Kritická reflexia angažovaného filmu Matta Sarnecki Kuciak vražda novinára, ďalej film Zuzany Piussi o pomeroch v justícii Očista a debata o filme desaťročia (podľa režiséra Hřebejka) film Trojuholník smútku od Rubena Ostlunda.

Plus retrospektíva filmov nedávno zosnulého režiséra Juraja Jakubiska.

Podcast na Spotify:

PREPIS PODCASTU:

Roman Michelko: Vážení poslucháči, vitajte pri pravidelnom podcaste Veci Verejných, ktorý bude špecializovaný na filmy a zaujímavé filmové počiny. Našim pravidelným hosťom v tomto podcaste bude Tomáš Kičina. Človek, ktorý prednáša dejiny filmu, hlboký znalec predovšetkým 60-tych rokov, ale aj človek, ktorý sleduje filmy súčasné. Vítam ťa.

Tomáš Kičina: Dobrý deň, vitajte.

Roman Michelko: Dnes si niečo povieme o troch filmoch, ktoré si myslím, že dosť rezonujú. Je to film Kuciak, paradoxne od amerického režiséra Matta Sarneckeho. Potom si dáme Zuzu Piussi,, Očista a potom si dáme podľa Hřebejka údajne, film desaťročia  Trojuholník smútku od Rubena Östlunda, a nakoniec zakončíme retrospektívou  o Jurajovi Jakubiskovi, podľa niekoho najväčší slovenský filmár, podľa niekoho nie. Jeho tvorba mala rôzne fázy, a práve na 60-te roky je tu môj hosť veľký odborník. Dobre. Poďme teraz k tomu Kuciakovi.  Začnem, ja lebo ja som ho videl, ty si o tom len čítal. Ale teda určite, treba si to pozrieť, ako vnímať tento film? Tento film sa absolútne pasuje za mainstream. Sú tam také bizarné veci, že slovenskí a českí aktéri hovoria po anglicky s titulkami, čiže je to zjavne na objednávku pre zahraničie. Najviac ma na tom vyrušuje, že film začína tak, že úplne kopíruje naratív médií. To znamená, dobrý Kuciak, talentovaný investigatívny novinár, ktorý odhaľoval podvodníkov, a naraz teda vznikla tragédia. Samozrejme, je tam rekonštrukcia kriminalistická, časová snímka, a všetky veci okolo toho. Potom naraz strih, a prepojenie Úradu vlády s mafiou. Dnes veľmi dobre vieme, že toto bola absolútne slepá stopa. Vieme, ako to bolo, že teda pravdepodobne Kočner vedel o čom píše, pravdepodobne vtedy bol ideálny čas, lebo to mohol odkloniť. Aj sa o tom rozprávali, aj vytiahli všetky tie veci okolo toho. Nepovedali ale potom, že to bola slepá línia, že prepojenie na Fica vlastne nebolo. Nikdy Vadala netelefonoval s Ficom, normálne sa išlo bez vysvetlenia, aký bol ten základný naratív  v spoločnosti. Ukázali tam, nie, dovysvetlili tie veľké demonštrácie, nepovedali tam napríklad, čo bolo potrebné povedať. To, že Kiska ani len neprerušil dovolenku, pekne si zostal až do piatku lyžovať. Nakoniec teraz Rado Baťo o tom veľmi dobre hovorí v tej knihe, že to bol najväčší fuck up, aký on urobil. Potom išiel ten proces, všetky tie veci okolo toho, milión na stole tam bol. Dobre tam bola vidieť jedna vec, že vtedy Fico skrátka nepochopil, ako sa posunula spoločnosť. Hneď na začiatku pri všetkých tých demonštráciách, bol pokus o výmenu dvoch ľudí. A to Tibora Gašpara a Róberta Kaliňáka, o Ficovi sa vôbec nehovorilo. Až keď povedal, že neustúpi za žiadnu cenu, potom sa to už nedalo ustáť, a tá cena za zachránenie jeho vlády, bola veľmi vysoká. Musel obetovať svoj post, a dať to vtedy Pellegrinimu, čo vieme, že malo veľmi dlhé konzekvencie. Boli tam rozhovory rodičov.  Autentické, neupravené a subjektívne, čo je v poriadku. To sa dá očakávať od voličov, že nebudú objektívni, boli tam také preblesky, že Kuciakov otec niekedy volil SMER, potom mu syn vysvetlil, už sa ani nebavili, a potom otočil. Bola tam ešte jedna kľúčová vec. Riešil sa tam proces, ale nie úplne presne povedali, ako prišli k tým vykonávateľom a objednávateľom, ako sa tam riešili kamery, a všetky tie veci okolo toho. Boli tam aj konfrontácie nahraté, kde teda Žužová popierala, bol tam objednávateľ a vykonávatelia, doslova, ako získali tieto dokumenty. Ale boli tam a Holcová povedala takú vetu, ak sa odosobním, čo je veľmi ťažké, tak musím uznať, že dôkazná situácia na doživotie, asi na to nestačí. Vieme, že dnes keď  ŠTS oslobodil Žužovú a Kočnera, lebo bola dôkazná núdza. Išlo to na Najvyšší súd, ten dal stanovisko na prehodnotenie, vrátil to na ŠTS. Sama Holcová povedala, že ak sa pozrie na dôkazy od vyšetrovateľov, tak na doživotie to podľa nej nestačí. To, že to točí Američan, malo asi byť alibi, že nie je do slovenských sporov zainteresovaný. A že môže byť nadstranícky a nestranícky, a že on, veľmi presne kopíruje naratív mainstreamu. S výnimkou tej vety Holcovej, tak inde nie je. Samozrejme všetci sú presvedčení, že objednávateľ bol Kočner. A ešte jedna vec tam bola. Prišla smska, že určite to zdvihni, zdvihla telefón, a niekto anonymný jej dal 16 tera dát. Absolútne kompletný zoznam, kompletne všetky dokumenty, všetky videá k spisu. Ale že mega brutálny únik informácií. Nijak sa to nekomentovalo, ukázali tam projekt tej Kočnerovej knižnice. V podstate to, akým spôsobom to oni interpretujú, pustili tam nejaké zvukové záznamy. Povedal by som, také najviac jednostranné, vytiahli tam samozrejme aj Dobroslava Trnku, a to, ako mu inštaloval tú kameru do tej krabice, či čo to tam mal. Scénarom je úplne jasné, kto sa tomu venoval. Podstatné je, že bez akéhokoľvek komentára sa tam dalo, že tam je hrubý únik informácií. Vôbec to nebolo zdokumentované, prečo teda, chcel to niekto zametať pod koberec. Úplne že nič, nebola tam tá tlačovka Kostelného, kde povedal, že vyťahovať zo spisu je hlboko protizákonné, ale my to budeme robiť preto, lebo verejný záujem, čiže oni, sú nad zákonom. Je dobré si to pozrieť, ale je jasné, kto to robil. Ťažko urobiť takýto film, mimo akýchkoľvek emócií. Minimálne, čo vyčítam tomuto filmu je, že mala byť poznámka pod čiarou, začalo sa hrať na taliansku stopu, ale tá sa nepotvrdila. Vadala bol odsúdený v Benátkach a potom kvôli nejakej procesnej chybe ho prepustili, a už je niekde preč. Tie veci, ktoré sa diali sa diali, ale nijak nesúviseli s Úradom vlády. Celý ten naratív, že mafiánsky štát, že mafia je blízko premiérovi v zmysle Ndranghety, sa vôbec nepotvrdili. Bol to pravdepodobne pokus hodiť falošnú stopu. Toto tam vôbec povedané nebolo. Ja, ktorý to intenzívne sledujem, si to viem pospájať, ale človek, to len povrchne sleduje. Sú tam ťažké podpráhovky a to je vec, ktorá je dosť problematická a zhadzuje kvalitu toho filmu.

Tomáš Kičina: Tu by som sa ťa rád spýtal, keďže máš o tom dostatok informácií, či tam bolo niečo nové pre teba, alebo tie zábery nejaké?

