Bývalý slovenský prezident Ivan Gašparovič ako predseda Slovenskej národnej rady (SNR) stál v roku 1992 pri zrode Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR a Ústavy SR. Patrí medzi spoluzakladateľov modernej slovenskej štátnosti. Aj jeho zásluhou sa samostatná Slovenská republika stala vo veľmi krátkom čase súčasťou medzinárodných štruktúr, vrátane OSN. Pri príležitosti tridsiateho výročia prijatia Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR (17. júla 1992) poskytol pre náš internetový portál exkluzívny rozhovor.
17. júla 1992 bola v starej budove Slovenskej národnej rady prijatá ústavnou väčšinou sto trinástich poslancov HZDS, SNS a SDĽ Deklarácia SNR o zvrchovanosti SR. Ako si osobne pamätáte túto historickú udalosť?
Už v tom čase bolo viac-menej známe, že sa Česko-Slovensko rozdelí a vzniknú dva nové samostatné štáty (Slovenská republika, Česká republika). Z Čiech zaznievali rôzne názory na Slovensko. Medzi nimi boli aj názory na možné rozdelenie federácie a na budúcnosť nástupníckych republík po stránke ekonomickej, politickej a spoločenskej. Istá časť slovenskej politického a inteligenčného spektra však stále presadzovala zachovanie Česko-Slovenska a nebola za vznik samostatnej Slovenskej republiky. Z jej strany preto prichádzali rôzne účelové politické stanoviská a vyjadrenia, ktoré zastrašovali našich občanov, že ekonomika budúceho samostatného Slovenska pôjde do hlbokej recesie, z ktorej nebude návratu. Z tohto tábora tiež prichádzali rôzne katastrofické scenáre, že sa Slovensko nedokáže prispôsobiť západným demokratickým krajinám. Preto sme si povedali, že pred prijatím Ústavy SR a vyhlásením samostatnej Slovenskej republiky, prijmeme ako novozvolená Slovenská národná rada (SNR) Deklaráciu SNR o zvrchovanosti SR. Jej obsah mal garantovať, že budúca Ústava SR bude vychádzať z demokratických princípov. Takisto sme chceli vyslať jasný signál našim občanom, českej strane a celému svetu, že chceme nastúpiť demokratickou cestou budovania samostatného Slovenského štátu. Bohužiaľ veľmi proti tomu bojovalo KDH a maďarské strany. Podľa ich názoru bol obsah Deklarácie právne neúčinný. Zazlievali nám tiež to, že jej prijatím zbytočne vyvoláme nepokoje a trenice s jednotlivými politickými názormi a politickými stranami. Našťastie Deklarácia bola prijatá s veľkou ústavnou väčšinou sto trinástich hlasov. Ukázalo sa to ako správne rozhodnutie. Neskoršie udalosti sú toho jasným dôkazom. Chcem sa poďakovať všetkým poslancom, ktorí 17. júla 1992 podporili národno-emancipačný proces slovenského národa. Som veľmi rád, že Deklarácia bola prijatá aj u veľkej väčšiny nášho národa.
Strana demokratickej ľavice (SDĽ) pôvodne presadzovala zachovanie spoločného štátu. Akým spôsobom sa Vám nakoniec podarilo presvedčiť jej členov, aby podporila vznik samostatného štátu?
Áno máte pravdu, že SDĽ bolo zo začiatku proti rozdeleniu Česko-Slovenska. Ako strana obhajovala formu pokračovania v spoločnom štáte. Chcela však, aby Slovensko, či už v rámci federácie, alebo konfederácie, disponovalo oveľa väčšími kompetenciami. Po voľbách si však veľmi rýchlo uvedomila, že Česko-Slovenský štát končí. Preto byť oportunistom už pre ňu nebolo prijateľné. Skôr potrebovala hľadať ako sa už v rámci samostatného Slovenska môže uchytiť a ako získavať politické pole pre svoju pôsobnosť.
Prečo KDH odmietlo podporiť Deklaráciu? Bola jedným z dôvodov aj osobná animozita voči poslancom HZDS a SNS?
