pohľadov a kniha 13 poviedok sa dostala medzi finalistov Anasoft litery.
3. Na pultoch kníhkupectiev sa objavilo v súčasnosti niekoľko Vašich titulov… Dámska volenka, Horské zákruty, Lesné ticho, Modrý encián a Modre obdobie… Mohli by ste nám tieto knihy predstaviť? Čo Vás inšpirovalo k ich napísaniu, čím sú špecifické a ktorú z nich by ste našim čitateľom odporúčili ako prvú?
Po sedemdesiatke, keď bolo viac času, som vydala takmer dvadsať kníh, išlo však o staré zásuvkové rukopisy, ktoré časom možno poznačil čas. Nejde v nich o svetové konflikty, hoci téma životného prostredia je všadeprítomná, no kritika oceňovala, ako jednoduchá žena odoláva citovému chladu a vypočítavosti dnešného sveta. Po prečítaní románu Bystríka Šikulu, ktorý po vyhasínajúcom ironickom postmodernizme vniesol do literatúry živého človeka, som začala písať o tom, čo prežívam. Novú knihu Dámska volenka som zamýšľala ako „výchovný román“, podľa mňa podnetné čítanie pre osamelé matky, ale aj pre učiteľov literatúry. Fond na podporu umenia ju však odmietol, vydanie som platila sama, hoci žijem z malého z dôchodku. Teší ma, že pár čitateľov si kniha už našla.
Pozri aj recenzie na Horské zákruty a Modrý encián
4. V čom Vy osobne vidíte zmysel literárnej tvorby a poslanie spisovateľa/spisovateľky v dnešnej dobe? Ako vnímate dobu, v ktorej žijeme v komparácii s dobou minulou?
U nás bola literatúra často jediným prejavom národného života. Dobrú školu som dostala v Slovenských pohľadoch, kde som dvadsať rokov počúvala debaty o ľudovosti, plebejskosti Slovákov – hoci táto teória vyhovovala režimu, prekonávali ju pokusy hľadať aristokratické, ušľachtilé črty v najlepších synoch národa, ako bol napríklad švárny kapitán Janko Francisci. Dnes šialené tempo zmien nedáva človeku dosť možností obzrieť sa dozadu, hľadať svoje korene. Napríklad Jana Judinyová zistila, že pán brodzianskeho kaštieľa finančne podporil vznik Matice slovenskej a vysoko oceňoval Hurbana. Ak o sebe veľa nevieme, ľahko povýšenecky odpíšeme nejakú časť spoločnosti, odsúdime napríklad Vajanského (keďže písal o kaštieľoch a zemianskych kúriách), žijeme v ustavičných sporoch.
5. Píšete tiež knihy pre deti a mládež. Na čo presne sa zameriavate pri tomto druhu literárnej tvorby?
Detstvo je zázrak, také bolo napriek vojne a biede aj to moje pod Tatrami. V päťdielnom seriáli O múdrej Aničke som sa na krátky čas uchýlila do tej krajiny, keď som bola v područí pravnúčat, som za to vďačná. Staré mamy ešte kupujú vnúčatám knihy, čítajú im rozprávky, no deti rýchlo zvábia počítačové hry, ktoré z nás robia manipulovateľných tvorov…
6. Ste členkov Spolku slovenských spisovateľov, ale aj Klubu slovenských prozaičiek Femina. Mohli by ste nám predstaviť Vašu činnosť v týchto literárnych kluboch a ako s nimi spolupracujete? V súvislosti so slovenskými spisovateľkami ma ešte napadá otázka, ktorú z Vašich spisovateľských kolegýň si najviac ceníte a ktorá Vás najviac ovplyvnila?
V kultúre sú inštitúcie životne potrebné. Pre Feminu urobila veľa jej zakladateľka Etela Farkašová. Do činnosti som sa zapájala pre možnosť propagácie literatúry, pripravovali sme literárne večery venované Timrave, Haľamovej, Jesenskej… Členstvo v Spolku slovenských spisovateľov mi dáva pocit príslušnosti k tradícii, ktorú si vážim, k ideám, ktoré vyznávam, v spolkovom vydavateľstve mi vychádzajú knihy, na stránkach Literárneho týždenníka publikujem krátke článočky, ktoré sa v zbierke Rýchlokurz sebaobrany prekvapujúco dočkali štyroch vydaní, druhá časť vyšla pod názvom Stopy času. Publicistika síce umožňuje reagovať na spoločenské procesy, oháňame sa SLOBODOU, no slová sú iba hrach, ktorý stenu nepreborí.
7. Aké sú Vaše najnovšie literárno-umelecké plány?
Na plány už nemám dosť času.
8. Na záver by som Vás chcel poprosiť o krátke posolstvo našim čitateľov, myšlienku, ktorou by ste náš spoločný rozhovor uzavrela…
Trápi ma, že konflikt Kaina s Ábelom pretrváva, človek ničí sám seba; za úspech pokladáme pocit víťazstva nad súperom, ustavične vyrábame nejakého nepriateľa, v konfliktoch hynú mladí ľudia, ktorí ani nežili… Nastupujúca generácia, sebavedomá, vyzbrojená vedeckými poznatkami, by sa mala pokúsiť niečo zmeniť. Zatratili sme VIERU, presmerovali LÁSKU, ostáva nám iba NÁDEJ.
Rozhovor pripravil PhDr. Lukáš Perný, PhD.