Roman Michelko: Zábery boli, ktoré som nevidel, tuším tá konfrontácia so Žužovou a Andruzsko. Oficiálna verzia, že vraždu si objednával Kočner cez Žužovú. Žužová dala tuším, že Andruzskoá. Potom boli teda dvaja, vodič a vykonávateľ, medzi tými dvoma bola tá konfrontácia. To boli také krátke strihy, ktoré predtým v médiách neboli. Inak tam boli štandardné veci, milión na stalo, nebolo tam, keď sa Fico vzdával funkcie, a potom ten moment, keď povedal Kiskovi: Ja nikam neodchádzam. Nebolo tam ani slovo o zlýhaní Kisku. Nebola tam ani sekunda o tom, že naraz uťali tie demonštrácie, keď Šeliga urobil agenta novej Kiskovej strany, ktorý celé to Za slušné Slovensko zarezal, lebo potreboval Kiska získať čas , na tvorbu strany, a on teda sa za každú cenu dostlal do politiky. Vieme, že Šeliga dostal cenu antiosobnosť roka od svojich vlastných, od týždenníka Týždeň. Takže, pre Hríba je antiosobnosť, on je aj pre nás, takže, on je pária z oboch strán. Jedna z jeho blízkych spolupracovníčok povedala, že jeho jediná motivácia bola, sa, za každú cenu dostať do politiky. Aj na hrobe mŕtvych, kde tancuje, to je celý Šeliga, to tam tiež nebolo povedané. Toto je dobré dopovedať. Nebola to prvoplánová agitka úplne, že keby to robila Tódová alebo Lipšic, tak by to bolo ešte tvrdšie. Bol tam aj Para, obhajca Kočnera, zopár takých vecí tam povedal, zrejme z dlhých hodín rozhovorov. Vystrihli tam tie najtrápnejšie vety, rozoberala sa tá šifrovaná komunikácia v Treeme, kde povedal niečo také, že roztopil sa sneh a vypadol zub. Keby to bolo v lete, tak v pohode, ale to bolo vo februári a to sedelo, to bola taká nešťastná argumentácia. Nepovedali o tom, že tam expert na tie etnografické veci, symboly, a podobné záležitosti, Že ten interpretoval tú argumentáciu šifrovanú, boli tam podľa mňa také trápne argumenty. Bolo tam veľa pazvuk,  nedovysvetlených. Toto je všetko na kritickom divákovi, aby si to dal do súvislosti. Ale bohužiaľ nie každý, priemerný divák, má toľko naštudované, načítané, napozerané, aby vedel takýmto spôsobom, že teraz je podpráhovka, mafia blízko premiérovi, mafiánsky štát. Samozrejme, Kočner zadávateľ, a mohlo to vzniknúť len preto, lebo tu rozburel mafiánsky štát. Toto je posolstvo filmu, a ono je to troška komplikovanejšie, nie je to také čiernobiele.

Tomáš Kičina: Jasné, jasné.

Roman Michelko: Tak poďme teraz na to, čo sme videli obaja. Ja som hovoril dlho, povedz teraz ty, čo si myslíš o filme Zuzy Piussi: Očista.

Tomáš Kičina: O Očiste si myslím, že som videl asi po dlhom čase dokument, ktorý by som mohol označiť za objektívny. Zrejme toto nie je typické pre Zuzanu Piussi, pretože ona je subjektívna.

Roman Michelko: Presne, treba povedať, čo predtým natočila. Koliba si videl?

Tomáš Kičina: Nie.

Roman Michelko: To bolo o privatizácií Koliby.

Tomáš Kičina: Od Fica do Fica, to je taký asi najznámejší, Ukradnutý štát. Takže, už možno aj z tých názvov treba usúdiť, že má svojský pohľad.

Roman Michelko: Ešte krehká identita.

Tomáš Kičina: Áno. Ona myslím, robila aj s Čechmi, tam robila Selský rozum, to bolo o Babišovi. Neviem aj pre Český žurnál…

Roman Michelko: Nemoc tretej moci to robila ona?

Tomáš Kičina: Neviem teraz.

Roman Michelko: Tuším aj Nemoc tretej moci, to bolo zaujímavé a to bola prvá. To bol antiharabinovský film, a teraz sa posunula. Pozitívne prekvapenie to bolo aj u mňa, to sa môžeme zhodnúť. Teraz povedz prečo u teba, v čom bola tá objektívnosť?

Tomáš Kičina: Tak. Na začiatku to naozaj začína tak, že bude tu asi kritika Fica, že Fico môže za ten stav justície. Ale ten film sa nakoniec uberá tým smerom, že sa vlastne nič nepohlo. Alebo dokonca niektorí tam hovoria, že je to ešte horšie ako bolo. Možno preto, je ten film, aj tak troška nepohodlný. Dá sa nájsť v archíve RTVS, ale nepočul som o tom toľko, ako o tom dokumente o Ficovi. Matovičovi by sa úplne nepáčil.

Roman Michelko: Treba možno povedať, že prečo? Ukázali tam, ako zdroj informácií, Kočnerov mobil a Kočnerovu Treemu, takže to začalo, ako tvrdá kritika tých pomerov. Paluda, a títo ľudia zo Zachráňme justíciu, aktivistickí, ktorí sa potom dostali do Súdnej rady,  a mali tam robiť akože čistky, tak to, kde sa to zvrhlo sa im vôbec nepáči.

Tomáš Kičina: Vystupuje tam aj osobne Matovič. Ak by som mohol ku konkrétnej  jednej scénke, ktorá ma tam zaujala. Jedná sa tam, o tú, kauzu s tou SCP.

Roman Michelko: Ja to vysvetlím, lebo to poznám lepšie. V privatizačnej zmluve, ktorú ešte za Mečiara, Filo ako veľký magnát, veľký to kamarát Lipšica, k tomu sa určite ešte dostaneme. Ak privatizoval, tak bola podmienka, že časť akcií musí dať zamestnancom, on to na drzovku ignoroval. Oklamaní zamestnanci sa s ním súdili, v tom bola tá pointa. A oni chodili za ešte opozičným politikom Matovičom, a on im sľuboval hory-doly. Sľuboval, ako to všetko vyrieši, dával  im nádeje, a potom sa  na nich cynicky vykašlal. Tam sa krásne ukázalo, ako tí ľudkovia, takémuto luhárovi uverili, a on sa na nich totálne vykašlal.

Tomáš Kičina: Tam je tá scéna, aj na Úrade vlády, kde sa stretne s týmito oklamanými ľuďmi. Jedna z tých starších ľudí, asi bývalých zamestnancov, ta má v taške taký obrázok, veľmi pekná scéna, tam je odfotená s jedným z kolegov, ktorý sa už nedožil toho, že by došlo k tej náprave, a Matovičovi to ukáže, a on sa vtedy vyslovene urazí. Vyslovene sa urazí, tam je totiž napísané, že Matovič sľúbil, že to vyrieši. A nie každý sa toho dožil, a aj ten jej kolega na obrázku je už mŕtvy, a on sa ohradil, či tým chcú povedať, že on im niečo sľúbil, a nesplnil. Týmto rania jeho narcistické ego, a od tejto chvíle je vyslovene chladný. Neviem, či si si to všimol?

Roman Michelko: Áno, už ho otravujú, pokiaľ boli hlúpe stádo, ktoré tomuto podvodníkovi verili, pokiaľ ich potreboval, tak hovoril presne to, čo chceli. Potom klasický model, použiť a zahodiť, čo ma otravujete, čo tu chodíte za mnou. Prvá línia, tá justícia bola v stave v akom bola, ale tie teatrálne gestá, to nočné zatýkanie sudcov, kde mali všetky médiá dopredu echo, nafotia ich hneď ,a jednoducho, a robia z toho veľké čoro-moro. Toto sa nepáčilo, už ani tým ľuďom, ktorí boli tvrdo za zmenu. Tí, ak videli aký je Mazák slizký, takto radikálne sa to nedá, malo to ísť radšej postupne prirodzenou cestou. Druhá línia, najčistejší z čistých, krištáľový charakter Lipšic, sa ukázal ako krajne bezcharakterný cynik, ktorý práve zastupoval tohto Fiľa,  ktorý úplne odvodným spôsobom sa stal megapodvodníkom, je to ale náš podvodník, náš privatizér. Bol to veľký kamarát s Mečiarom, pravdepodobne veľmi dobre vychádzal s Ficom, teraz je zrazu veľký kamarát týchto. To nevadí, ak platí tak funguje. Tam bola taká krásna vec. Tá pani, tá dôchodkyňa, žeriavníčka alebo čo, ako ju brutálne šikanoval. Jej hrozila pokuta za ohováranie, 30 000, alebo 50 000 eur.

Tomáš Kičina: To bolo dokonca 200 000 eur.

Roman Michelko: 200 000 eur, úplne absurdné. Stará dôchodkyňa s predstavou, že jej môžu exekuovať dom. Nikdy sa nedopátra pravdy, bolo fajn, ak chodila celá tá partia s autobusmi na pojednávania. Mali tam nejakého právnika, ktorý sa nemohol na tieto svinstvá pozerať, a zúfale bolo, že štyri alebo päťkrát, nikdy Filo neprišiel. Išlo sa na pojednávanie, on sa zrazu ospravedlnil, jeho právnik chorý, totálna šikana. Ona tam prišla, a už psychicky bola mimo, až potom tá dobrá pointa bola, ak vedel, že sa točí ten film, tak stiahol tú žalobu. Síce bola okradnutá, ale nehrozí jej, že bude musieť splácať ujmu 200 000 eur, alebo niečo také. Ak v ničom inom, tak aspoň v tomto, ten film urobil dobrú vec.