Ja by som nijakú animozitu voči konkrétnym osobám nevyzdvihovalaj keď samozrejme vzájomné pochopenie bolo veľmi ťažké. V niektorých veciach dokonca nulové. KDH sa po Nežnej revolúcii deklarovalo ako hnutie, ktoré po celý čas komunistickej nadvlády bojovalo za určité demokratické a kresťanské hodnoty. Myslelo si preto, že po rozdelení Česko-Slovenska bude hrať prvé husle, ktoré sa ako prvé prihlási k demokratickým zásadám a ktoré bude neskôr aj pri prijímaní samostatného Slovenska do európskych štruktúr. To bola myšlienka pána Čarnogurského, ktorý hovoril o jednej slovenskej hviezdičke, ktorá nás vraj čakala. Tou hviezdičkou malo byť ale ich hnutie, ktoré samostatné Slovensko privedie demokratických štruktúr Európy. No a po júnových voľbách 1992 videl, že to tak nebude. Takisto KDH prekážalo, že HZDS a SNS prevzali politickú iniciatívu a že na ich strane bola väčšina slovenských občanov. Čiže tam kdháci videli, že strácali ich podporu. Preto nesúhlasili so všetkými dalo by sa povedať vtedajšími krokmi, ktoré boli v prospech budúcnosti Slovenska, ale KDH nebolo účastníkom presadenia takýchto politických procesov a zmien.
Pre objektívnosť treba povedať, že HZDS nemalo vo svojom volebnom programe jasne deklarovanú samostatnosť Slovenska. Jedine SNS ako relevantná politická strana išla do júnových volieb 1992 s programom presadenia slovenskej samostatnosti. Išli ste teda ako HZDS do týchto volieb s tým, že budete presadzovať skôr konfederáciu alebo samostatný štát?
Pri odpovedi na túto otázku začnem pragmatickým všeobecným občianskym pohľadom. Po Nežnej revolúcii bolo jasné, že idea jednej politickej strany končí a začína sa vytvárať nový demokratický pluralitný systém politických strán, ktoré budú presadzovať svoje politické programy. Na Slovensku niektoré z nich pomaly začali presadzovať myšlienku, že Slovensko ešte ako súčasť federácie, by mohlo byť konečne v Európe oveľa samostatnejšie. Ako národ sme viac ako tisíc rokov neboli nikdy samostatní. Vždy sme boli pod niekým alebo s niekým. A na konci minulého storočia sa zrazu objavila možnosť, že by sme mohli dokázať konštituovať určitú suverenitu Slovenska. Lenže dlhé roky spoločného štátu niečo zanechalo. Bola to predovšetkým spoločná ekonomika, ktorá tvorila v životnú úroveň občanov Česko-Slovenska. A tu nastala určitá obava, keďže sa vedelo, že ekonomicky české krajiny,budú zrejme na tom silnejšie ako Slovensko. Začala sa preto účelovo vytvárať atmosféra, že samostatné Slovensko asi neprežije. Dávali nám niekoľko mesiacov. Vytvorila sa floskula najmä zo strany tých čo ho nechceli, že nemôže ekonomicky prežiť. Na druhej strane sa začali objavovať názory, že sa musíme rozdeliť, pretože nás Česi okrádajú. Oni zase hovorili áno musíme sa rozdeliť lebo už viac na Slovákov nechceme pracovať. To bolo také úvodné heslo všetkého. Z toho potom vychádzal reálny pohľad, že Slovensko a Česko bolo nielen ekonomicky, ale aj spoločensko-politicky úplne odlišné. V tom čase sa aj všelijako tvoril spoločný federálny rozpočet. Poviem konkrétny príklad. My sme niektoré komodity, ktoré sa vyrábali na Slovensku, museli dávať do federálneho rozpočtu. Naopak Česi tie isté komodity vyrobené v Česku, odvádzali väčšinou do rozpočtu českého. Napriek tomu, že v niektorých prípadoch predsa len smerovali do federálneho rozpočtu, jeho následné prerozdeľovanie často krát nebolo pre Slovensko ekonomicky výhodné. Takže toto bola taká hlavná ľudová príčina prečo ľudia chceli samostatnosť Slovenska. Samozrejme väčšina z nich vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky vnímala aj ako zavŕšenie národno-emancipačného procesu, ktorý už v prvej polovice 19. storočia odštartovala štúrovskágenerácia.
Vráťme sa ešte na chvíľku k Deklarácii SNR o zvrchovanosti SR. Krátko po jej prijatí sa po celom Slovensku začali zapaľovať tzv. vatry zvrchovanosti. Ako ste osobne v tom čase prežívali tieto ľudové iniciatívy?
