Veda a vzdelávanie má zásadný vplyv na rozvoj spoločnosti. V týchto procesoch však dochádza k interferencii. Spoločnosť zároveň ovplyvňuje vedu, vzdelávanie aj ich špecifické inštitucionálne zabezpečenie. V posledných dekádach v týchto vzťahoch a procesoch dominuje prevládajúci ekonomický systém, pričom transformuje akademickú kultúru, identitu, prácu aj inštitúcie.
Predložená publikácia je zostavená zo sedemnástich kapitol, ktoré sú rozdelené do troch častí a jednej prílohy. Autori jednotlivých kapitol sa zaoberajú teoretickými a praktickými základmi vedy a vzdelávania, kriticky reflektujú ich byrokratické, ideologické a komerčné deformácie, ako aj inštitucionálne zabezpečenie spomínaných oblastí. Detailne analyzujú akademické prostredie v západnom i nezápadnom svete, osobitne v Českej republike a na Slovensku.
Výsledkom tejto analýzy je kritická deskripcia neoliberálneho akademického kapitalizmu, ktorý kladie dôraz na ekonomický prínos vedy. Neraz pritom nerešpektuje dlhodobý cyklus vedeckej práce. Ako vo svojom príspevku uvádza Oleg Suša: „Jeden z hlavných rysov akademického kapitalizmu predstavuje kontrola sústredená na výkonnosť akademických jednotiek, a to často prostredníctvom číselných štandardov.“ (str. 82)
V prvej časti knižného textu autori jednotlivých príspevkov popri teoretických otázkach pomenúvajú deformácie, ktoré spravidla neznamenajú prínos pre vedeckú prácu, ale sťažujú jej výkon. Dnešná spoločnosť tým, že kladie dôraz na ekonomický prínos vedy, obmedzuje pozitívnu slobodu vedcov. Zavádza byrokratické časové limity, ktoré ignorujú kreatívnu povahu vedeckého bádania. A preferuje kvantitatívne indikátory vo vedeckej práci.
Filozof Emil Višňovský v tomto kontexte upozorňuje na to, že rozvoj a kvalita poznania nie je priamo úmerná počtu publikácií a citácií. Podstata každého diela spočíva v jeho prínose pre určitú disciplínu, ktorú je potrebné hodnotiť špecifickým kvalitatívnym spôsobom. Takéto hodnotenie vedeckej práce je podstatne zložitejšie a nemožno ho redukovať na produkciu kvantity publikácií a ich počítaním.
Okrem príspevku Emila Višňovského čitateľ na tomto mieste nájde ucelené argumentačne podložené analýzy známych, prevažne českých akademikov ako Marek Hrubec, Jiří Loudín, Oleg Suša, Martin Brabec a Břetislav Horyna. V ich textoch dochádza k istému prieniku kritických názorov, ktoré nevypovedajú len o stave súčasného vedeckého bádania, ale i aktuálnom smerovaní spoločnosti ako takej.
Druhá časť knihy sa zaoberá vedou a vzdelávaním v západných krajinách a v strednej Európe. Výrazne ich ovplyvňuje trhová racionalita, ktorá postupne prenikla aj do sfér, ktoré nemajú výhradne ekonomický charakter. Jej dôsledok má podobu uprednostňovania bezprostredného aplikačného využitia vedeckého výskumu. Túto časť knihy tvoria príspevky Stanislava Štecha, Martina Kopeckého, Martina Profanta či Jana Svobodu.
Zástupca slovenskej akademickej obce, Karol Murdza sa na tomto mieste zaoberá formovaním edukačného potenciálu spoločenských vied v prostredí bezpečnostného vzdelávania. Teoretické prístupy aplikuje na praktické problémy pri výučbe konkrétneho vedného odboru. Odôvodňuje existenciu spoločenských vied pri príprave absolventov, keďže preferované prakticky orientované predmety sami o sebe neformujú morálny profil absolventa. Spoločenským vedám pripisuje nezastupiteľnú úlohu pri poznávaní i premene sveta. Zároveň upozorňuje na tienisté stránky, ktoré spôsobil príchod konkurencie v podobe nových (privátnych) vzdelávacích inštitúcií s ambíciou produkovať odborníkov na bezpečnostné otázky.
Tretia časť knihy prekračuje hranice západného sveta. Dominika Dinušová vo svojom príspevku opisuje problematiku výskumu a vzdelávania v Latinskej Amerike, Albert Kasanda v Afrike, Veronika Sušová-Salminen v Rusku, Kanchan Sarker v Indii, Lin Zhang a Gunnar Sivertsen v Číne. Prax v týchto častiach sveta dokazuje, že Západ nemá monopol na inovatívnosť. Na druhej strane sa ukazuje, že v oblasti vedy sú konfrontované s porovnateľnými problémami a dochádza v nich k podobným deformáciám.
Sarker v súvislosti so situáciou v Indii opisuje, ako trh ovplyvňuje výskumnú agendu miestnych univerzít, pričom zdroje sú prednostne orientované na výskum v oblasti inžinierskych odborov alebo v medicíne. S obdobnými zisteniami pracuje aj Sušová-Salminen pri opise situácie v Rusku. V roku 2018 takmer 90 percent výdavkov na výskum smerovalo na technické a prírodné vedy a len 1,5 percenta celkových výdavkov na humanitné a spoločenské vedy.
Vytesňovanie ideografických vied predstavuje len jeden z aspektov súčasnej vedeckej epochy. Deformácie v oblasti vedy a vzdelávania majú podstatne širšiu podobu. Úlohou predloženej publikácie bolo ich porovnanie na globálnej úrovni. Knihu uzatvára príspevok Carla Davidsona, v ktorom spochybňuje hegemóniu vzdelávacieho obsahu, nasiaknutého prevládajúcim svetosystémom a načrtol koncept kritickej univerzity.
Kniha K nové vědecké epoše má potenciál osloviť nielen vedcov či pedagógov, ale aj širšiu verejnosť. Prispieva k diskusii o trendoch, ktoré nemusia mať pozitívny vplyv na vedeckú prácu, ale môžu prispieť aj k jej formalizmu, podriadeniu indivídua momentálnym požiadavkám systému, ohrozovaniu slobody a v konečnom dôsledku i zhoršovaniu konkurencieschopnosti vybraných krajín alebo regiónov.
Knihu nájdete aj na našom online kníhkupectve: Marek Hrubec, Emil Višňovský: K nové vědecké epoše (kniha) – INLIBRI
Marián Klenko