Tomáš Kičina: Áno, on to myslím povedal, že požadoval to za to, že mu robila zlú reklamu.

Roman Michelko: Čo je neskutočné, tam myslím, že ani na kameru nevystupoval Lipšic, ale citovali jeho výroky. Bola tam fotka a boli tam jeho citácie z mailov, tam sa ukázalo, aký on je neskutočný cynik. Žiadna morálka, žiadne zásady, nič, absolútny cynizmus. To isté, čo v politike cynizmus Matovič, to isté krištáľový charakter Lipšic. Ten sa totálne demaskoval, to je človek, ktorý je pre mňa absolútne nepoužiteľný vo verejnom priestore. Je to luhár, a nedokáže mať absolútny problém s tým zastupovať hocikoho, kto zaplatí.

Tomáš Kičina: Vieš, čo ma ešte zamrzelo? Je tam krátka informácia, že toho Fila vyznamenal aj Zeman, a to je možno typické pre Zemana, že vyznamenával svojich kamarátov. Myslím, že to bolo za to, že mu poskytol nejaké peniaze na kampaň, čiže on sa takto stará aj do českých záležitosti, je to asi veľmi vplyvný človek. Veľa kontroverzných podnikateľov dostalo ocenenie. Oni si čistia svedomie tým, že dávajú na charitu. Je taká formulácia, že ten Filo je mecenáš charity, absolútne podlo, cynicky, bezcharakterne okradol ľudí, nedal im to, čo bolo súčasťou privatizačného projektu. Použil právne kľučky, ľudí, ktorí boli súčasťou tej dohody, začal prenasledovať, škandalizovať. Tam bolo viacero tých osudov, niektorí sa toho nedožili, mnohí ostatní boli totálne psychicky deptaní. V autobuse tam chodili niekoľko rokov. Veľká to morálna autorita Lipšic, nemal najväčší problém takéhoto chrapúňa zastupovať. Imidž mu dať a ešte zastrašovať tých ľudí za to, na čo mali právo. Áno slovenská justícia v mnohých veciach strašne zlyháva. Ešte jedna vec ma zaujala hneď na začiatku. Tam títo bývalí zamestnanci hovoria o Filovi, že si pripaľoval s peniazmi cigarety. Asi to nebol duševne bohatý človek.

Roman Michelko: Zakomplexovaný, veľký zbohatlík, hlupák a totálne nekompetentný, nič o papierenstve nevedel. Náhodou sa k nemu niečo dostalo, a potom svojimi ostrými lakťami, zneužívaním, vykorisťovaním, mafiánskymi ťahmi, podvodmi, tým sa dostal na výslnie. Získal si politických spojencov, Matoviča, ktorý v sekunde, keď to bolo pre neho nepodstatné, hodil cez palubu ľudí, vďaka ktorým sa dostal. Našiel si špičkového právnika, ktorý z padoucha urobil mecenáša a filantropa. Aj preto Piussi, ktorá určite vie, že som niekde inde než ona, tak v zúfalstve, že ten film ostro kritizovali, vytlačili, bol veľmi krátko v médiách. Žiadna recenzia, totálne ticho. Fakt je jeden, že raz to pustili v RTVS na dvojke, potom bola aj Večera s Havranom o tom debatka. Ale neriešili tam túto druhú línia, túto filovsko-lipšicovskú líniu, prípadne matovičovskú, ale len tú prvú. Len tu očistu, tí právnici hovorili, že sa im nepáčia tie brutality, Búrka, Očistec, keď išli po podpredsedníčke Urbancovej na Najvyššom súde, už bola vychystaná, všetky médiá tam boli, teatrálne dávanie náramkov, ťažkoodenci, a všetky tie trápne gestá. Toto sa im vôbec nepáči, čo robí Mazák v Súdnej rade, ako sa glachšajtlovala justícia, to je extrémne dvojsečná zbraň. Ľudia, ktorí chceli výmenu hovoria, že je to veľmi nebezpečné. To je tiež veľmi silné posolstvo tohto filmu.

Tomáš Kičina: Ešte by sa dalo tiež k tej forme povedať, že je to veľmi jednoducho spracovaný dokument. Vidno, že Zuzana Piussi išla asi na vlastnú päsť. Kameru má Miro Remo, to je tiež dokumentarista. Asi je to záležitosť týchto dvoch ľudí, kameramana a Piusii, mala asi potrebu, toto spracovať. Asi viacej ľudí bolo do toho zainteresovaných, ale vyzerá to ako autorský projekt. Je vidno, že je to nízkorozpočtové, inak zrejme by jej na to ani nedali peniaze z fondu. Neviem ako to bolo, možno jej dali peniaze, ale každopádne tam veľká podpora asi nebola.

Roman Michelko: V distribúcií určite nie, dlho to asi v multiplexoch nešlo. Už to, že sa to dostalo do STVčky, a že to je v archíve ma celkom pozitívne prekvapilo.

Tomáš Kičina: Neviem, kto jej na to poskytol peniaze.

Roman Michelko: V titulkoch by malo byť.

Tomáš Kičina: Aby som neklamal, že nedostala nejakú podporu, mohla dostať, pri tej distribúcií už ju nemala.

Roman Michelko: Jedna vec, ak robila ten projekt. Tam mala nejaký scenár tá očista justície, možno, že tá druhá línia toho filmu tam nebola. Neviem na základe čoho sa dávajú tie granty, či to už musí byť úplne detailný scenár, alebo stačí námet.

Tomáš Kičina: Stačí námet, na námete záleží.

Roman Michelko: Ak teda bol námet, ona to dopracovala. Oni podporili niečo, čo ani netušili, takže hlboko boli sklamaní. Občas býva takáto nechcená vec. Ja som to ocenil, ak niekto má takú integritu, že ide do projektu s tým, že má nejakú predstavu, a potom narazí na realitu a to skoriguje, tak to treba oceniť. Ona ma tiež na vlastnom kanáli Youtube, ale neviem, či sú tam všetky veci. Dobre druhý dokument sme prešli, teraz poďme k hraným veciam. Ruben Östlund natočil film Trojuholník smútku, Hřebejk povedal, že to je film desaťročia. Neviem na Oskaroch, či je nominovaný.

Tomáš Kičina: Je nominovaný zahraničný myslím, že aj v hlavnej kategórií. Ale tam tie šance na výhru v hlavnej kategórií sú veľmi malé.

Roman Michelko: Dobre, tak poďme, či, a do akej miery sa stotožňuješ s Hřebejkom, či je to film desaťročia, alebo aspoň roka. Alebo ako to ty vnímaš?

Tomáš Kičina: Film desaťročia to podľa mňa nie je, film roka, ani to si nemyslím. Treba povedať, že je to zaujímavý film, je originálny. V podstate som bol s ním spokojný, je na tri časti rozdelený. Každá tá časť má takú inú atmosféru a pôsobí inak. Vyhralo to festival v Cannes, že vraj tam bol aj standindgovations niekoľko minútové, čo je zaujímavé. Čo sa týka kritikov, tak v Cannes to možno ocenili, ale nie všetky kritické reakcie boli veľmi pozitívne. Nie sú kritici v zhode v súvislosti s týmto filmom, takže tie slová Hřebejka, boli prehnané. Bol to jeho subjektívny názor. Ak to berieme globálne, tak film bol dobre prijatý a myslím, že aj divácky. Aj na tom ČSFD, tam nehodnotí hocikto, tam to má myslím, 78%, čo je na umelecký film veľmi slušná hodnota, myslím, že je to jeho najlepšie hodnotený film na ČSFD, aj možno najviac pozornosti si získal týmto filmom, aj keď je aktívny režisér už dlhšiu dobu. Aj film Štvorec zabodoval v Cannes. Neviem, či získal nejaké ocenenie, ale veľa sa o ňom hovorilo. V umeleckých kruhoch najmä, alebo kritici.

Roman Michelko: Obsadenie, asi najznámejší je Woody Harrleson, ale boli tam aj ďalší. Nie sú to až blockbustrovi herci, čo povieš na obsadenie, bola tam aj hlavná nedávno zomrela tá hrdina Charlbi Dean.

Tomáš Kičina: To bola tá modelka, tá zomrela, to som ani nepostrehol. Tak to je mrzuté.

Roman Michelko: Ona bola dlhodobo chorá, mala nejakú ťažkú havárku predtým, mala porušenú imunitu a na banálnu infekciu zomrela. Skúsme si teraz povedať, že o čom bola idea toho filmu.