Bolo to niečo aké krásne a spontánne. Pri každej takejto spontánnej vatre bol vždy program, ktorý si pripravovali miestny usporiadatelia. Bol to kus takého národného cítenia a povedomia, že Slovensko je na mape ako nový samostatný štát. Želám si, aby táto krásna tradícia ostala zachovaná pre ďalšie generácie.
Pri tejto príležitosti by som rád odbúral určitý mýtus podľa ktorého niektorí „mienkotvorní“ novinári neustále tvrdia, že Slováci nechceli rozdelenie a že keby bolo vypísané referendum, spoločný štát by ostal do dnešných dní zachovaný. Ako teda v skutočnosti vnímali Vaši voliči a voliči ostaných politických strán, ktoré presadzovali či už samostatnosť, konfederáciu alebo iný spravodlivejší model spolužitia Slovákov a Čechov, vytvorenie samostatnej a demokratickej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva?
Je to totálna polopravda. Niektorí ľudia najmä zo skupiny čechoslovakistov, orientovali pri svojich vystúpeniach slovenských občanov na takéto myslenie.Nedávnom vyšla v Českej republike jedna kniha, ktorá objektívne opisuje ekonomické pomery Slovákov a Čechov v spoločnom štáte. Okrem iného analyzuje aj to, že v rovnakých funkciách a v tých istých profesiách boli v Čechách oveľa väčšie platy ako na Slovensku. Prečo o tom teraz hovorím? Jednoducho preto, že po Nežnej revolúcii si slovenský národ tie veci postupne začal viac uvedomovať. Všímal si, že z hľadiska ekonomicko-sociálneho postavenia je oveľa nižšie ako občan českej časti spoločného štátu. Preto aj vnímanie historického postavenia Slovenska, ktoré ako som už vyššie spomínal viac ako tisíc rokov nebolo nikdy samostatné, dávalo ľudom určitú nádej, že vyhlásením jeho samostatnosti a suverenity, sa zmení aj jeho postavenie z hľadiska zahranično-politického. Ako novému subjektu medzinárodného práva sa tak otvoria nové možnosti ekonomickej súťaže so zahraničím, umožní sa príchod nových obchodných reťazcov a zároveň sa zlepší sociálno-ekonomické postavenie všetkých jeho občanov. Naši ľudia, ktorí po Nežnej revolúcii začali viac cestovať do zahraničia, si veľmi skoro uvedomili, že Slovensko bolo v rámci Česko-Slovenska brané ako skôr to české. Slovenskí športovci v zahraničí boli oslovovaní ako Česi. To sa im samozrejme nepáčilo. Takisto naša spoločná česko-slovenská koruna bola v Čechách nazývaná ako „české peníze“. Toto všetko postupne presvedčilo veľkú časť slovenského národa, že jediným a správnym riešením je ísť cestou vytvorenia samostatného štátu. Som preto presvedčený, že jeho veľká väčšina bola za samostatnosť. A pokiaľ ide o referendum, jeho vypísanie by bolo ťažko realizovateľné. HZDS síce na začiatku hovorilo o tom, že by sa mohlo uskutočniť, ale politický vývoj išiel iným smerom.
Na základe osobného rozhovoru s bývalým poslancom Federálneho zhromaždenia za SNS Štefanom Paulovom som sa dozvedel, že o referendovej otázke rokovali aj slovenskí a českí federálni poslanci začiatkom septembra 1992. Nedohodli sa však na jeho otázke. Podľa jeho názoru tento neúspech presvedčil väčšinu českých politikov, že jediným správnym riešením je len ústavné a mierové rozdelenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) na dva samostatné štáty…
O referende sa hovorilo viac a dlhšie nie len na pôde Federálneho zhromaždenia. Ale skutočne po zvážení logicky predpokladaných výstupov čo by sa mohlo stať, došlo k tomu, že by mohlo dôjsť k totálnemu zmätku. Napríklad povedzme, že Slovensko by hlasovalo za rozdelenie a naopak Česi by hlasovali proti. Problém by nastal aj vtedy ak by niektoré oblasti Slovenska alebo Česka hlasovali odlišne.
Aký vývoj by podľa Vás nastal v prípade ak by Slovensko v referende hlasovalo proti vystúpeniu z federácie a Česi za vystúpenie?
