Jean Jacques Rousseau rád písal inak ako jeho súčasníci. Mal schopnosť podchytiť čitateľa svojským štýlom a prevrátiť jeho svet hore nohami. Elegantne zato radikálne, v dobrom slova zmysle s trocha neželanými dôsledkami.
Ináč tomu nie je ani v Rozprave o vedách a umeniach, ktoré publikoval ako rozhorčenú reakciu nad svetovým vývojom umenia. Tak ako v prípade nerovnosti medzi ľuďmi, vidí aj v umení krásu, ktorú intelekt skôr kazí ako zušľachťuje.
Rousseau, vychádza z tézy, že to čo nás robí krásnymi a dobrými nie je naučená múdrosť ale cnosti ako odvaha, húževnatosť a zmysel pre poctivosť. Predpokladá, že pre spoločnosť je rovnako užitočný roľník ktorý zaseje – aby žal, ako umelec či právnik, ktorý má tendenciu svojim rozumom viac škodiť ako prospievať.
Umenie nás podľa “ženevského občana“ robí skôr záhaľčivými ako lepšími. Predpokladá, že prostota, nevinnosť a cnosť sú nadradené intelektu, sofistikovaným rečiam a vznešenému básnictvu. Okrem presvedčivých argumentov ponúka exkurz do dejín starých národov a ich zvyklostí.
Vychádza z autorov antických čias ako aj svojich súčasníkov. Nešetrí kritikou do vlastných radov no zároveň vie prijať kritiku svojich oponentov. Kniha je vybavená reakciami Rouseauových oponentov a tak nám rozširuje predstavu o dobovom diskurze.
Na Rousseaua možno nazerať ako na ikonu buričov starých poriadkov- prvý hlas francúzskej revolúcie. Pri pozornom čítaní nám nemôže uniknúť jeho zvláštny zmysel pre cit a empatiu . Škoda že tak vzácne spisy často poslúžili ako nástroj mocenskej politiky pre tyranov.
Dominik Petruška
Knihu nájdete aj na našom online kníhkupectve: Jean-Jacques Rousseau: Rozprava o vedách a umeniach (kniha) | INLIBRI
Autor: Dominik Petruška