Tomáš Kičina: Ako som vyrozumel, tak každá časť má inú atmosféru, a aj iné témy sa tam riešia. Globálne je to satira. Tá prvá časť je menej výrazná, tam sú dve postavy, tá modelka, influencerka so svojim priateľom, ktorý je model. To sú predstavitelia mladej generácie, nie sú veľmi prakticky zameraní a žijú z internetu.

Roman Michelko: Gendrove záležitosti tam strašne riešia.

Tomáš Kičina: Áno, je tam tá scéna s tým platením, či by mal platiť muž alebo žena, to bolo celkom vtipné. To nebola tá satirická poloha, ale skôr nenápadný humor jemný, možno skôr také pozorovanie. Ja som čítal, že tú scénu s tým platením, čerpal režisér z vlastnej skúsenosti. Najprv sa ponúka, že zaplatí, a nakoniec sa vykľučkuje ako žena, že nezaplatí.

Roman Michelko: Toto, že ona ako modelka zarábala viac, to tam riešili, gendrová vyváženosť. Všetky tieto veci, ja neviem, tá generácia, s týmto žije. Za mojich čias, ak niekde pozval muž ženu, tak platil on a nikto to neriešil. Teraz to riešia, ako tá rovnosť pohlaví. Neurotické hádky.

Tomáš Kičina: Absurdné, celá tá scéna je absurdná.

Roman Michelko: Ako to riešia, ako to rozpitvávajú, aké veci. Na čo je ten vzťah, také chladné, že potrebujem partnera, viac sledovaní mám. Ten životný štýl je nastavený tak, že na to, aby sme mali čísla, musíme to namixovať takto: Ten atraktívny partner, známy v modelingu, ona je teraz influencerka, fotí sa 40-50krát denne, vždy niečo vymýšľa. Ja tam mám jednu vec, a tá sa linie všetkými tromi časťami, a to je tá brutálna deklarácia rovnosti, každý sme si rovný a spravodlivosť, a neviem čo. A potom, ten brutálny náraz s realitou, oni sú na tej superluxusnej jachte, a teraz všade hovoria o rovnosti, a pritom ten kontrast medzi posádkou a tými hosťami, to je úplne šialené, to je horšie ako za feudalizmu. Bol  tam taký záber, ak niekto z posádky v čase voľna odhalí hruď, a teraz tá influencerka hovorí, že to je vrchol, choď sa sťažovať. V sekunde bol odpálený z posádky, lebo sa to niekomu nepáčilo. Posádka je nič, to sú často Filipínci a oni všetko. Plné ústa rovnosti, hneď mi to zablikalo, že toto je pekná karikatúra. Toto je taká paródia.

Tomáš Kičina: Áno, asi najvýraznejšie sa všetko láme v poslednej časti.

Roman Michelko: Poďme ešte k tomu rozhovoru medzi kapitánom a tým ruským, predavačom hovien. Ruský kapitalista a americký komunista. Práve ten herec.

Tomáš Kičina: Woody Harrelson hrá toho kapitána. Ten je dosť osviežením pre ten film.

Roman Michelko: Treba si uvedomiť jednu vec. Ona má najdôležitejšiu funkciu, že kapitán ale štyri dni ho nevie nikto vytiahnuť z kajuty. Chľastá a je tam  na mraky, všetko robí tá úslužná šéfka personálu. Tam bude pointa ten kapitánsky deň, kedy kapitán príde v uniforme privítať tých hostí. Je tam víchrica, ale toto nie je podstatné, on je úplne k ničomu. On bol v  debatách zaujímavý, ale nepriložil prstom k dielu. Ale je tam kapitán, a všetko to odmakajú tí jeho, akože, on, je nová šľachta. Potom je tá debata, a to bolo aj v traileri, citovali tam Marxa, a on je marxista a komunista, a podobne. Toto bolo také osvieženie, tá debata.

Tomáš Kičina: Áno, tak to je taký súboj medzi ruským kapitalistom a americkým komunistom. Každý uvádza svoje argumenty, že prečo práve toto zriadenie by malo byť to ideálne.

Roman Michelko: Kaviarenská diskusia, dobre ten kapitalista bol autentický v tom, že bol cynik, treba urobiť biznis z hocičoho. Ukazovali  tam aj to panoptikum zdegenerovanej vysokej buržoázie, či ako to nazvať. Bola tam taká zaujímavá scéna, ten ruský kapitalista tam bol s manželkou a milenkou, taký triumvirát. Ona bola v bazéne a povedala, že vymeňme si role, ale tak neprirodzene, že choďte sa okúpať. Kúpiť tú loď, aby to bolo. Potom tam bola bizarná  vec, že nejaký novo zbohatlík, taký akože ľudomil, že chce aby sa posádka išla kúpať, tak všetci sa asi povinne mali ísť kúpať. Toto mi pripomínalo scénu  zo O slávnostech a hostech, urobíme vás za každú cenu šťastných. Ona tam tiež povedala, že ja som síce nechutná miliardárka, ale ja som empatická k tým zamestnancom. Nasilu rovnosť, úplne absurdné, to bolo totálne umelé. Spôsobilo to konflikt, bol to rozmar, a bol to strašný gýč. Chápem, že toto možno nie všetci diváci tie medziriadky, tie odkazy dokážu pochopiť.

Tomáš Kičina: Bolo ich tam veľa.

Roman Michelko: Bolo ich tam veľa, predpokladá to poučeného diváka. Masový divák tie všetky odkazy nemusí vidieť. Predpokladá to poučeného, vzdelaného diváka, ktorý chápe tie odkazy, tie medzi riadky. Chápe tie náznaky, ten gýč, tú satiru. Ono je to mnohovrstevný film, ktorý sa dá interpretovať vo viacerých rovinách. Ak ide úplne do hĺbky človek, tak chápe tú brutálnu satiru Jeden trúd, na ktorého robí celá posádka, tak on spí a hovorí o komunizme. Miliardár hovorí o kapitalizme, bol tam tiež jeden osamotený boháč, milionár. Pozval nejakú frajerku dole na recepciu, vyberte si rolexy za to, že si vypijeme, všetko máme, už neviem, čo od dobroty. My sme strašní dobráci, my nechceme nech sú si všetci rovní. To, ako odchádzal z tej paluby za to, že sa vyzliekol do pol pása, ukazoval svaly. A to sa nepáčilo jednému blbečkovi, tam sa ukázal ten strašný kontrast, tá dekadencia. Nechcem robiť nejaké násilné paralely, ale Skrytý pôvab buržoázie pred 50-timi rokmi. Ten ukázal tiež na zahnívajúcu vrstvu inými prostriedkami, ja si to tiež do detailov nepamätám, ale v druhej časti to bolo ako keby karikovať túto triedu. Týchto zbohatlíkov, miliardárov, influencerov, tí ktorí sú dnes hot a oni žijú v inom svete. Meritokracia musí byť šéfka personálu, všetko musí totálne šliapať , všetci musia makať na nejakých trúdov, ktorí sú len karikovaní a smiešni. Potom v tej tretej časti bola tá pointa, že do akej miery sú oni životaschopní, tak môžeš tú tretiu časť.

Tomáš Kičina: Tá tretia časť sa ujme velenia, čo je tiež paradox, toaletárka.

Roman Michelko: Ako tá posledná z posledných.

Tomáš Kičina: Nikto nie je schopný praktického života.

Roman Michelko: Treba povedať, že oni stroskotajú. Kvôli rozmaru kapitána, v ten najhorší možný deň, urobia ten kapitánsky deň, príde tam šialená víchrica. Všetci tam grcajú, sú tam dosť naturalistické scény.

Tomáš Kičina: Mení sa úplne tá atmosféra.

Roman Michelko: Také nechutné scény, ako tam vyplaví WC. Silný žalúdok, čo tiež je zase nejaká metafora niečoho. Oni tam sú ožratí na tom kapitánskom mostíku, zapnú ten vysielač. Tam hovoria všelijaké bludy, jednak o tom, že potápame sa, komunistický kapitán to ťahá ku Kube. Ostrov slobody, nebola to nakoniec Kuba, možno to bola nejaká metafora, nechcem nadinterpretovať. Tá Kuba tam bola, nebola tma že kde, ale fakt je, že stroskotali. Teraz môžeš pokračovať.

Tomáš Kičina: Vlastne ak stroskotajú, tak títo buržoázni cestovatelia, ak skončia na nejakom opustenom ostrove, alebo sa domnievajú, že ním je. Tak zistia, že sú natoľko nepraktickí, že ich musí viesť toaletárka, ktorá jediná sa vie postarať o jedlo, ktorá jediná vie zabezpečiť na ostrove tú potravu, má tam taký záchranný čln.

Roman Michelko: Bola tam aj voda, ostatní išli len v záchranných vestách. Bola tam aj voda aj chrumky, neviem čo také pamlsky.