Nastal by veľký chaos a nekonečné politické hádky. Robili by sa pravdepodobne ďalšie referendá podľa vzoru Švajčiarska (obce, mestá a kraje). Referendum nebolo proste možné uskutočniť aj z toho dôvodu, aby sme to, čo sa už po ťažkých rokovaniach s českou stranou dojednalo, neskôr nespochybňovalo. A znovu začať rokovať v podstate o tom istom by bolo jednoducho zbytočné. Je otázka do akej miery by sa rozdelenie spoločného štátu skončilo tak, ako skončilo, keby sa odštartoval chaos po výsledku referenda? To si radšej ani nechcem predstaviť. Uvedomme si, že v tom čase prebiehalo v Európe niekoľko lokálnych vojen v bývalých štátoch Sovietskeho zväzu a v bývalej Juhoslávii. To sme naozaj mali neskôr niesť osobnú a politickú zodpovednosť, ak by sa niečo podobné stalo aj u nás? Poviem to otvorene naozaj tu bola taká obava, že by mohlo dôjsť k takejto situácii. A bola oprávnená. Neviem si predstaviť čo by potom robili napríklad Maďari.
S rozhovore s Vašim bývalým straníckym kolegom Jánom Cuperom som sa dozvedel, že dôležitou súčasťou ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) bola aj sukcesia zmlúv na budúce nástupnícke štáty. Ak by sa takáto právna úprava neprijala a Slovensko by jednostranným spôsobom vystúpilo z federácie, nemalo by právny nárok na všetky medzinárodné zmluvy, ktoré uzavrela Česko-Slovenská republika. Najväčším problémov by pre nás bola Trianonská zmluva a mierové zmluvy po druhej svetovej vojne. Uvedomovali ste si aj Vy osobne túto dôležitosť?
Samozrejme veď Maďari dodnes hovoria, že Trianon je pre nich nespravodlivý. Zoberte si dnes vojnu na Ukrajine. Ruské nároky na jej územie berme z pohľadu Trianonu Maďarov, ale čiastočne aj Poliakov, voči nám. Pred pár týždňami Viktor Orbán bez hanby povie, ako im Chorváti zobrali Jadranské more. Hovorí presne to isté, čo hovorí ruský prezident Vladimír Putin na adresu Ukrajincov, ktorí zase zobrali Rusom Čierne more. V rámci našej vnútornej politiky v relácii „Do kríža“ vyhlási súčasný vládny poslanec maďarskej národnosti GyörgyGyimesi, že chce viac Budapešti ako Bratislavy. Pred tridsiatimi rokmi nám Maďarsko najskôr vôbec nechcelo potvrdiť našu samostatnosť. Presadzovalo zachovanie Česko-Slovenska. Dobre si pamätám čo nám vtedy rozprával aj MiklóšDuray, že kosami nás treba vyhnať – Slovákov.
Prejdime teraz k Ústave SR. Objektívne treba povedať, že 1. septembra 1992 bola prijatá na základe vtedy platnej česko-slovenskej ústavy…
Áno máte pravdu. V roku 1968 mala vzniknúť nová federálna ústava, ktorú mala vypracovať komisia pod vedením profesora Karola Laca z Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Nástupom tvrdého Husákovského režimu však ukončila svoju činnosť. O dvadsať rokov neskôr keď sme my vypracovávali našu slovenskú ústavu, ako základ sme použili Listinu základných práv a slobôd. Vychádzali sme tiež aj z demokratických statí možnej federálnej ústavy, ktorá však nikdy nebola prijatá. Ale tu chcem povedať jednu vec. Aj počas prijímania Ústavy SR na pôde bývalej Slovenskej národnej rady (SNR) boli poslanci KDH a maďarských strán opäť proti. Podľa ich názoru neobsahovala dostatočné demokratické prvky a princípy. Preto sme si dali vypracovať oponentské posudky od renovovaných európskych právnikov. Na základe ich analýzy naša Ústava spĺňala všetky demokratické normy a princípy. Zároveň ju považovali ako modernú ústavu, ktorá môže byť príkladom pre novovznikajúce štáty a ich nové ústavy. Ústava SR tak spĺňala všetky demokratické štandardy. Vychádzala tiež aj z Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR, ktorú sme predtým prijali a predstavili, že na takýchto základoch bude naša Ústava vypracovaná. To, že neskôr došlo k niekoľkým zmenám a novelizáciám je úplne bežné a normálne. Tak, ako sa vyvíja spoločnosť, vyvíjajú sa aj niektoré nové spoločensko-politické vzťahy. Preto Ústava musí na ne primeraným spôsobom reagovať.