Tomáš Kičina: Ten, kto bol naspodu hierarchie, sa na tomto ostrove stáva veliteľkou. Dokonca sa tam spomínajú nejaké úvahy o matriarcháte, dá sa to rôznorodo interpretovať. Tá tretia časť je na interpretácie najbohatšia.

Roman Michelko: Hlavne ten otvorený koniec.  To je, že úplne sila, toto nemajú radi Američania, preto to nebude divácky mega úspešné. Ten film skončil otvoreným koncom, a Američania potrebujú uzavretý, musia vedieť, mať tú pointu. Ak je to bez, tak to nemá úspech, ale to je len bokovka navrch. Ja by som ešte takto povedal, ona bola jediná schopná uloviť rybu, postarať sa o všetko. Tam sa ukázalo, ako sa začínajú meniť roly, tí ostatní neboli schopní urobiť oheň, ani len ho udržať cez noc. Ona potom upiekla rybu, a začala deliť, polovicu z toho dala sebe, a polovicu im. Oni, že prečo, však ja som to urobila, bezo mňa ste  nič. Tam sa ukázalo, že sa to jasne prepólovalo. Oni pochopili, že ľudia poslední sú tí, ktorí vytvárajú hodnoty, a na nich stojí táto spoločnosť. Tí miliardári, zbohatlíci, influenceri sú k ničomu, keď sa dostanú do reálneho života. Kde nemajú tie barličky postavenia, tam sú úplne nuloví. Ona dala hlasovať o postavení, všetci hlasovali nechtiac, potom rezignovala aj tá šéfka. To ste na lodi, ale tu nie. To posolstvo, keby sme to úplne skarikovali, títo ľudia, ktorí hovoria, že sú lídri tej spoločnosti, sú totálne neschopní, oni žijú z práce tých drobných ľudí, ktorí na to, aby prežili, musia byť oveľa schopnejší, životaschopnejší, racionálnejší, nehrajú sa na niečo, a tak ďalej. Tam bola ešte jedna taká podlínia, tam sa ukázalo aj lámanie charakterov, nechala tam chrumky, alebo neviem čo, a testovala ich. Bol tam ešte jeden predstaviteľ robotníckej triedy, modrých golierov, taký černoch, a s tým modelom jedinú vec, ktorú mali poznať, že mali udržiavať ten oheň. Ani to nedokázali, otvorili tam tie chrumky a začali jesť. Tam sa ukázalo, ako hlad mení a láme charaktery. Bola tam taká vec, že tým, že neudržali oheň, im bolo povedané nezaslúžite si jesť. Potom tá toaletárka, teraz ako keby kapitánka, ktorá prespávala v tom záchrannom člne, kde bola uzavretá, nepršalo na ňu. Teraz zobrala toho modela, že tam má prespávať, ale nie, že niečo bude, maximálne masáž chrbta, alebo krku. Sebaklamy si dávali, že nič nebude, a ona to využila. Svoje postavenie, normálne by o ňu nikto ani neobtrel, tam sa to prepólovalo. Ak sa ľudová trieda dostane k moci, tak zneužíva svoje postavenie.

Tomáš Kičina: Aj tá gendrová, v podstate výmena.

Roman Michelko: Áno, ona tým pádom to vlastne riadila ako šéfka, opekala im tam ryby, upratovala, varila, vedela rozložiť oheň a tak ďalej. Na nej boli závislí. Potom si brala nejaké bonusy navrch, tam bola taká vetička na koniec, že nemala deti, nemala súkromný život. Teraz mala modela, za normálnych okolností, by si ju nevšimol. Robila sa že nie, ale mala tam jej frajera, ktorý tam každú noc musel stráviť.

Tomáš Kičina: Mala z toho výhodu.

Roman Michelko: Priateľ s výhodami, či také niečo, tam sa to tiež krásne ukázalo. Potom bola tá pointa, ktorá ostala otvorená, tak ten ostrov bol z jednej časti neobývaný, a z druhej už bol obývaný. Tesne pred koncom išli na trip a našli takú pláž, to bolo tesne pred koncom. Tam tá pointa, influencerka jej povedala, však Vy ste schopná, ja si Vás zoberiem za asistentku. V štandardnom svete zase budeš len mne slúžiť, nebudeš toaletárka, budeš o nejaký level vyššie, ale zase budeš len môj sluha. Že sa vrátite a budete  s vlastnými deťmi, tam bola tá vetička, že ja nemám vlastné deti, ja nemám nikoho. Ja som celý život daná na tú najnižšiu statusovú priečku a potom povedz tú pointu, čo tam bola….

Tomáš Kičina: To sa stane všetko, keď nájdu ten výťah a zistia, že ten ostrov je vlastne nejaký luxusný rezort ,ale z opačnej strany a táto toaletárka sa chopí kameňa, pretože vie, že nebude už mať žiadnu moc v tom reálnom svete.  A vyberie sa za tou modelkou, ale potom sa nedozvieme, ako to dopadne.

Roman Michelko: Má tam kameň a chce ju rozmlátiť, či ju videla, lebo ona, ako sedela a periférne mohla vidieť, a či tam nepovedala, že urobím z teba moju asistentku. A vtedy, ako keby zastala, a tam sa to stoplo, to je presne to, čo nemajú americkí diváci radi. Bola tam taká sekvencia, ako tam zrazu z ničoho nič prišiel nejaký podomový obchodník, s nejakými falošnými rolexkami a začal ich predávať, oni už pochopili. Zrejme následkom toho utekal ten model na druhú časť ostrova, ako keby si uvedomil, že je životne ohrozená, tá jeho influencerka. Utekal, že dobre vraciame sa do normálneho sveta, tá ženská môže prísť o všetko, nechali to brutálne otvorené. Ako sociálno-kritický film, satira, všetko v pohode, je to tam namixované. Kladie isté otázky, filmárky, je to skôr lineárne natočený film. Nemá to ten formálne artový obsah, teda formu. Určite film na zamyslenie. Ak to bude niekto brať ako iba satirickú komédiu, tak z toho veľa mať nebude, kto sa nad tým bude viac zamýšľať, bude mať viac z toho.

Tomáš Kičina: Z počiatku to ako satira nevyzerá, ako keby sa ten satirický ráz prehlboval mám pocit. Nakoniec ide o jednoznačnú satiru na tom ostrove. Ešte jednu vec, ako chcú zabiť osla, tí nepraktickí ľudia, jeden sa ujme, že s kameňom ho zabije, a je to strašné utrpenie, pretože kvičí.

Roman Michelko: Je to zaujímavé, musel byť ten osol v nejakej pasci, lebo sa nehýbal. Tiež také stereotypy, ty si černoch, ty máš veľké svaly, ty ho zabiješ.

Tomáš Kičina: Myslím, že to nie je ten černoch. On to začal, ale potom ho dorazil niekto iný, ale iní na to nemajú žalúdok a tak sa ho chopil jeden z tých nepraktických ľudí, a stále ho mláti kameňom, až potom niekto zakričí, veď do hlavy ho bi.

Roman Michelko: To bol tuším osamelý milionár, ktorý chcel kúpiť tie rolexy. Myslím si, že premýšľaví diváci, by si to mali pozrieť, neviem či to bude v nejakých streamovacích platformách. Na netflixe som ho nevidel, ani skyshowtime, neviem či je v kinách ten film. Možno v nejakých kluboch, ak ste nestihli tak je ešte šanca, alebo chvíľu počkať, skôr alebo neskôr…

Tomáš Kičina: Bude určite dostupný.

Roman Michelko: Možno o rok pôjde na arte, to nemáme. Ak pôjde niekde, treba si to pozrieť. Dobre, teraz poďme takú krátku retrospektívu Juraja Jakubiska. Dám najprv prvú otázku, ktorá je dosť problematická. Včera hovorili, či bol Jakubisko najvýraznejší slovenský režisér, čo si o tom myslíš?

Tomáš Kičina: To je veľmi ťažká otázka, či je najlepší, najvýznamnejší. Ešte by sa to dalo rozdeliť, či najlepší, najvýznamnejší.

Roman Michelko: Otázka bola, že on vlastne nedostal výraznejšie ceny, otázka je, aké filmy. Ale on až tak veľa tých filmov nezbieral. Neviem on nemá tuším Českého leva ani nič podobné, neviem či má Slnko v sieti.

Tomáš Kičina: Možno Leva má, neviem, či, Jasná správa na konci sveta, nemá nejaké ocenenie.

Roman Michelko: Ale nie režisérske. Za najlepší film to nevyhralo.

Tomáš Kičina: Asi nejaké nominácie, tie tam určite boli. Možno mal tú smolu, že České levy sa udeľovali, až keď bol za zenitom.  Za komunistov veľa ocenení nedostal, bol v nemilosti.

Roman Michelko: Práve povedz 60-tky lebo ty si na to expert, možno poďme chronologicky, Kristove roky.

Tomáš Kičina: Kristove roky, celovečerný debut, scenár napísal s Dohnalom, ktorý je ešte medzi nami, má asi 80 rokov. Viac ako 80 rokov, asi sa nevenuje scenárom, ale bol významný v 60-tych rokoch. Aj s Havettom spolupracoval a napísal pre neho zvláštny film, Slávnosť v botanickej záhrade. Tieto Kristove roky sú pozerateľnejšie aj pre bežného diváka, tá forma je tiež  veľmi  taká nesúrodá, figuruje tam hra s formou.

Roman Michelko: Je to troška aj autobiografické, Juraj sa volala tá hlavná postava. Jeho vtedajšia partnerka tam hrá tú hlavnú ženskú rolu, tiež ako komplikovaný vzťah. Ako umelec zo Slovenska je v Prahe, a po skončení školy hľadá kde, je tam také, či sa vráti. Koľko mal vtedy 29-30?

Tomáš Kičina: On ešte nemal 30 vtedy, to je zaujímavé. Ako keby sa vcítil do tej úlohy, že už sa blíži k tomu strednému veku. Tam je zaujímavý kontrast s tým praktickejším bratom.  Toho hrá Vladislav Müller v tom filme. A on je taký nepraktický umelec, tápajúci, zatiaľ čo o niečo starší brat už má rodinu. Má v živote jasno, zatiaľ čo tá postava Juraja, zrejme teda Juraj Jakubisko, neviem kam sa  bude uberať.  Tie témy sú jednoznačné, psychologicky, romantická linka, milenky. Je to sexuálne uvoľnenejšie, ako boli tie filmy v 60-tych, hlavne z konca 60-tych rokov, toto je 1967. Ale tá forma je veľmi netradičná, kameru robil Luther. Ten Igor Luther, ktorý veľmi nezvyčajne to uchopil a vlastne preexponoval ten obraz sa tváre strácajú až v pozadí v tých bielych stenách. Úmyselne je to experimentálne nasnímané, mimochodom Igor Luther, vtedy po tom nakrútení, natočil Plechový bubienok.

Roman Michelko: Ako Oskarový film.

Tomáš Kičina: Volker Schlöndorff robil ten film, a je to podľa predlohy  Güntera Grassa, čiže je to veľmi slávny film. Možno jeden z najslávnejších nemeckých filmov, kameru tam robil vtedy Slovák.

Roman Michelko: Pôvodne mal tú hlavnú rolu hrať Abrhám, ale dostal nejakú inú rolu, tak potom to hral iný herec, to je typické, že tam hralo strašne veľa nie hercov. Šesťdesiatky sú typické, že hralo veľa nie hercov. Nakoniec to robil aj Forman v Hoří, má panenko, takmer všetko, alebo väčšina sú nie herci, to je tiež taká vec. No, poďme teda k ďalšiemu, čo sa tebe zdá vizuálne najsilnejšie, sú Zbehovia a pútnici. To je metaforické podobenstvo o prvej, druhej a tretej svetovej vojne. Časť scenáru bola inšpirovaná Ladislavom Ťažkým. Ja som sa  sním o tom rozprával, veľmi dobre som ho poznal, a tam už je ten štandardný Jakubisko, tá karnevalizácia a výrazné prostriedky. Tá kamera, a všetky tie veci, ako v Sirotách a bláznoch. Ako ty vnímaš tento film, to je už čistokrvný Jakubisko?

Tomáš Kičina: Áno, to už bol aj farebný. On sám Jakubisko aj povedal, že potom čo nakrútil Kristove roky, tak ho považovali za jemného, dobrého chlapca. Po tomto filme si budú myslieť, že je cynik, pretože ten film je aj obrazovo pochmúrnejší, nepríjemnejší. Hlavne cynickejší, už nešetrí ani tie svoje postavy, tie osudy sú kruté. Je to dosť krutý film, keďže sa to zaoberá vojnou. Tá téma je vojna, je tam aj vsuvka dokumentárna, čo prišli v tom 68-smom tie vojská.

Roman Michelko: To sa v 1968, 1969 točilo? Viem, že prerušený bol Dovidenia v pekle priatelia. To sa v 90-tom dotočilo.

Tomáš Kičina: Toto bolo nakrútené, potom sa to dostalo do trezora, oni mali potrebu zaradiť medzi druhú a tretiu svetovú vojnu tie zábery, tých tankov vojsk Varšavskej zmluvy.

Roman Michelko: Čo bolo potom jasné, že to skončilo ako trezor.

Tomáš Kičina: Áno, oni dokonca chvíľu uvažovali že to nedotočia. Potom to nakrútili, a vložili tam tento odvážny záber, čím odsúdili film úplne do trezora. Tretia svetová vojna, tá apokalypsa, to je asi najsilnejšie.

Roman Michelko: Inak takto. Treba povedať, že Jakubisko pôvodne chcel študovať kameru. On mal umeleckú školu, a tam robil fotografiu. On veľa kreslil, a každý film si rozkreslil do story bordov. On bol výtvarne strašným spôsobom nadaný, tá vizualizácia, tá kamerová zložka, bola u neho veľmi silná, mal jasný rukopis. V niektorých filmoch to nevidno, ale niekde to vidno úplne, že výrazne, v tých zo 60-tok úplne. Potom ak pôjdeme do asi divácky najsilnejšieho filmu, čo bola Nevera po slovensky, tam je to lineárne natočené, má to nejakú poetiku, ale nejaké experimenty tam nie sú. Potom ostal ten rozseknutý film, Dovidenia v pekle priatelia.

Tomáš Kičina: Ešte treba dodať jednu vec, že v tomto filme Zbehovia a pútnici si sám robil aj kameru. Vizuálne bol možno najlepší, alebo najvizuálnejší, nerád používam slovo najlepší.

Roman Michelko: No určite nebol divácky najúspešnejší.

Tomáš Kičina: Nebol, ale bol to veľmi vizuálny režisér, a po tejto stránke boli tie filmy špičkové na svoju dobu.

Roman Michelko: Čo povedať k Dovidenia v pekle priatelia?

Tomáš Kičina: Ešte sú tam tí Vtáčkovia, siroty a blázni. To je taký najanarchistickejší film, tiež uvoľnená forma.

Roman Michelko: Troška mi to pripomína Havettu, aj keď samozrejme, oni mali inú poetiku. Ako Slávnosť v botanickej záhrade, aj rebelstvo a takéto veci. Samozrejme, asi to nie je pre masového diváka, to ani náhodou, ale vizuálne sa vyhral. Je otázka, či by dnes takéto filmy mohli fungovať, lebo nejaký štandardný producent, by do toho asi nešiel, možno nejaké artové, úplne na okraji, nejaký grant. Takéto filmy, už asi iba veľmi okrajovo budú vznikať.

Tomáš Kičina: To bol tiež film, že vedeli, ak vznikol, tak pôjde do trezora. Tam je vsuvka, že komunisti nemali Štefánika. On tam naschvál umiestnil zábery mohyly. Na záver jeden z tých bláznov spácha samovraždu, a má na sebe zavesenú takú sošku Štefánika. C9m naráža Jakubisko, že aj títo nepohodlní ľudia, oni na konci skončia ako blázni. Oni sú najprv anarchisti, lenže tá neviazanosť ich opantá, a potom je tam, aj vražda. Sa zbláznia reálne v tom bláznivom svete.

Roman Michelko: Ako silná metafora, si treba povedať, v neslobodnej dobe sa hralo na tie spodné veci, na tie znaky, na tie náznaky. Tento film bol prešpikovaný tým, 60-te roky boli presne o tom. Ja som raz písal takú esej, keď prišla nová doba, bolo to také zvláštne obdobie, že boli tie fondy, tie schémy na podporu tých filmov. Ale tá ideologická cenzúra sa oslabila, a preto mohla vytvoriť priestor, na takéto experimenty. Tieto nikdy predtým a nikdy potom nemohli byť. Buď to muselo byť komerčné, alebo jednoducho to muselo byť ideologicky zviazané. Toto bolo obdobie, taký odmäk, nemohlo to ísť prvoplánovo, museli tam byť metafory. To sa dá interpretovať, obraz po obraz, a dajú sa o tom krásne eseje písať. Čo ten autor asi chcel dointerpretovať , ten múzicky divák si to mohol povedať.

Tomáš Kičina: Pre mňa sú tie záverečné obrazy, kde padá do Dunaja jeden z tých hrdinov aj s tou soškou Milana Rastislava Štefánika taký odkaz, ako odstránili Štefánika komunisti aj z dejepisov.  Neviem či sa o ňom učilo.

Roman Michelko: Nejak pod čiarou, ako Masaryk, rozhodne sa nie adoroval.