Ako vnímate tendenciu najmä zo strany liberálov a maďarských menšinových politických predstaviteľov zmeniť preambulu ústavy z „My národ slovenský“ na „My občania Slovenskej republiky“?
Preambula spĺňa všetky demokratické princípy. Áno sme zvrchovaný štát, so zvrchovaným slovenským národom a so zvrchovanými občanmi. Sme Slovenská republika so štátotvorným národom slovenským, v ktorej majú všetci jej občania rovnaké práva a povinnosti.
25. novembra 1992 obe komory Federálneho zhromaždenia schválili ústavný zákon o zániku ČSFR. Prečo napriek tomu hovoria stále niektorí aj ústavní právnici, že rozdelenie česko-slovenskej federácie bolo protiústavné?
Po prvé chcem jasne povedať, že žiadny rozpad spoločného štátu nikdy nenastal. Ak by to bolo naozaj tak, Slovensko by muselo jednostranne vystúpiť z federácie, čím by stratilo všetky nástupnícke nároky. Nič z toho sa však nestalo. Bol riadne prijatý ústavný zákon o rozdelení Česko-Slovenska. Ako ste správne poznamenali prijali ho obe komory Federálneho zhromaždenia. Jedna vec ma však veľmi mrzí. Česká strana účelovo porušila tento ústavný zákon a to tak, že si ponechala štátne symboly bývalej Česko-Slovenskej republiky. Ústavný zákon to však v žiadnom prípade nepripúšťal. Česká republika dodnes používa štátne symboly dnes už neexistujúceho štátu.
Prečo ste to teda ako vláda nenapadli na pôde OSN alebo medzinárodného súdu?
Keby som to vtedy vedel. Na zasadnutí HZDS sme sa dohodli, že vláda prihlási Slovenskú republiku oficiálne do OSN už s našimi slovenskými oficiálnymi štátnymi symbolmi. Bola to však taktická chyba z našej strany. Za Slovensko boli poverení tieto symboly priniesť do OSN pán Gustáv M. Húska a Milan Kňažko. Ja som vtedy vystúpil v rámci tohto stretnutia s otázkou prečo tam ideme s touto našou slovenskou zástavou? Mal som už vtedy informácie, že Česi idú do OSN s bývalou federálnou vlajkou. Argumentoval som, že máme platný federálny zákon záväzný pre obidve strany – neumožňujúci nástupníckym štátom prevziať federálne symboly. A preto by Česi mali predstúpiť pred OSN s ich bielo-červenou vlajkou alebo s nejakou inou. Upozorňoval som, že ak OSN Čechom uzná za oficiálny štátny symbol našu bývalú federálnu zástavu a nám našu súčasnú slovenskú, naplní sa potom akt vystúpenia a nie rozdelenia. Na túto skutočnosť som však nikdy nedostal žiadnu adekvátnu odpoveď. Dušan Slobodník vo svojej knihe píše, že jedine predseda NR SR Ivan Gašparovič protestoval proti tomu, že ako Slováci nejdeme do OSN s bývalou česko-slovenskou zástavou. Argumentoval som tým, že, keď aj my spolu s Čechmi predstúpime so symbolmi neexistujúceho štátu, bude nakoniec aj Česko nútené vytvoriť si nové štátne symboly. A potom by sme sa, ako Slovenská republika a Česká republika prihlásili s našimi vlastnými štátnymi symbolmi. Opakujem doteraz mi nikto nevysvetlil, prečo sme sa takto zachovali a neprotestovali sme proti tomu. Dnes už je neskoro. V tom čase nám to vysvetlil po svojom prezident Václav Havel: „Česká spoločnosť sa s česko-slovenskou štátnosťou identifikovala pravdepodobne oveľa väčšmi, ako slovenská spoločnosť… Túto zástavu sme chápali ako svoju.“
Otázka na záver. Ako hodnotíte takmer tridsaťročný príbeh samostatnej a demokratickej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva?
Napriek tomu, že som veľmi nešťastný zo súčasnej politickej atmosféry, ktorá na Slovensku momentálne je, považujem vznik samostatnej a demokratickej Slovenskej republiky za úspešný príbeh. Je to víťazstvo Slovákov, že náš štát je dnes rešpektovaný vo svete. Som presvedčený, že to rovnako vníma aj väčšina občanov Slovenskej republiky, ktorá tento štát chcela.
Zhováral sa: Matej Mindár