Tomáš Kičina: Tak budú odstránení aj títo nepohodlní jedinci, aj tento nepohodlný jedinec blázon, aj s týmto Štefánikom padajú do Dunaja, a umierajú v podstate  obidvaja. Symbol bláznovstva a symbol Štefánik.

Roman Michelko: Niekedy má človek takú, až nostalgiu. Bolo to fajn, ak človek mohol tie rôzne vrstvy odkývať. Filmové umenie nebolo také prvoplánové. Ak si pozrieme, kde sa v 90-tych rokoch začala kinematografia všeobecne, nie len Jakubiskova, tak to bol úplne iný level. Potom mal pauzu, robil v krátkom filme. V 70-tych rokoch sa vrátil Postav dom, zasaď strom . Často krát sa hovorí, že odpustky musel urobiť, že urobil skoro až angažovaný film. V zásade je lineárne urobený, nie moc umelecký, tiež tam riešil  nejaký spoločenský problém.

Tomáš Kičina: Troška sme prekročili Dovidenia v pekle priatelia.

Roman Michelko: Áno, to sa potom v 90-tom dotočilo. Povedz kľudne.

Tomáš Kičina: Ťažko, to je asi najmenej uchopiteľný film. Problematický film, lebo ho nestihol dokončiť.

Roman Michelko: V 90-tom dotočil.

Tomáš Kičina: Áno, ale nejaká podoba bola už vtedy.

Roman Michelko: Starý materiál a nový materiál. Rôzne technológie boli.

Tomáš Kičina: Koprodukcia to bola. Dali to do Talianska, tam to zostrihali. Nebol s tým spokojný, takže Jakubisko, v 90-tom ten svoj záver, ktorý sa odohrával v roku 1989. Ale ten film je asi najťažší, a nie je ani veľmi zábavný, ťažko sa čoho chytiť. Hrala tam aj  Olga Schoberová, sex symbol vtedajší, bola aj Jakubiskovou milenkou. Ona sa potom vydala, hrala aj v nemeckých filmoch. Vzala si bohatého nemeckého producenta, dokonca do Ameriky potom išla. Ešte žije. Bol to sex symbol vtedajší, asi najfotogenickejšia žena vtedy v Československu, preto aj odišla do USA. Najprv v Nemecku myslím hrala.

Roman Michelko: Bola ešte v Adela ešte nevečerala, ale potom už kinematografia z iných štátov.

Tomáš Kičina: K tomu filmu, tam by bolo potrebné asi nejakú hlbšie analýzu.

Roman Michelko: Ja som to raz videl, asi pred 30-timi rokmi. Raz to išlo aj v telke, ani to moc nereprízujú. To 20-ročné obdobie tam je cítiť, tam boli nevypovedané niektoré veci. Za najbizarnejší a najmenej pochopiteľný film je Chytilovej  Ovoce stromů rajských jíme . To je úplne od veci, ale toto mu môže konkurovať. Tam naozaj tá Chytilová úplne uletela, to je tuším 69-ty rok. Toto je niečo podobné,  obávam sa, že nejako masívne to nebudú ľudia vyhľadávať, ale samozrejme, kto chce sledovať jeho tvorbu, tak by si mal pozrieť.

Tomáš Kičina: Za pozornosť ten film stojí, preto, aký je nezvyčajný.

Roman Michelko: No potom hovorím mal tú pauzu, v podstate robil krátke filmy. Včera bola taká debata, že s tou kamerou aj tam robil, a dával nejaké umelecké veci aj do dokumentov. Potom bol lineárne urobený film Postav dom, zasaď strom. Ani tá kamera nebola zaujímavá, taký štandardný film. V ranných 90-tych niektorí kritici povedali, že to bola nejaká daň, akože najslabšie. Ja osobne si myslím, že najslabší je Takmer rúžový príbeh.

Tomáš Kičina: Tento film nie je zlý. Tento Postav dom, zasaď strom, oni mu ho vyčítali.

Roman Michelko: Áno, aby sa mohol vrátiť k natáčaniu, tak musel urobiť nejaké kompromisy, žiadna skrytá kritika. Bol tam akože, spoločenský problém.

Tomáš Kičina: Šikovne sa vyhol, myslím, že šikovne obišiel dosť dobre.

Roman Michelko: Nebolo to vyložene, že aktivisticky.

Tomáš Kičina: Nebol to klasický Jakubisko, už sa to nedá porovnávať so 60-tými rokmi.

Roman Michelko: Jasné a potom v 90-tkách ten jeho rukopis bol znova jakubiskovský. Poďme teraz k takým, čo reprízujú x-krát, v Nemecku to bolo predané, neviem, či to nie je najpredávanejšie po Nemocnici… Skoro až seriál na tri časti, Nevera po slovensky. To je tiež …

Tomáš Kičina: To je až ľudový film.

Roman Michelko: Presne tak, to bol kasový trhák. Určite najviac repríz, tam si treba povedať, že to nebol autorský film. Peter Kováčik napísal predlohu, a to bola adaptácia, asi nejakým spôsobom participoval na scenári. To bola v podstate zákazka, a urobil to dobre, urobil to remeselne fajn. Ale také vizuálne efekty, že pozriem, a po 5-tich minútach viem, že to je Jakubisko, by som nepovedal. Dobrá remeselná práca, dobrý nápad, šteklivý, vtipný, pointa.

Tomáš Kičina: Humor jednoduchý.

Roman Michelko: Dobre aj herecké obsadenie, rozhodne to nie je gýč, to, čomu sa hovorí divácky film. To, čo robil často Herz, alebo Zdenek Podskalský. Neurážalo to dobrý vkus, ale nebol to žiaden veľký art.

Tomáš Kičina: Áno, a podarilo sa mu asi prilákať nových divákov.

Roman Michelko: Asi veľký prienik s tými zo 60-tych rokov s Neverou, nie je až taký veľký.

Tomáš Kičina: Hlavne 80-tky boli pre neho komerčne veľmi úspešne si myslím, potom Tisícročná včela.

Roman Michelko: To je absolútna klasika. Tam treba ale povedať, že tam už bol jeho výtvarný, alebo filmový rukopis viditeľný. Tá včela, tá metafora, hral sa s tým. Väčšina filmu je štandardne vyrozprávaná, ale sú tam niekedy, tie veci. Tam je vidieť, že je to Jakubisko.

Tomáš Kičina: Asi divácky je najviac Perinbaba.

Roman Michelko: Áno, lebo to sa dáva ako detský, to je tiež žánrový film. To každé Vianoce púšťajú, Giulietta Masina v hlavnej role, niekde tuším aj vyšla kniha slovenský Fellini. Asi mal napozeranú taliansku kinematografiu, neviem či sa aj osobne poznali s Fellinim, to bola tiež tuším nemecká koprodukcia.

Tomáš Kičina: Myslím, neviem, či nie aj Taliani. Neboli nejak extra kamoši, ale poznali sa. Ono to vyzerá, že tie zábery nakrútila niekde v Taliansku. Je to oddelené, ono tie zábery sú osobité s Perinbabou. Neviem, možno sa mýlim, ale ona ani nebola na Slovensku, nebolo vlastne ani treba.

Roman Michelko: Jasne, dalo sa to aj v štúdiu nahrať, alebo v tých exteriéroch talianskych. Do sekvencie to nepoznám, a potom bola tá koprodukcia nemecká, tá Teta, to bol tiež taký seriál. To bolo inšpirované Frankensteinom. Ako celkom remeselne urobené, výtvarne alebo filmovo fajn.

Tomáš Kičina: Osemdesiatky sú zrejme dobré.

Roman Michelko: Sú dobré a vždy sa budú dobre pozerať. Sám som zvedavý, aká bude Perinbaba dvojka, ktorý vyjde až po jeho smrti, tam kvôli korone sa odkladala premiéra. Predpokladám, že je to v takom stave, že pôjde, nebudeme 20 rokov čakať. To si môžeme pozrieť.

Tomáš Kičina: To bude jeho labutia pieseň.

Roman Michelko: Určite, iné už nebude. Boli také filmy, že nerealizované scenáre. Takmer ružový príbeh je Šípová Ruženska s Kornom, s Darou Rolins. Muzikál, tvrdá  komercia, mnohí hovoria, že to je jeho najväčší pokles, až gýč. Medzitým, ale to iba enumeratívne, keďže si to nevidel Sedím na konári, je mi dobre, to bol tuším 88-smy rok. 

Tomáš Kičina: 1989.

Roman Michelko: Viem, že v 1988 sa točil, ale mal uvedené 1989. Tam znovu je ten jeho rukopis výtvarný, alebo filmový, že je to on. Ani zďaleka, nie tak ako 60tky, ale posunul sa.

Tomáš Kičina: Boli mimoriadne divácky úspešné, lebo tie 60-tky boli čisto len artové filmy.

Roman Michelko: Pre mňa až politická agitka, on potom aj kandidoval za Demokratickú stranu, ako čechoslovakista. To bolo Lepšie byť zdravý a bohatý ako Chudobný a chorý, dobré herecké obsadenie. Hovoria, že príliš skoro, príliš čerstvé, príliš dobové, príliš schematické. Nedozrel, nebol tam nadhľad, pre mňa je v istom zmysle strašný gýč. Dnes ikonický film Na krásnom modrom Dunaji, to bol najväčší úpadok slovenskej kinematografie. Z 15-tich filmov, ktoré sa točili ročne, sme padli na jeden jediný celovečerný film. To fakt bolo zúfalstvo, nechcem povedať, že biedne. Ale rozhodne, toto by som nevídaval za vzor. Príliš skoro, nedozrel. Možno ešte čo stojí za pár slov, je Nejasná správa o konci sveta. Tam to bol naozaj Jakubisko, všetky obrazy, veľké exteriéry. Zima, tá atmosféra toho vidieka, alebo dediny. Prelom storočia, nebolo to celkom datované, ale tie všetky postupy boli. Niektoré také až naturalistické scény, vlci, psi a novorodenec. Bolo to výtvarne úplne jasné, ako ty vnímaš tento film? Je to také, že sa časť toho Jakubiska zo 60-tych rokoch reinkarnovala v 90-tkách.

Tomáš Kičina: No v tých deväťdesiatkach sa mu otvorili nové možnosti, lebo nebol nejako limitovaný. Ideologicky nie, ale finančne.

Roman Michelko: Dana Horváthová ako režisérka mala obrovský problém. Tam on mal aj problémy s bytom a domom, neviem či kvôli tomuto filmu. Povedz najprv to a dáme aj Bátoryčku, nech to ukončíme.

Tomáš Kičina: Ja by som možno ešte len povedal, bol veľmi ambiciózny, ale pritom dokázal v 60-tych rokoch, že dokázal za nižšie rozpočty točiť kvalitné filmy, on nebol veľmi ľudový režisér. Nakrúcať artové vysoko rozpočtové filmy v československých pomeroch, čo je veľmi náročné. Aj tá Slovanská epopej, ak by to aj vzniklo, tak neverím tomu, že by to malo divákov.

Roman Michelko: Skrátka byť jeho producentom nebolo med lízať.

Tomáš Kičina: Preto to musela byť manželka.

Roman Michelko: Normálny by nedal, ale umelecky bol to ten starý dobrý zo 60-tok, alebo už sa niekde posunul a boli samoúčelné tie obrazy. Aj ten naturalizmus, spôsob vyprávania, bol za zenitom alebo ten film má podľa teba nadčasovú hodnotu, bude v zlatom fonde kinematografie, ten Jasná správa. Ako bol vnímaný, dostal nejaký nominácie.

Tomáš Kičina: Bol relatívne dobre vnímaný, ani v tých 90-tkách to nebol nejaký…

Roman Michelko: Kasový trhák to nebol, ale či bol aspoň odbornou verejnosťou ako veľký intelektuálny filmový počin.

Tomáš Kičina: Boli tam rozdelení tí kritici, ale jasne, že tie 60-tky už nedokázal napodobniť, predsa len tá neviazaná atmosféra. Možno to mu pomohlo v tých 60-tych rokoch, že robí niečo zakázané, niečo čo bude putovať do trezoru. Bol aj mladý a tieto veci ak sa spoja, tak vznikli filmy, ktoré boli autentickejšie ako tie jeho pokusy v 90-tych rokoch. Neviem či bol 50-tnik.

Roman Mcihelko: Nie 1938 sa narodil a v roku 1999 už mal 61 rokov. Tá kreativita tvorivosť už taká nebola. Poďme ešte k Bathory. Viem, že mali obrovské ambície, že to bude trhák. Viem, že mali veľké spory, či ho nominovať zo Slovenska za Oskara. No výpravný film určite, anglická herečka Annie Friel.

Tomáš Kičina: Nie je veľká herecká hviezda, divadelná iba.

Roman Michelko: Ale videl som ju vo viacerých filmoch anglických a amerických.

Tomáš Kičina: Nebola to top herečka.

Roman Michelko: Nebola to Angelina Jolie, alebo Jennifer Aniston.

Tomáš Kičina: Bol to dobrý úlovok, nebola to Meryl Streep.

Roman Michelko: Tam nejde o to, ale o to či sa dobre zhostila tej úlohy.

Tomáš Kičina: Ja si myslím, že ona sa zhostila svojej úlohy dobre.

Roman Michelko: Ja si tiež myslím.

Tomáš Kičina: Ten film má iné problémy.

Roman Michelko: Viem, že bola veľká diskusia historická. Lebo to bola ako keby obhajoba, to vyvracanie tej legendy do značnej miery. Viem, že Karavadžo tam bol inak daný, tak isto Turzo. On si osobitne interpretoval históriu, otázne je či tá realita zodpovedala tomu filmu. Alebo, či autorská licencia úplne ulietala a on vytvoril akúsi fikciu o tej Bátoryčke. Teraz riešme skôr po filmárskej stránke, určite to bol výpravný film, veľkorozpočtový, kostýmovo a tak ďalej. Asi to veľa ľudí videlo, bol tam mega soundtrack. Môj bože od Knechtovej.

Tomáš Kičina: Návštevnosť na úrovni rozpočtu to nemalo.

Roman Michelko: To by muselo mať globálnu distribúciu. Z týchto malých štátov pokiaľ to nemá globálnu distribúciu, tak to nemá šancu. Artovo, alebo umelecky ako bol hodnotený tento film.

Tomáš Kičina: Myslím si, že Bátoryčka nebola ani kritikmi nejako dobre hodnotená. Zmiešané reakcie, ale skôr negatívne. Ak Nejasná správa na konci sveta bola skôr pozitívne, tak toto skôr negatívne.

Roman Michelko: Malo to nejaké nominácie na Levoch.

Tomáš Kičina: Na Levoch malo, myslím si že to aj niečo vyhralo. Nie som si istý.

Roman Michelko: Ale nie tú hlavnú kategóriu režisér roka, alebo hlavný film roka?

Tomáš Kičina: Asi nie. Nominácie tam určite boli, bol to významný film v tom roku, asi to vtedy vyhral nejaký český film ale nie som si istý.

Roman Michelko: Nevyhral, včera ak bola debatka, tak on nedostal ani Levy, Slnko v sieti tiež nedostal žiadne. Napriek tomu, že niektorí hovoria najvýznamnejší slovenský Fellini, tak ani v Cannes nemal ceny, čiastočne preto, že tma tie filmy nešli.

Tomáš Kičina: Tie České levy sa udeľujú 30 rokov a on tam mohol poslať minimum filmov. Najviac s tou Jasnou správou mohol vyhrať, ale ak vravíš, že ani tam nedostal, tak potom už nemal veľa príležitostí.

Roman Michelko: Bolo ešte niečo po Bathory?

Tomáš Kičina: Už nie, to je jeho posledný film.

Roman Michelko: Posledný bude Perinbaba dvojka.

Tomáš Kičina: Doposiaľ bol posledný, ale na túto otázku, či je to najvýznamnejší slovenský režisér je ťažko odpovedať, ale v očiach ľudí je. Ak by si sa spýtal stovky ľudí, ktorého považujú za najvýznamnejšieho, verím tomu, že s drvivou väčšinou by to bol Jakubisko. Ja osobne za najprogresívnejšieho slovenské režiséra považujem Štefana Uhera. Vďaka Slnku v sieti.

Roman Michelko: Ale pritom najznámejší jeho film je Pásla kone na betóne, čo teda nie je artový film, dobre napísaný, dobre zahraný. Kone na betóne od Párnického boli o dosť slabšie.

Tomáš Kičina: Slnko v sieti by aj v zahraničí malo potenciál a úspech, hlavne vďaka tej neuveriteľne modernej forme.

Roman Michelko: On veľmi skoro v 93ťom zomrel.

Tomáš Kičina: Film je 1982 rok. Vtedy začínali Forman, Chytilová, aj Forman videl tento film a bol ním inšpirovaný.

Roman Michelko: Určite bol Jakubisko významný, mal divácky zaujímavé filmy. Ľudia ho poznajú z menej artových filmov. Každopádne takáto osoba sa nerodí každý rok, ale raz za desaťročia, to by sme sa mohli zhodnúť. Ja ti veľmi pekne ďakujem, že sme si prešli tieto tri filmy a retrospektívu, minimálne raz mesačne ak budú zaujímavé filmy, tak určite ich okomentujeme. Verím, že to bude mať poslucháčsky úspech, zatiaľ dovidenia, dopočutia.

Tomáš Kičina: Dovidenia.